Keď bolo strán tridsať, zastavil som sa a prečítal si ich. Boli dobré. Vedel som, že môj súd je významne poznačený subjektivitou a entuziazmom pre blížencov vlastným, tak som sa rozhodol dať to posúdiť trom ľuďom. Ich hodnotenia ma prekvapili, tak som pokračoval s ešte väčšou chuťou. Ubiehali týždne, pribúdali strany, ubiehali mesiace, pribúdali postavy. A dostavila sa prvá tvorivá kríza.
Neviem vám povedať, na akom princípe tvoria iní spisovatelia, no ja môžem písať, len keď je pri mne (moja) múza. Tá éterická bytosť, ktorú vyzdvihovali už antickí tvorcovia. Tí totiž nepovažovali samotnú osobu za umelca, ako to robíme dnes my. Umelecké dielo pripisovali najmä vyššej bytosti, ktorá využívala fantáziu a tvorivú povahu takýchto ľudí a spoločne s nimi dávala tvary textom, básňam, sochám, maľbám, divadelný hrám. Ani títo tvorcovia nehlásali dané diela ako výsostne svoje a s úctou zdôrazňovali aj pomoc od niečoho z vyšších sfér. A tak to je aj u mňa.
Boli večery, kedy som dokázal napísať strany, večery, kedy naskočilo len zopár nových riadkov a boli aj chvíle, kedy sa nedialo nič. Múza neprišla. A raz sa stalo, že sa neobjavila dlhých šesť mesiacov. Chcel som, nútil som sa, písal som nasilu. Nešlo to, bolo to zlé, vety nedávali zmysel. Nech som akokoľvek veľmi chcel. A potom sa zrazu zjavila. A za osem nasledujúcich dní som dokázal zaplniť stopäťdesiat nových strán (pre porovnanie, dovtedy som napísal priemerne tridsaťpäť strán za mesiac).
Našťastie už potom neodišla a ja som mohol knihu, po dlhých dvoch rokoch (vrátane tejto krízy), konečne dopísať.
A čo bolo potom? Na ako hrozivom čísle sa počítadlo strán nakoniec zastavilo? A čo urobí človek, ktorý napíše knihu a nevie, či je dostatočne dobrá na to, aby zaujala ostatných? Nabudúce.
