1. augusta 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Sumatra

dĺžka článku: 8 minút

Posunutým letom o deň sme sa nakoniec predsa len dostali na Sumatru. Práve tento stratený/nájdený deň sme chceli využiť na preskúmanie jej najväčšieho mesta - Medanu, čo sme v pôvodnom pláne nemali. Na mape vyzerá ako menšie mestečko, čo je však v Ázii bežný omyl. Medan má cez dva milióny obyvateľov a ako každé osídlenie v Ázii, katastrofálnu infraštruktúru. Cesta z letiska do centra trvala nejakú-tú hodinku a následne rikšák nevedel dlho nájsť naše ubytko. Naše skúmanie teda začalo aj skončilo na večeri, ktorú sme našli v jednej vývarovni preplnenej miestnymi. Budem to volať vývarovňa, pretože popisom reštaurácia by sa stratili tie čarovné aspekty týchto prevádzok.

Aby ste mali obraz, čo si pod ázijskou vývarovňou predstaviť: zastrešený (väčšinou) priestor v objekte bývalej garáže alebo obchodu, kde zbúrali všetky nadbytočné steny (aj tie nosné). Na jej okraji, prakticky na ulici, sa nachádza pult (2-3 školské lavice) so všetkými ingredienciami, koreninami a mäsom. Tomu tróni obrovský wok (priemer jeden meter) a/alebo rosť na grilovanie. Na ulici preto, pretože zabudnite na nejaké odsávanie vzduchu (dymu). Ten ide buď na ulicu, alebo k hosťom. Wok/gril väčšinou obsluhuje otec ako hlava rodiny a ak je vývarovňa väčšia, tak mu pomáha jeden zo synov. Manželka/dcéra mu robí pri varení support a reve po ostatných členoch rodiny, ak treba niečo doniesť alebo odniesť. Zvyšok potomstva behá pomedzi stoly, roznáša/odnáša taniere a starí rodičia ich niekde vzadu v lavóri umývajú. Jedinou výnimkou v tejto hierarchii je, ak jeden zo spomenutých je zároveň najsympatickejším členom rodiny. Ten má vtedy za úlohu chodiť pomedzi stoly, tľapkať zákazníkov po chrbte, vtipkovať, ospravedlňovať sa za popletené objednávky, utierať stoly stále tou istou handrou a rozdávať účty.

Vývarovňa pritom môže byť takmer hocičo - od najmenšieho stánku na kolesách, obsluhovaného jediným človekom, ktorý ho zloží kdekoľvek na ulici, cez stredné "prevádzky" s dvoma až troma ľuďmi, ktorí si svoje živobytie rozložili na ulici, kde bežne bývajú parkovacie miesta. Pridajte si k tomu rôznofarebné plastové sedenie od malých podnožiek až po záhradné stoličky, plachtu nad hlavou (á la trhovisko), obrovský prenosný chladiaci box na nápoje a všadeprítomnú vôňu jedla, vravu a hulákanie. To je Ázia, ktorú milujem.

Týchto vývarovní sú v ázijských mestách milióny. Obydlia mnohých obyvateľov totiž z priestorových a finančných dôvodov nemajú kuchynský kút, variace náčinie či nebodaj samostatnú kuchyňu. Druhým dôvodom je nízka cena jedla, najesť vonku sa dá vyslovene za pár centov. A tretím dôvodom je socializácia; vo vývarovni stretnete všetkých svojich susedov, kolegov či rodinu. Všetci z rovnakých dôvodov raňajkujú, obedujú a večerajú vonku. A preto je zlatým pravidlom si vybrať tú, kde je najväčší počet domácich.

V tejto vývarovni som však zažil niečo nové - hudobníkov. Odrazu sa odnikiaľ zjavil huslista s gitaristom a začali hrať. Čo im chýbalo na počte strún, to nahradili oduševnením a vážne hrali celkom dobre. Asi po piatich pesničkách, pričom jednu s nimi spievalo celé osadestvo stravníkov, obehli stoly a pozbierali drobné. Milé rozptýlenie. Avšak po nich prišli ďalší dvaja. A znova. A zase. Prakticky stále tam niekto hral a vyberal peniaze. Pri našom odchode sa tam dokonca vrátili tí úplne prví.

Po večeri sme si dali ešte obligátne hľadanie hostela, nakoľko takmer v každom ázijskom meste všetky uličky, vchody a nápisy vyzerajú rovnako. Chvála smartfónom a GPS.

Na druhý deň ráno po nás prišlo SUV, ktoré nás odviezlo do Bukit Lawang - mestečka na okraji džungle, kam smerovali naše ďalšie kroky. Pochopiť, prečo po nás prišlo SUV a nie nejaký starý školský autobus či minivan, ako bolo v Ázii železným pravidlom, nám trvalo len po vstup na vidiek. Vidiecka cestná infraštruktúra bola totiž taká, že nebola žiadna. Podľa mojej teórie nejaký miestny hrdina raz ukradol z mesta domiešavač, v rodnej dedine začal sypať asfalt a neprestal, pokiaľ z auta nevysypal všetko. To, že nešiel vždy priamo po ceste, rovnakou rýchlosťou alebo rovnomerne pritom nehralo úlohu. Bol predsa hrdina. A tento hrdinský skutok sa musel odohrať 2-3 dekády dozadu. Jeho čin dodnes pripomínajú malé ostrovčeky asfaltu, vyvýšené nad polmetrovými jamami plných blata a kaluží.

Aj preto trvá v Ázii prejsť sedemdesiat kilometrov tri hodiny. Za slnečného dňa. V ideálnej premávke. Je vám jasné, že prienik posledných dvoch skutočností je veľmi zriedkavý, že? Nakoniec sme dorazili do dedinky učupenej pod zahmleným pohorím a rozprestierajúcej sa na dvoch brehoch rieky. Tie boli poprepájané rôznymi mostami, mostíkmi a lávkami, kde počet či pravidelnosť dosiek nehrala rolu. Keďže rieka bola dosť široká, prejsť po moste bol zážitok ako z filmu Indiana Jones. Na druhej strane sme sa naraňajkovali, čo prakticky znamená zase ryža. Ako sú v Číne rezance ľubovoľným jedlom dňa, tak je ním v Indonézii ryža. Ryža taká, ryža hentaká, s tým či oným, ryža bola istota. Kde sa objavovalo viacero západniarov, tam sa miestni naučili robiť aj omeletu, ale to je k pestrosti jedálnička asi tak všetko. A káva bola hnusná, čo v podstate nebolo nič nové.

Chvíľu na to sa nás ujal mladý junák, že nás vezme do džungle (na obrázku úplne naľavo). Keď som sa spýtal na zvyšok skupiny (v Ázii pokiaľ ťa nenaženú do skupiny, tak niečo nie je v poriadku), mládenec povedal, že sme prišli oveľa skôr, ako bolo zvykom (aby nie, veď sme šli po hrdinskej diaľnici). Asi po hodinovom stúpaní do kopca, pár hadoch a množstve koreňov vyzerajúcich ako hady (človek si začne dávať mimoriadny pozor na nohy, až kým si netresne hlavu o konár), sme sa ocitli v redšej časti lesa, kde sme našli jeho prapôvodných obyvateľov.

Podľa chlapca bolo bežné stretnúť za deň jedného či dvoch orangutanov, nakoľko džungľa bola obrovská a neexistoval v nej nejaký pevne určený turistický chodník. Išlo viac o náhodnú prechádzku lesom s pozorným sledovaním korún stromov. Každá druhá či tretia výprava nemala šťastie vôbec. Nám sa ale podarilo vidieť sedem kúskov a dokonca aj jedno mláďa. Junák nám povedal, že rozpoznať od seba jednotlivé primáty nie je najmenší problém, údajne má každý vlastnú tvár a správanie. Sprievodcovia im dali aj mená a jedna z nich (Katie) bola natoľko zvedavá, že prišla takmer na dotyk.

Bolo sympatické, že miestni nevyužívajú orangutany ako turistickú atrakciu, nekŕmia ich kvôli tomu, aby mali turisti fotku s opicou. Celý deň sa niesol v znamení tichej prechádzky lesom a pri spozorovaní orangutana jemným našľapovaním a tichým ukazovaním do vzduchu. Spúšť fotoaparátu bola často tým najhlasnejším zvukom.

Po zvyšok dňa sme teda ďalej putovali tropickým lesom a okrem orangutanov stretávali ďalších jeho obyvateľov, od gigantických mravcov a pavúkov až po indonézskeho páva, ktorý by tie naše pipiny bez problémov "dal do porádku". Počas obeda v džungli (rozbalenie plastových krabičiek s ryžou) sme museli dávať pozor na mierne agresívneho makaka, ktorému by ochutnať ryžu vôbec nevadilo.

A ako väčšina výletov v Ázii, aj tento skončil prekvapením, o ktorom nám dopredu nepovedali. Po celodennom stúpaní sme vyšli niekoľko kilometrov nad dedinou, kde nás čakali dvaja chlapci. Tí akurát zväzovali dohromady štyri staré duše z pneumatík traktora do provizórnej plťky. "Všetky veci si dajte do tohto vaku, lebo kým prídeme do dediny, budete celí mokrí." Chcel by som vedieť, ako sa tvária turisti, ktorí pri sebe nemali náhradnú sadu oblečenia. Jeden z "rafťákov" sa chcel blysnúť svojou angličtinou, no jediné, čo vedel, bola koleda roľničky. Tak dvaja západniari a traja domáci, v júli a na rieke, spievali v indonézskej džungli roľničky.

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár