gifts baskets perth hampers can you gift itunes to another country spring creek barbeque coupon codes gone with the wind gift basket big air jacksonville coupons

21. septembra 2021 - faktografia, recenzie kníh, výchova

Rudolf Dreikurs – Deti ako výzva

dĺžka článku: 5 minút

Knihy o výchove nečítam. Mám dve deti a doteraz som prečítal jednu jedinú. Mám však rád psychológiu. A do rúk sa mi dostala kniha, ktorá hovorí o fungovaní detskej psychiky v jednotlivých vekových kategóriách a v životných situáciách. To ma zaujalo. Navyše ide o psychológiu, ktorá obstála v skúške času (je na scéne už celé storočie).

Autor a prostredie v dvoch vetách
Rudolf Dreikurs je americký psychiater, pokračovateľ adlerovskej individuálnej psychológie. Kniha nehovorí o teórii, ale na tuctoch príkladoch z reálnej praxe dáva čitateľovi praktické rady k výchove dieťaťa, ktoré sú prispôsobené psychologickému vnímaniu dieťaťa.

Predchádzajúcou vetou by som začal ako najväčším pozitívom celej knihy. Nejde o suchú teóriu. Ide o teóriu v praxi. Dreikurs zozbieral desiatky príkladov, v ktorých sa rodič s dieťaťom bežne ocitá, zo psychologických poradní z celého sveta a na týchto príkladoch vysvetľuje, čo rodič urobil nesprávne, ako mal postupovať a vysvetľuje to psychologickým vnímaním (či už vedomým alebo podvedomým) dieťaťa. Príklad:

Trojročná Betka chcela pomôcť mame prestrieť stôl na večeru. Zdvihla fľašu mlieka a chcela ho naliať do pohárov. Mama schmatla fľašu a prívetivo jej povedala: “Nie, miláčik. Ešte nie si dosť veľká. Ja nalejem mlieko. Ty môžeš dať obrúsky.” Betka vyzerala zdrvená, obrátila sa a odišla z izby.
Deti majú obrovskú vrodenú odvahu a dychtivo chcú robiť veci, ktoré vidia robiť druhých. Predpokladajme, že by Betka rozliala trochu mlieka. Strata mlieka je menej dôležitá ako strata dôvery. Mala odvahu čeliť novej výzve. Matka mohla ponúknuť povzbudenie tým, že by jej dôverovala. Ak by sa mlieko rozlialo, Betka by zažila neúspech a potrebovala by neustále povzbudzovanie. Matka mohla oceniť odvahu skúsiť to, poutierať rozliatie mlieko a ticho povedať: “Skús to ešte raz, Betka. Ty to dokážeš.”

Podobných príkladov je v knihe vyše stovky a snažia sa pokrývať najčastejšie situácie (zaspávanie/uspávanie, ranné vstávanie a meškanie, správanie sa pri stole, v aute, súrodenecké konflikty, domáce povinnosti a práce, záchvaty hnevu, nevhodné správanie na verejnosti, zodpovednosť za škody a mnohé iné). V tomto bode by som však poukázal na jediný negatívny aspekt celej knihy. V nemalom množstve prípadov mi z hneď z prvej napadlo, že realita sa od modelovej situácie nemusí vyvíjať smerom, ktorý umožňuje rodičovi reagovať ideálne (z psychologického hľadiska). Napríklad, je opísaná situácia, kde deti vystrájajú na zadných sedadlách počas jazdy. Rodič ich má raz upozorniť a pri opätovnom vystrájaní odstaviť auto, povedať: "Nemôžem sa sústrediť na šoférovanie, pokiaľ sa takto správate, tak nebudeme pokračovať v ceste." A počkať, kým sa deti neupokoja. Potom pokračovať v ceste. Celý proces opakovať zakaždým, keď deti začnú vystrájať. Osobne by som s uvedeným nemal problém, ale čo v situácii, keď má byť rodič niekde načas (doktor, kino atď.). V mnohých situáciách mi vyskočilo práve takéto "ale". A takéto "ale" kniha už ďalej neopisuje. Je mi pritom jasné, že v tom prípade by mala kniha veľkosť trojzväzkovej encyklopédie. Preto musí stačiť, že z iných opisovaných situácií sa dá vypozorovať vzorec, ktorý sa dá použiť aj pre takýto "ale" prípad.

Poviete si, že je to ťažké urobiť. Isteže je. Kto povedal, že byť rodičom je jednoduché? Nemôžeme chrániť naše deti pred životom. To by sme ani nemali chcieť. Máme povinnosť vychovávať naše deti k odvahe a sile čeliť životu. Namiesto toho, aby sme boli ochranným štítom, za ktorým sa dieťa vyhrieva ako neviniatko, stávame sa akýmsi sitkom, ktoré filtruje životné skúsenosti v množstvách, ktoré dokáže zvládnuť. Buďme neustále v strehu, buďme vnímaví na príležitosti stiahnuť sa a umožniť nášmu dieťaťu, aby si zažilo svoje silné stránky. 

A to je ďalšou výhodou knihy. Nezahlcuje rodiča množstvom premenných v rozličných situáciách a niekoľkými alternatívami riešenia. Nie. Základný princíp je jasný a použiteľný takmer do každej situácie. V jednoduchosti by sa dalo povedať: Poviem dieťaťu raz. Pokojne a s úsmevom. Ak nepochopí, musí odísť od danej situácie. Ak nechce odísť, dám mu možnosť voľby: odíde samo, alebo ho odprevadím. Pokojne a s úsmevom. Zopakujem párkrát a dieťa pochopí. (Samozrejme, že takto napísané v šiestich vetách to pôsobí priveľmi zjednodušene. Knihu si treba rozhodne prečítať celú, prečo práve toto u dieťaťa z DLHODOBÉHO hľadiska je ten správny prístup)

Ľutovať dieťa je jeden z najzničujúcejčích postojov, aké môžeme mať. Tento postoj hovorí, že nemáme dostatok dôvery v dieťa a v jeho schopnosti poradiť si s nepriazňou osubu. Nie je ťažké rozlišovať medzi súcitom a ľútosťou. Súcit znamená: „Rozumiem, ako sa cítiš, ako veľmi to bolí alebo aké ťažké to pre teba je. Je mi to ľúto a budem ti pomáhať prekonať ťažkosť situácie, v ktorej sa nachádzaš.“ Ľútosť znamená celkom povýšenecký nadradený postoj nad ľutovanou osobou. „Ty úbožiačik. Je mi ťa tak ľúto. Urobím všetko pre to, aby som ti vynahradil všetko, za čo si trpel.“ Cítiť ľútosť nad „niečím, čo sa stalo“, je súcit. Cítiť ľútosť nad „niekým, komu sa to stalo“, je ľútosť ako taká. Máme sklony pochybovať o schopnosti všetkých tých, o ktorých si myslíme, že sú malí alebo slabí. Výsledkom je postupná strata nášho presvedčenia, že sa dokážu popasovať so životom, čoho by azda boli schopní, keby ich naša ľútosť nedonútila ustúpiť do tichej pasivity, plnej sťažností a požiadaviek.

Tu musím priblížiť pozíciu, do ktorej sa autori knihy stavajú. Neuznávajú nadradené a podriadené vzťahy v rodine. Teda rodič nie je autorita a dieťa nemá poslúchať, LEBO rodič povedal / je to jeho dom / jeho peniaze. Neuznávajú odmeny a tresty (a už vôbec nie fyzické) ako psychologicky priaznivé podnety pre deti. Taktiež ale neuznávajú (zo strany rodiča) ochraňovanie dieťaťa pred životom či zasahovanie rodiča do iných vzťahov dieťaťa (napr. pri konfliktoch so súrodencom alebo druhým rodičom, pri rozmaznávaní starým rodičom a podobne) a že dieťa zakaždým musí čeliť prirodzeným (alebo aspoň logickým) následkom svojho správania. Znova, znie to priveľmi zjednodušene, kniha vysvetľuje, prečo. Fakt to dáva zmysel.

Mama nemôže riadiť, čo stará mama robí. Nie je to jej starosť. Vzťah, ktorý si stará mama s Ester vyvíja, patrí iba im. V tejto situácii si mama môže byť istá, že domáca atmosféra udáva vzor, ktorý je protipólom vzoru u starých rodičov. Rodič by sa mal držať mimo a nechať dieťa vybudovať si svoj vlastný vzťah so starým rodičom.
Rodičia, ktorí sa hnevajú na to, že im starí rodičia „kazia“ deti, odhaľujú tým svoj vlastný pesimizmus a pochybnosť vo svoju schopnosť ovplyvniť vlastné dieťa. Akákoľvek energia vynaložená na „naprávanie“ starých rodičov sa javí ako nesprávna, bezvýsledná a márna a iba zvyšuje napätie a spory. Vzťah medzi dieťaťom a starými rodičmi je vecou dieťaťa a starých rodičov. Avšak, musíme dieťaťu pomôcť v tom, ako na to reagovať. Starý rodič, ktorý rozmaznáva vnúča, mu môže vnuknúť dojem, že môže dostať čokoľvek, čo chce a kto neguje jeho túžbu, je jeho nepriateľom. V takomto prípade by sme mali ovplyvniť názory dieťaťa. Ak matka ovplyvní správanie dieťaťa, je schopná zabrániť starému otcovi, aby mu poskytoval nesprávny pohľad na život a na jeho práva.

Výchova sa z takéhoto ponímania zdá jednoduchá a pomerne priamočiara. Autori však správne na mnohých miestach opakovane upozorňujú, že vždy je to o rodičovi, ktorý ale mnohokrát nie je v ideálnej situácii na to, aby sa správal racionálne, zakaždým sa udržal na uzde, trpezlivo a nevýbušne pristupoval k situácii a podobne. Ale prakticky to je to, čím deťom ukazujeme, že ich "stláčanie našich gombíkov" funguje, keďže na nich reagujeme. Dôležité je uvedomenie. To ponúka táto kniha. Potom konzistentnosť dodržiavania týchto princípov. To už je na každom z nás.

Krátke zhrnutie
Autori v knihe na 290 stranách ponúkajú čitateľovi destilovaný obsah praktických rád a výchovných postupov dekádami overenej individuálnej psychológie adlerovského typu. Tá sa pozerá na výchovu dieťaťa cez prizmu jeho psychologického vnímania jednotlivých životných situácií, podnetov a ľudských interakcií a od nich odvodzuje vhodné postupy riešenia konkrétnych situácií, ktoré by mali rodičia vo výchove uplatniť.

Túto knihu si kúp, ak:

  • máš dieťa alebo sa niekedy chystáš mať dieťa,
  • patríš do názorového spektra, že dieťa je rovnocenným partnerom rodičovi a/alebo neuznávaš fyzické tresty ako formu výchovy,
  • máš problémy s výchovou dieťaťa a už nevieš, čo by pomohlo,
  • si starý rodič a máš len veľmi málo poňatia o tom, ako veľmi sa od tvojich čias zmenila výchova detí (táto kniha je veľmi užitočná aj pre starých rodičov).

Kniha sa ti nemusí až tak páčiť, ak:

  • si presvedčený o správnosti svojich vlastných zaužívaných výchovných postupov,
  • nezaujíma ťa tematika výchovy detí.

Knihu si môžeš kúpiť napríklad v Martinuse v tlačenej (19,99€) podobe.

Napísal Peter Rúfus v kategórii faktografia, recenzie kníh, výchova

Diskusia nie je povolená.