best money gift cards ohio gifts ideas anv udgifter andelsbolig sprayway glass cleaner coupon

16. augusta 2021 - myšlienky z RuFslettra

Potrebujem, potreba, potreboval by som, potrebovať.

dĺžka článku: 4 min

Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale minimálne s jednou z alternatív tohto slova či stavu mysli sa stretávame nie denne, ale takmer každú hodinu. Nemusí sa to tak zdať tým, že ich nevyslovujeme nahlas. Skôr atakujú naše myšlienky (preto sú oveľa nenápadnejšie).
Navyše sa často skrývajú za iné slová. Chcem, pomohlo by mi, zišlo by sa mi, bolo by treba... Navyše potreby sa vedia veľmi ľahko multiplikovať. Naplniť moju potrebu odrazu
vytvorí potrebu niečo urobiť niekomu ďalšiemu (vedel by si, mohol by si, máš čas)...

Nie je pri tom potreba ako potreba. Tie základné sú väčšinou nenápadné a skromné. Dajú o sebe vedieť len vtedy, keď už nevedia inak a po ich uspokojení sa opäť spokojné a naplnené stiahnu. Občas sa možno stane, že niektorá z nich to preženie. Tak sa napríklad z hladu stane prejedenosť.

Potom je tu však druhá kategória potrieb. Tie ale nezvyknú zmiznúť, keď im človek hodí kosť. Sú ako mor. Chvíľu ju obžúvajú, no hneď sa hlásia o ďalšiu. A väčšiu. Spočiatku aj ich požiadavky pôsobia racionálne, no ich nenažranosť vyjde najavo až keď je neskoro.

A neničia len nás - napr. potreba mať/chcieť lepšie auto, vyšší plat, väčší byt, novší telefón a k nemu aj inteligentné hodinky. Aj tie drôtové slúchadlá by bolo mať lepšie bez drôtov.
Ale ničia aj naše okolie aj vzťahy s ním. Vyššie nároky na partnera, estetické alebo charakterové. Očakávania od rodiny - majetkové alebo týkajúce sa bezvýhradnej pomoci. Alebo na kolegov - kvalitatívne či kvantitatívne.

A aj keď ich náhodou dosiahneme, nezastavíme sa. Z nejakého dôvodu sme spokojní len chvíľu a ozve sa naša nenažranosť. Veď aj to najnovšie auto bude zajtra staré. Ani obrovský plat či dom neznamenajú, že by sme nenašli ešte väčšie. O nárokoch na partnera, priateľov a členov rodiny som tu už hovoril. Spokojnosť z naplnenia sna, ktorá trvá len chvíľu, vystrieda frustrácia z vidiny ešte lepšieho sna. Odborníci to volajú adaptačný proces.

K dnešnému zamysleniu ma viedol jeden citát. Už si síce nepamätám, kto ho vyslovil, no znel takto: ovládanie vlastných prianí je tou najsilnejšou zručnosťou, akú si človek môže vyvinúť.

Citáty sú inšpirujúce, fajn a všetko, nechávajú však recipienta s tou najzákladnejšou otázkou. A...?

V tomto prípade až donedávna, kedy som našiel odpoveď na túto otázku v knihe Ako žiť dobrý život:

Skvelým spôsobom, ako skrotiť našu tendenciu vždy chcieť niečo ďalšie, je skrátka presvedčiť samých seba, že vlastne chceme tie veci, ktoré už máme. Kľúčom ku šťastiu je teda predísť adaptačnému procesu - naučiť sa chcieť veci, ktoré už máme.

Keď si to človek prečíta, na prvýkrát mu to nedá zmysel. Treba si to prečítať viackrát. A ani tak nám nemusí „kliknúť" múdrosť obsiahnutá v týchto slovách. Treba si ju vyskúšať. Spočiatku sa človek bude cítiť hlúpo (fakt extrémne hlúpo), ale mozog, pri všetkej svojej prefíkanosti, sa dá v tomto ľahko oklamať. U mňa to vyzeralo tak, že som vzal do ruky klasické drôtové slúchadlá k iPhonu a povedal som si: Tieto slúchadlá sú super, presne také chcem.

Extrémne hlúpe, však? Stál som tam a cítil sa v lepšom prípade divne, v horšom rovno ako dilino. Ono to však fungovalo! Dal som si ich do uší, pustil hudbu a šiel na električku. A mal som pri tom rovnaký radostný pocit, ako by som mal vo vrecku obal od nových bezdrôtových Airpods.

Dajme ešte jeden: mám bicykel.
Už asi 10 rokov. Posledné tri pritom rozmýšľam, že keby mi ho aj niekto ukradol, nevadilo by mi to. Je už starý, hŕka to v ňom, náhradné diely sa už nevyrábajú a tak ďalej. Namiesto toho som zašiel do cyklo servisu a povedal im, nech s ním urobia nejaký zázrak. Ten zázrak spočíval v trochu náročnejšom servise. Po týždni som prišiel, pozrel sa na ten istý kus a povedal si: vau, presne takýto bicykel chcem! Sadol som si a previezol sa. Nehŕkal, prevody skákali s lahodným zvukom a na nafúkaných gumách sa jazdilo jedna radosť. Mal som tak bicykel, ktorý som chcel.

Samozrejme toto manažovanie potrieb sa dá posunúť ešte o úroveň vyššie. A to tzv. negatívnou vizualizáciou. Skrátka premietaním o tom, čo všetko zlé by sa mi mohlo stať alebo o čo  môžem kedykoľvek ľahko prísť. To nepriamo vyvolá vďačnosť k tomu, čo mám. Znova z knihy Ako žiť dobrý život:

Je ťažké predstaviť si človeka, ktorému nemôže byť horšie. Predstavme si človeka, ktorého majetok bol zredukovaný na bedrové rúško. Okolnosti by mohli byť ešte horšie-mohol by o bedrové rúško prísť. Stoici hovoria, že by urobil dobre, keby nad touto možnosťou premýšľal. Teda predpokladajme, že o svoje rúško prišiel. Dokým ostane zdravý, okolnosti opäť môžu byť horšie-čo stojí za úvahu. A ak sa jeho zdravie ešte zhorší? Môže byť vďačný, že je stále nažive.

Je mi ale jasné, že toto dobrovoľné týranie sa nie je pre každého. I keď by každému vedelo pomôcť.
Predsa len... Mám 10 ročný bicykel. Keby som oň prišiel, musel by som chodiť pešo alebo MHD. A môžem predsa kedykoľvek ochrnúť a chodiť nebudem až vôbec. Bože, ako len mám rád ten starý bicykel.

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár