dĺžka článku: 3 min
Tento týždeň som sledoval diskusiu na tému rozkladu pravdy a hrozbe technológií, ktoré nás už poznajú lepšie, ako my poznáme sami seba. (link ďalej v RuFslettri) keď sa odborníkov pýtali, ako sa dá voči týmto javom bojovať, odpovedali, že na viacerých úrovniach. Jednou z nich bola úroveň jednotlivca a jedno z opatrení bolo formulované približne takto (parafráza): „Veľké spoločnosti predbiehajú nás samotných v tom, koľko o nás vedia a ako dobre nás poznajú. Mnohí všali o sebe vieme tak málo, že to vôbec nie je problém. Aktívnym bojom by teda malo byť lepšie spoznanie samého seba. Začať bežať rýchlejšie a predbehnúť tak ostatné spoločnosti. Meditovať, chodiť do prírody, prechádzať sa, možností je veľa…„
Mnohí sami seba nepoznajú. To je to, čo v prejave zarezonovalo a bolo cítiť, ako náhle celý sál stíchol. Zhodou okolností som tento týždeň počúval aj podcast Cal-a Newport-a, v ktorom dal jednému čitateľovi túto radu (znova parafráza): „Vyčleň si počas dňa pár momentov, nemusia byť vôbec dlhé, stačí aj 3-5 minút, kedy nebudeš nič robiť, nebudeš sa na nič pozerať, nebudeš nič počúvať a nebudeš mať nič v rukách. Je neuveriteľné, aký má dopad niečo tak jednoduché na človeka.“
Aj Blaise Pascal už vo svojej dobe hovoril: „Všetky problémy ľudstva vyplývajú z ľudskej neschopnosti sedieť potichu v miestnosti osamote.“
Všetci traja majú pravdu. V mojom okolí poznám len minimum ľudí, ktorí dokážu tráviť čas – nechcem to nazvať premýšľaním – rozjímaním. Tu je dôležité si najmä uvedomiť, že rozjímanie nemôže nastať pri počúvaní hudby, manuálnej práci, či jazde na bicykli. Iste, aj pri týchto činnostiach sa nám rozmýšľa lepšie, lebo ide o automatické činnosti, ale vedomie je pri nich stále zamestnané.
Pri rozjímaní musíme byť vydaní na milosť tomu tichu, ktoré sa v mozgu rozhostí po tom, ako mu vezmeme všetky podnety. Keď nemá čo spracovávať. Len sám seba. To ticho však trvá len dve sekundy, než nastane skutočné peklo. Ľudský mozog totiž nie je zvyknutý nedostávať podnety. Preto ak nijaké nedostane, začne si ich vytvárať. A práve v tomto okamihu nastáva ten proces, o ktorom všetci páni v predchádzajúich odsekoch hovoria. Začneme spoznávať sami seba. Odrazu sa nám v hlave začnú objavovať myšlienky, spomienky a asociácie z tak rôznych období života a v takej kadencii, že nás to vydesí. To je asi hlavný dôvod, prečo to toľko ľudí nerobí. Čím je však tento prúd (vnútorných podnetov) silnejší a rýchlejší, tým je
naliehavejšie potreba sa mu venovať. Inak hrozí pretrhnutie hrádze a buď obrovské škody alebo ohlušujúce ticho.
Sám môžem povedať, že už roky sa snažím tráviť čas sám so sebou. Ideálne každý deň, no keďže žiaden plán neprežije stret so skutočnosťou, nie vždy sa mi to podarí. Ideálne hodinu až dve denne, no niekedy ma zachráni uchmatnúť si pre seba aj pár minút. V mojom prípade to nemá benefity len pre mňa osobne, ale aj pre moje blízke a široké okolie. Ak totiž dlhšiu dobu tento čas sám pre seba nemám, začnem byť zlý a nervózny. Podobne ako niekto, kto sa dlhšie nenaje alebo si nezacvičí. A raz týždenne sa idem aspoň na pol dňa skoro ráno prejsť do lesa. Sám. Tam sa, aspoň u mňa, dejú skutočné zázraky. Hlava si začne chrúmať všetky aktuálne a/alebo nespracované témy, vnemy a problémy. O štyri hodiny vychádzam z lesa s čistou mysľou. Pomerne. Niektoré zaschnuté fľaky by totiž chceli niekoľko dňové dôkladné čistenie.
Určite by som niečo podobné odporučil každému, koho poznám aj nepoznám. Všetci ľudia, ktorí toto pravidelne absolvujú, sú pokojnejší, vyrovnanejší a rozvážnejší. Nehovorím, že každému bude hneď na
začiatku príjemné odovzdať sa na milosť sebe samému na pol dňa. Alebo že niekto rád chodí po lese. Na začiatok úplne stačí ostať sám v byte, všetko pozhasínať, zapáliť si sviečku, sadnúť si a zistiť, čo sa bude diať. Pravidlo je len jedno. Eliminovať všetky možné vonkajšie podnety (preto napríklad prechádzka v meste nie je vhodná). A vydržať to. A mať odvahu to pravidelne opakovať.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
