dĺžka článku: 2 min
Minulý rok som čítal blogový príspevok jedného autora, ktorý bol jeho sebareflexiou. Bol napísaný tak, akoby ho sprvoti písal len pre potrebu dostať zo seba isté veci, hoci len na papier. No napokon sa rozhodol text publikovať. Bez ďalších úprav. Hoci mnoho postrehov v danom článku bolo inšpirujúcich, jeden sa vo mne zakorenil neobyčajne hlboko:
„Dobrých deväť z desiatich zlých vecí, ktorých som sa kedy obával, sa nikdy nestali. A na dobrých deväť z desiatich zlých vecí, ktoré sa mi kedy stali, som ani nepomyslel.“
Pokojne si to prečítaj viackrát. A aj v budúcnosti. Osobne mám tento citát uložený na očiach, aby som naň nezabudol.
Je totiž zarážajúce, ako naša myseľ – častokrát náš najbližší spojenec – nám dokáže byť najväčším nepriateľom. Koľkokrát si sa už ocitol v situácii, kedy si bol zacyklený a neustále dokola rozmýšľal nad nepríjemnými rozhovorom, ktorý mal prísť. Koľko scenárov a podscenárov si vymyslel, koľko reakcií na obvinenia si si naplánoval, koľko argumentov plných negatívnej energie si si na protistranu pripravil.
A koľkokrát k tomu skutočne došlo? A aj v tých mála prípadoch – koľkokrát sa skutočne scenár odohral tak, ako si si to tie desiatky minút či hodín predstavoval a nacvičoval? Stavím sa, že veľakrát to nebolo. Ak vôbec. Pretože u mňa to je rovnaké.
Jediné, čo potom ľutujem, sú tie minúty strávené vyťahovaním pochovaných pochybení, imaginárnymi hádkami s ľuďmi, ktorí sa so mnou hádať ani nechystali a ten nahromadenej negatívnej energie, ktorá potom postupne vytekala do môjho obehu. Deň, dva, tri po tom. A nakoniec… úplne zbytočne. Bol som pripravený kedykoľvek zaútočiť na človeka, s ktorým som sa v hlave za posledný týždeň stokrát pohádal, v akejkoľvek chvíli, pri akomkoľvek náznaku. Na človeka, ktorý už dávno obrátil list. Znova. Úplne zbytočne. Jediný, komu som tým ubližoval, som bol ja sám.
Na druhej strane ale chápem motiváciu k takémuto konaniu. Väčšinou ide o vážny problém či tému, v ktorej som sa nechcel ocitnúť nepripravený či prekvapený. Tak som vymýšľal.
Kto ale povedal, že sa musíš dať zatiahnuť do rozhovoru, na ktorý nie si pripravený? Prečo by si nemohol, keď už k tomu dôjde, povedať: „Prepáč, na tento rozhovor nie som teraz pripravený, vráťme sa k tomu o 15 minút / zajtra / o týždeň.“ Koľko problémov a nepríjemných situácií mi mohla táto veta v živote ušetriť. Nuž, viem ju teraz.
Človek je srandovný tvor. Keď nemá skutočné problémy, tak si nejaké vymyslí. A presne z toho pramení táto potreba bojovať bitky, ktoré sa nikdy neuskutočnia.
Nerobme (si) to.
