7. januára 2019 - myšlienky z RuFslettra

Spontánne ľudské interakcie

dĺžka článku: 3 min

Musím sa priznať, že jedným z mojich zlozvykov je počúvať konverzácie iných ľudí. Nemyslím tým teraz klebety v rodine či práci, ale obyčajné rozhovory dočasných spolucestujúcich môjho života. Či už je to zastávka MHD, dopravný prostriedok, pár sekúnd, kým okolo niekoho prejdem, dvojica za mnou pri pokladni alebo skupina pri vedľajšom stole.

Nie som voyeur ani nič podobné. Táto zvedavosť vyplýva z mojej kreatívnej stránky, ktorá chce spoznať čo najviac odtieňov ľudského charakteru. Niekedy ich premietnem do mojich postáv, inokedy slúžia ako situácie pre nové príbehy.

Občas sa do týchto konverzácií slovom či vetou zapojím - mám rád spontánnosť - čím daného človeka či dvojicu síce prekvapím, ale zároveň im ušetrím nejaké tie starosti či vyčarujem úsmev na tvári. Niekde v úzadí môjho mozgu a v kútoch ich pohľadov síce vidím tú morálnu dilemu, že počúvať cudzie rozhovory by sa predsa nemalo, ale tak, ako sa všemožne snažím kŕmiť tie moje vlastnosti, ktoré tlačím do popredia, tak občas hodím kosť aj mojim neduhom.

Nejde pri tom o nič prevratné. Ak sa dvaja chalani bavia, že pôjdu osmičkou, pričom v ten deň kvôli maratónu nepremáva, upozorním ich. Keď si niekto vyberie z regálu čaj, ktorý viem, že je hnusný, poviem mu to. Keď idem k pokladni a vidím, ako dievča nerozhodne drží dve pánske košele, poviem: "tú napravo". Mám na to pravidlo: sú to situácie, v ktorých by som podobnú radu či pomoc prijal aj ja, keby som bol sám.

Rokmi sa však toto moje hobby postupne začalo meniť na istú formu vzdoru. Internet a smartfóny nám síce ponúkli nekonečne hlbokú studnicu ľudských vedomostí, názorov a odporúčaní nachádzajúcich sa v našom vrecku, avšak postupne nás to ako jedincov izolovalo od seba navzájom. Mnohí sa už hanbia (alebo ako by povedali mladšie ročníky: "to je trápne") opýtať náhodného okoloidúceho na jeho názor či radu so strachom, že ukradnúť štyri sekundy z jeho života by predstavovalo hrdelný zločin a dať najavo vlastnú nerozhodnosť smrteľný hriech.

No stále sme ľudia. Po väčšinu času našej existencie neistí, zmätení, nerozhodní či stratení. Preto sme počas našej niekoľko-tisíc ročnej histórie stále spolu komunikovali, radili sa či debatovali. Nielen, aby sme zahnali svoju neistotu, ale aby sme v tom stále narastajúcom dave a anonymite identifikovali aj samých seba. Hoci iba tým, že sme sa s niekým rozprávali a tým si potvrdili našu existenciu.

Neskôr sme si na to museli vynájsť aj výraz (small talk), aby sme nezabudli, že je to stále prirodzené. No posledných dvadsať rokov urobilo z osobných, spontánnych rozhovorov pre niektorých takmer stigmatizujúci zážitok. Raz to skvele zhrnula dcéra môjho dobrého priateľa. Niekoľko týždňov si písala s chalanom z činžiaku naproti. Keď sa jej otec spýtal, prečo s ním nejde niekam von sa normálne porozprávať, tá mu odpovedala: "Keď s ním sa tak dobre píše".

Dnešná doba nám ponúka neobmedzené možnosti vzájomného prepojenia a komunikácie. Sám občas zavolám z obchodu domov cez video hovor a spýtam sa na názor člena rodiny.

Avšak nemali by sme zabúdať, že nie sme chodiace pevnosti s hlbokými priekopami plnými krokodílov a vysokými múrmi ježiacimi sa zbraňami, ktorých akýkoľvek kontakt s okolitými hradmi a zámkami je znak nepriateľstva. Počas celej našej histórie sme boli bodkou, ktorá sa pohybovala v rámci jedných veľkých hradieb a len vzájomnou komunikáciou s inými bodkami sme dokázali tie hradby vybudovať, udržiavať či rozširovať.

Preto treba občas vzhliadnuť aj k inej neznámej tvári a požiadať ju o pomoc či radu. Nielen kvôli sebe. Ale aj kvôli nej.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár