dĺžka článku: 2 minúty
Hovorí sa, že múdry človek sa poučí z vlastných chýb. A génius sa poučí z chýb cudzích. Jedine hlupák sa nepoučí z ničoho.
Hoci je to klišé, obsahuje v sebe (ako každé jedno klišé) pravdu tak základnú, že ľudia ju budú opakovať dookola, až kým nebudeš prevracať oči. Ale tá múdrosť tam stále je. V uplynulých dňoch som sa na toto klišé však pozeral z iného pohľadu.
Za posledné dva týždne naveky odišli z môjho života traja ľudia. Jeden mi bol rodinou, druhý priateľom, posledný známym. Jeden mal takmer 90, druhý po päťdesiatke, posledný len rok po tridsiatke. Jeden dôchodca, jeden pracujúci, jeden rodič na materskej. Dnes však majú všetci spoločné už len jedno. Už nikdy ich neuvidím, už im nikdy nebudem môcť nič povedať a už nikdy nebudem počuť ich hlas.
Smrť si nevyberá. Nepýta sa, či je jej rozhodnutie spravodlivé. Neberie ohľad na čísla, ktorými meriame svoje životy. Ani na čísla – hoci len jednociferné – tých, ktorí zostali po jej náhlej návšteve. Ostávame tu len my: tí, ktorých čas ešte nepriešiel. A možno sa to môže zdať ako veľmi krutý dar, je to predsa len jediný dar, ktorý nám po bleskovom objavení sa a zmiznutí zubatej ostal. Čas.
Náš čas. Pretože nech som ja alebo ty kýmkoľvek, obaja zomrieme. Rozhodujúci je však ten moment, kedy si túto pravdu uvedomíme a pochopíme ju. Pretože iba od tohto momentu sme skutočne nažive.
Keď sa mraky prvotného zármutku rozplynuli, prenikli ku mne prvé lúče racionality. Cez tie lúče som sa pozeral na životy ľudí, ktorí ešte pred dvoma týždňami boli pri mne. Ako žili, čo robili, čo pokladali za dôležité, do čoho investovali svoj čas. A porovnával som to so svojim životom. Objavilo sa niekoľko paralel. Najviac ma však zasiahli tieto tri:
Z dlhodobého hľadiska venujem úplne nepodstatným veciam neúmerné množstvo pozornosti a životnej energie.
Hoci je práca (ako zárobková činnosť) prioritou, určite by nemala byť v top trojke. Vlastné zdravie, vlastná rodina a vlastná spokojnosť by nikdy nemali byť z „medailových pozícií“ zhodené.
Činnostiam, snom a aktivitám, ktoré ma napĺňajú, venujem len minimálnu porciu denných minút a energie. A aj to iba vtedy, keď nejaké ostanú.
Podobných zistení by sa dalo písať na desiatky. Avšak v súvislosti s danajským darom, ktorý mi po uplynulých dvoch týždňoch ostal – časom, postupne kvapkajúcim z rúk, ktoré sa ho pevne snažia uchopiť, – je každá ďalšia vec už takmer nepodstatná.
Som tu, lebo tu ešte môžem byť. Sám neviem, koľko času mi ešte ostáva; či už pre mňa samého, alebo pre ľudí okolo mňa. Viem však, že ho chcem užívať inak, ako som ho míňal doteraz.
A nedávno zosnulým trom ľuďom neďakujem len za to, akí boli. Neďakujem im len za to, že som mal tú česť byť krátkou, dlhou, či prerušovanou epizódou v ich životoch. Ďakujem im najmä za to, že mi ukázali, aký cenný je v skutočnosti čas. Čas, ktorý im už nebol dopriaty. Čas, s ktorým sa budem snažiť, na ich pamiatku, narábať inak, ako doteraz.
