Archívy pre december 2018

10. decembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Čo si za človeka, keď sa nikto nepozerá?

Táto otázka sa začala vynárať už dávno, avšak viac začala rezonovať s nástupom sociálnych médií. Spočiatku ako veľmi jemný hlások niekde na pozadí, ktorý však postupom času a pribúdajúcim počtom like-ov silnel.

V médiách sa krátko na to objavil výraz "digitálne ja", ktorý je už dnes zaužívaným pojmom. V tej dobe to však označovalo kópiu našej existencie vo svete internetu. Dnes to už ale znamená niečo úplne iné. Iste, internet a sociálne siete nám umožňujú sledovať oveľa väčšie spektrum našich kamarátov a známych, ako bolo kedykoľvek v analógovej dobe možné. Keď sme voľakedy chceli vedieť, aký život vedú či majú za sebou naši spolužiaci zo základnej, museli sme počkať na najbližšiu stretávku po x rokoch, aby sme sa to dozvedeli.

Dnes však už čakať nemusíme. Stačí si prerolovať ich Facebook alebo Instagram a vieme nielen to, v akom štádiu života sa nachádzajú a ako sa im darí, ale aj to, ako vyzerá ich partner, ich deti, kde boli minulé leto na dovolenke, cez víkend na výlete a ráno na káve.

Prvé roky bol tento trend v úplnom poriadku a slúžil presne na to, na čo boli sociálne siete naprogramované. Avšak niekde medzi rokmi 2009-2011 a dneškom sme odbočili z pekne označenej cesty na tmavý lesný chodník. Z nejakého dôvodu sa začalo naše digitálne ja - to prezentované online - vzďaľovať nášmu skutočnému ja. Spočiatku len nevinne. Dávali sme smajlíky tam, kde nám to vtipné zrovna neprišlo alebo sme niektoré veci nepovedali, lebo sme narazili na znakový strop sms-ky či statusu.

Stačí však pretočiť niekoľko rokov dopredu a digitálne životy mnohých ľudí sa podstatne líšia od tých skutočných. Už to nie sú kópie. Už sú to dve rozličné entity. Nehovorím pritom len o aranžovaní každého predmetu na stole okolo taniera s pekne vyzerajúcim jedlom kvôli fotke na Instagram a stiahnutí troch aplikácií na ďalšiu úpravu fotiek kvôli tomu správnemu filtru. A to len preto, aby sme ukázali, ako sa naše digitálne ja má dobre (alebo ešte lepšie, ako sa v skutočnosti má). Ale toto zídenie z cesty nás postupne doviedlo do stavu, kedy si integritu a imidž digitálneho ja niektorí z nás chránia oveľa viac ako toho reálneho. Dokonca až do takej miery, že naše reálne ja musí niekedy ustúpiť, aby chránilo svoj digitálny klon.

Kamarátka sa kamarátky opýta, kde to bola na tej skvelej večeri, z ktorej postla minulý týždeň fotku. Tá najprv nezareaguje, pretože síce sa jej marí, že na nejakej večeri bola, ale na skvelej? Potom si ale spomenie. Bolo to v stredu. Jej priateľ meškal, následne riešil desaťminútový pracovný telefonát (počas ktorého vznikla práve tá fotka), potom spoločne zjedli studené jedlo a cestou domov sa preto pohádali. Ale "Ahá, vlastne áno. No, to sme ti boli tam a tam a bolo to skvelé, fantasticky sme si to užili, musíte tam zájsť aj vy." Skrátka nič, čo by narušilo už (digitálne) prezentovanú pravdu.

Čo si však za človeka, keď sa nikto nepozerá?

Mnohým sa ich digitálny život páči. Komu by aj nie, veď máme biologicky vedomú aj nevedomú tendenciu prikrášľovať každý pozitívny zážitok a obrusovať tie negatívne.
Skutočná otázka však znie, ako sa zachováme, keď nás pri tom nikto neodfotí, našu pomoc nikto nebude môcť lajknúť či náš čin sa nemôže stať virálnym, lebo nikto v okolí nemá pri sebe telefón.

Možno to znie dnes hlúpo, ale tak, ako keď vzniklo digitálne ja, mnohých z nás nenapadlo, že sa tí dvaja budú niekedy od seba tak líšiť, mnohých dnes nenapadne, ako bude naše reálne ja vyzerať o pár rokov v stále viac digitalizovanej budúcnosti.

Dokázali by sme povedať na ulici do očí neznámemu človeku to, čo naňho kričíme pod anonymnou prezývkou na internete?
Povieme kamoške, že s ňou už nechceme tráviť čas, hoci jej verejne lajkujeme dva z troch postov na internete?
Budeme chodiť cez víkendy venčiť nechcené psy v útulku popri shareovaní statusov o týraní zvierat?
Budeme posielať aspoň 10 eur mesačne do charitatívnej organizácie zabraňujúcej výrub dažďových pralesov, keď sa v online priestore hádame s každým, kto popiera globálne otepľovanie?
Skutočne sa zúčastníme demonštrácií alebo napíšeme našim politikom než len aby sme si dali hashtag #allforjan?
Vyjdeme na hodinku týždenne s gumenou rukavicou pozbierať odpadky na Štrkovec alebo ostaneme len pri frflaní na súčasného starostu na jeho stránke?

Uvedomujem si, že toto nie je otázka primárne o sociálnych sieťach a táto problematika by sa dala koncipovať v niekoľkých rozličných rovinách, napríklad: keby si si mal vybrať medzi tým, čo chceš urobiť a tým, čo by si mal urobiť, čo by si urobil? Mám však pocit, že digitálne médiá ju robia stále viac aktuálnou. Možno raz predsa skončíme vo svete, kde budeme väčšinu vecí riešiť online, možno sa život postupne premietne do roztokov na podporu životných funkcií a headsetov s virtuálnom realitou, možno sa staneme amorfnými bytosťami s kolektívnym vedomím.

Avšak dnes sme stále tu, s našimi zložitými a jednoduchými telami a mozgami (ktoré je ktoré už nechám na teba) a stále je pre nás ľudskejšie reálne pohladenie než virtuálny lajk. Spoločná večera bez telefónov viac ako s telefónmi. Tráva medzi prstami viac než fotka lúky s citátom. Zaspávanie s držaním rúk viac než modrým svitom obrazovky. Trápna konverzácia o ničom viac ako spoločné ticho so smartfónmi.

Možno sa na hlavnú cestu už nevrátime. Možno je táto lesná odbočka jednosmerkou. Možno sa z nej dokážeme ešte ako jednotlivci vrátiť, ale spoločnosť z nej už nestiahneme. Avšak aj v tmavom lese sa dá odbočiť z vychodeného chodníka. Nájsť si čistinku, z ktorej ustúpi aj tmavý les a z ktorej ten les pre stromy aj uvidíme.

7. decembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Nenahraditeľný človek

Pred nejakým časom som sa dostal k básni Nenahraditeľný človek (Indispensable Man). Napísal ju Saxon White Kessinger v roku 1959 a je aktuálnejšia každým rokom. Keďže som nenašiel jej slovenský alebo český preklad, dlho mi trvalo, než sa mi podarilo preložiť ju tak, aby som s tým prekladom bol aspoň trochu spokojný (anglický originál tu):

Keď sa budeš cítiť dôležitý;
keď bude tvoje ego na piedestále;
keď budeš brať za samozrejmé;
že si ten najpovolanejší v sále:
keď budeš cítiť, že odkiaľ ideš,
zanechávaš kopec prázdnych dier,
vtedy podstúp týchto pár krokov,
a sleduj, ako v duši rozhostí sa ti mier.

Zober vedro a naplň ho vodou,
vlož doň ruku po zápästnú kosť,
vyber ju a diera, ktorá po nej ostane,
taká bude chýbania teba veľkosť.

Vodou môžeš špliechať, koľko chceš,
môžeš meniť jej smer či prúd,
ale keď prestaneš, čochvíľa zistíš,
že hladina je znova ten istý kruh.

Poučenie z tohto príkladu je:
snaž sa byť najlepší najviackoľvek,
buď na seba hrdý ale pamätaj,
neexistuje nenahraditeľný človek.

Hoci sa na prvý (a druhý aj tretí) pohľad môže táto báseň zdať značne depresívna, aj opak môže byť pravdou. Samozrejme, že každý z nás dokáže vykonať veci, ktoré nikto iný nedokáže. Každý môžeme niečo zmeniť alebo zanechať po sebe posolstvo. Cieľom básne totiž nie je povedať, že nemôžeme byť nenahraditeľní, ale že určite sme, ako jedinci, postrádateľní.

Inak povedané - ak by si zajtra opustil svoju prácu, bez ohľadu na to, akú pozíciu zastávaš, daná firma bude fungovať ďalej. Alebo na globálnej úrovni - keď človek zomrie, zemeguľa sa stále bude točiť, ľudia sa budú stále každé ráno zobúdzať, chodiť do školy a do práce, večerať a spať. Všetko bude fungovať aj naďalej.

Znie to stále depresívnejšie, ale teraz pravá podstata: mnohí z nás hovoria "áno" na veci, ktoré v skutočnosti nechcú robiť. Ľudia ostávajú v nie-štastných vzťahoch a zamestnaniach alebo sa dobrovoľne hlásia vykonať niečo z pocitu viny, alebo z pocitu, že robia málo, zo strachu alebo z obyčajného egoistického presvedčenia, že ostatní jednoducho nedokážu fungovať bez ich pomoci. Dokážu. A budú. Stačí strčiť ruku do vedra s vodou, vytiahnuť ju a sledovať, čo sa stane. Možno sa pri tom dokonca niečo nové naučia a nabudúce nás už o pomoc žiadať nebudú. Možno sme to tak mali urobiť už dávno. Ľudia si (bez nás) určite poradia.

Nehovorím tým samozrejme, že nemáme iným pomáhať. Alebo prestať robiť to, čo je správne. Treba si však uvedomiť, že zakaždým, keď vravíme niekomu alebo niečomu áno, hovoríme tak nie sebe samému.

Tie "áno" musia stáť za to. A tie "nie". Nuž, vedro s vodou.

1. decembra 2018 - recenzie kníh

Mark Manson – Jemné umenie, ako mať veci v p**i

dĺžka článku: 5 minút

Toto jemné umenie vychádza z nasledovného; ak povieme: "Dávaj si pozor, lebo Mark Manson má všetko v p**i"," nemyslíme tým, že Markovi Mansonovi na ničom nezáleží. Práve naopak, chceme povedať, že Mark Manson sa nebojí prekážok na ceste k cieľu, je mu jedno, že naštve pár ľudí, aby vykonal to, čo považuje za správne a šľachetné.

Čítať viac