15. marca 2021 - myšlienky z RuFslettra

Paradox kreativity

dĺžka článku: 2 min

 

Existuje definícia niečoho, čo sa volá paradox kreativity:

Tvoja práca je hotová vtedy, keď výsledok vyzerá tak jednoducho, že si zákazník/čitateľ/divák myslí, že by to zvládol aj sám, takže neocení, ako tvrdo si pracoval.

Poznajú to všetci ľudia z kreatívnej sféry. Tí, čo píšu texty, tí, čo maľujú ale aj tí, čo tvoria logá či webstránky.

Koniec koncov, prečo sa obmedzovať len na kreatívu? Určite si si niečo podobné pomyslel, keď si baristu videl ťuknúť do páčky kávovaru, someliéra hovoriť o odtieňoch vôní vína alebo aj vlastných rodičov, keď ťa vychovávali. To musí zvládnuť aj debil, tak ja s tým nemôžem mať problém...

Len málokto z nás však z toho "veď to nič nie je" bodu skutočne nastúpi na tú cestu, ktorá vedie k situácii, že to "nič" dokážeš urobiť aj sám. Častokrát sa však medzi týmito dvoma udalosťami nachádzajú týždne, mesiace či roky. Záleží na intenzite snaženia. Dá sa to ilustrovať na rodičovstve a opíšem to slovami môjho dobrého priateľa Andreja:

"Keď máš malé dieťa, si preňho boh. Potom príde do puberty a na dlhé roky budeš preňho ten najväčší kretén na svete. Potom raz bude mať ono mať vlastné deti. A znova budeš preňho boh."

Trvá roky, kým človek pochopí, že zakazovať veci, trvať na svojom a niekedy aj rázne usmerniť vyzerá ako tá najjednoduchšia súčasť výchovy. Častokrát mylne interpretovaná ako podráždenosť, neochota, tvrdohlavosť či hlúposť samotného rodiča. Ale práve v momente, keď sa človek ocitne v tej istej situácii, len na opačnej strane zákazu, pochopí, že mu predchádza jednak neľahký vnútorný boj a jednak hlboká filozofia spolu so zvažovaním všetkých možných príčin a následkov, nad ktorou bolo niekoľko hodín uvažované a diskutované, ale ktorá vyústi len do polsekundového "nie". Vtedy ten paradox, že celá tá tvrdá práca vyzerá extrémne jednoducho a preto ju druhá strana neocení, vyjde najavo v celej svojej paradoxnej kráse.

Avšak nikto nám za ňu v danom momente nezatlieska. Pravdupovediac, mnohým sa nedostane potlesku a uznania nikdy. Častokrát sú preto frustrovaní. Či už pri vydaní knihy, návrhu webstránky či vychovaní dieťaťa. Je to pochopiteľné. Dali do toho roky života a ich snaženie skončilo mávnutím ruky. Vydavateľa, zákazníka, dieťaťa. Často tomu nerozumejú, veď to mysleli alebo mali premyslené dobre. Ale ľudia nás posudzujú podľa toho, čo robíme, nie toho, čo si myslíme. 

A to, čo robíme, vyzerá mnohokrát úplne inak ako to, čo si predtým či počas toho myslíme. Vyzerá to ľahko, jednoducho, otravne. Hoci je za tým veľké odhodlanie či filozofia. Nie je to fér, hovorí si dieťa. Nie je to fér, hovorí si rodič. Prečo? Lebo vnímanie férovosti je ovplyvnené záujmom o seba samého. 

To je, však, iný paradox života.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.