Dámy a páni… som unesený.
Musel som okamžite po príchode domov sadnúť za počítač a napísať túto recenziu, pretože inak by zo mňa tak silné pocity rýchlo začali vyprchať. Na úvod poviem, že slovenskú filmovú tvorbu nevyhľadávam. Nemám na ňu vyslovene negatívny názor a rozhodne nesúdim slovenské filmy horšie ako iné. Práve naopak, častokrát radšej prižmúrim oko a poviem si, že sme malá krajina, umelci majú málo peňazí a vôbec. Som ochotný akceptovať aj veci, čo by som iným filmom vytkol.
Dnes som sa teda vybral na sériu minifilmov (konkrétne desať) o Slovensku. Katastrofa. Katastrofa. Jeden za druhým čistá katastrofa. Až na jeden (posledný) od Petra Kerekeša – Druhý pokus, ktorý bol celkom dobrý. Ale to máte ako jednookého medzi slepými. Nepovažujem sa za extrémneho znalca filmových metafor, ale veľa iných kontroverzných a ťažkých filmov som dokázal pochopiť. Ale tu? Ani ťuk. Nenašiel som pointu, nerozumel som zámeru, nepochopil som, či herec hrá postihnutého, alebo je skutočne postihnutý a keď už, o čom to vlastne hovoril a prečo. Nepochopil som, prečo skoro nikde nekorešpondoval hlas či dialógy k obrazu a o zmysle snímky ani nehovoriac. Desať filmov a ja som našiel maximálne jeden a pol pointy.
Iste, rátam aj s možnosťou, že som umelecky a metaforicky zaostalý a jednoducho som deväť z desať filmov nepochopil. Ale keďže zopár ľudí odišlo už v polovici premietania, aspoň sa necítim zaostalý sám.
Moje hodnotenie: 1/10 (aj to iba za Kerekešov snímok)