Pre vás je totiž výhodné, ak sa nikto nezdá dobrý, lebo cnosť druhého človeka je pre vás výčitkou všetkých vašich zločinov. Závistlivo porovnávate ich nádheru so svojou vlastnou špinou a nechápete, ako veľmi si to k vlastnej škode dovoľujete. Lebo ak tí, čo vyznávajú cnosť, sú chamtiví, zhýralí a ctižiadostiví, čo ste vy, ktorí nenávidíte samotné slovo cnosť?
Autor a prostredie v dvoch vetách
Seneca je jedným z veľkej trojky rímskych stoikov, filozof, ktorý bol učiteľom cisára Nera, za ktorého vlády okúsil nesmierne bohatstvo, členstvo v senáte, vyhnanstvo a napokon aj smrť. Kniha O duševním klidu je súbor jeho ôsmych najznámejších pojednaní o jednotlivých súčastiach ľudského života.
V prvom rade musím povedať, že kúpa tejto knihy bola nájdením pokladu obrovskej hodnoty. Keď sa človek v našich končinách chce dostať k dielam antickej filozofie, do slovenčiny nájde preložené len tie najznámejšie kusy, ktoré sa dajú spočítať na prstoch jednej, maximálne dvoch rúk. Potom je tu čeština, kde je ponuka o niečo pestrejšia, avšak len mierne. Akonáhle však človek hľadá diela sekundárneho významu, musí hľadať v angličtine (a čítať filozofické dielo preložené z latinčiny do cudzieho jazyka rozhodne nie je jednoduché). Osobne som mal už roky zálusk na Senecovu knihu „O hneve“. Tá však, z uvedených dôvodov, nebola k dostatiu. Potom som našiel knihu O duševním klidu (Seneca vydal niekoľko takýchto diel krátkeho rozsahu). Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď som nalistoval obsah knihy a dozvedel sa, že okrem knihy O duševním klidu obsahuje aj: O hneve, O blaženom živote, O krátkosti života, O prozreteľnosti, O stálosti mudrca, O voľnom čase, O láskavosti, Epigramy a Apokolokyntózu. Na stránke predajcu sa pritom vôbec neuvádza, že ide o zbierku kníh.
Druhým najčastejším problémom diel antickej filozofie je preklad. Preklady z našich končín sú niekedy na pochopenie ešte ťažšie, než tie anglické. Václav Bahník však odviedol fenomenálnu prácu. Hoci je kniha v češtine, s porozumením som nemal najmenšie problémy. Jednotlivé vety a pasáže boli dokonca formulované tak, že spolu skvelo „hrali“ slovosledom aj komunikovaným významom.
Niekto nás urazil: uvážme, ako dlho sme ho mali radi; už inokedy nás často urazil: znášajme to, čo sme dlho znášali. Je priateľom; urobil to, čo nechcel; je nepriateľom: urobil to, čo musel. Verme múdremu, odpusťme hlúpemu, nech je to ktokoľvek; povedzme si, že aj najmúdrejší ľudia sa v mnohých veciach mýlia; že nikto nie je taký opatrný, aby jeho obozretnosť niekedy nezlyhala; že nikto nemá taký zrelý úsudok, aby ho nejaká okolnosť nedohnala k nejakému nestálemu činu; že nikto sa tak nebojí urážok, aby do nich nepadol, keď sa im vyhne
(vlastný preklad do slovenčiny)
No a potom sú tu samotné vedomosti. Knihu O hneve považujem za najväčší klenot tejto zbierky. Seneca v nej na 110 stranách rozpitváva hnev do jeho najmenších detailov, pôvodu, nízkosti, zjavu a spôsobov nahnevaného človeka, následne dáva rady, ako hnevu predísť, niekoľko spôsobov, ako sa mu brániť, ako nad ním následne rozjímať a čo všetko si pri hnevanom a hnevajúcom uvedomovať. Vyvracia všetky hlavné argumenty, prečo môže byť hnev užitočný a dáva návody, ako inak pristupovať k situáciám, v ktorých bežne používame hnev (tresty, argumentácia, znášanie urážok, výchova detí, konflikt s nerozumným človekom a iné). Osobne môžem povedať, že odkedy som dočítal knihu O hneve (pred 6 týždňami), odvtedy sa počet situácií v mojom živote, ktoré ma dokázali rozhnevať, znížil o 95% (práve kvôli tomuto som tú knihu roky hľadal).
Mudrc sa nebude hnevať na chybujúcich: prečo? Pretože vie, že sa nikto nerodí múdry, ale že sa múdrym stáva, pretože vie, že sa v každej dobe len veľmi málo ľudí stane múdrymi, pretože prezrel podmienky ľudského života, a nikto so zdravým rozumom sa nehnevá na prirodzenosť. Čo by si povedal tomu, kto by sa chcel čudovať, že na planých kríkoch nevisí šľachtené ovocie? Kto by sa čudoval, že tŕnie a žihľava nie sú obsypané užitočnými plody? Nikto sa nehnevá, keď prirodzenosť sama háji vadu. A tak mudrc, láskavý a spravodlivý k omylom, nie nepriateľ, ale poučovateľ previnilých, vychádza každý deň ponorený do takýchto myšlienok: „Stretnem mnoho ľudí oddaných vínu, mnoho chlipných, mnoho nevďačných, mnoho lakomých, mnoho zmietaných fúriami ctižiadosti.“ Na to všetko sa bude pozerať tak zhovievavo ako lekár na svojich chorých. Proti neutíchajúcemu a rozmáhajúcemu sa zlu je potrebná vytrvalá pomoc, nie aby zlo prestalo, ale aby nezvíťazilo.
(vlastný preklad do slovenčiny)
Kniha tak obsahuje množstvo zrozumiteľných rád, ktoré, hoci sú staré dve tisícročia, sú aktuálne dodnes. A to nielen o hneve. Hoci ide o najväčšiu knihu spomedzi všetkých, rovnaký prístup Seneca volí aj v ostatných knihách. V nich sa môžeme napríklad dočítať, ako sa vyrovnať so smrťou, ako znášať akékoľvek urážky, ako si udržiavať duševný pokoj, ako (ne)tráviť voľný čas a ďalšie. Dielo sa tak nedá označiť za úplne filozofické (i keď všetky axiómy pochádzajú z učenia stoikov), no ani moderné označenie ako „motivačná literatúra“ sa naň rozhodne nehodí. Jednoducho by sa dalo povedať, že ide o vekom overený návod, ako prežiť dobrý a pokojný život.
Odpustenie je prepáčenie zaslúženého trestu. Odpúšťa sa tomu, kto mal byť potrestaný. Mudrc však nerobí nič, čo nemá, a nezabudne urobiť niečo, čo má urobiť. Preto neprepáči nikomu trest, ktorý má uložiť. Avšak výsledok, ktorý chceš dosiahnuť prepáčením, ti mudrc zaistí čestnejšou cestou, lebo previnilca ušetrí, poradí mu a opraví ho. Urobí to iste, ako keby odpustil, a pritom neodpustí, pretože ten, kto odpúšťa, priznáva, že opomenul niečo, čo malo byť vykonané.
(vlastný preklad do slovenčiny)
Zbierke by som vytkol len jednu vec. Posledné tri knihy tejto zbierky sú podľa môjho názoru nadbytočné. Navyše tým, že sú umiestnené na záver zbierky, kazia svojou kvalitou dojem z predchádzajúcich klenotov. „O láskavosti“ adresoval Seneca cisárovi Nerovi. Prvých niekoľko strán je čisto pochlebovačných, no potom sa v texte dá nájsť aj pridaná hodnota. Zozbierané Senecove „Epigramy“ pôsobia v tejto zbierke nepatrične a Apokolokyntóza je prakticky dielo vysmievajúce sa zbožšteniu cisára Claudia. Neurobíš teda nič zlé, pokiaľ sa s čítaním zastavíš na „O voľnom čase“.
Ak chceme byť v každom ohľade spravodlivými sudcami všetkých vecí, presvedčme najprv samých seba, že nikto z nás nie je bez viny. Naša najväčšia nevôľa totiž pramení z myšlienok tohto druhu: „Ja nie som vinný.“ „Nič som neurobil.“ Nie, ty si len si nič nepriznávaš! Hneváme sa, že sme boli postihnutí nejakým napomenutím alebo trestom, a pritom sme vinní tým, že pridávame k zlým činom domýšľavosť a tvrdohlavosť.
(vlastný preklad do slovenčiny)
Krátke zhrnutie
Seneca v zbierke O duševním klidu dáva čitateľovi návod pre jednotlivé životné situácie, ako ich prežiť cnostne a kvalitne na základe stoických filozofických princípov. Jazykom je dielo zrozumiteľné, čo podtrhuje aj skvelý český preklad.
Túto knihu si kúp, ak:
- zažívaš v živote situácie, v ktorých nedokážeš zvládať svoj hnev,
- nebaví ťa súčasná „motivačná“ literatúra, no stále máš záujem sa zlepšovať, aby si prežil (s)pokojnejší život,
- zaujímajú ťa aj iné/neštandardné pohľady na niektoré životné situácie.
Kniha sa ti nemusí páčiť, ak:
- nerád čítaš v češtine (alternatíva však nie je),
- máš problém s priveľa metaforami,
- nie sú ti po chuti filozoficky ladené texty.
Knihu si môžeš kúpiť napríklad v Martinuse v tlačenej (17,16€) podobe.
