dĺžka článku: 2 minúty
Čo robí ľudí odlišnými od zvierat je to, že zvieratá dokážu byť sami sebou bez najmenších problémov.
Koľko verzií seba samých pestujeme pre svoje okolie? Máš jednu svoju verziu pre svojich rodičov, či celú rodinu? Potláčaš – aby si bol lepší kamarát – vlastnosti, ktoré sú ti vlastné? Alebo sa snažíš pretlačiť do popredia cudziu časť svojej osobnosti, len aby si bol lepším priateľom? Bol by si spolupracovníkovi iným priateľom, než si kolegom?
Prečo?
Prečo sme sa naučili, a navzájom sa v tom ako spoločnosť a utvrdzujeme, že by sme sa mali správať „v rámci medzí“? Komfortne k okoliu, v ktorom, alebo s ktorým, žijeme? Alebo to nie k okoliu, ale k hodnotám, ktoré si myslime, že toto okolie má a váži si aj u iných? Tak ich kopírujeme?
Prečo už nevieme, alebo máme už tak málo možností, byť sami sebou? A tým teraz nemyslím, že keď máme chuť niekoho napadnúť, že by sme to mali urobiť. Stále musí platiť, že naša osobná sloboda končí tam, kde začína osobná sloboda niekoho iného. Ale prečo sa napríklad bojíme dať najavo hnev? Hnev je pri tom legitímny ľudský pocit, rovnako, ako smäd.
Naschvál som vybral hnev. Je to momentálne asi najpotláčanejšia vlastnosť v mojom okolí. A znova hovorím, že nemusíme veci hneď začať rozbíjať, po ľuďoch vrieskať či ich osočovať. Ale dať mu racionálne priechod. Vysvetliť druhému, čo nám urobil, prečo voči nemu hnev cítime a popritom mu zároveň dať najavo, že sme nahnevaní. A že môžeme byť nahnevaní aj nabudúce. To, že som bol smädný pred 15 minútami a napil som sa neznamená, že nemôžem byť smädný znova.
Iste, povieš si, to je ľahké (nie je), ale ako by potom vyzeral svet a vzťahy, keby si každému vravel, ako sa cítiš. A už nehovorme len o hneve. Smútok sklamanie, strach, poníženie, nechuť.
A ako teda vyzerá náš svet teraz? pýtam sa ja. Ideme do práce a niekto nás sklame. Necháme si to pre seba, nebudeme predsa čeriť vodu. V posilke či obchode más niekto naštve, ale znova, nebudeme zlý na neznámeho človeka. Doma nás nemilo prekvapia, no sme ticho, lebo aspoň večer chceme mať aký-taký pokoj.
Takže celý deň chodíme takto po svete ako špongia, ktorá nasáva negativitu z okolia a dusí ju v sebe. A keď raz vybuchneme ako sopka, všetci sa čudujú, čo sa práve stalo, veď len chvíľu meškali na stretko. Alebo, a to je ešte horšie, nevybuchneme a dusíme to v sebe. Dni, týždne, roky. Odrazu sa u nás objavia zdravotné problémy, ktoré si nevieš vysvetliť. A stres z potláčaných emócií nie je niečo, čo by praktický lekár vedel odhadnúť. A čo keby aj?
Niééé, my takí nie sme. My sme predsa vždy sami sebou.
Nuž, nie si. Ani ty, ani ja. Lebo byť sám sebou je dnes už ťažké. A my nemáme radi ťažké veci.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
