10. mája 2021 - myšlienky z RuFslettra

Nepodpáľ sa, aby ľuďom okolo teba bolo teplo

dĺžka článku: 4 min

Mám deti. Aj ľudia okolo mňa už majú deti (to sa totiž od istého veku stáva). Priatelia, kamaráti, kolegovia, susedia. A hoci každý pár má odlišný prístup k výchove, predsa len sa dajú rozdeliť na dve skupiny.

Taktiež mám ľudí, ktorým sa zodpovedám. Myslím v práci. Ale nemyslím len smerom nahor, ale aj smerom nadol. Tak, ako má vždy niekto rozhodujúce slovo nad nami, tak aj naše slová dopadajú na ľudí v našom tíme. Alebo ako sa vraví v jednej divadelnej hre: "Vieme, komu môžme. Vieme, kto nám môže."
Avšak bez ohľadu na to, či sme členom tímu alebo lídrom tímu, v oboch pozíciách môžeme spadnúť do jednej z dvoch skupín.

Rovnaké je to aj v rodine. Sú v nej členovia, ktorí sú od nás závislí a sú aj iní, s ktorými sme "na rovnakej úrovni". Tým prvým venujeme značnú časť seba, s tými ostatnými si vymieňame pomoc. Život však nie je hra s nulovým súčtom a teda takmer vždy sa stane, že jedna strana pomáha druhej oveľa viac. Či už preto, lebo má viac financií, voľného času, menej starostí alebo jednoducho tým, že nereaguje na urážky, sama neuráža a konflikty druhej strany nestupňuje.

Všetko to platí aj v partnerských vzťahoch. Väčšinou v nich nájdeme toho, čo častejšie alebo viac upratuje. Či už je to jeho poriadkumilovnosťou, detailizmom alebo má viac času. Alebo platí viac na chod domácnosti. Alebo zásobuje druhú stranu romantickými gestami, zatiaľ čo jemu sa ich dostáva len málo. Aj v partnerských vzťahoch, aj v rodine môžeme byť členom z jednej dvoch skupín.

Koniec koncov, v akomkoľvek vzťahu, nech riešime čokoľvek či v akejkoľvek etape našich životov, môžeme sa ocitnúť v jednej z dvoch skupín.

Čo rozhoduje o tom, v ktorej z nich sa ocitneme? Sila nášho vnútorného plameňa. Jedna skupina ľudí udržiava ohník, ktorý je raz silnejší, raz slabší. Niekedy sa pri ňom iní pristavia, aby sa ohriali, inokedy musia sami doniesť polienko, aby nevyhasol alebo zavolať ho k svojmu ohníku. Druhá skupina žne ako vatra. Ostatní sa okolo nich zbiehajú, ohrievajú, odnášajú si so sebou fakľu (alebo viacero) ku svojmu ohňu,  jednoducho preto, že môžu. Zvykli si, že tá vatra tam je a že kedykoľvek sa dá pri nej pristaviť a pomôcť si.

Problémom je, že tá vatra je človek. Človek, ktorého pohnútky zo začiatku boli šľachetné a/alebo obetavé. Ale postupom času viac svojich polienok rozdal, ako prijal. A keď mu chýbalo, o cudzie nepožiadal. Ľudia okolo si na jeho žiaru zvykli a keďže bola silnejšia, ako tá ich (alebo silnejšia, ako akákoľvek iná v okolí), chodili sa k nej ohrievať často.

Táto skupina ľudí, tieto ľudské "vatry", to sú väčšinou tí, čo držia široké okolie pohromade. Tímy plné individualít, rozhádané vedenie, priateľov, ktorí sa stretávajú len vďaka jednému z nich či narušené rodiny, v ktorých tvorí spojivko medzi nepriateľskými tábormi. Nebyť ich, niekto by totiž mohol umrznúť. Zísť z cesty či stratiť sa v tme. Bolestivo naraziť alebo ochorieť len preto, že ich ohníky sú malé a slabé.

Vatry vedia horieť dlho. Vedia sa dokonca pri krátkom pohasnutí rozhorieť ešte silnejším plameňom, než kedykoľvek predtým. A to opakovane. Postupne stravujú les okolo seba len preto, aby ho odovzdali iným. Príde však bod, kedy do ohňa nedokážu prihadzovať drevo tak rýchlo, aby ostatní okolo nich boli stále v pohodlí a teplučku a ešte k tomu si mohli odniesť kus aj k svojmu ohníku. A potom dohoria (je zaujímavé, že syndróm, ktorý sa v posledných rokoch tak často objavuje medzi ľuďmi, sa volá syndróm vyhorenia). Nie úplne do tla, vždy z nich ostane zopár žeravých uhlíkov, ktoré ich udržujú pri holom živote. Aby ráno vstali, dokázali odísť do roboty, vrátiť sa a fungovať na minimálnom plameni tak, aby to len zopakovali na ďalší deň. Občas sa pri nich aj niekto z bývalých besedníkov zastaví alebo postojí. Ale už nenájde na tom mieste to, čo hľadal. Prípadne, čo si zvykol zobrať domov. A tak bez slova odíde. Možno ešte raz- dvakrát prejde okolo, no potom to vzdá (nie všetci, čo s nami oslavujú, s nami aj hladujú).

Príbehy sa od tohto bodu ďalej značne líšia. Niekedy zafúka a uhlíky sa rozhoria. Niekedy si k nim niekto z okoloidúcich sadne a sedí tam tak dlho, kým tie uhlíky sám nerozdúcha (väčšinou je to bývalý vatrista). Niekedy tie uhlíky ostanú len tlieť do konca života. Inokedy sa rozhorí malý plamienok alebo štandardný plameň, nikdy však už nedosiahne svoje pôvodné rozmery. Variácií je mnoho. V ideálnom prípade by však k nim vôbec nemalo dôjsť.

Ak navštevuješ ohníky iných, neodnášaj si od nich polienka. A keď už musíš, dones čo najskôr naspäť dve. Keď vidíš jasne horieť niekoho plameň, snaž sa ho zmierniť. Alebo pri ňom chvíľu postoj a pomôž mu ho vlastnými zásobami udržiavať. Alebo odháňaj od neho iných, už keď ich vidíš prichádzať. Ale to najhlavnejšie: Nepodpáľ sa, aby ľuďom okolo teba bolo teplo.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.