12. apríla 2020 - myšlienky z RuFslettra

Mužská láska

dĺžka článku: 5 minút

Ženy chlapom od nepamäti vyčítajú, že im nedávajú (úplne či aspoň dostatočne) najavo svoje city. Na mysli pri tom často majú hrdinov z viktoriánskych diel či starších časov, kedy ženskosť bola vyzdvihovaná na piedestál a za jej česť za zomieralo v súbojoch.

Takže v tento moment, kedy pri mne nie je žiadna žena (ktorá by mi skákala do reči :), by som sa rád postavil do čela mužov a raz prevždy to ženám vysvetlil. Teda, pokúsil sa vysvetliť.

Najprv to prostredie. Iste, hádzať ručne šitý kabát cez mláku pri koči musí byť romantické. No dej už neukazuje tú ženu či komornú, ktorá takto zasvinený kus odevu následne dostane a musí ho vyčistiť. V tom čase tiež romantickým spôsobom - v ľadovej vode potoka. Hájiť česť a povesť ženy, či postaviť sa urážke súbojom na kordy či pištole bolo považované za čin najvyššej oddanosti. No hájili sa nimi ženy v dobe, v ktorej tie isté ženy nemali nárok na vlastný hlas či názor, nemohli sa zapájať do dôležitých otázok či určovať chod spoločnosti.

Zatiaľ, čo muži pre ne umierali, ich najnebezpečnejšia činnosť bola vyšívanie. Vražedne ostrou ihlou. A jedinci skladajúci básne či spievajúci pod oknami? Tí istí jedinci nosili parochne, pančuchy a topánky s opätkami. Rovnako ako muži, ktorí o nich písali.

Nielen žena, ale nikto nemôže mať niečo bez toho, aby nemal aj toho protiklad. Chcete básne? Prídu v našponovaných pančuchách a topánkach na opätkoch. Nechcete stúpiť do mláky? Dostane sa vám na vyčistenie kabát, ktorý vám to umožnil. Chcete, aby muž riskoval za vaše presvedčenie zdravie či dokonca život? V poriadku, ale len pre to, že vy váš názor nahlas vysloviť nemôžete.
Tým samozrejme nechcem povedať, že neočakávajte od nás nič nežné či romantické, alebo to, že všetko má svoju cenu (i keď v podstate je to tak). Ale ak sa chceme baviť o pozadí, treba ho vnímať celé a vo všetkých jeho odtieňoch.

Avšak časy sa zmenili. Vy ste sa zmenili. A my s vami.

Dnes už máte plné právo prísť na miesto našej schôdzky vlastným kočom. Tým pádom tú mláku väčšinou prekročíte alebo obídete. Alebo zaparkujete kone inde. Básne a piesne ste začali písať miesto nás, častokrát lepšie, a k tomu aj knihy, blogy či newslettre. Taktiež sa môžete slobodne postaviť na barikády, pokojne aj s kordom či pištoľou v ruke, a vykričať svoj názor televíznym kamerám a celému svetu. Dokelu, veď dokonca jedna z vás je aj prezidentkou tejto krajiny.
Čo to mení na situácii?” opýtate sa možno. Niekedy úplne všetko. My muži, ktorí sme vás doteraz desaťtisíce rokov chránili, bránili či odbremeňovali od najnebezpečnejších prác či rán spoločnosti, sme sa tohto nového rozdelenia síl asi trochu zľakli. Mnohí z nás , keď vidia, ako vaša sila rastie, nechcú prísť o tú svoju (či aspoň jej zdanie) tým, že budú robiť “slabošské” veci, akými je skladanie básní či piesní. Zároveň tým, že to robíte bežne vy sami, sa tieto činnosti na genderovom metri posunuli do ženskej polovice a mnohým z nás (ako aj spoločnosti samotnej) už prídu zženštilé.
Máme tu tak paradoxnú situáciu, kedy obrodenie a emancipácia žien vrazili do štandardného a tisíce rokov nemenného spektra mužských činností a povinností klin. Muži dneška si tak musia vybrať, na ktorú stranu uskočia, pričom na ani jednej z nich sa nedočkajú uznania. Ak totiž budú pokračovať v skladaní poézie, budú obvinení z nedostatku maskulinity. Ak budú naďalej hájiť svoje polovičky, schytajú to za to, že neumožňujú svojim partnerkám prejaviť ich emancipáciu a individualitu. Druhou možnosťou je byť “ešte mužskejším, než doteraz”. Častokrát to však neznamená nič iné, než byť (minimálne na oko, ale veľakrát aj vo vnútri) hrubší, neústupčivejší a tvrdohlavejší. Skratka, chlap. To však len vyburcuje inú vlnu kritiky s naratívom, že chlapi nedávajú najavo svoje city a sme znova na začiatku tejto kapitoly.

Vedia teda ženy vôbec, čo chcú? Alebo je ich ideálnou predstavou akýsi mutant - vo dne v práci bojujúci so zaťatými päsťami, potom a krvou v tvári, so všetkými neprávosťami sveta, ochraňujúci svoju rodinu, ktorý na konci dňa príde domov neporazený, so sexy jazvami a s úlovkom na večeru - a následne sa meniaci na citlivého partnera, ktorý vás oboznámi s plejádou citov, ktoré počas dňa prežíval, odhalí svoje krehké ja, uvarí večeru a zapáli sviečky?
Má to tak byť? Nemá to tak byť? Sám neviem, čo je správne a pochybujem, že to niekto vie. A keby to niekto aj vedel a nájde si partnera, ktorý tento pohľad nezdieľa, je v prdeli. Toto je skutočný prierez históriou a súčasným stavom žensko-mužských vzťahov.

A potom tu máme mužské srdce. Ženy si svoje srdcia, aspoň čo som mal možnosť vypozorovať počas mojej krátkej púte po tejto planéte, predstavujú ako kvitnúce záhony. Veľké, starostlivo rozdelené a usporiadané do pravidelných políčok, so (zvláštne fungujúcim) zavlažovacím systémom, schopné živiť a udržiavať čerstvosť rôznych kvetov a byliniek rozmanitou sadou jemných nástrojov počas všetkých sezón.

Pôda mužského srdca je však kamenistá. Pod povrchovým nánosom hliny či prachu sa nachádzajú kamene, malé i veľké, droliace sa či nepoddajné. Väčšinou nepoddajné. Muž sa to tejto pôde potĺka, nie vždy s úplne jasným zámerom a s večnou neochotou zložiť rýľ z pleca a zaboriť ho do zeme. Pretože vie - a život mu to dennodenne pripomína, že s druhým alebo tretím úderom narazí na skalu a tá bolestivo rozochveje nielen okolitý vzduch a rýľ samotný, ale všetky jeho svaly, zuby a mozog, ktorý začne narážať o lebku. Tak tam tak chodí, cez nejasnú hmlu nevidí koniec ani začiatok, nerovná zvlnená pôda pod nohami mu často nedáva zmysel a snaží sa robiť, čo môže. Zavlažovací systém neexsituje, iný nástroj ako rýľ nepozná a častokrát sa musí, okrem vlastného nehostinného podnebia, vysporiadať aj s neočakávanými prívalmi počasia, ktoré prichádzajú, bez varovania, práve z tých krásnych polí a záhonov v susedstve.

No aj napriek tomu sa snaží v nej niečo vypestovať. Väčšinou to nie sú nádherné ruže či tulipány, vysádzané v premyslených vzoroch či tvaroch, obohnané starostlivo vytvarovaným živým plotom. Sú to paprade, černice a púpavy. Neoplývajú dych berúcou krásou a len ťažko si nájdu v skalitom podloží miesto pre hlboké korene, no napriek tomu ponúkajú každému, kto je ochotný do týchto miest nazrieť, svoju primitívnu krásu či aspoň aké-také plody, hoci aj pomedzi tŕne.

Stále však bude so svojou záhradkou a jej smiešnymi bylinami neustále porovnávaný priamo s onými prekvitajúcimi záhonmi plnými černozeme, v súťažiach sa bude umiestňovať vždy na nepostupových miestach a bude mu vyčítané, že nedokáže ani len napodobniť farebnosť tých nádherných záhrad, či hĺbku koreňov rastlín v nich rastúcich. Neostáva mu však nič iné, než pevnejšie stisnúť rýľ, zaťať zuby a znova rozryť to, čo doteraz ako-tak pestoval a udržiaval pri živote.

Pretože pôda mužského srdca je kamenistá. Rýľ je jediný nástroj, ktorý pozná. No robí s nimi, čo môže.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.