dĺžka článku: 3 min
Uplynulému roku by sa dalo priradiť mnoho prídavných mien. Akékoľvek z nich by sme zvolili, v nejakom šialenom význame by sme zakaždým mali pravdu. Bol to totiž šialený rok. Keby som ho však musel pomenovať jedným slovom, bolo by to: poučný.
Rok 2020 ma, rovnako ako takmer každého, naučil veľa vecí. Niektoré z týchto zistení boli príjemné, iné menej. Častokrát boli tieto zistenia prekvapujúce, niekedy pozitívne, mnohokrát nie. Naučil ma mnohé o mne samotnom, mojej povahe, mojich schopnostiach či neschopnostiach. Naučil ma, že častokrát sú to drobné veci, na ktorých v živote skutočne záleží. Nie to, do ako veľkého bytu každý deň vchádzam, ale či každý deň vchádzam s úsmevom.
Taktiež ma naučil, že moje ľudské kapacity (a koniec koncov aj kapacity všetkých ľudí okolo mňa) sú oveľa hlbšie, ako by som bol pred rokom odhadoval. Psychická odolnosť, trpezlivosť, prispôsobivosť, vôľa ísť ďalej napriek zlej či zhoršujúcej sa situácii… Nehovorím, že v týchto veciach boli zistenia len pozitívne. Častokrát boli najmä negatívne. Zažili sme to všetci na všetkých frontoch. Firmám (našim, či tým, v ktorých pracujeme) sa nedarí, s partnermi a deťmi trávime desiatky hodín týždenne navyše (spolu s novými povinnosťami), priateľov nevídame, mnohé spôsoby odreagovania nemáme dodnes, peňazí nie je veľa, prekonávame choroby, hynú nám viac aj menej blízki ľudia. A napriek tomu sme stále tu a nesedíme v Leopoldove za ublíženie na zdraví.
A nejde len o veľké veci. Nikdy predtým by som si nebol napríklad pomyslel, že ma dokážu vytočiť niektoré maličkosti. Ak sa však dostatočne zmení prostredie, nastavenie a iné premenné…
Minulý rok bol poučný nielen pre nás, ale aj pre naše vzťahy. Na mnoho mesiacov, hoci prerušovane, nám bola odobratá možnosť len tak si sadnúť na kávu, večeru, zájsť do baru či inej ustanovizne, na ktorú sme boli s priateľmi, jednotlivo či skupinovo, zvyknutí. Posledné mesiace, keď sa k tomu pridali aj nízke teploty, sa tieto možnosti ešte viac obmedzili. Hoci terasy či výdajné okienka boli otvorené, tri hodiny v novembri sa v meste človek jednoducho nedokáže prechádzať, nech je akokoľvek oblečený. A akonáhle má ľudské stretnutie vymedzený čas alebo okolité prostredie nie je pohodlné, značne to obmedzuje aj témy, o ktorých sa dvaja ľudia/kamaráti/priatelia dokážu rozprávať. A sú to najmä tie dôležité témy, či rozhovory o vzájomnej podpore a porozumení, ktoré trpia najviac. A ktoré boli v tejto dobe o to dôležitejšie. A videohovor… Je jednoducho videohovor.
Uvedené podmienky taktiež mnohým z nás vytiahli na svetlo skutočné hodnoty našich kamarátstiev, priateľstiev, partnerských či rodinných vzťahov. Niektoré z týchto zistení boli negatívne, iné zase prekvapivo pozitívne. Až nízka kvantita ľudských interakcií ukázala mnohým z nás ich skutočnú kvalitu. Mnohé priateľstvá napriek strádaniu nestratili na hodnote, niektoré sa dokonca stali ešte hodnotnejšími. Aj to napriek tomu, že sme sa za celý ten čas nevideli. Ďalšie vzťahy zase prekvapivo povstali z popola či minulosti. A naopak iné, ktorým sme prikladali obrovskú váhu, sa ukázali ako povrchné či bezcenné. V tom klišé „v núdzi poznáš priateľa“ napokon voľakedy bola určite istá múdrosť.
Obe uvedené zistenia sa spájajú (alebo vychádzajú?) do (z?) ďalšieho. A síce, že nepriaznivá situácia nemení ľudí k horšiemu. Len ukazuje, akí sú v skutočnosti. Či už my samotní, alebo ľudia v našom okolí. V jednom článku som našiel pekné prirovnanie – že rok 2020 nás všetkých resetol na továrenské nastavenia. Tí, čo predtým márnili svoj čas, ho minulý rok márnili skutočne veľkolepo. Tí, čo boli kreatívni, našli ešte kreatívnejšie spôsoby, ako sa v jednotlivých situáciách vynájsť (to platí pre jednotlivcov aj podnikateľov). Naopak tí, ktorí vždy všetko dávali za vinu iným (či nepriazni osudu), nadobudli pocit, že sa proti nim spikol celý vesmír. Optimisti sa stali optimistickejšími. Závislí ešte viac závislí. Takto by sa dalo pokračovať do nekonečna.
Hoci želaním mnohých by bolo minulý rok vymazať z kalendára, ja osobne si myslím, že by to bola veľká chyba. Ten rok nám ukázal mnoho vecí v pravom svetle. Veľa z nich bolo nelichotivých, mnoho nových, niektoré prekvapivé. Ale hlavne preň platí to, čo platí pre každú whisky, víno, jedlo, film, článok, situáciu, človeka či vzťah. A síce, že nikdy nebudeme vedieť oceniť tie dobré, kým nebudeme vedieť, ako chutia tie hrozné.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
