Dnes na ceste do práce sa stala zaujímavá vec, ktorej obyčajne venujem asi toľko pozornosti, ako radový vodič. V diaľke kričala sanitka. Možno aj človek v nej, to neviem. Začali sme sa obzerať, kým sme zistili, že sa nachádza za nami. Vtedy sa to stalo. Ešte pred pár sekundami som stál v nepreniknuteľnej bariére desiatok, možno stoviek áut. Každý sa v nej snažil nájsť nejaké malé miestečko na prešmyknutie. Neúspešne.
Zrazu sa však zmenila na široký priechodný tunel tak náhle a nečakane, ako sa zmenila nervozita a frustrácia všetkých naokolo na spolupatričnosť so živou bytosťou, ktorá sa nachádzala v útrobách veľkého bieleho auta. A modré blikajúce svetlá a uši-trhajúci zvuk mu boli v tej chvíli jedinými strážnymi anjelmi.
Nech išiel kamkoľvek, dúfam, že ho tam odprevadili. V každom prípade zanechal za sebou množstvo ľudí, ktorí svoje negatívne pocity a sebeckosť zmenili na ochotu pomôcť. Keď už nie na trvalo, aspoň na chvíľu. Aj to sa počíta…