dĺžka článku: 2 minúty
„Nedá sa zmeniť iného človeka. A je neslušné to vôbec skúšať.“
Moderná doba nám dáva do ruky stále viac vecí, ktoré sme (a predtým sme neboli) schopní ovládať. Či už je to posúvanie objektov po displeji, zverejňovanie svojich názorov na verejnosti, schopnosť zastihnúť iných ľudí bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzajú alebo byť malým bohom mnohých zariadení v domácnosti… Zoznam je nekonečný.
Oproti dvadsiatim-tridsiatim rokom dozadu sa toho toľko zmenilo. Jedna zásadná vec však ostala rovnaká. Ľudia.
Napriek tomu sa v mnohých z nás zmenila predstava (čo na prvý pohľad – so všetkými tými ostatnými vecami – môže vyzerať logicky), že človek je len ďalšia vec, ktorá sa dá ovládať.
Koľko ľudí, ktorých poznáš, išlo do vzťahov s myšlienkou typu: Môžem z neho urobiť lepšiu osobu. Môžem ho zachrániť. Som presvedčený, že im to pri spätnom pohľade pekne vystrelilo do ksichtu.
Vtipné je to aj preto, že mnohokrát nie sme schopní zmeniť niečo ani len na nás samotných. Prečo si teda myslíme, že u iných to bude fungovať? Len preto, že máme na to iný názor? Že je to tak správne? A čo je správne? Častokrát to, čo si ja myslím, že je správne… si myslím iba ja.
Je pravda, že ak niekoho máš skutočne rád/miluješ, je frustrujúce pozerať sa na to, ako zahadzuje svoj potenciál. Ale to nie je TVOJ problém. Je to jeho problém.
Táto myšlienka pri tom nie je nová. Už pred tisíc rokmi na to prišli Toltékovia (kniha Štyri dohody): „Naša láska nikoho nezmení. Ak sa druhí zmenia, tak preto, že sa zmeniť chcú, ale nie preto, že by sme ich mohli zmeniť. (…) Skutočná láska znamená prijímať druhých takých, akými sú, a nepokúšať sa ich zmeniť. Ak sa ich pokúšame zmeniť, znamená to, že ich nemáme skutočne radi. (…) Ak iní cítia, že vás musia meniť, znamená to, že vás naozaj nemilujú takého, akí ste.“
Je to drsné, ale taká pravda v skutočnosti býva.
Dôkazom toho je len jednoduché prehodenie rolí. Keď si na opačnej strane. Keď chce niekto zmeniť teba. Koľkokrát, keď ti už tvoj partner/rodič/súrodenec/potomok povedal, že si taký a taký a mal by si sa zmeniť, tak si sa naozaj zmenil? A tým myslím naozaj, nielen sa dva týždne/mesiace snažil a potom sa veci vrátili do starých koľají. Tak prečo vôbec dúfame, že to bude fungovať naopak?
Má to nejaké riešenie? Je to klišé, ale prijať človeka takého, aký je. Sami si nenecháme diktovať podmienky od iných, pretože nepoznajú všetky naše myšlienky, túžby, obavy, pocity, emócie, strachy a presvedčenia, a preto majú na danú vec skreslený pohľad. Tak neočakávajme, že to bude fungovať naopak.
