dĺžka článku: 2 min
V minulom úvode som sa (pri problematike pochvaly) okrajovo dotkol špecifickej situácie. Pôvodnú vetu som napokon do úvodu nezahrnul, ale znela nejak takto:
Ako je možné, že človek, ktorý pozná tie isté fakty ako ja, zaujme iný, a častokrát úplne odlišný názor či pohľad na vec, alebo sa dopracuje k úplne inému záveru, ako ja?
Pritom odpoveď na otázku, ako je to možné, je niečo, čo by ľudstvu ušetrilo mnoho… doplň, čo uznáš za vhodné. Nedorozumení, trápení, hrôz, rokov, životov.
Napadá mi jediné. Domnienky. Devon Price hovorí: „Ak ti správanie človeka nedáva zmysel, je to preto, lebo ti chýba časť jeho kontextu.“
Alebo, môj obľúbenec, Marcus Aurelius: „Vcelku musí človek zistiť veľmi veľa vecí vopred, aby mohol vysloviť bezpečný úsudok o činoch svojho blížneho.“
Ak je to skutočne také jednoduché – nemáme dostatok informácii – prečo neustále trápime seba a svoje okolie svojimi domnienkami? Alebo horšie, rovno vynášaním súdov či chŕlením urážok. Pritom sme to veľakrát my, ktorí často neurobia ani to minimum, že by sa spýtali daného človeka, prečo tak koná, prečo tak hovorí, či mu niečo nechýba alebo či ho niečo netrápi. Prečo rovno zasmečujeme: „Si neochotný!“ A pritom ten človek možno musí v danú chvíľu pomáhať ťažko chorému kamarátovi, ktorému sľúbil, že to nikomu neprezradí.
„Si hlúpy, lebo (máš taký a taký názor)!“ Možno to ale nie je názor daného človeka, ale jeho partnera, ktorý je jeho najbližšou osobou a musí mu kryť chrbát pred svetom, hoci útokom tým vystaví len sám seba.
„Celý víkend si nič nerobila a ja som musel všetko urobiť sám.“ Čo ak tá osoba zaživa celý týždeň peklo v práci, šéf ju terorizuje, kamaráti si na ňu nenájdu čas a obáva sa ísť k psychológovi – tak sa prosto potrebovala utiahnuť do seba. Čo ak je odpoveďou len niečo tak jednoduché, že ten druhý objektívne fyzicky nezvláda toľko pracovať ako osoba, ktorá ju napomína. Alebo čo ak jej predstava víkendu nie je robota, ale oddych.
Čo ak, čo ak.
Iste, vyriecť svoj názor je najľahšie. Je to rýchle, nič to nestojí a je na tom druhom, aby vyvinul úsilie a bránil sa. On to možno aj párkrát urobí. No baviť ho to večne nebude. Raz to s tým druhým vzdá. Lebo byť neustále pod neobjektívnou paľbou nikoho dlho nebaví (iba sadomasochistov).
Keď nám správanie iného človeka príde nelogické, jednoducho nemáme všetky informácie. Vyniesť súd je rýchle a jednoduché. Pýtať sa a snažiť sa pochopiť je ťažšie. Koľkokrát sme ale sami boli v situácii, kedy sme si tajne želali, aby ten druhý vedel to, čo nemôžeme povedať, alebo aby sa aspoň zaujímal viac? Prečo teda nepredpokladáme, že nelogické správanie človeka v skutočnosti môže byť volaním o pomoc? A čo sme to za ľudí, priateľov, partnerov, rodičov či príbuzných, keď ignorujeme takéto signály a namiesto toho človeku ešte priťažíme? Iste, mnohokrát skutočne nemusí ísť o nič. Vysvetlením bude zlý deň, hádka s niekým iným či žalúdočné problémy. Ale tých pár situácií, kedy o niečo pôjde, nám dá šancu byť lepšími ľuďmi. Partnermi. Priateľmi. Rodinnými príslušníkmi.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
