dĺžka článku: 3,5 minúty
Partnerské vzťahy sú zvláštne komplikovaná vec. Prežil som ich v živote niekoľko a všetky boli skvelé. No pri predchádzajúcej vete som rozmýšľal, či napísať „všetky boli skvelé“ alebo „všetky boli svojim spôsobom skvelé“. Rozhodujúcim uhlom pre tento pohľad je, či som si spomenul na začiatky týchto vzťahov, alebo som sa na nich pozrel s časovým odstupom. Začiatky sú vždy najkrajšie. To prvé zamilovanie sa – pocit – akoby sa mi nedostávalo miesta vo vlastnom tele. Moja nová partnerka bola úžasná, niekto, kto tak očividne vytŕčal z rady ostatných. Fascinujúci človek so zaujímavými názormi a záľubami. Cítil som sa v jej prítomnosti skvele, bez ohľadu na to, čo sme práve spolu robili alebo kde sme spolu boli. A keď sme spolu neboli, nebola hodina dňa, počas ktorej by som na ňu nepomyslel, nenapísal jej, či jej aspoň neposlal smsku/smajlíka/obrázok/video (záležalo na dobe, v ktorej sme spolu chodili).
Prešiel nejaký čas a veci pomaly prestávali byť iba slnečné. Občas po oblohe prebehol obláčik, ktorý na okamih zatienil tú lúku plnú kvetov. Oblakov postupne pribúdalo, niektoré sa zmenili na mraky, občas sa strhla búrka, ktorej niekedy predchádzal vietor. A tak podobne. Pravdepodobne už veľmi dobre vieš, o čom hovorím.
Nezáležalo na tom, o aký vzťah išlo – mladú lásku, lásku z diskotéky alebo minulého leta, strednej školy, vysokej alebo „dospelého“ života. Tento vzorec sa nie úplne opakoval, on sa rýmoval. Neviem, či človek musí prežiť určité množstvo vzťahov, než pochopí, že nejaký vzorec vôbec existuje a že bez ohľadu na to, čo robí, nič na tom nezmení. Že nezáleží na tom, ako danú osobu ľúbi a koľko motýlikov mu lieta v žalúdku, skôr či neskôr „to“ začne postupne vyprchávať.
A práve jedno z mála skutočných životných šťastí je, keď existenciu tohto vzorca človek vybadá a pochopí. A skutočné nešťastie je, keď si to nikdy neuvedomí.
V momentálnom období môjho života som svedkom veľa dvojíc, ktoré toto šťastie nemajú. Jedinci, ktorí nerozumejú, čo v živote robia zle, že nevedia nájsť tú správnu lásku. Že nevedia konečne nájsť partnera, s ktorým to je „také, ako má byť“, ktorému by aj po troch rokoch stále rovnako rozumeli a ktorý by rovnako rozumel im. Vzťahy, kedy by ten prvotný krásny cit pretrval čo najdlhšie, alebo ideálne aby nikdy nezmizol.
To však nie je možné. Jedna z mála vecí, na ktoré sa dá v živote spoľahnúť je, že tento cit pomaly a postupne vyprchá. Akokoľvek sa to zle počúva, akokoľvek človek voči tomu chce bojovať a akokoľvek verí v ideál nehynúcej lásky, tá sa pomaly a postupne začne vytrácať z každého vzťahu. Čo ale potom? Aký zmysel si má človek pestovať po zvyšok života, keď ten nás pripraví aj o túto predstavu?
„Ľúbiť niekoho je ako nasťahovať sa do domu,“ povedala raz Sonja. „Spočiatku sa človek zaľúbi do novoty a každé ráno sa budí s údivom, že skutočne patrí jemu, a podvedome sa trochu strachuje, že ktosi pribehne a oznámi, že došlo k obrovskému omylu a taký krásny život nebol určený preňho. No rokmi fasáda opadá, drevo popuká a človek začne svoj dom milovať nie preto, že je dokonalý, ale práve pre jeho nedokonalosť. Naučí sa poznať všetky kúty a zákutia, ako dosiahnuť, aby kľúč nezamŕzal v zámke, keď je vonku chladno, ktoré parkety sa trochu prehýbajú, keď na ne stúpi, a ako otvoriť dvere skrine, aby nevŕzgali. (Fredrik Backman; Obhliadka bytu)
A presne o tom je život. To je tá opačná strana rovnice, ktorú ten nekompromisný vzorec predstavuje. O uvedomení si, že ten pôvodne vrúcny a intenzívny cit nevymizne. On sa totiž transformuje. Zamilovanosť sa zmení na rešpekt, dôveru, pochopenie a vďačnosť z pochopenia toho druhého. Je to ešte stále láska? Ťažko povedať. Asi nie v porovnaní s tou prvopočiatkovou zamilovanosťou, ale určite áno z pohľadu vyzretosti vzťahu. Je to stav, ku ktorému sa každý pár, skôr, či neskôr, dostane. Nie je to chyba jedného z partnerov či ich vzájomnej nekompatibility. Je to, naopak, výsledok toho, že to robia správne. Uznávam, že to má od romantických predstáv a filmov ďaleko, no keby filmy zobrazovali realitu, nemali by sme predsa o čom snívať, však?
Sen však nie je skutočnosť. Žiadny partner nebude ideálny. A aj keby bol, po dvadsiatich či tridsiatich rokoch spoločného a ideálneho spolužitia sa vždy vynoria otázky či pochybnosti. Či už pri pohľade na iný (na pohľad spokojný, to je však hlúposť) pár, inú atraktívnu osobu na ulici či v kancelárii, na film či na čokoľvek iné. Je však nutné si uvedomiť, že s akoukoľvek inou osobu by sme sa skôr, či neskôr, ocitli v tom istom bode, v akom sme a máme pochybnosti dnes. Trávnik ale nie je zelenší na druhej strane plota. Trávnik je zelenší tam, kde sa pravidelne polieva.
Hoci sa recept na ideálny a dlhodobý vzťah zdá ako jedno z najväčších tajomstiev našich životov, v skutočnosti je až príliš jednoduchý a priamočiary. Stačí spolu 1) od začiatku komunikovať (o všetkom, aj o úplných hlúpostiach) a 2) uvedomiť si, že to nikdy nebude ideálne. Recept je jednoduchý, no jeho prevedenie je jedno z najobtiažnejších v živote.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
