Nikdy som sám seba nepovažoval za jedinca zviklaného masami. Neriadil som sa mainstreamom, vadili mi degeneračné pokusy „najpočúvanejších rádií“ naštrbiť môj vkus a o televíznych staniciach ani nehovoriac. Ale aj tak som bol poškvrnený. Keď sme s priateľkou prednedávnom kupovali televíziu do nového bytu, uvedomil som si, že za posledné tri roky som tú starú skoro vôbec nezapol. Ale kúpili sme.
Televízia sa premenila z rodinnej udalosti na voľnočasovú aktivitu. A pri dnešnej ponuke komerčných televízií svoj voľný čas radšej strávim inak, napísala istá pani v nejakom článku, blogu alebo diskusnom príspevku (nepamätám si to a mrzí ma to, česť jej múdrosti). Vystihla ale podstatu.
Informácie nás dennodenne bombardujú zo všetkých strán, no mnohé z nich sú neúplné a vytrhnuté z kontextu. Poslucháč (rozumej: člen stáda) počuje, čo chce, zafrfle si a pozrie reality šou. Pridaná hodnota = 0.
Tak je to s modrou sociálnou sieťou, tak je to s komerčnými televíziami a rádiami. Začal som teda selektovať. Sledoval som správy STV (prvotným impulzom ale bola núdza – nič iné na našom malom trhu nevyhovovalo). A zrazu vidím zmenu – reálne informácie bez vnucovania názoru, nezostrihané pohľady na vec oboch dotknutých strán a na konci regionálna reportáž a nie mama kozička s kozliatkami. Preladil som na (vtedy ešte) Slovenský rozhlas a okrem dvanástich repríz najnovšieho hitu som si ho vypočul raz a k tomu nejakú diskusnú reláciu či komentár. A boli zaujímavé. Také zo života, ako by povedal jeden môj kamarát.
Obrovské sociálne monštrum som vymenil za strohý Twitter (už tomu sú dva roky). Tiež som selektoval, čo budem sledovať a čo nie. A zrazu na monitore vyskakovali namiesto poobedných nálad mojich známych seriózne úvahy, recenzie a komentáre ľudí neznámych. No akosi som im tak zvláštne rozumel. A pridaná hodnota? +1000%
Tiež som prestal reagovať na mená našich celevritiek a všímal som si radšej predajcov Nota Bene. Jeden sa mi zapáčil. Stával stále na svojom mieste (odbočka doľava z Gagarinovej na Bajkalskú, pozdravujem), v čase aj nečase sa usmieval, vždy sa milo prihovoril a nosí smiešne zlaté pokrývky hlavy. Tak mu prispievam. Viac, ako som povinný. A každý mesiac. Teší ma to. A keďže je Nota Bene mesačník, tak zvyšok dní si každé ráno aspoň zamávame. Vždy s úsmevom. Úprimným. Apropo časopis. Raz som stál v zápche a ležal na sedadle spolujazdca, tak som ho otvoril a čítal. Články tam nie sú prešpikované nástrojmi z masmediálnej fakulty, ale sú písané tak… normálne, od stola. A po prečítaní niektorých z nich si poviem, že som setsakramentsky rád, že žijem život, aký žijem. A povedať mám sa zle sa už ani neopovážim.
V poradovníku som taktiež nemal žiadnu knihu zo žánru, aký obvykle čítam, tak som siahol po vyčerpávajúcom opise ekonomickej krízy, románe v anglickom jazyku a dokumente o najnegatívnejších osobách v histórií ľudstva. Dozvedel som sa nové a zaujímavé veci. A chcem vedieť viac. Nemyslím tým, že predchádzajúce romány boli zlé. Lenže boli na pobavenie, nie na poučenie.
O čom vlastne hovorím? O všetkom a o ničom zároveň. Taký malý večerný manifest pri toniku a sušených jablkách. Chcem len povedať, že náš príbeh je príliš krátky na to, aby sme ho zapĺňali prázdnymi stránkami a nezmyselnými metaforami. Aby v našom príbehu nefigurovali pochybné postavy s pochybnými úmyslami, ale čistejšie charaktery, ktoré nám ten náš vyšperkujú. Možno na konci nebudete mať dve vily, letné sídlo a šesť áut. Možno sa budete vracať k partnerovi do „trojizbáku“, na priemernom aute a na dovolenku pôjdete len raz ročne. Ak ste však popri tom spokojný, máte sa o koho oprieť, nenosíte si stres domov, tak čo je potom výhra?