dĺžka článku: 7 minút
V mojich myšlienkových výletoch sa rád vydávam na skúmanie kauzalít väčších i menších spoločenských či technologických zmien. Nezaujíma ma však pomerne jasná kauzalita prvého stupňa, ale často druhého, tretieho alebo až štvrtého stupňa. Je síce pravda, že so zvyšujúcim sa stupňom kauzality sú niektoré myšlienky stále divokejšie a do hry sa dostáva mnoho ďalších faktorov, ktoré sa nedajú odhadnúť, no ktoré môžu mať priamy dosah na výsledok.
Uvediem príklad technologickej zmeny: všetky autá budú schopné autonómnej jazdy, bez prítomnosti vodiča. Priamy dôsledok (kauzalita prvého stupňa) tejto zmeny bude drastické zníženie nehodovosti, úmrtnosti a škôd na majetku. Druhý kauzálny stupeň bude tvoriť pravdepodobná eliminácia kongescií (keďže robotické autá budú komunikovať navzájom a so senzormi vo vozovke + budú mať vlastné senzory, stonásobne prevyšujúce schopnosti akéhokoľvek človeka) schopné rozbehnúť sa, jazdiť, brzdiť a pohybovať sa len centimetre od seba. Kauzalita tretieho stupňa (tu už ideme do divokosti) je vznik nového reklamného priestoru pre skupiny (4-5) áut jazdiacich rýchlo a tesne za sebou, zobrazujúcich reklamu na svojich bočných stranách.
No a kauzalita štvrtého stupňa mi napríklad hovorí, že by som mal čo najskôr začať skupovať parkovacie miesta. Prečo? Pretože elimináciou vodičov klesne cena osobnej automobilovej prepravy (taxi, uber, bolt-taxify) o 3/4, elimináciou nehôd možno zmizne aj potreba poistenia, čo túto cenu ešte zníži, elektrické autá majú štvo- až päťnásobnú životnosť (kvôli drastickému zníženiu pohyblivých častí oproti spaľovacím motorom), čo cenu ešte poženie nadol. Takže ľudia nebudú nútení vlastniť auto, keďže preprava bude pohodlná, rýchla a na úrovni desiatok centov, tým pádom sa eliminuje potreba parkovania (maximálne len na dobu dobitia batérií auta, aj to sa však už dá vyriešiť počas jazdy) a parkovacie miesta, plochy a objekty sa postupne stanú úplne nepotrebné – čím sa otvorí obrovský priestor pre ich nové využitie. Napríklad ako priestor pre nové stánky či obchody na najfrekventovanejších miestach alebo priamo pri ulici, kde s tieto parkovacie miesta nachádzajú. Majitelia parkovacích miest sa stanú novými boháčmi na poli nehnuteľností.
Autonómne vozidlá však slúžili len ako príklad kaskádovosti kauzalít, jednotlivé súkolia tohto myšlienkového vlaku sa ešte len utvoria v budúcnosti. Na mňa v poslednej dobe však stále častejšie vyskakuje príčinno-dôsledková súvzťažnosť, ktorá sa už odohrala a až teraz pociťujeme jej kauzality tretieho a štvrtého stupňa.
A tou je vlastné bývanie.
Vlastné bývanie je absolútne novodobý fenomén. Počas celej histórie ľudského druhu to bol neznámy, neželaný a aj nebezpečný pojem. Bývať s rodinou, či inou skupinou ľudí, bolo spočiatku dôležité len pre holé prežitie nášho druhu. Jednak voči predátorom, neskôr aj voči iným skupinám ľudí. Postupne sme sa vyvíjali, no stále drvivá väčšina spoločenských jednotiek žila z ekonomických dôvodov spolu pod jednou strechou. Či už to bolo mnoho detí, čo museli robiť na poli, viac generácií pohromade, aby sa o seba postarali (keďže sociálny systém ešte nikto nevymyslel), kvôli chudobe (kúpiť pozemok/postaviť dom/platiť monarchovi dane bolo takmer nemožné) alebo už len kvôli poveternostným podmienkam (sneh, zima, drevo) sme len pred sto rokmi žili tri generácie v jednej izbe, častokrát aj s dobytkom.
Vlastné bývanie tak, ako ho dnes poznáme, sa postupne stalo moderným v období po druhej svetovej vojne. Odvtedy ubehlo len niečo viac ako polstoročie (čo sa síce môže zdať ako dlhá doba, ale v skutočnosti ide len o dve generácie) a dnes z toho máme nový štandard. Častokrát nielen štandard, ale dokonca nutnosť, podľa ktorej sa navzájom posudzujeme. Človek po dvadsiatke žijúci s rodičmi to už určite pociťuje a človek v tridsiatke akoby to mal permanentne vytetované na čele.
Ale naspäť ku kauzalitám. Mnoho ľudí si možno neuvedomuje, čo honba za vlastným bývaním vlastne spôsobila. V prvom kauzálnom stupni je to ešte pomerne jasné – nutnosť čím skôr sa zamestnať a začať vykazovať príjem. Aj druhostupňová kauzalita je ešte stále zreteľná – odkladanie zakladania rodín, permanentne rastúci vek prvorodičiek a podobne.
Tretí stupeň už tak zreteľný nie je, avšak pri troche zamyslenia nie je veľkým problémom naň prísť. Zmenšujúci sa počet detí v rodine (keďže prvé prichádza stále neskôr), posúvanie práce v hodnotovom rebríčku jednotlivca smerom nahor (lepšia práca = viac peňazí = vyšší úver). Dalo by sa dlho pokračovať.
Teraz sa však chystám „zabŕdnuť“ do štvrtého stupňa – totálnej divokosti myšlienok – čo všetko môže spôsobiť honba za vlastným bývaním. Iste, ovplyvňuje to rad ďalších vecí a pred mnohé by som musel dosadiť „myslím si“, „podľa mňa“, lebo to nie je dokázateľné. Chcem sa však nahlas zamyslieť nad tými vecami, ktoré sa zmenili za uplynulú generáciu a mnoho ľudí ani nenapadne spojiť si tieto dôsledky s príčinou – vlastným bývaním – práve preto, že ide o kauzalitu štvrtého stupňa.
Tak napríklad: zvýšené časové a finančné nároky na starostlivosť o dieťa. Na toto musím ísť okľukou – pamätám si, keď som bol dieťa – mohol som ísť prakticky kedykoľvek po škole za babkou a dedkom. Pred sto rokmi by stále bývali spolu so mnou, no vychádzajme z hypotézy, že aj oni majú vlastné bývanie (1. stupeň). Nikdy s tým nebol problém, starí rodičia mali vždy čas a rovnaké to bolo aj u mojich kamarátov. Z dnešných detí takú možnosť majú len niektoré. Väčšina súčasných babiek a dedkov sú stále pracujúci ľudia, ktorí sú v robote stále hodiny po tom, čo ich vnúča vyšlo zo škôlky. Musia pracovať, pretože mnohí z nich ešte stále splácajú hypotéky alebo dopĺňajú finančnú rezervu, z ktorej by inak už mohli žiť, ak by ju nedali v minulosti deťom na ich bývanie, prípadne musia pracovať, aby utiahli domácnosť, o čo sa v minulosti staralo celé jej osadenstvo (2. stupeň). Tým pádom rodič dieťaťa sa musí postarať o trávenie času dieťaťa po jeho školskej aktivite (3. stupeň), a to na úkor vlastného dodatočného času (osobne sa venovať dieťaťu), peňazí (krúžky, športy a podobne), prípadne častokrát ich kombináciou, aby dieťa po školskej aktivite neostalo samo (4. stupeň).
Alebo: mám pocit, že trávim v práci viac času a riešim ťažšie úlohy, ako generácia predo mnou v mojom veku. Potreba lepšej hypotéky (1. stupeň) zvýšila dôležitosť práce (2. stupeň), ktorá urobila z mnohých pracovných pozícií konkurenčný boj medzi ľuďmi (3. stupeň), ktorí tak musia po a) splniť oveľa vyššie nároky na danú pozíciu ako voľakedy a po b) permanentne preukazovať (splnením viacerých úloh = trávením viac času v robote), že sú „pozície hodní“, pretože vonku stále čaká zástup iných, ktorými môže byť človek nahradený (4. stupeň).
Ďalej: postupná strata záujmu o nové (alebo prehlbovanie už existujúcich) vedomosti, skúsenosti a zážitky. Kúpa vlastnej nehnuteľnosti pripúta človeka na jedno miesto, väčšinou po dobu splácania hypotéky (1. stupeň), čím môže nové zážitky spoznávať len veľmi krátkodobo alebo plytko – nemá možnosť dlhodobo vycestovať prípadne presťahovať sa do iného mesta (2. stupeň), čo má za následok postupné „prekáblovanie“ mozgu na orientáciu na krátkodobé zážitky (3. stupeň) až po stav, kedy človek len s ťažkosťami dokáže plnohodnotne čítať dlhé či náročné knihy, sústrediť sa na jednu vec dlhšie ako pár desiatok minút či stretnúť sa s iným človekom na štvorhodinový hlboký rozhovor (4. stupeň).
Taktiež si viem úplne reálne prestaviť, že aj zvyšujúci sa počet obéznych ľudí môže byť dôsledkom potreby vlastného bývania. Zvýšené nároky na prácu (zárobok, hypotéka) – 1. stupeň, nútia ľudí dlhšie a ťažšie pracovať (2. stupeň), tí tak nemajú čas a/alebo energiu, ktorú by venovali hľadaniu/porovnávaniu/nákupu kvalitných surovín či samotnému vareniu (3. stupeň) a tým sa utiekali k ľahko dostupným či rýchlym formám stravovania, čo ich spravilo obéznymi (4. stupeň). Veľmi podobné aj s pohybovou aktivitou.
Alebo neúmerné zvyšovanie mnohých sekundárnych výdavkov, plynúcich z potreby vlastného bývania. Jeden príklad za všetky: auto. Nikdy v histórii ľudstva ľudia necestovali dennodenne (nehovorím o sezónnych prácach) také vzdialenosti za prácou, ako je tomu dnes. Iste, autá tu tiež nie sú dlho, ale aj v minulosti existovali dopravné možnosti (kone, dostavníky, vlaky). Vlastné bývanie a hypotéka nás pripúta na jedno miesto (1. stupeň), z ktorého už nechceme (alebo nemôžeme tak ľahko) odísť (2. stupeň) a keďže v okolí vo väčšine prípadov nenájdeme tak platenú prácu, aby sa nám aspoň priemerne žilo, potrebujeme teda za prácou cestovať – kúpime si auto (3. stupeň), čím sa naše ročné výdavky zvýšia o niekoľko tisíc (pohonné hmoty, poistné, opravy, údržba, náhradné diely, opotrebenie) – 4. stupeň.
To isté telefóny – máme vlastné bývanie, takže nebývame s rodinou (2. stupeň), potrebujeme však stále s nimi komunikovať (3. stupeň), tak si kupujeme a pravidelne obmieňame telefóny. Alebo citová verzia: nebývame s rodinou (2. stupeň), na ich návštevu nám treba dodatočný čas a/alebo peniaze (3. stupeň), čo si nie vždy nájdeme a tým ochladzujú naše vzájomné vzťahy (4. stupeň).
Takýchto príkladov by som vedel vymyslieť desiatky, ak nie stovky. Znova však vravím, že ide o značne divoké teritórium s mnohými premennými. Netreba to brať doslova. Taktiež to treba brať s odstupom, každý sme iný (bývaním, zárobkom, vzdialenosťami, vzťahmi, dopravným prostriedkom), ja hovorím o priemeroch a štandardizovaných prejavoch v našej spoločnosti.
Keď som začal písať tento úvod, nevedel som, či bude mať nejakú pointu. Nie som si ňou istý dokonca ani teraz. Ale možno jednu tam vidím: hoci dnešná doba dlhému premýšľaniu a navyše v súvislostiach veľmi nepraje, občas by bolo vhodné sa aspoň nad najväčšími životnými rozhodnutiami poriadne zamyslieť a hľadať v nich súvislosti a súvzťažnosti. Neurobíme ich v živote veľa, ale veľa od nich môže závisieť.
Niektoré, na prvý pohľad absolútnej nesúvisiace skutočnosti, môžu mať spoločného oveľa viac, ako by bol človek povedal. A to sme sa pozreli len na jednu takúto spoločenskú zmenu. Na úplne iný level sa dostaneme, ak začneme hľadať prieniky štvrtej kauzality pri spojení dvoch zmien. Tak napríklad: čo keď si dáme dohromady 1) automatizáciu, ktorá len v optimistickom scenári pripraví o prácu 30% ľudí do 10 rokov s 2) faktom, že mnohí ľudia si berú hypotéky na 30 rokov. Čo bude o desať rokov so všetkými tými nehnuteľnosťami. A čo s ľuďmi?
