dĺžka článku: 2 minúty
Život je sólo výlet. Ale budeš v ňom mať veľa návštev. Niektoré sa zdržia dlhšie, väčšina z nich však nie.
Trvalo mi dlho pochopiť to. Väčšinu života som pristupoval ku mojim kamarátom a priateľom tak nejak rovnomerne. S každým som chcel byť v pravidelnom kontakte, často som ich volával na kávy či spoločné akcie. Väčšinou nemohli. Nemali čas. Ani druhý-, tretí-, štvrtý- či piatykrát. Zanevrel som. Potom som dal druhú šancu. Boli sme spolu von, písal som im, ako sa majú. Druhýkrát už nemohli. Niekedy odpisovali dlho (v dňoch), niekedy neodpísali vôbec.
Frustrovalo ma to. Chcel som byť dobrý priateľ a kamarát. Chcel som budovať dlhotrvajúce vzťahy, viesť hlboké filozofické rozpravy, zdieľať život. No k týmto métam som sa len ťažko dostal, pokiaľ som sa s niekým nedokázal ani len pravidelne stretávať či udržiavať aspoň aký-taký kontakt.
A potom druhá vec. Diskrepancie naprieč spektrom. Sú ľudia, s ktorými môžem ísť na predĺžený víkend a stále nedokážeme prestať hovoriť. Týždeň na to sa stretneme na káve a pokračujeme. Potom sú ľudia, s ktorými sa viem porozprávať hodinku-dve každé dva mesiace. Ak sa stretneme skôr či sme spolu dlhšie, konverzácia viazne. S niekým viem preberať Fermiho paradox a teóriu temného lesa štyri hodiny, inému zase dokážem z fleku povedať to, čo nikomu inému. S niekym sa každá naša konverzácia stoa k historkám a minulosti, lebo súčasnosť nám veľa tém neponúka. S iným len o filmoch. Niekto dokáže hovoriť len o sebe, niekto hovoriť veľmi nevie, ale rád počúva.
Táto „multichotómia“ ľudských vzťahov sa mi odkryla až neskôr v živote. Jednoducho povedané, môžeme mať priateľov a kamarátov mnoho, no v konečnom dôsledku je „každý na niečo iné“. Nedá sa s nimi udržiavať rovnako pravidelný kontakt, každý je zvyknutý reagovať inak a v inom čase. Nedá sa s nimi stretávať rovnako. S niekým káva raz týždenne, s iným obed raz mesačne a niekto je fajn aj jeden víkend v roku. A z každým to je inak vážne. Niekto sa rád smeje, iný rád hĺba. Niekto rád kecá o iných, niekto má úprimný záujem pomôcť. Niekto je sam sebe vlastný svet, pre iného som svetom ja.
Táto multichotómia vzťahov je na prvý pohľad desivá a neprehľadná. Kto si má v dnešnej dobe pamätať, komu má kedy napísať, s kým ísť či neisť teraz na kávu. Alebo sa rozhodovať podľa toho, či chcem rozprávať alebo počúvať.
Ono to však nie je až také hrozné. Treba vysledovať dynamiku najprv seba a postupne aj svojho okolia. Častokrát sa dá spoľahnúť na inštinkt – taký ten vnútorný hlas, ktorý sa nás odrazu uprostred dňa spýta: Ako sa asi má Karol? Dlho som o ňom nepočul. Človek tak nejak inštinktívne vie, s kým sa chce smiať, komu sa môže vysťažovať, s kým sa dobre nadáva, s kým dobre spomína a kto bude hovoriť, kým ja sa potrebujem napiť.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
