Už ma to skutočne nebaví. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou každý mesiac narazím na „renomovaný“ výskum či reportáž, ktorá reflektuje, ako je násilie na obrazovkách akéhokoľvek druhu a veľkosti nevhodné pre rozvoj osobnosti (sem doplniť: bla bla bla bla)…
Väčšinou nad tým len mávnem rukou, pretože som sám sebe pánom a bezmyšlienkovito ustreliť či useknúť pár hláv živým či neživým potvorám mi občas pomôže odfiltrovať stres predchádzajúcich dní (aby som to o pár rokov neurobil niekde naživo a lá Jú Es of Ej). Ale včera to istá nemenovaná komerčná televízia s kyslou rybou v logu dotiahla až do takej absurdity, že do tohto portfólia neprimeraných výchovných pomôcok zaradila aj detské rozprávkové knižky (!!) o Červenej čiapočke, Jankovi a Marienke a podobne…
Prečo to však všetko vidia buď čierne alebo biele? Buď to tu majme alebo to zakážme, najlepšie hneď hneď hneď, už včera bolo neskoro. Čo tak ubrať sa strednou cestou, pýtam sa? Ponechať „brutalitu“ (nech už je to necenzurované porcovanie tiel pre jedného a hodenie zlej ježibaby do pece pre druhého), ale zobraziť popritom utrpenie danej bytosti?
Príklad: Namiesto vnorenia čepele do nepriateľa a bezhlavé odkráčanie ďalej – spustiť akýsi zvukový alebo obrazový trigger, kde vás daná osoba začne prosiť o zľutovanie, plakať (štýl uncanny valley by bol v tomto skvele uplatniteľný) a aj napriek jej popraveniu by ešte chvíľu žila, plazila sa, kričala od bolesti takým nárekom, že by to s nejedným z nás emocionálne zatriaslo.
Zabíjanie by bolo stále súčasťou hry, ale hráč-človek by si bol vedomý ďalekosiahlejších následkov svojho konania a jeho sprievodných javov. Váš názor?
