dĺžka článku: 4 minúty
Prednedávnom som telefonoval s istým človekom. Po mojej „Ako sa máte?“ otázke a „Nie až tak dobre.“ odpovedi sme sa dostali až k skutočnosti, že na dotyčného toho smeruje veľa a je z toho je nešťastný. Tu som sa zarazil najprv nad absurdnosťou tejto súvzťažnosti, a hneď na to nad tým, koľkí ľudia touto kauzalitou trpia.
Poďme si to rozobrať.
(1) Smeruje na mňa toho dnes veľa…
David Allen, autor svetoznámej metódy organizácie práce Getting Things Done (Mať všetko hotové), začína jednu zo svojich kapitol slovami:
„Nič nie je nové. Nové je len to, ako často to prichádza.“
Mnohí z nás si určite spomínajú na časy, kedy toho tak veľa nebolo. V závislosti od vekovej kategórie sa môžeme baviť o rôznych obdobiach,
keď neboli smartfóny…
keď neexistoval email…
keď nebol internet…
keď neboli telefóny…
Na jednom sa však zhodneme. Globálna prepojenosť, všade dostupné internetové pripojenie a výkonné zariadenia v našich vreckách rozkrútili komunikačné a informačné koleso do takej miery, že sa nám už rozmazáva pred očami. Nemecký sociológ Hartmut Rosa dokonca vypočítal, že v porovnaní s pred-modernou dobou sa ľudský pohyb zvýšil stonásobne, komunikácia o faktor milión a výmena informácií dokonca o desať miliárd.
Je to niečo, čo neovplyvníme. Jediné, čo môžeme ovplyvniť je len to, ako na to budeme reagovať.
(2) … a som z toho nešťastný.
Tu mi napadá hneď niekoľko možností, ako sa k tomuto postaviť, ale zámerne zvolím tú najjednoduchšiu, logiku:
Človek je negatívne ovplyvnený niečím, čo sám nevie a/alebo nemôže ovplyvniť.
A hneď tu logika končí.
Pokiaľ si sám vytváram problémy, prípadne z lenivosti si neplním úlohy, ktoré som si zadal a postupom času moja frustrácia z týchto skutočností dosiahne bod, kedy som z toho nešťastný, tomu ešte rozumiem. Bola to moja iniciatíva, nesplnil som, čo som od seba očakával a to vo mne vyvolalo negatívne emócie. Ale úlohy od niekoho iného? Ktorých častosť príchodu a rozsah nie je v mojich silách ovplyvniť? Sú to predsa problémy iných ľudí, ktorí sa rozhodli, aby som im s nimi pomohol alebo ich na mňa úplne prehodili (samozrejme, takáto generalizácia má svoje výnimky – teraz abstrahujem od konkrétnych prípadov – snažím sa iba načrtnúť celkový obraz).
No a z tejto situácie (mnoho úloh od iných ľudí), je veľa jedincov v súčasnosti nešťastných. Sú de facto negatívne ovplyvnení problémami iných. Keď sa tak teraz nad tým zamýšľam, asi tuším, prečo tomu tak je. Spájajú si vinu so zodpovednosťou.
Môže sa zdať, že slová vina a zodpovednosť by nemuseli byť v synonymickom slovníku tak ďaleko od seba. V skutočnosti však nie všetko, za čo som zodpovedný, vzniklo mojou vinou. Samotná povaha zamestnania implikuje túto skutočnosť – som platený za zodpovednosť, že sa zbavím problémov/úloh, ktoré nevznikli mojou vinou. Ešte raz, lebo toto je dôležité:
Nie je moja vina, že som dostal toľko úloh…
Ale je moja zodpovednosť, aby som sa im postavil…
Mnoho ľudí, práve tým, že si spája vinu so zodpovednosťou, má pri narastaní počtu úloh a následne aj pri ich plnení niektorý z negatívneho spektra pocitov. Frustrácia, stres, bezmocnosť, odovzdanie, nemohúcnosť, beznádej, nezmyselnosť atď.
Podľa môjho názoru však úplne zbytočne. Skúsme sa na to pozrieť cez zjednodušené príklady: 1) nepozorný cyklista do mňa narazí a zlomí mi nohu, 2) idem večer z kina po hlavnej ulici a niekto ma okradne, 3) som jedináčik a s narastajúcim vekom mojich rodičov sa o nich musím stále viac starať.
Nič z toho nie je moja vina.
Nebežal som a ani som náhle nezmenil smer, keď do mňa narazil.
Po tej ulici som prešiel už tisíckrát a peňaženku som mal v tom vrecku, kde vždy.
Súrodenca som nemal celý život.
V jednom kuse sa dejú veci, za ktoré nemôžeme, no aj tak sme za ne zodpovední.
Mám teraz zlomenú nohu, musím si premyslieť, ako sa budem dopravovať najbližších šesť týždňov.
Prišiel som o tristo eur, musím si premyslieť, čoho sa musím z krátkodobého a dlhodobého hľadiska vzdať.
Moji rodičia starnú a nevládzu, musím vymyslieť, ako im zabezpečiť potrebnú starostlivosť a komfort.
Mark Mason v jednej zo svojich kníh vraví: „Pomýlené chápanie zodpovednosti a viny umožňuje mnohým ľuďom posúvať zodpovednosť za riešenie vlastných problémov na iných. Ich schopnosť zbavovať sa zodpovednosti pomocou hádzania viny na iných im poskytne dočasnú úľavu a pocit morálnej nadradenosti.“
Čo však, keď si uvedomíme, že v skutočnosti nie je naša súčasná situácia spôsobená nikoho vinou? Keby sme hrali poker a dostali na ruku karty, kto je za ne vinný? Rozdávajúci? Kasíno? Papierne? Tak prečo predpokladáme, že v živote je to inak? Znova Mark Mason:
„Všetci dostaneme nejaké karty. Niektorí lepšie ako ostatní. A zatiaľ, čo je jednoduché sa na tie karty upnúť a mať pocit, že nás ktosi obtiahol, tá skutočná hra sa rozohrá na základe rozhodnutí, ako s tými kartami naložiť, rizík, ktoré sme ochotní podstúpiť, a následkov, s ktorými sme pripravení žiť. V pokri aj v živote nakoniec vyhrávajú tí, ktorá sa dokážu opakovane správne rozhodovať. A nemusia to nevyhnutne byť hráči s najlepšími kartami.“
Takže, nebuďme nešťastní, že toho na nás smeruje veľa. Nemôžeme to ovplyvniť. A nebuďme nešťastný z toho, čo nevieme ovplyvniť. Všetci sme dostali nejaké karty. Nie je nikoho vina to, čo leží pred nami na stole. Záleží len a len na tom, ako to rozohráme.
