Nasledujúcimi otázkami väčšinou bývajú: „Hneď si vedel, o čom budeš písať? To si v tejto fáze už tušil, kam sa bude príbeh uberať?“
Odpovede sú: hneď a áno.
Téma post-apokalyptického sveta ma zaujímala od útleho detstva. A drží ma dodnes. Či už sú to knihy, videohry alebo filmy*. Alebo pohľad na pochmúrnu krajinu, schátralé budovy či hrdzavé barely a elektrospotrebiče. Nie som pesimista ani nijak negatívne zmýšľajúci človek (v skutočnosti presne naopak!). Skrátka ma to fascinovalo. Pred očami sa mi zjavila opustená krajina, zamračená obloha, rozpadnutý drevený dom. Kurzor sa náhle pohol a vznikla prvá veta: Jonathan stál na prahu polorozpadnutého farmárskeho domu…
Možno som hneď nevedel presný koniec príbehu (vysvetlenie nájdete v epilógu), no vedel som, akým štýlom chcem písať, aké typy postáv vzniknú a ako sa budú vyvíjať. Minimálne do polovice celého príbehu. Tak som mal o starosť (a dosť podstatnú) menej.
Pribúdali strany, ubúdali hodiny života a v mojom vnútri sa šíril istý pocit bázne. Vdychovať život niečomu, čo by inak nikdy nejestvovalo. Vytvárať miesta, ktoré nikdy predtým neexistovali. Formovať ľudí a určovať ich charaktery a správanie. Bol to ako iný vesmír, do ktorého som mohol každý večer na noc utiecť a z ktorého som sa nechcel vrátiť.
Už vtedy som vedel, že nech kvalita mojich textov bude akákoľvek, písať budem. Hoci len sám pre seba alebo len pre najbližších. Bolo to niečo, čo mi dávalo úplnú slobodu, niečo, pri čom som zabúdal na každodenný život. A tieto pocity vám vie dať len máločo…
O pár dní sa dozviete, čo mi celý ten čas pomáhalo. Nepísal som totiž sám…
*pre detailistov uvádzam príklady diel, ktoré danou atmosférou priam presakujú:
hry: Fallout 1, 2, 3, Tactics
knihy: Cesta (Cormac McCarthy), Svedectvo (Stephen King)
filmy: Cesta, 28 dní potom, Kniha prežitia, Ja legenda…
