dĺžka článku: 3 minúty
V poslednej dobe si všímam, že ľudia sa sťažujú na to, že nie sú chválení za svoju činnosť. Pritom sa v spoločnosti nič výrazné za posledné roky nezmenilo; nerobíme toho viac ako v minulosti, ani nevykonávame náročnejšie či zodpovednejšie úlohy, ako v minulosti (teraz hovorím všeobecne, česť výnimkám). Skôr naopak. Väčšina z našich pracovných zaradení neprodukuje výstupy nevyhnutné pre prežitie iných, nestrážime radarové obrazovky, nechystáme obranu štátu pred nepriateľom či pohromou.
Ale niečo sa predsa len zmenilo. Pár rokov dozadu sme začali dostávať like-y. Zdvihnuté palce, srdiečka, povzbudzujúce komentáre. Hneď na začiatok poviem, že toto nie je kritika sociálnych sietí, ale treba sa chvíľu zamyslieť nad tým, či konštantný príval podmienenej pozitívnej väzby, ktorú prostredníctvom sociálnych kanálov dostávame, neprekábloval naše mozgy a vnímanie. A to tak, že keď urobíme večeru, povysávame byt alebo dokončíme veľký projekt (pričom nič z toho nezverejníme na sieti) a nedostane sa nám pozitívnej väzby, či už vo forme poďakovania, pochvaly, potľapkania po pleci či vyššej odmeny, nielenže nám to prinesie negatívne pocity, ale dokonca môžeme začať pochybovať o sebe samých, či to, čo robíme, robíme správne.
Poďme však o úroveň hlbšie a spýtajme sa nie to, prečo nie sme chválení, ale prečo vôbec potrebujeme, aby sme boli chválení od iných.
„Želáš si, aby ťa chválil človek, ktorý trikrát za hodinu preklína seba samého? Chceš sa páčiť človeku, ktorý sa nepáči ani sám sebe? Či sa vari páči sám sebe človek, ktorý ľutuje skoro všetko, čo robí?“
Toto napísal Marcus Aurelius do svojich denníkov, ktoré nikdy nechcel publikovať. Prečítaj si tie vety ešte raz. Prvé dve hovoria o druhom človeku, tretia o nás samotných.
Ak ma teda trápi, že ma niekto nepochválil za niečo, čo si myslím, že sa mi podarilo, opýtam sa sám seba, či je to človek, ktorého hodnoty sú mi blízke alebo ktorého správanie považujem za korektné. Ak je odpoveď nie, musím uznať, že na pochvale od takého človeka mi skutočne nezáleží. Ak by som sa nad tým zamyslel hlbšie, tak pochvala od človeka, ktorého hodnoty nepovažujem za správne, by mi dokonca signalizovala, že niečo robím nesprávne.
Ak to nie je taký je človek a nepochváli ma, v druhom kroku si uvedomím, že každý z nás má za sebou unikátny životný príbeh, ktorému verí a unikátny set pravidiel, podľa ktorých sa riadi. Opäť, analogicky, ak niekto funguje na základe iných pravidiel, alebo má odlišný rebríček priorít – to je asi dôvod, prečo k pochvale nedošlo. A znova, analogicky, pochvala od človeka, ktorý má iné priority, nie je pre mňa pochvala, ktorá by skutočne zavážila.
V konečnom dôsledku (síce z opačného konca) tak prídeme na to, že očakávať pochvalu je nielen v mnohých situáciách zbytočné, ale dokonca možno nežiadúce. Človek by mal predsa byť predsa sám sebe najprísnejším sudcom. Ak je niečo zlé alebo nedotiahnuté do konca, vieme to od svojho vedomia takmer okamžite (a dlho nám to neprestane vyhadzovať na oči). Ak je niečo, naopak, dobré, dostaví sa pocit spokojnosti a dobre odvedenej práce, ktorý je tak hrejivý, ako žiadna pochvala od druhej osoby byť nedokáže.
Čo je ale zaujímavé, a pravdepodobne oveľa užitočnejšie, je, že táto teória sa dá použiť aj naopak. Pri znevažovaní, či dokonca urážkach od iných. Ak niekto vyznáva hodnoty, ktoré sú mi cudzie, prípadne je nesympatického charakteru, jeho slová ma nemôžu uraziť. Jediné, čo jeho slová znamenajú, je to, že nie som ten, čo si on predstavuje pod pojmom správny. A to je dobre. Je to priam výborné, pretože tým mi vlastne hovorí, že nie som ako on. Čo je, paradoxne, nepriama pochvala.
„O čo ťažším bremenom nám býva hnev a zármutok nad činmi našich blížnych ako činy samotné, ktoré sú príčinou nášho hnevu a zármutku.“ (Marcus Aurelius)
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
