dĺžka článku: 6 minút
Myslím, že to bol Sheldon Kopp, ktorý napísal: „V skutočnosti nemáme pod kontrolou nič.„
Začal som sa nad tým zamýšľať a (poznajúc to, čo viem) prišiel som na to, že to nie je tak úplne pravda (i keď je to desivo blízko ku pravde). Ak sa totiž vážne, ale vážne zamyslíme, po dlhej argumentami nabitej diskusii prídeme pravdepodobne na to, že v skutočnosti máme skutočne pod plnou kontrolou iba tri veci: naše vnímanie vecí, naše túžby/averzie a naše pohnútky k akcii (nie už akciu samotnú a už vôbec nie jej výsledok). To je všetko. Nič viac. Nemáme plne pod kontrolou ani také veci, akými sú naše telo, náš majetok či naša reputácia.
Momentmomentmoment. O čom tu ten točí? Jakto, že nemám pod kontrolou vlastné telo?
Vysvetlím.
Nepopieram, že naše telo môžeme do istej miery ovplyvniť. Môžeme cvičiť, jesť zdravo, vyhýbať sa alkoholu a podobne. Ale aj napriek tomu všetkému môžeme ochorieť. Od nachladnutia až po rakovinu. Nech žijeme akokoľvek zdravo, nech robíme čokoľvek, toto neovplyvníme. Naše telo teda nemáme plne pod kontrolou.
Rovnako je to aj s majetkom. Celý život môžeme pracovať, zarábať, šetriť. Nemusíme urobiť jedinú chybu. Avšak ak sa na nás zameria zlodej, staneme sa obeťou požiaru, krachu burzy či už len obyčajnej inflácie – to sú faktory, ktoré napokon do veľkej miery rozhodnú o výsledku, bez akéhokoľvek či napriek akémukoľvek nášmu pričineniu.
Rovnako aj keď ide o našu reputáciu. Môžeme byť milí, prívetiví, odovzdať sa všetkému a všetkým, no aj tak celé naše snaženie je teoreticky zmazateľné jedinou klebetou. Postom na sociálnej sieti, zostrihaným či umelou inteligenciou vyrobeným falošným videom.
A tak to by sa dalo ísť vec za vecou. Mnoho z nich ovplyvníme, to áno, ale iba do určitej miery. Ale plne, úplne a na 100%, máme pod kontrolou iba tri.
Naše vnímanie vecí. Niečo sa stane. Je len na nás, akú hodnotu tomu prisúdime. Pozitívnu, negatívnu alebo takú, akú daná vec skutočne má (v 95% prípadov neutrálnu). Vonku začalo pršať. To je hrozné, povie si práve oblečená matka práve dvoch oblečených detí. V skutočnosti je však dážď obyčajná a neutrálna vec. Bez prídavného mena. Prosto prší. Akurát matkine vnímanie tejto udalosti spôsobilo, že teraz bude nielen spotená, ale aj vytočená. Niečím, nad čím nikdy nemala kontrolu. Keby si namiesto toho povedala: Ok, prší. To je normálne. Buď si oblečieme pršiplášte alebo vymyslím náhradný program doma. V tomto scenári sa zamerala na to, čo má pod kontrolou a nie je nijak negatívne ovplyvnená tým, čo pod kontrolou nemá. Neroztočila si v hlave to pomyselné koleso nešťastia.
„Neznepokojujú nás udalosti. Znepokojujú nás naše názory na udalosti.“
– Epiktétos
S vnímaním vecí teda následne tesne súvisí to, ako sa k danej skutočnosti postavíme:
Naše impulzy k akciám. Teda nie akcie samotné. Ani ich výsledok. Matka sa môže rozhodnúť, že si dajú pršiplášte, aby nezmokli (impulz akcii). Avšak to, či nakoniec zmoknú (okolo nich môže prejsť cez mláku auto), stále nebude mať pod kontrolou.
Predstav si to ako lukostrelca. Ten dokáže ovplyvniť všetko do momentu vypustenia šípu (impulz k akcii). Nedokáže už ovplyvniť samotnú akciu (let šípu) a už vôbec nie výsledok (zásah terča).
A poslednou vecou sú naše túžby a averzie. Túžime po veciach, ktoré považujeme za dobré a snažíme sa vyhnúť tým, ktoré považujeme za zlé (a ak si dávala pozor, určite ti práve cvaklo, že toto je celkom prepojené s prvou vecou – našim vnímaním vecí – dobré, zlé…). Matka môže túžiť po peknom poobedí vonku s deťmi, lebo to považuje za dobré. A určite má averziu k tomu byť celá mokrá. Lukostrelec môže túžiť po zlatej medaile a môže byť vydesený predstavou neúspechu. Všetky tieto štyri scenáre sú z pohľadu bežného chodu sveta úplne neutrálne, avšak svojimi túžbami a averziami si naši dvaja aktéri pripravili nemalé množstvo strachu, obáv a úzkosti ešte predtým, než dané situácie vôbec nastali. A prehĺbili si ich oveľa viac po tom, čo nastali. Pretože prisúdili pozitívnu/negatívnu hodnotu nesprávnej=neutrálnej veci, na základe čoho si vytvorili túžby či averzie.
Čo mohlo byť pre nich tým správnym postupom? Stačilo si poupraviť princíp, o ktorom som písal v RuFslettri 225, pri túžbe po hmotných vecí: „Skvelým spôsobom, ako skrotiť našu tendenciu vždy chcieť niečo ďalšie, je skrátka presvedčiť samých seba, že vlastne chceme tie veci, ktoré už máme. Kľúčom ku šťastiu je teda predísť adaptačnému procesu – naučiť sa chcieť veci, ktoré už máme.“ (W. I. Irvine, Ako žiť dobrý život)
V našom prípade by to bolo: želať si, aby sa veci udiali tak, ako sa majú udiať. Nie tak, ako chceme, aby sa udiali. Alebo, ak je to pre teba veľké sci-fi: chcieť, aby sme sa v danej situácii zachovali tak, ako je to správne. Teda nevytvárali si mylné predstavy o neutrálnej veci a sústredili sa len na to, čo máme pod kontrolou.
Ako teda vidíme, vnímanie vecí, túžby a averzie a impulzy k akciám sú síce oddeliteľné, ale v realite veľmi úzko prepojené.
O čo mi tu ide? Keď sa teraz zamyslíme nad tým, ako v každodennom živote pristupujeme k jednotlivým situáciám, udalostiam i vnemom, zistíme, že vo väčšine prípadov sa sústredíme primárne na to (a necháme svoj život ovplyvňovať tým), čo nemáme plne pod kontrolou (telo, majetok, povesť, predstava), avšak len málo pozornosti venujeme tomu, čo máme v danej situácii plne pod kontrolou (myšlienky, reakcie, želania).
A teraz plot twist: mohol by práve toto byť dôvod toho, prečo je toľko ľudí na svete nešťastných? 💡
Skúsme ostať pri našich príkladoch. Veľa rodičov je na konci dňa vystresovaných (sám som jedným z nich), že deň neprebehol podľa ich predstáv, deti sa správali hrozne, počasie sa nevydarilo atď. Primárne sa totiž sústredia na to, čo nemôžu ovplyvniť (predikcia reality, správanie inej osoby, počasie). Keby sa však hneď od rána snažili sústrediť len na to, čo majú pod kontrolou, mohlo by to vyzerať na konci dňa inak. Áno, chcel som ísť s deťmi von, ale pršalo. Neznechutilo ma to, namiesto toho som vymyslel alternatívny plán. Postavil som sa k tomu dobre. Deti sa nesprávali ideálne. Fajn, to neovplyvním. Sústredil som sa teda na to, čo viem ovplyvniť – zachoval som si chladnú hlavu, nenakričal som na nich a neeskaloval tak problém na vyšši level.
Poďme sa pozrieť aj na nášho lukostrelca, pokojne ako reprezentanta na olympiáde: V kritickej chvíli netrafí terč (alebo ho trafí zle). Prichádza hnev, frustrácia, pocit zbytočnosti zo stoviek hodín a rokov vynaloženej námahy.
Ale čo keby si uvedomil, že nikdy v skutočnosti nemal pod kontrolou, či šíp zasiahne svoj cieľ? Môže sa predsa zdvihnúť vietor, terč môže spadnúť či ho niečo posunúť, prípadne niekto v okolí vydá zvuk, ktorý ho vyruší. A namiesto toho by rozmýšľal nasledovne: Tvrdo som na sebe pracoval, zlepšoval svoju techniku, roky som bol najlepšou verziou samého seba, kúpil som si dobrý luk, venoval veľa príprave a môj výstrel bol zo všetkých týchto hľadísk bezchybný. No udiali sa veci, ktoré som nemohol ovplyvniť. To však neznamená, že výsledok môjho snaženia nie je dobrý. Práve naopak. Je skvelé, čo som svojim snažením a odhodlaním dokázal.
Jeho mentálnym nastavením by teda nemalo byť zvíťaziť – to nemá pod kontrolou. Ale podať čo najlepší výkon – to má pod úplnou kontrolou. To isté platí pre každého športovca, bojovníka, podnikateľa…
Tak isto je to aj pri všetkých troch veciach z úvodu. Pri tele cieľom nemá byť „mať zdravé telo“, ale žiť zdravo, bez ohľadu na stav tela. Pri majetku nemá byť cieľom byť bohatý alebo kúpiť si to či ono. Ale hospodáriť čo najlepšie vzhľadom na okolnosti. Pri reputácii nesnažiť sa byť akceptovaný inými (nech to už znamená čokoľvek), ale žiť tak, aby som sa vedel pozrieť do zrkadla. Pričom aj keď skončím paralyzovaný, chudobný a nenávidený celým svetom, nemalo by ma to rozrušiť. Lebo nič z toho nie je v mojej moci (je to extrémny záver, priznávam, ale pre ilustráciu som ho musel uviesť).
Kým však skĺzneš k úplnému fatalizmu, počkaj ešte. Nechcem tým samozrejme povedať, že sa nemáme v živote o nič snažiť len preto, že to nemáme úplne pod kontrolou. Hovorím o tom, že si máme túto skutočnosť plne uvedomiť. Už len toto uvedomenie dokáže mnohým pomôcť odstrániť veľké množstvo trápenia. A následne v živote nesnažiť sa kvôli nejakému výsledku. Ale práve v snažení sa vnímať pridanú hodnotu našej činnosti – možnosť rastu, možnosť byť lepšou verziou samých seba – a z toho mať dobrý pocit. Zamerať sa na to, čo mám pod kontrolou a nebyť rozrušený tým, čo nemám pod kontrolou.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.