dĺžka článku: 3 minúty
Vianoce sú nielen časom radosti a pokoja. Ako tak sedíme v kresle s medovníčkom či pohárom vína, medzi prstami pravej ruky cítime, že kniha so štítkom 2017 má už len pár strán do konca. A často nás práve tieto posledné strany vracajú do predchádzajúcich kapitol roka. Rozmýšľame. Premietame. Hodnotíme. A hovoríme si, aký ten uplynulý rok vlastne bol.
Odhliadnuc od všetkých publikovaných správ či udalostí, ktoré nás názorovo rozdeľujú, to bol skvelý rok. Z môjho pohľadu sa toho na svete v uplynulom roku udialo mnoho dobrého. Iste, vedel by som ihneď označiť niekoľko negatívnych príkladov, ktoré by tvrdili opak. To každý z nás. Ale mozaika sa neskladá z jednotlivých kamienkov. Stačí ustúpiť pár krokov dozadu, a zatiaľ, čo sa ozvena krokov stratí po niekoľkých odrazoch od múrov, objaví sa pred nami ucelený obraz. A práve tento celkový pohľad na našu mozaiku, na obraz plný farieb a výjavov, spôsobí to, že jednotlivé udalosti blednú svojou bezvýznamnosťou.
Keď sa zapozerám na mozaiku uplynulého roka, vidím veľa dobrého. Mám pocit, že ľudia sa k sebe v priemere správali vľúdnejšie ako po minulé roky. Na uliciach som badal väčšie množstvo úsmevov a zdvihnutých hláv, než na aké som bol zvyknutý. Na osobnej, susedskej, krajinnej či celosvetovej úrovni, všade mám pocit, že dochádza častejšie k dohodám a kompromisom, než k hádkam a nevraživosti. A aj chyby, ktoré sme v minulosti na ktorejkoľvek z týchto úrovní urobili, sme sa snažili napraviť alebo sa z nich aspoň poučiť. Dokonca aj jednotlivé štáty našli v mnohých prípadoch v uplynulom roku k sebe cestu a v mnohokrát pochopili, že niektoré udalosti v našej blízkej budúcnosti sú napriek všetkým vyhláseniam neodvratné a zabárať pred nimi hlavu do piesku spôsobí len to, že na konci dňa budeme trpieť všetci, ale osamote. A aj keby už teraz bolo v niektorých prípadoch neskoro, budeme si môcť neskôr hrdo povedať, že napriek všetkému sme nakoniec našli a vykročili na spoločnú cestu s ľuďmi, s ktorými sme po celý svoj život bojovali či nevedeli si prísť na meno. A ak sa nám predsa len nepodarí dosiahnuť spoločný cieľ, práve tento fakt mi začína rezonovať ako pomaly sa formujúce hlavné posolstvo tohto roka a 21. storočia.
Osobne si myslím, že na rok 2017 sa bude v budúcnosti pozerať ako na bod zlomu. Rok, v ktorom nielen stále akcelerujúci technologický pokrok a rastúca prosperita spôsobili, že hľadieť na zisk a osobný prospech ako primárne a jediné mantry života nie je naplňujúce. Do pozornosti mnohých z nás sa práve tento rok dostali problémy, o ktorých sme v minulosti počuli len okrajovo. A hoci myšlienka na pomoc či príspevok tým menej šťastným alebo planéte ako celku sú stále len sekundárnymi pohnútkami, už teraz tam sú. A sú v dušiach oveľa väčšieho množstva ľudí, než bolo v minulosti zvykom. Čím bližšie budeme k žiarivejším zajtrajškom, tým viac sa bude väčšina z nás otáčať k tým, ktorí sú niekoľko metrov za nami. A aj keď im v niektorých prípadoch nemôžeme podať pomocnú ruku, vieme ich počkať alebo spomaliť krok tak, aby sme ich nenechali v úplnej tme.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky.