1. marca 2015 - cestovanie

Zápisky zo strednej Ameriky (2015)

Prečo Stredná Amerika?

Uplynulo pol roka od návratu z juhovýchodnej Ázie a znova nastal ten čarovný čas, kedy bolo treba rezervovať letenky. Moji spolupútnici z minula sa nevedeli jednoznačne vyjadriť, či vôbec pôjdu, nieto ešte kam. Tak sme sa napokon s D. rozhodli ísť vo dvojici. Na mojej ázijskej mape zážitkov stále na bielo svietilo Mjanmarsko a minule som vynechal Laos, takže už sa mi črtala línia Mjanmar - Chang Mai (sever Thajska) - Laos a Hanoj (sever Vietnamu). Narýchlo som otvoril TripAdvisora a začal si prezerať obrázky z týchto krajín. Uplynulo asi pätnásť minút a odrazu som si uvedomil, že hoci sa mi tie veci na monitore páčia, vôbec som nepociťoval tú typickú radosť či vzrušenie. Niečo nebolo v poriadku...

Zabrúsil som na opačný koniec zemegule, konkrétne do Južnej Ameriky, a konečne sa mi rozsvietili oči. Príroda, sopky, indiánska architektúra. Radosť sa znova vrátila. Skrátka a dobre, bol som Ázie presýtený. Tak som začal skúmať, čo môže ponúknuť Kolumbia, Peru, Bolívia a Venezuela. Obrázky Macchu Picchu, tajomná ríša Inkov, už sa to rozbiehalo.

Druhá fáza plánovania je prieskum iných blogov - ako sa v daných krajinách cestuje. Neexistujúce vlaky, extrémne pomalé autobusy, všadeprítomné hory, miestne letenky cenovo na úrovni medzikontinetálnych... Stále som chcel ísť, no presvedčil ma až fakt, že len cestovaním by som strávil tretinu celkového času. Alebo tu bola (ne)možnosť dať minimálne o tisíc eur viac za lokálne letenky. Chystal som sa natočiť glóbus naspäť na Áziu.

Tesne predtým mi však padol zrak neďaleko Južnej Ameriky. Do Mexika som ísť nechcel, počul som už niekoľkých ľudí o ňom rozprávať, no zatiaľ som si nevypočul nič, čo by ma o tejto ceste presvedčilo. Zrazu tu však bol kúsok zeme medzi odmietnutou Južnou Amerikou a Mexikom. Stredná Amerika. Guatemala, El Salvador, Belize, Honduras, Nikaragua, Kostarika a Panama. Možnosti dopravy sa príliš nelíšili od Južnej. Znova bez vlakov, aké-také autobusy a neuveriteľne drahé letenky. Avšak celý región bol rozlohou rovnako veľký ako celé Peru. Začínalo sa mi to páčiť...

Nastal ale problém s výberom leteniek. Boli drahé. Či už do Panama City alebo Guatemala City, pod 800 eur bez šance, navyše s troma prestupmi, viac ako 24 hodinovou cestou a vo veľmi nevyhovujúcich termínoch. Odmietol som. Som ale tvor tvrdohlavý, tak som sa začal hrať s nastaveniami. Prílet odtiaľ, odlet hentam... Zle, tak naopak. Odrazu mi na obrazovke svietila krásna letenka. Viedeň - Londýn - Miami - Panama City a naspäť po tej istej trase, len z Guatemala City. Lety aj s prestupmi okolo pätnásť hodín za 697 eur. Pár minút a boli naše. Ostávalo už len to dlhé obdobie tešenia. Pät krajín za štyri týždne. Čakala nás nemalá výzva. A vás čakajú fantastické zápisky.

Prvý deň cesty

31. január. Každý prvý deň takéhoto výletu je len o dvoch veciach. Lietadle. A letisku. Niekto má lietanie rád, iný nie, no pre obe skupiny sú transkontinentálne presuny väčšinou otravnou záležitosťou. Tento bol zatiaľ zo všetkých najhorší. Američania. Najvyspelejšia krajina sveta (údajne) je pre mňa v oblasti letectva tou najzaostalejšou. Okrem spoločnosti American Airlines, s ktorou sme leteli, si neviem spomenúť na žiadnu inú (americkú), ktorá by operovala medzi kontinentami. Na fórach som na nich nenašiel priaznivé recenzie (teda okrem Američanov), takže som už mal aké-také očakávania. Prestarnutá posádka (nie, že by som mal niečo proti starším stewardom, no tu presne platilo, že starý človek je nevrelejší človek), zastarané lietadlo a multimediálny palubný systém boli len tie najväčšie mínusy.

V Londýne sme sa stretli s americkou kontrolou. Prvýkrát v mojom živote nestačilo, že som na prvom letisku dostal všetky letenky naraz. Američania musia vydať vlastné. Pred tým však prejdete ústnou (!!) kontrolou letiskových zriadencov, ktorí sa tvária ako nadagenti CIA. Vyberám to najlepšie z ich otázok:

Vašu batožinu ste si balili sami?
Mali ste ju počas balenia celý čas na očiach?
Má niekto prístup k Vášmu mobilnému telefónu?
Ste si vedomý, že by niekto manipuloval s Vašim fotoaparátom?

Neviem, čo by sa stalo, ak by som neodpovedal správne na nejakú z otázok. Nešiel by som? Komédia. V Londýne sme prešli len štyrmi ich kontrolami pasov a leteniek a to sme ani neboli na ich pôde. Po prílete do Miami sme si prešli imigračným kolečkom, hoci sme sa ani nepohli z tranzitnej zóny. Znova som dostal otázky, ako keby som im práve prišiel zvrhnúť vládu. Potom sme si museli vyzdvihnúť batožinu, aby sme ju vlastnoručne preložili o tridsať metrov ďalej na iný dopravný pás (ktorý mimochodom ani nikto nekontroloval). Ďalšia kontrola osobných vecí, ktorú amíci vedia dotiahnuť do dokonalosti. Čistá buzerácia. Na prestup v Miami sme mali niečo vyše dva a pol hodiny, no takmer sme to nestihli. A čo sa týka letiska, asi najhoršie, čo som zatiaľ videl. Minimálny počet obchodov, stravovacie možnosti katastrofa. Takže s American Airlines alebo tranzitovať cez územie so-fucking-awesome JÚ-ES-EJ už nikdy, iba keby sa tomu vážne nedalo vyhnúť.

Po prílete do Panama City nás okrem horúčavy a vlhkosti obklopili aj horúci a spotení nízki chlapíci so slovíčkom, ktoré scestovanému človeku pôsobí priam lobotomické trápenie: „Taxi? Taxi? Taxi?“ Aspoň niečo mi pripomenulo Áziu, tak sme napokon jednému z nich spravili radosť. Ten nám však neoplatil podobnú a vypýtal si desaťnásobok ázijskej sadzby. Pekné spomienky boli tatam. Vyhodil nás pred hostelom v štvrti, ktorá by u nás bola bezpochyby pochybná. Cez opar marihuany, dozaista na medicínske účely, sme sa dostali k dvom chlapíkom, ktorí v tej zmeske pripomínali zamestnancov. Po fráze „e-mail reservación“ sa rozosmiali, že oni mailovú schránku neotvorili už pol roka. Napokon ju po uhádnutí hesla otvorili a nielenže našli náš e-mail, ale dokonca aj voľnú izbu. "I can do the magic, I'm a magic man!" oznámil a o chvíľu nás popod rôzne trubky a skladisko voviedol do izby, ktorá bola... no, hrozná. Oproti Ázii päťnásobne drahšia a päťnásobne horšia. Viva la vida.

El primer dia en un país nuevo

"Pokiaľ neovládate španielčinu, nerobte si veľkú hlavu. V týchto krajinách sa dohovoríte bez problémov," hlásal bedeker Lonely Planet. Poviem vám, také lobogo! Nebyť mojich dvoch kurzov španielčiny, ťažko by sme s D. zaplakali. Za celý mesiac v piatich krajinách sme stretli len troch lokálnych, ktorí aspoň ako-tak ovládali angličtinu. Dokonca aj na hoteloch bol problém so slovami ako izba či klimatizácia. O číslovkách nehovoriac. A človek už aj keď spustil po španielsky, juho- a stredoamerická španielčina je značne odlišná od tej európskej. Takže som sa často ocital v situácii, kedy ma miestny navigoval ulicami a hoci som vedel, že okrem "rovno, doprava, doľava, blok, metre" iné slová použiť nemohol, aj tak som mu nerozumel.

Ráno sme vyrazili na zastávku. Problém nastal hneď v autobuse. „Nemôžete ísť autobusom, nemáte mestskú kartu (lístky a hotovosť sa nepoužívajú - kvôli krádežiam, pozn.). - Kde dostaneme mestskú kartu? - Na terminále. - A ako sa tam dostaneme? - Autobusom.“ Napokon za nás zaplatila starenka z neďalekého kostola. Keď už sme sa ocitli na terminále, rozhodli sme sa rovno kúpiť lístok na západ krajiny (po mojej predchádzajúcej skúsenosti z Číny). Každodenný spoj ale na druhý a tretí deň nejazdil. Pokladníčka mi to vysvetlila rečou, o ktorej dodnes pochybujem, či bola španielčinou. Tu som sa namiesto rozčuľovania naučil usmievať (teda chcel som). Tak sme s lístkami na nočný spoj vyrazili na rýchloprehliadku hlavného mesta. Prvou zastávkou bolo vzdúvadlo na panamskom prieplave. Dokonca sme mali to šťastie, že krátko po našom príhode priplávali tri lode, ktoré čakali na spustenie vzdúvadla. Tak sme sa usadili na tribúnu (skutočne, tá tam je vyslovene pre divákov) a čakali sme na spustenie inžinierskeho zázraku minulého storočia. Dve prieplavové komory započali proces vypústov vody a onedlho sa tri lode ocitli o 16,5 metra nižšie, aby mohli ďalej pokračovať na ceste do Pacifického oceánu. Poplatky za „prieplav prieplavom“ sa pohybujú od päť tisíc dolárov do niekoľkých miliónov, záleží od veľkosti lode. Ak sa teda nechcete preplaviť rybárskym člnom, ktorý je atrakciou pre turistov. Bolo to úžasné divadlo fyziky v praxi.

Ďalšia zastávka bola Casco Viejo, stará koloniálna časť Panama City. Bedekre sa o ňom zmieňujú len ledabolo, ale podľa mňa je to najkrajšia časť celého mesta. Nielen vďaka koloniálnej architektúre a nádherným výhľadom, ale aj množstvu domácich, ktorí si ho zvolili za akési centrum kultúry. Počas našej prechádzky sme videli niekoľko hip-hopových tanečných bitiek, skateboardistov, miestne matróny v krojoch, pôvodných obyvateľov predávajúcich ručne vyrobené výrobky, svadbu či akýsi spevokol.

Z Casco Viejo je to len kúsok na mestskú promenádu, ktorá kopíruje morský záliv a oddeľuje ho tak od biznis štvrte plnej agresívne vyčnievajúcich mrakodrapov. Je to zároveň niekoľko kilometrov dlhá oddychová zóna pre miestnych obyvateľov, ktorí tu naháňajú stánky s občerstvením alebo behajú v teniskách práve z dôvodu, že ich voľakedy naháňali. Výskajúce deti, postarší „panameños“ opierajúci sa o paličku alebo mladí predvádzajúci za kdejakú mincu jednu zo svojich tanečných schopností. Pomaly sme sa odobrali na hostel, zbalili veci a vyrazili nocou na terminál, smer Boquete.

* konkrétne sme šli na vzdúvadlo Miraflores. Ešte sa dá navštíviť iné - Pedro Miguel, ale to je ďalej od mesta

Boquete

V krajinách s obrovskou rozlohou (Čína), mizernými cestami (juhovýchodná Ázia) alebo nekvalitnými dopravnými prostriedkami (Stredná Amerika) je vždy výhodné cestovať v noci. Ušetríte nielen peniaze za ubytko, ale aj drahocenný čas, ktorý potom môžete venovať krásam prírodným, kultúrnym... či iným. Takým bol náš plán pre tento výlet a takou bola aj cesta z Panama City do Boquete. Bola však aj posledná...

Nad ránom sme prestúpili v Davide na lokálny „chicken bus“. Pre vysvetlenie: v týchto krajinách všetku dopravu mimo hlavných miest zabezpečujú výlučne súkromníci. To znamená, že Miguel si jedného slnečného dňa našetrí na autobus. Rozhodne sa ho kúpiť a ako správny podnikateľ, ktorý mal zbohatnúť už včera, kúpi to najlacnejšie na trhu. V tomto prípade to znamená vyslúžilý školský autobus z USA. A dnes, po dekádach rozkvetu Miguelovi podobným živnostníkom, teraz každú krajinu brázdia flotily amerických školských autobusov. Lenže tam, kde voľakedy sedeli dve malé deťúrence, teraz sedia dvaja zavalití latinoameričania. Alebo traja. Alebo štyria. S deťmi na kolenách. Batožinou. A sliepkami. Tu sa dostávame k podstate slova chicken bus. Prepravuje sa v nich skrátka všetko. Šofér zastavuje všade a všetkým (aj tým, ktorí nechcú) a vyvolávač z plného hrdla vyvreskuje z otvorených dverí cieľovú stanicu. Občas pomôže s batožinou, občas podá ruku pri naskakovaní za jazdy.

Do vysokohorského mestečka Boquete sme prišli okolo siedmej hodiny ráno a vybrali sme sa hľadať hostel. Jeden by myslel, že ak má mesto jednu hlavnú cestu, park a maximálne tucet vedľajších, nebude to problém. Znova myslenie pokrivené Áziou. Hostely z bedekra neexistovali, nefungovali, alebo boli zamknuté. Napokon sme si v jed(i)nom vydupali izbu a hor sa do všetkými ospevovanej kaviarne na espresso. Než sme sa ale stihli usadiť, vošiel akýsi Carlos, že akurát ide do hôr na plantáž, či by sme nešli s ním, urobil by nám prehliadku. Ako pokročilým kávovým fašistom nám nebolo treba dvakrát hovoriť. Zrazu sme sedeli v aute a mierili na jednu z jedenástich plantáží pána Ruíza, ktorý aj vo svojich 93 rokoch chodí každý deň do roboty a dohliada na produkciu jednej z najdrahších odrôd sveta - Geishu. Carlos nás štyri hodiny vodil pomedzi kávové kríky a neskôr jednotlivými časťami fabriky okolo kmitajúcich zamestnancov. Okrem všemožných typov kávy sme videli aj várku, z ktorej sa robí instatná káva - kamienky, šupky, lístky, konáriky, chrobáčiky. Kvalitných kávových zŕn je 20, maximálne 25%. Miestni to volajú No es café, voľne preložené ako: Nie je káva (hovorí vám niečo Nescafé? :). Pri odchode sme dokonca zastihli samotného pána Ruíza, ktorý, prekypujúc dobrou náladou, utrúsil aj zopár žartov a odfotil sa s nami.

Ak ste si doteraz nevedeli predstaviť kávové kríky...

 

Kávové zrno je obalené sladkou šupkou, čím je káva vlastne klasifikovaná ako ovocie

Prirodzený spôsob sušenia

Obsah instantnej kávy pred pomletím

Na obed sme zašli do „táckarne“ znova podľa ázijského pravidla - jedz tam, kde je veľa domácich. Tentoraz to vyšlo. A aj keď sme nemali poňatia, čo boli tie jedlá na druhej strane pultu, odmenou nám bol chutný a lacný obed. Mierny úpal z plantáže nás donútil ísť „porozmýšľať“ na hostel. Po ceste sme ešte stihli kúpiť miestny ananás za nehoráznych dvadsať centov. Večer sme sa zobudili a vybrali sa nadýchať vysokohorského vzduchu. Počas našej prechádzky sme spozorovali značné množstvo anglicky pomenovaných reštaurácií, pred ktorými sa postupne zbiehali postarší západniari s podozrivo americkým prízvukom. Až keď sme do jednej z nich zapadli (Kura u Mike-a, skutočne originálny názov), zistili sme, že Boquete nie je len centrom najkvalitnejšej panamskej kávy. Je to aj obľúbené miesto pre tisícky Američanov, ktorí tu skupujú pôdu a stavajú honosné domy na príjemné trávenie dôchodku. Miestni, ktorí nikdy vo svojom živote nevideli väčšie množstvo peňazí pohromade, im ochotne predávajú svoje pozemky, za ktoré sa odrazu a bez roboty vyšvihnú medzi strednú triedu. Pri tom im nikto nepovie, že si pokojne môžu pýtať aj štvornásobok ceny. Holt, kapitalizmus dorazil aj sem. Ďalšia zastávka, Karibik!

Bocas del Toro

Našu ďalšiu zastávku určila D. ako jednu z povinných. „Lebo Karibik!“ (nechápem, čo na ňom všetky ženy vidia). Tak som sa spýtal strýčka Google, že čože ma to tam čaká. Ako môžete sami vidieť, ukázal mi zopár pekných obrázkov a hneď som bol príjemne naladený. Hoci sa mi z hôr a kávových plantáží odchádzalo ťažko, tešil som sa na ďalšie dobrodružstvo. Taktiež som sa chystal splniť si ďalší sen, stiahnuť si tam nejaký seriál a stať sa skutočným pirátom z Karibiku :)

Nuž, obrázky sú jedna vec. Nás privítal rybársky prístav, miestni rybári a ich na slnku sa sušiace úlovky. Rýchlo preč, nájsť ubytko a šup do mora. Problémy v raji ale prišli pomerne rýchlo. Všetky hostely boli beznádejné obsadené. Neostávalo nám nič iné, len skloniť hlavy pred majiteľkou hotela, ktorá nám dávala jasne najavo, že nám robí svojou pozornosťou prevelikú službu. Vtipná bola aj jej odpoveď na moju otázku: „Do you speak english?“ (ešte ma stále bavilo to skúšať). -„Of course but I won't.“ (Samozrejme, ale nebudem.) A ďalej išla po španielsky. Striasli sme zlú náladu a vydali sme sa hľadať jedlo - to vždy pomôže vrátiť úsmev na tvár. No hoci bol čas obeda, všetko bolo zatvorené. Tak sme skončili na pizzi. V Karibiku. Silene, ale stále som si držal úsmev. Tretia zastávka - bicykle, najpraktickejší dopravný prostriedok na ostrove. Znova problém. Jedni nevedeli ani španielsky, druhí pýtali 5 USD za hodinu, iní chceli pas ako depozit. To určite. Potom sme našli dva za 14 USD na deň. Úsmev sa mi pomaly vracal, že sme ušetrili. O pätnásť minút som sa vracal s vyfúknutou pneumatikou. Nasledovalo hľadanie pláže. 45 minút rozheganým bicyklom po ceste, ktorú vymývali vlny prílivu. Keď sme tam prišli, pláž bola len pre surfistov, plávať bolo kvôli silným vodným prúdom zakázané. Tak, že si dáme na ležadlách Piña Coladu. Začalo pršať. To už som sa smial cez slzy. Večer sme reštauráciu našli rovnako ľahko ako na obed. Tentoraz ale mexickú. Ach jaj...

Zvyšok večera sa Karibik prepršal a vydržalo mu to do rána. Požičali sme si teda skúter, že ideme pozrieť odvrátenú stranu ostrova. Mali tam byť krásne pláže. Poviem vám, bol som plný nevýslovných očakávaní. V strede cesty začalo liať. Ale že poriadne. Našťastie sme našli akúsi poloposvätnú jaskyňu - La Gruta, kde sme sa na chvíľu ukryli. Pekne sme si tam počkali, kým dážď nabral na intenzite a získal prívlastok tropický. Už lialo tak, že cez kvapky nebolo vidno. Nedalo sa nič robiť, hop na motorku a pokračovať v ceste. O chvíľu sme vyzerali ako spráskané psy. A ešte k tomu mokré. Napokon sme sa dostali na koniec cesty. Doslova. Nikde nikoho, žiadna značka (či pláž) na dohľad. Zvolil som pieskovú cestu doľava a hybaj. Skúter zastavil až hlboký piesok, cez ktorý nebolo možné ďalej pokračovať. Nechali sme ho tam, u miestnych sme si dali čaj (áno, v Karibiku čaj) a tvrdohlavo sme išli ďalej hľadať najkrajšie pláže ostrova. Niekde tam byť museli. Po trištvrte hodine pešo (stále daždom) sme ju našli. A bola taká... No, obyčajná. Nedostatočne premočení, konečne sme sa vrhli do karibských vôd. Hoci bolo zamračené a mrholilo, karibské more nám už nikto nezobral :)

Keď sme sa vrátili k motorke, samozrejme, že nenaštartovala. Čo som si aj myslel, všakže? Isť na druhú stranu ostrova s požičaným skútrom, na ktorý celú cestu intenzívne lialo. Ako správny ateista som začal vzívať všemožné pohlavné orgány. Na počudovanie to zabralo. Aby si to stroj nestihol rozmyslieť, rýchlo sme nasadli a doviezli ho priamo do stajne. Potom už len večera, nákup veľkého množstva piva a večer strávený v hojdacej sieti. Keďže pršať stále neprestávalo a predpoveď na ďalší deň nebola o nič prívetivejšia, rozhodli sme sa zbaliť veci a dať Karibiku druhú šancu na Kostarickej strane.

La Cahuita

Panamský Karibik sa s nami vôbec nemaznal, tak sme sa vydali skúsiť štastie do náručia Kostarického pobrežia. Mierne obavy sa ma zmocnili už večer predtým, na internete sme totiž našli podozrivo veľa návodov, ako prejsť hranicami. Desať a viac bodové zoznamy, detailné fotky a vysvetlivky. Všetko nasvedčovalo tomu, že nastane problém (buď pochválená všemocná pečiatka ázijského byrokrata). Odchod z Panamy prebehol až podozrivo ľahko, čo sa mi vôbec nepáčilo. Colník sa síce tváril, že sa o mňa zaujíma, ja som sa na oplátku tváril, že rozumiem, čo hovorí. Po zaplatení miestneho poplatku (ktorý mimochodom vyžaduje každá krajina a nikdy sa nedozviete, kam smeruje) sme sa ocitli pred starým železničným mostom. Ten, lenivo visiaci nad riekou, tvoril pešiu spojnicu medzi oboma krajinami. Aby tomu ale dodali na vážnosti, sem-tam v ňom vynechali drevený podval. Konečne to začínalo mať tú správnu iskru.

Kostarická strana už taká ústretová nebola. Privítal nás dvojhodinový rad čakateľov, postávajúcich na priamom slnku. Do priestorov budovy mohli samozrejme vstúpiť najviac dvaja na jednu priehradku. Nadhodil som, že ďalší prechod medzi krajinami absolvujeme v noci. Obrátila sa k nám mladá Austrálčanka: „To by som nerobila. V noci tu colnice nefungujú.“ Schengen som začínal mať rád čoraz viac. Nuž, vytiahol som po prvýkrát notes a začal si písať poznámky pre moje zápisky (práve za týmto mostom vznikli podklady aj pre tento príspevok).
Pri vstupe do administratívnej budovy sa týčil hrozivý plagát zobrazujúci všetky známe príznaky eboly. Človeku je hneď viac do spevu. Otvorili sa dvere a nejaká postaršia pani hlásila mužovi, že ak nemajú doklad o budúcom odchode z Kostariky, nepovolia im vstup. Ajaj, pomyslel som si, znova budem musieť použiť svoj španielsky šarm. Takže som poslal D. ako prvú. Niekomu to môže prísť kruté (keďže španielčinu skoro neovládala), ale radšej pricválať v žiarivej zbroji ako sa potom dobíjať naspäť do budovy colnice cez ozbrojenú stráž. Letenky a lekárska prehliadka sa napokon nekonali a tak sme šli spokojne hľadať miestnu dopravu.

Sediac v autobuse, uháňajúc popri nekonečných plantážach banánovníkov, sme minuli Puerto Viejo de Talamanca. Doň lákajú všetky bedekre, ale keďže sme nemali párty náladu ani surfy pod pazuchami, zvolili sme pokojnejšiu Cahuitu. Malá osada pôsobila dojmom, že v nej žije tristo domorodcov. Prinajlepšom. Taká tá prašná cesta ako z filmu, opustené domce nechané napospas bujnejúcej džungli, dve križovatky, jeden obchod, zopár barov-jedální a večne sa usmievajúci domáci. Občas sa po „hlavnej“ preženie motorka, no inak jej dominujú charakteristické zvuky vychodených žabiek.

Ubytovali sme sa u jednej milej rodiny prevádzkujúcej penzión vo dvore. Povesili sme našu večne neschnúcu bielizeň na strechu k šatám domácich, vyhnali zvedavú sliepku z izby a hurá na pláž. Cahuita je prírodným unikátom, na jednej strane osady sa nachádza Playa Blanca (biela - z vápencového piesku) a na druhej Playa Negra (čierna - zo sopečného prachu). Sopečnú sme ešte v živote nevideli, voľba bola jasná. Prišli sme na pláž a... nikde nič. Ani stánok s občerstvením, ani ležadlá, dokonca ani ľudia... Neupravené okolie, naplavené rastliny a odpad. Až tu sme (konečne) plne pochopili charakter stredoamerických pláží. Tie sú tú považované za prírodné dielo a do ako takých zasahujú len minimálne. Čiže v 90% prípadoch žiadna úprava okolia, prístupová cesta, miesto na spočinutie či možnosť sa najesť, napiť alebo sa... použiť toaletu. Na jednej strane sympatický prístup k prírode oproti decimácii pláží západného typu, no na strane druhej... Niečo vás napokon po hodine či dvoch zaženie naspäť.


Avšak napriek našim urputným snahám oklamať karibské dažde, mraky nás stále prenasledovali. Vybrali sme sa na večeru a potichu sa dohodli (aby nás počasie nepočulo), že tu ostaneme ešte deň a dáme tomu tretiu šancu. Nuž, človek mieni a niečo tam hore mení. Do piatich minút nám nebesá odpovedali tak neuveriteľne náhlou prietržou mračien, že sme boli doslova donútení popíjať drinky v bare ešte dlhý čas. Vyzeralo to tak, že na druhý deň znova zbalíme naše stále nevyschnuté šaty a vydáme sa ďalej naprieč krajinou.

Chifrijo - kostarické tradičné jedlo, kúsky avokáda, osmažené bravčové mäso, rajčiny, cibuľa, nachos, štipľavá uhorka. Vynikajúca záležitosť.

 

Naprieč Kostarikou

Ako sme si povedali, tak aj bolo. Počasie s nami vybabralo už štvrtý deň v kuse, tak sme sa rozhodli nezmeniť len mesto či kraj, ale rovno celú krajinu. Vypočítal som (obvyklý omyl), že ak skoro ráno vyrazíme a chytíme všetky spoje, večer by sme mohli byť v Nikaragui. Nie, že by Kostarika bola nezaujímavá. No všetky jej lákadlá (teda okrem Karibského mora), na nás čakali aj v iných krajinách. Hor sa teda do chicken busu (ak neviete, čo to je, pozrite sem).

Prvý zádrhel nastal hneď v Limóne. To, že tu štátom riadená medzimestská doprava neexistuje a všetko obhospodarujú súkromníci, už viete. No keď sa jedná o okresné a krajské mestá, títo podnikavci sa združujú do rôznych cechov a spoločností. Tie majú nastavené vlastné pravidlá prepravy a vlastný rozvrh jázd. Samozrejme si budujú v každom meste vlastné terminály. A tu nastáva reálny problém. Terminály týchto spoločností sú doslova roztrúsené po celom meste. V porovnaní s tým sa presun z bratislavskej hlavnej stanice na autobusovú javí ako krátka (a príjemná) prechádzka. A keďže krásny beloch s plnou poľnou je viac ako lákavé sústo, peší presun je značne rizikový. MHD sa neodporúča už vôbec. A taxikári? Tí sú si presne tohto vedomí a ich ceny sa vyrovnajú tým bratislavským.

V týchto situáciách je však môj odpor voči takémuto systému silnejší ako pud sebazáchovy. Tak sme sa vybrali pešo. Všetko napokon dobre dopadlo a onedlho sme sedeli v buse do San José, hlavného mesta Kostariky. Po dvoch hodinách jazdy to znova zaškrípalo. Autobusár hlasno zanadával a po chvíli sledovania krásnej krajiny cez okno si uvedomím, že som ju už videl. Išli sme naspäť. Nuž čo teraz. Po anglicky samozrejme nikto. Tak som vyhľadal nastaršieho človeka v buse. To sa mi už pár ráz osvedčilo, títo ľudia majú tú starosvetskú slušnosť, vždy radi pomôžu turistovi a aj ich španielčina je starosvetská (to znamená zrozumiteľná). Vysvetlil mi celú situáciu, načo som mu poďakoval a poprosil ho, že by mohol aj pomalšie. Tak znova. Zo starého pána napokon vyšlo, že pred nami sa zosunul svah a pochoval celú cestu "na neurčito". Že sa vraciame do najbližšieho okresného mesta, kde môžme buď vystúpiť, alebo ostať v autobuse, ktorý pôjde obchádzkou. Zo štvorhodinovej cesty bola odrazu sedemhodinová. No ešte stále som bol optimisticky naladený, že to do Nikaragui stihneme.

San José je hlavné mesto Kostariky. Ako v každom inom hlavnom meste v tejto časti sveta, odporúča sa mu vyhnúť a keď už, presúvať sa v ňom výlučne len taxíkom. Pamätáte na malé mestečko Limón a jeho roztrúsené terminály? Tak si to predstavte v takom bratislavskom meradle. A pätnásťminútová jazda taxíkom v prepočte za 40e. Tak znova pešo. Začalo sa postupne stmievať, tak sme pridali do kroku. Ak už sa musíte premiestňovať v podobných situáciách pešo, vždy sa zaraďte tak dva-tri metre za inú dvojicu či skupinku ľudí. Postupne a bezpečne tak prídete do cieľa. Tam som dokonca cítil, že aj náš "príspevok do davu" bol druhou stranou vítaný.

Nový terminál, na večeru neidentifikovateľné (no výborné) jedlo a smer do Libérie. Keďže očakávaný príchod bol o polnoci, už som vedel, že môj plán nevyjde. Napokon sme sa o jednej ráno motali ulicami a zúfalo hľadali hocičo, kde by sa dalo ubytovať. Nebudem to ďalej rozvádzať, radšej vám ukážem fotky:

A už len poznámočka na záver. Viackrát sa mi už dostalo do uší, že tieto zápisky vyznievajú až príliš negatívne, a že tam je vlastne hrozne. Ono to vôbec nie je tak. Je pravda, že mnohé situácie boli v danej chvíli hraničné a pri písaní sa mi tie pocity vracajú a asi ich teda pretavujem do slov, ktoré čítate. No nakoniec to vždy skončilo úsmevom (áno, aj to ubytko). Možno teda až na pár výnimiek, ale to boli vážne extrémy (a k nim sa ešte dostaneme). Takže ak som vo vás navodil podobný pocit, absolútne to tak nemá byť. A v Nikaragui nás čakajú samé superlatívy :)

Nikaragua

Po zobudení sa v hororovom penzióne nás čakala ryža na raňajky. Už sme aj dúfali, že sa jej vyhneme, no oni ju dávajú štandardne ku všetkému :) Nasledovalo zúfalé hľadanie kostarickej magnetky, ktoré bolo o to vtipnejšie, že som absolútne netušil, ako sa povie magnetka po španielsky. Tak nás posielali do domácich potrieb, hračkárstiev a železiarstiev, až sme to napokon vzdali (ak niekto máte magnetku z Kostariky, rád s vami uzavriem obchod). Hurá teda na hranice.

Na hraniciach sa odohrala klasická pečiatková vojna, po ktorej prvýkrát nasledovala zdravotná kontrola. Čo-to som sa o nej dočítal a teoreticky nás ani nemuseli pustiť do krajiny. Obava sa rozplynula, keď sme zbadali veľký červený stan, kde bolo zopár školských lavíc a úradníkov, ktorí sa nás len spýtali na meno, vek, pôvod a či sme zdraví. „Ako rybičky.“
Paradoxne ale, najväčší problém sme mali s „colnicovým vrátnikom“. To vám bol chlapík, ktorý kýval vchádzajúcicm a vychádzajúcim autám z areálu a plne si vedomý svojej dôležitosti, vypýtal si naše pasy, pečiatky, potvrdenia a list o zdravotnej prehliadke, aby nás vôbec pustil z priestoru colnice. Zvláštne. Po pár sekundách od toho upustil, lebo naňho ziapal odchádzajúci autobusár, ktorý nás chcel ešte poňat do autobusu, z ktorého už kde-tu trčali nohy a ruky. Holt, autobusári sú tu všemocní.

Smer San Jorge, prístavček na pevnine, v ktorom sme museli chytiť posledný trajekt na ostrov Ometepe. Autobus nás vyhodil na križovatke, že čoskoro pôjde iný našim smerom. Tak sme sa krokom vybrali do prístavu, že po ceste autobus zastavíme (čo je tu miestna obyčaj, keďže tu zastávky nie sú). Ale žiaden nešiel. Tak sme začali stopovať autá. Evidentne ale v Strednej Amerike musia na stopovanie používať iné gesto, pretože na vztýčený palec odpovedali kývaním prstov (dlaňou nadol, vie to niekto vysvetliť?). Nezastavil nám absolútne nikto, hoci stopovanie je v týchto krajinách samozrejmá vec. A ani ten autobus nešiel. Tak sme napokon šliapali dve hodiny do prístavu a ledva sme posledný trajekt chytili. No, trajekt... Dvojpodlažná rybárska „bárka“ by bolo vhodnejšie pomenovanie. Dieselový motor v strede paluby, vďaka ktorého výparom sme postupne nadobúdali tmavší odtieň. Ale tie výhľady to plne kompenzovali:

Ometepe je ostrov najčistejšieho sopečného pôvodu. Veď sú to vlastne dve sopky nad hladinou. Sladkovodné jazero (Lago) Nicaragua je rozlohou najväčším v Strednej Amerike a devätnástym na svete. Pred vyplávaním si ešte zapísali naše mená na dlhočizný zoznam. To isté robia aj pri opustení ostrova a každé tri mesiace zoznamy krížovo kontrolujú, lebo na sopkách sa zvyknú strácať ľudia. Či ich po tých troch mesiacoch ešte idú hľadať, som sa nepýtal. Z lode nás nasypali rovno do autobusu, ktorý vyrážal na druhý koniec ostrova. V týchto končinách sme už boli jednými z veľmi mála bielych turistov a začali sme pútať značnú pozornosť medzi miestnymi. Ja v pohode, zvyknutí na Áziu, D. mala trochu strach. Po hodine a pol sme za čierno-čiernej tmy vystúpili v mestečku Altagracia. Stmieva sa tu totiž úplne inak. Napriek tomu, že sme boli neďaleko rovníka, o šiestej zájde slnko za horizont a zatiahne roletu. Doslova. Z krásneho svetla do totálnej tmy, proces, čo v našich zemepisných šírkach trvá pár hodín, tu prebehne za pätnásť minút.

Hotel Central a krásny domček schovaný v hotelovej záhrade pripomínajúcej tropickú džungľu za dvadsať dolárov. Mimochodom, rozpadnutý penzión z minulého článku stál rovnakých dvadsať. Altagracia je malé, jednoliate mestočko. Jednoliate preto, že zo všetkého je tam toho práve po jednom. Jeden bar, jedna reštika, jeden park, jeden bankomat, jeden obchod. Ak ešte nefungujú, pre niekoho pohroma, mne sa to však videlo čarovné. Údajne má „v mestkej časti“ vyše sedem tisíc obyvateľov, no ale... Ja som napočítal tak sto. Tu je mapa mesta :)

Isla de Ometepe

Keďže sme sa ocitli na ostrove s takmer nulovou verejnou dopravou (medzi dvoma najväčšími dedinami síce premával autobus každú hodinu, no do odľahlejších častí iba dvakrát denne), začali sme hľadaním skútra. Miestni nám dali kontakt na miestneho mach(r)a, ktorého všetci poznali, všade bol a všetko má. Ten nám povedal že príde o 15 minút a po polhodine, že ešte päť. Tak sme sa po hodine stretli a ponúkol nám viac hračku ako reálny skúter, navyše za nekresťanské peniaze. Obe strany si boli vedomé, že to bol v tom zapadákove asi jediný voľný skúter, tak som mu na cenu pristal. Vzhľadom na tento fakt ma neskôr vôbec nemrzelo, že som nevybral jednu zákrutu a skúter si to celkom odniesol. Holt, chlapík mal riziko podnikania premietnuté do ceny.

Dopoludnia sme sa zoznamovali s krásami a zaujímavosťami ostrova. Napríklad cestnou sieťou, ktorá, (ak vôbec bola) pozostávala výhradne zo zámkovej dlažby. Ďalej sme navštívili príjemnú, no zvláštnu pláž Santo Domingo. Zvláštnu preto, lebo vyzerala ako z letáku prímorského letoviska, no jazero je sladkovodné, takže vône a vnemy boli ako zo Seneckých jazier. Akurát v Senci je vidno na druhý breh. A nie je tam sopka :) Navyše tam boli akési „žeriavosliepky“, ktoré dokázali stáť na jednom mieste vo vode aj celé hodiny. Keby aspoň lovili ryby, no oni si len vyslovene máčali nohy.

Kolesá nás viezli ďalej cestami šiestej triedy až do prírodnej lagúny Ojo de Agua (vodné oko), ktorá vznikla prehradením prírodného prameňa a vybudovaním malej vodnej nádrže nie nepodobnej veľkému bazénu. Ten sa navyše nachádza v strede dažďového lesa, takže tento poklad bol skrytý nielen pred nepozornými očami, ale aj nepriateľským slnkom. Nad hlavami nám poletovali papagáje a zelené liany dočahovali až na hladinu. Miestnych by ste tu ale nenašli, pretože vstupné (3 doláre) predstavovalo dvoj- až trojnásobné množstvo peňazí, z ktorého musia denne vyžiť.

Nasledovalo skúmanie zvyšných pláží ostrova, ktoré síce Santo Domingo neprekonali, ale prechádzať skútrom pomedzi stádo kráv bol zážitok sám o sebe. Taktiež sme náhodou narazili na akýsi „envirorezort“ či botanickú záhradu situovanú okolo malého jazera. Tu sa okrem údajne vzácnych rastlín a stromov (nuda) taktiež pohybovalo množstvo hávede (rozhodne zaujímavejšie), od múch či motýľov až po veveričky a opice. Ľudia ich absolútne nezaujímali a tak si žili vlastným životom, ktorý bolo fascinujúce z dvoch-troch metrov sledovať.


Na druhý deň sme sa chystali vyliezť na jednu zo sopiek, no bedekre vyslovene hovorili:
"Volcán Concepción je extrémne náročná túra na minimálne dvanásť hodín, kde posledné dve tretiny sa predierate nárazovým vetrom, mesačnou krajinou a všadeprítomným prachom a každý krok dopredu znamená zosunutie sa o pol kroka dozadu. Napokon vyjdete na vrchol, no ten je v takej nadmorskej výške, že prakticky stále je pod dekou mrakov, cez ktoré nič nevidno."

"Volcán Maderas je naproti tomu stredne ťažká osemhodinová túra, kde celý čas kráčate dažďovým pralesom. Treba si však dať pozor na nepríjemný bodavý hmyz a pozorne sledovať cestu, pretože už sa tam stratilo niekoľko turistov, ktorých už nenašli. Po prejdení prvej tretiny cez farmy a plantáže miestnych obyvateľov sa dostanete do po kolená bahnivého terénu, ktorým pôjdete minimálne hodinu."
Hmm, čo myslíte, ktorú z nich sme si vybrali?

Granada

Naša dilema, či sa brodiť na vrchol sopky po kolená v bahne alebo prachu* sa napokon vyriešila sama. Zobudili sme sa a bolo hnusne. Zamračené od horizontu po horizont tak, že sopku, na ktorej svahu sme prakticky mali hotel, nebolo cez hmlu vôbec vidieť. Nuže dobrá, hor sa na rybársku bárku a chicken busom do Granady.

Granada bola prvým koloniálnym mestom v Strednej Amerike, niektorí dokonca tvrdia, že prvým na americkom kontinente vôbec. Dlhé storočia bola baštou Španielov a hlavným mestom celého regiónu. A je to okamžite badať. Odrazu nadobudnete pocit, že nie ste 8 000 kilometrov od starého kontinentu, ale priamo v jeho srdci. Známa architektúra, štvorcové trhoviská, majestátne katedrály, nádherné priečelia meštianskych domov a krásne centrum s parkom a pešou zónou. Zmocnil sa ma ten známy „Som doma!“ pocit, čo ma po pár týždňoch na chvíľu naplnilo príjemnou pohodou. No znova som sa ho rád na pár nasledujúcich opätovne vzdal.

Do toho sa samozrejme miešali exotické vône miestneho jedla, predavači suvenírov, potulné psy a prehnane dekorované kočiare so zapriahnutými koňmi ponúkajúce prehliadky mesta. Všetko uzatvárala majestnátna sopka Mombacho, ktorá objímala celé mesto z južnej strany. Ako sme sa dozvedeli, Granada je jedna z mála sebestačných miest, čo sa pitnej vody týka. Hoci je celý región zasadený v tropickej prírode a množstvom jazier, nezávadnej vody je tu málo. Niekoľko hodinové výpadky mestských rozvodov, či prídelová politika je tu bežným javom. Mnohí domáci často nemajú na výber a siahajú aj po dažďovej vode.

Centrum sme zvládli za chvíľu, navštívili sme miestny „blšák“, na ktorom mali všetko od štrikovacích ihlíc až po pravé iPhony za necelú stovku. Myšlienkami som sa vrátil do Ázie a hneď som si tak toto mesto obľúbil, pretože sa v ňom pre mňa skĺbili tri kontinety. Vrátili sme sa do parku a ochutnali miestnu špecialitu. Išlo o opečené bravčové kože s kapustou a plodmi juky (veľmi široký rastlinný rod s niekoľkými jedlými časťami, chuťovo a konzistenciou trochu pripomínajúc zemiaky). Celé to bolo pekne zabalené v palmových listoch a za dva doláre nebolo nad čím rozmýšľať. Dojedal som aj po D. :)

Po jedle sme zamierili do neďalekej kaviarničky a vychutnali si výborné espresso s čerešňovým cheescake-om. Odkiaľ sa práve tu vzali čerešne, som nepochopil (asi kompót) :) I keď som to očakával, kaviarenská káva bola vo všetkých týchto krajinách sklamaním. Hoci ide o kávové veľmoci, svoje najlepšie kávy vyvážajú do Európy, tie menej kvalitné do USA (Starbucks je práve tu obrovským odberateľom) a zvyšok ostáva v krajine. Ten navyše častokrát pripravujú lokálnym spôsobom (dvoj- až trojdecové varianty), takže nájsť stroj na espresso s nezvetranou kávou bol značný problém. Dohromady sme za ten mesiac vypili dobré espresso možno päťkrát. Vždy to bola kaviareň priamo napojená na neďalekú plantáž, kde jej odkladali len niekoľko kíl z prémiovej kvality.

Keď slnko poľavilo z najsilnejšieho náporu, do ruky sme schmatli nehorázne čerstvý smoothie a vyštverali sa na vežu kostola La Merced, ktorá už dnes slúži ako rozhľadňa. Tam sa nám naskytli vskutku pohľadnicové výhľady.

Večer sme sa, zmohnutí po náročnom dni turistov, vydali do reštaurácie Tercer Ojo (tretie oko), ktorá kombinovala prvky miestnej kuchyne s ázijskou gastronómiou. Ceny boli síce na úrovni hocktorej z reštaurácií našej Medusa Group, no kvalita jedla a vizuálna stránka boli fenomenálne.

Na druhý deň sme sa konečne dostali na sopku! Hoci džípom a po asfaltke, ale turistický chodník v tomto prípade predstavovala práve tá asfaltka. Navyše sme zastali na jej úbočí, kde ležala rozsiahla kávová plantáž Las Flores, nasávajúca výnimočnú arómu a chuť svojej kávy z vulkanickej pôdy. A bola to presne tá plantáž, ktorá dodávala kávu do kaviarne z predchádzajúceho dňa, takže zopár kíl skončilo v našich batohoch.

Samotná sopka Mombacho je prísne chráneným ekosystémom. Celý jej kráter je zarastený nepreniknuteľným daždovým pralesom, v ktorom sa (podľa nášho sprievodcu) nachádzajú stále neobjavené druhy živočíchoch a rastlín. Vláda si ju chráni natoľko, že do nej nepúšťa ani vedcov či biológov. Spravili sme si teda prechádzku po úbočí, popod prevísajúce liany strašidelných paliem, na ktorých oddychovali večne uťahané leňochody. Tieto tvory spia dvadsaťdva hodín denne a dole zliezajú sa len vypotrebovať. Jedia len raz za dva či tri dni a sú extrémne teritoriálne. I keď rád by som si pozrel súboj dvoch leňochodov (hľadajte ho na fotke). Už štvrtý raz sme míňali tabuľku s nápisom „pozor na pumy“. Pozrel som sa na sprievodcu, či ide o žart, ale jeho opatrné rozhliadanie mi čo-to napovedalo. Cesta viedla ďalej pomedzi úzke kamenné priechody, z útrob sopky prenikajúce obláčiky síry, jedovaté papradia, hejná tancujúcih motýľov a kolibríkov, až sme vyšli na lúke posiatej jednodňovými orchideami. Tie ráno vykvitnú, aby večer zvädli a už nikdy neožili. Pominuteľnosť krásy v najsurovejšej podobe.

Za lúkou sa nachádzal hlboký zráz, končiaci až v meste Granada a Lago de Nicaragua. Všade na horizonte sa týčil poltucet ďalších sopiek. Tá naša však dýchala pomaly. Zatiaľ tu bol mier a pokoj.

León

Zišli sme zo sopky na námestie a podujali sme sa vyhľadať autobusové spojenie do Leónu. „Je to tá ulička hneď pri námestí,“ znela rada. Super, poviete si, akurát, že pri námestí bolo presne osem uličiek, aj to len tých priľahlých. A samozrejme v každej stál autobus (prečo je tomu tak nájdete tu). Tak som sa spýtal, až to na tretí pokus vyšlo.

León založili Španieli v rovnakom roku ako Granadu. I keď je nutné povedať, že pôvodný León sa nachádzal necelých 30 km východne od svojho súčasného umiestnenia, ten však v roku 1610 pochovali následky výbuchu neďalekej sopky. Dnes je druhým najväčším mestom Nikaragui a priamym rivalom neďalekej Granady. A to doslova. Ako sa striedali vlády, striedalo sa aj hlavné mesto. Napokon táto trivialita dosiahla takých rozmerov, že sa obe politické strany museli dohodnúť na kompromisnom riešení a zvoliť zaň neutrálnu Managuu nachádzajúcu sa medzi nimi.

Históriu bokom. León bol jediným miestom, kde sme mali reálny problém sa ubytovať. Navštívili sme asi osem hostelov a všetky boli beznádejne obsadené. Tackajúc sa už asi tretiu hodinu ulicami sme natrafili na Hotel el Rey. Spiaci recepčný nám povedal čosi o dvadsiatich dolároch na noc a únava nás donútila súhlasiť. Zhodili sme zo seba veci a vybrali sa do BigFoot Hostelu. Aj keď je León krásnym koloniálnym mestom s bohatou históriou, my sme sa doň vybrali z oveľa adrinalínovejšieho dôvodu. Boardovanie na aktívnej sopke. Bez srandy. Zaplatili sme si miesto v dodávke a nemohli sa dočkať rána.

Na druhý deň sa pri nás zastavila niečo ako naša stará dobrá Avia, s prizváranými lavičkami na korbe a zábava sa mohla začať. Rozdali nám pivo, tričká, naložili sme boardy a hor sa na Cerro Negro (čierny kopec), neďalekú malú, no stále veľmi aktívnu sopku. Po dvojhodinovej utrmácanej ceste sme zastali pri rampe a národnému parku zaplatili skromný poplatok. O pár minút sme už zoskakovali z korby, každý „nafasoval“ svoj board, okuliare, ochranný oblek a krátke školenie. Tam padali nevinné rady typu: nenoste pri stúpaní board vodorovne, lebo keď zafúka, vietor vás môže zhodiť do rokliny :) Nasledovala posledná spoločná fotka, kým sme ešte boli všetci živí a nezranení. Potom nasledoval hodinový výstup.

Vietor fúkal riadne, o to pokoj. K tomu sa pridali občasné obláčiky síry vyvierajúce zo zeme tak horúcej, že sa jej nedalo dotknúť či sadnúť si na viac než dve sekundy. Inak hrozili popáleniny. Koniec koncov, Cerro Negro zaznamenala posledný výbuch v roku 2012 a ešte aj teraz bolo vidieť, ako zaliala lávou okolitú krajinu.

Na vrchole prebehla posledná inštruktáž ohľadom „bezpečnostných pokynov k jazde“, ak sa o niečom takom dá vôbec hovoriť. Veď priemerná rýchlosť pri zjazde dosahovala 60 km/h (rekord držal istý blázon z Kanady - 93 km/h) a vysypať sa v takých podmienkach na žeravý prach a kamene nepredstavovalo veľmi lákavú predstavu. To sa už ale okolitý adrenalín dal krájať. Šou sa mohla začať.

Pohľad v polovici "trate" nadol. Všimnite si údolie zaliate lávou

Zážitok to bol neskutočný. A hoci som bol krásne vyobliekaný, nadol som doniesol zo tri kilá sopečného prachu. Ešte po týždni som ho nachádzal na všemožných i nemožných miestach. Dole nás čakal pán s radarom, ktorý zapisoval skóre. Najrýchlejší dvaja pili v tú noc zadarmo. Ostatní sme dostali aspoň pivo útechy. A ako partia černochov sme naskákali naspäť do Avie a smerovali naspať do mesta, upchať sprchy a kanalizáciu.

Poobedie, už čistí a voňaví, sme trávili prechádzkou po meste. Fantastickým zážitkom sú všadeprítomné revolučné nástenné maľby, ktoré sú do poslednej autentické a miestni si ich stále chránia a udržujú. Na revolučný boj tu sú stále silné spomienky. Pokračovali sme hádaním sa s trhovníkmi, nákupom suvenírov a znova sme skúsili naše kávové šťastie. A znova neúspešne. Zato sa nám naskytol neskutočný pohľad na miestny systém katedrálového zvonenia. Veď posúďte sami, chalankovi muselo ešte dlho hučať vo veži.

Večerný León sa mení na nepoznanie od toho denného. Zavrie sa miestny blšák a ulicu zaplavia stánky s rôznymi jedlami. Zažili sme jednu z tých procesií, kedy katolícky sprievod s podobizňou Márie a iných svätých či miestnych patrónov brázdii centrum mesta. Potom zamieria do katedrály, kde pokračujú večernou omšou. Ulice zatiaľ ovládnu mladí. Ale to už je iný príbeh.

Výrobňa cigár

Nasledujúce ráno sme vyliezli z hotela a nemohol som uveriť vlastným zlepeným očiam. Francúzska pekáreň! Iste, na hotel sme vždy prišli v noci, takže sme si ju nevšimli a navyše bola v tom čase zavretá. Ale teraz? Celá ulica voňala priam magnifique. A keďže bol čas raňajok, ostatné argumenty nemali najmenšiu šancu.

Ako sme tak pohodovo raňajkovali croissanty s bagetami v átriu medzi pobehujúcimi pekármi s tvárami od múky, ešte sme netušili, aký exkluzívny deň nás čaká. Okrem kávových plantáží, karibiku, a boardovania na sopke sme chceli vidieť výrobňu cigár (a mnoho ďalšieho, ale k tomu sa dostaneme postupne). Tak sme zamierili do Estelí.

V bedekri opisované ako pomerne veľké mesto, v skutočnosti park so štyrmi priľahlými ulicami. Zamierili sme teda (podľa bedekra) do hostela, odkiaľ organizovali najzaujímavejšie výlety do tovární. Hostel zavretý, cez ulicu z kaviarne dobehol týpek a zaviedol nás do turistickej kancelárie. Po anglicky nehovoril a ako nám povedal, on len vlastne niekoho zastupoval. Zmena smeru do oficiálnej (štátnej) turistickej kancelárie. Okrem toho, že mi trvalo ju nájsť 15 minút (2. poschodie zašitej budovy so zadným vchodom), bola zavretá. Tak sme si dali streetfood (prekvapivo ryža, fazuľa, kura) a skúsili šťastie znova. Tentoraz tam panička už bola, no po anglicky ani zaťať. A jej španielčina bola minimálne z paralelného vesmíru :)

S výrazom „rozumeli sme všetkému, čo ste nám povedali“ a „ďakujeme za pomoc“ sme odtiaľ takmer ušli. Našli sme dobre vyzerajúci hotel a pripojili sa na miestnu wifi kvôli ďalším informáciám. Po chvíli nás oslovil miestny čašník, či nepotrebujeme pomoc. Naše španielčiny boli z rovnakej galaxie, tak som mu vysvetlil náš problém. Usmial sa a zbehol po kuchára, ktorý bol podľa jeho slov jeden z tých, ktorý všade bol a všetko videl. Ten vytiahol telefón a oznámil nám, že o polhodinu po nás príde akási pani. Vybavené. Obyčajný ľud vs. systém 1:0.

Pani naozaj prišla, síce o hodinu desať, ale na to sme si už zvykli. Vykvitlo z nej, že prišla viac-menej zo zvedavosti, pretože ju zaujímalo, kto môže v túto ročnú dobu chcieť vidieť výrobňu cigár. „No my,“ povedal som, akoby sa nás žiadne nasledujúce komplikácie nemali týkať. Stále sa tvárila pobavene, tak som sa spýtal, že čo to je teda vo veci.

„Viete, v túto ročnú dobu všetky výrobne pozývajú svojich veľkoodberateľov na ochutnávky a prehliadky, je takmer nemožné pre kohokoľvek sa najbližšie týždne dostať do výrobne.“ Hmm, super, pomyslel som si.
„Ale...“ povedala naša nádejná sprievodkyňa. Už som vedel, že je dobre. Nasadli sme do jej súkromného autíčka a viezli sa. „Ale bude to stáť...“
„To je jedno,“ prerušil som tu. Bol som tu, prvý a asi posledný raz v živote a táto vec ma nezaujímala. Napokon sme vystúpili pred nevýraznou budovou neďaleko centra a čakali na ďalších štyroch ľudí. Boli sme zaradení do nejakej súkromnej prehliadky, ale prišli sme priskoro. Počas nášho čakania vyšiel na ulicu majiteľ, pekne opálený šesťdesiatročný Kubánec, zistiť, kto sa poflakuje pred jeho podnikom. Vznikol z toho asi polhodinový úvod do cigarového biznisu, o ktorý tí štyria prišli. Muhehe, tak im treba. V pozadí výrobne sme zatiaľ mohli vidieť milú starú pani, ako nahlas predčíta akúsi knihu. Ešte som sa nepýtal.

Kontrola novej várky tabakových listov

Napokon dorazili aj ostatní. Vybrali sme sa teda dovnútra a tá pani nám bola predstavená ako majiteľova manželka, ktorá každý deň niekoľko hodín (!) takto číta zamestnancom čisto ručnej výrobne. Ako firemný benefit. To už sme sa ocitli v miestnosti asi 7x10 metrov, kde sedelo asi dvadsaťpäť ľudí a predstavovali celý proces výroby cigár. V každom rade po päť, prvý dvaja balili tabakové listy, druhý dvaja okrajovali a lisovali, tretí obaľoval a uskladňoval. V skratke: pravá cigara má vážiť 21g (teda ten štandardný rozmer, čo vídavate vo filmoch), skladá sa z troch typov tabakových listov („obalový“, „chuťový“ a „telový“), takže žiaden drvený tabak či filter. Lisuje sa 8 hodín, špička (tá, ktorú urežete) sa priliepa živicovým lepidlom a ideálne skladovacie podmienky sú 21 stupňov a 70% vlhkosť. Sedem z top 10 naj cigár sú z... Povedali by ste Kuby? Nikaragui! A tak ďalej.

Tri typy listov, z ktorých sa skladá cigara

Dostal som možnosť ubaliť si vlastnú cigaru (samozrejme so značnou pomocou), ale nakoniec vážila 22g, čo by prešlo tolerančnými testami. Nakoniec sme sa Diega tak nesmelo spýtali, či by sa uňho nedalo pár cigár kúpiť. „No, oficiálne ich tu predávať nemôžem. Ale pokiaľ ich nezoberiete tisíc, tak v pohode.“ Osobne mi išlo len o spríjemnenie si zvyšku našich večerov a niekoľko darčekov, tak som sa spýtal, koľko chce za jednu? Kubánec si dlho potiahol z cigary a po dlhom vnútornom boji povedal dva doláre. Tak, že si prosím päťdesiat. Dokonca som dostal v ten deň ubalené.

Kubáncovi sme sa natoľko páčili, že nás dvoch zobral do vlastného auta (ostatní museli ísť so sprievodkyňou) a zobral do externého skladu. Tam nám ukázal asi tridsať obrovských paliet tabakových listov, ktoré tu rok až dva zreli, zatiaľ čo obďaleč asi šesť zamestnancov triedilo jednu paletu podľa kvality listov. Nakoniec sme sa Diegovi úprimne poďakovali a vybrali sa na autobus. Nečakali sme, že ešte budeme cestovať, no jediný dobrý hostel bol zavretý a to potrebné sme predsa už videli. Tak sme zamierili do Somota, kde sa v našom hľadáčiku nachádzal kaňon Somoto, jeden z najkrajších prírodných úkazov tejto oblasti. Autobus nás vyhodil na stanici tak tmavej, že biely taxík bol nevyhnutnou voľbou.

Cigary za dva doláre. U nás? Pod sedem eur nenájdete

Sklad zrejúcich tabakových listov


Bohužial meno hostela, ktoré sme taxikárovi povedali, bolo úplne rovnaké ako názov miestnej výletnej kancelárie, tak nás odviezol pred ňu. A hoci tu každý dom vyzerá, že by mohol prevádzkovať hocičo, vstúpili sme. Výsledkom bolo, že sme síce nemali ubytko, no mali sme zabezpečeného súkromného sprievodcu na ďalší deň. Síce hovoril len španielsky a malo to trvať 6 hodín, ale tak prežili sme už všeličo. Ešte nás odporučili na jeden miestny penzión, za čo sme im vrelo poďakovali. Nemali sme. Voda na izbe netiekla, žiadne okno, sprcha spoločná s domácimi, na dvore sliepky a paterfamilias vždy o štvrtej ráno začal cirkulárkou prebrusovať plot na dvore. Ale to sú práve tie čarovné momenty z týchto krajín :)

Keď na prechádzke skáčete z útesov

A tak sme vstali o pol siedmej. Áno - ráno. Nebolo to preto, že domáci vyvádzal s karbobrúskou na dvore už dve hodiny. Museli sme ísť na výlet. Teda chceli. Veď to poznáte, dovolenka. V každom prípade, mali sme tak hodinu na ulovenie raňajok. Vybrali sme sa teda na miestny trh (rozumej štyri stánky opreté o jednu budovu) a nemohli sme uveriť vlastným očiam. Zbadali sme čerstvú zeleninu. Ovocie nás už tak nevzrušovalo - veď sme boli v exotickej krajine. No zelenina, to bola iná! S podozrením v oku sme si prezerali jednotlivé rajčiny - predsa len boli zalievané miestnou vodou a jedine takou sme ich mohli aj umyť. Nuž ale čo, túžba po zelenine (viem ako šialene to znie) po dvoch týždňoch bola silnejšia. Nasledoval el supermercado. Ak máte pocit, že u nás sa tie balené šunky a syry robia z plastov a polystyrénu, mali by ste navštíviť hocijaké potraviny v Strednej Amerike. Normálne som hľadal v zložení PVC :)

Nakoniec sme teda kúpili maslo a nejaké keksy ako proviant na výlet a vybrali sa na zeleninové hody. O ôsmej sme už pochodovali k miestu stretnutia. Už tam stálo asi sedemnásťročné chlapčisko, ktoré nám hneď pri príchode podávalo plávacie vesty. Malo ísť o prechádzku kaňonom, takže niečo mi tu nesedelo. Ale veď asi vie čo robí. Na Hello odpovedal Ola! Takže po anglicky nevedel, presne ako nám povedali. Nebolo viac o čom, tak sme zdvihli batohy - ja môj príručný, on svoj obrovský neoprénový na mŕtvoly, a vyrazili sme. Po pár metroch sa nás spýtal, či chceme ísť taxíkom alebo pešo. On že odporúča pešo, nie je to ďaleko a taxík je drahý. Ok, povedali sme si, veď chlapec sa vyzná. Keď sme kráčali asi dvadsať minút, prišli sme až za mesto, kde nás nasadil jeho kamarát a odviezol v polorozbitom aute asi desať kilometrov k vstupu do národného parku. Keď som sa opýtal, koľko by chcel za celú tú tortúru taxík, s pohoršením vyslovil päť dolárov.

Ocitli sme sa teda pred vstupom do kaňonu, náš mladý sprievodca nám nakázal obliecť si plávacie vesty (široko-ďaleko žiaden náznak po vode) a odovzdať batoh. Ten zabalil do malého nepremokavého vreca, ktoré zaistil a zaviazal, potom ho vložil do veľkého neoprénového vaku, zaistil a zaviazal. Výsledok si prehodil cez rameno a povedal, že kedykoľvek budeme čokoľvek potrebovať, najesť sa, odfotiť, pokojne máme povedať, on nám to vytiahne. Len samotný proces zabalenia trval asi päť minút, nehovoriac, že taký foťák treba aj vybaliť. Keď som si predstavil, koľko fotiek budem chcieť na šesťkilometrovom úseku urobiť, chudáka som dopredu poľutoval.

Čoskoro sa však objavil medzi kamienkami potôčik, po chvíli malý prúd, neskôr sme už skákali z kameňa na kameň. Po polhodine sme prvýkrát zaborili členok do vody. Potom kolená, až nastala chvíľa, kedy mladý zhodil tričko a skočil do vody. Sprava a zľava obrovské strmé steny kaňonu. Slovo prechádzka sa menilo na preplávka a čoskoro sme dospeli do štádia skákačka. Niekedy až z výšky osem metrov. Priechod kaňonom sa zmenil na trojboj akrobatickej chôdze, plávania a skokov do vody. Žiadnych šesť kilometrov som ešte neprešiel za tak dlhý čas (4,5 hodiny), no žiadnych šesť kilometrov som si ešte tak neužil.

Začiatky vyzerali fajn

Než sa začalo priostrovať

Až bolo treba sa napokon potopiť

Až napokon bolo treba sa potopiť - hĺbka vody niekoľko desiatok metrov
Fotiek je málo z prostého dôvodu, mladého sa mi nechcelo toľkokrát otravovať s vyťahovaním a schovávaním fotoaparátu. Okolo druhej sme sa dostali naspäť do mesta (taxíkom), kde sme cestou domov zablúdili a našli sme zoo! Malá zaprdená dedina, polorozpadnuté domy, rozbité steny, prašné ulice a odrazu sa pred nami týči mestský park tak 70x70 metrov, prekypujúci faunou, kamennými lavičkami, fontánou, wifi a malou zoo. Asi nejaká verzia eurofondov. V zoo časti sa pohybovali lemury, svište, medvedíky čistotné, okolo ktorých pobehovali výskajúce deti. Opodiaľ sedel miestny ošetrovateľ a kurizoval mamičkám. Cez park občas prešiel zmrzlinársky vozík. Idylka. Wifi bola rýchlejšia ako kdekoľvek, kde sme predtým aj potom boli. Aj sme napokon zabudli, že sme mokrí, špinaví a hladní.

Na ceste domov nás ohromila ďalšia vec. Jasný nápis na jednom dome "Espresso" a vo vnútri lesknúci sa megastroj. Znova nám špina a hlad nevadili a zavítali sme do miestnej kaviarne. Pri stoloch sedeli domáci s rôznymi frappucinami, moccacinami a mega lattecinami. Tak som víťazoslávne oznámil, že si dáme dve espressá. Potom som si spomenul, že D. pije macchiato, tak som dodal, že teda jedno. Ak hádate, že doniesli tri, hádate správne. Tak sme zaplatili tri a nevypili ani jedno. Boli odporné. Tým, že domáci pili len tie ich piccina, espresso tam nerobili možno aj mesiac. Tak zrná tak stáli v mlynčeku. Káva mala asi rovnakú chuť, ako to Tchibo, čo teraz po novom praží kávu trojnásobne dlhšie pre lahodnejšiu chuť.

Hlad sa však po toľkých hodinách dostavil v plnej sile, tak sme v el supermercado natrafili na policu s tuňákmi a vyrabovali všetky príchute, čo sa u nás obchodníci ani neodvážia ponúknuť racionálnemu zákazníkovi. Do košíka pribudol ešte nikaragujský rum (Flor de Caña - odporúčam, k dostaniu aj u nás). Večerná romantika ako vyšitá. Na druhý deň nás čakal Valentín. To sme ešte netušili, že to bude najnezabudnutelnejší Valentín v celom živote.

Valentín

Po skúsenostiach z minulých dvoch hraničných priechodov sme vstali už o piatej, aby sme na hranici stihli prvú vlnu. So zalepenými očami sme sa dovliekli na stanicu, kde sme dokonca prekonali aj domácich. Tí nás však napokon na nástupisku s prehľadom a na drzovku predbiehali (čím mi znova pripomenuli starú dobrú Áziu), takže sme nič nezískali. Prešli sme mestečkom Ocotal (posledné na nikaragujskej strane), až na hraničný priechod Las Manos, kde sa mohla začať byrokratická mašinéria. Kto už dlho nebol mimo schengenského priestoru, v stručnosti priblížim.

Pred odchodom aj príchodom do krajiny vypĺňate kartu, v ktorej uvádzate informácie o sebe, prečo cestujete, kam, za akým účelom, koľko sa tam zdržíte, kde budete bývať, či nie ste chorí, neprinášate si nejakú chorobu alebo 10 000 dolárov v hotovosti. Pri prechode hranicami potrebujete z odchádzajúcej krajiny pečiatku, že ste naozaj odišli. Zaplatíte nejaký poplatok samospráve a regiónu, skontrolujú vám dátumy, buch-buch a máte pečiatku. Potom idete o kilometer ďalej, kde je druhá banda úradníkov, ktorá vám musí dať inú pečiatku, že ste naozaj prišli. Zaplatíte nejaký poplatok samospráve a regiónu, pozrú, či vám netreba víza, niekde prehľadajú batožinu, inde spravia zdravotnú prehliadku a môže nasledovať pečiatka. Okolo vás sa stále motajú všemožní potrimiskári, rozmieňači mien, taxikári, turistickí sprievodcovia a zasypávajú vás výhodnými ponukami. Medzi týmito dvoma pečiatkami ste zatiaľ v tzv. „území níkoho“. To znamená, že formálne nie ste v žiadnej krajine. Ak by vám jedna dala pečiatku, že ste odišli a druhá nechcela dať tú svoju, ktorou vás prijme, máte reálny problém.

Tak sme si odtancovali byrokratický valčík s Nikaragujcami, zaplatili poplatky, dostali pečiatku a hurá k Hondurasanom. Chlapíkovi som cez okienko podal pas, ktorý prešiel všemožnými skenermi a mašinami. Všetko vyzeralo ok, vypýtal si poplatok tri doláre, čo sa tiež nevymykalo normálu. Podal som mu dvacku.
„Nemám vydať,“ oznámil sucho. Pri zápästí mu pri tom ležala asi desaťcentimetrová kopa jednodolároviek.
„A hento je čo?“ spýtal som sa a ukázal na ňu.
„Ja nevydávam,“ ukončil akékoľvek pochybnosti. Ja som mal však ešte jeden tromf v rukáve.
„Tak vám to zaplatím v lempirách.“ To je hondurasská mena, ktorú som si vymenil ešte v Nikarague presne kvôli takýmto prípadom.
„Ja naše peniaze nechcem.“ Darmo, dolár je tvrdá mena. A chlapík očividne vedel, čo chce.
„A čo mám teraz ako robiť?“ skúsil som. Principiálne som odmietal dať mu za naše odbavenie štrnásť dolárov sprepitné. Akonáhle to pochopil, stratil akýkoľvek záujem mi pomôcť.
„Choďte tam k zmenárnikom, oni vám možno rozmenia. Ďalší!“

Čo bolo však horšie, nevrátil mi pas. Takže nielenže som bol v území nikoho, navyše som nemal ani pas. Od okienka som sa odmietal vzdialiť, tak som inštruoval D., nech ide rozmeniť doláre. Chúďatko bez španielčiny chvíľu bojovala so zmenárnikmi, no neúspešne. Chlapík zatiaľ vybavoval krajanov a občas na mňa s úsmevom pozrel. Odišiel som od okienka a zamieril k zmenárnikom s dvackou v rukách.
„Potrebujem šesť dolárov, je mi jedno, ako to rozmeníte či akú menu mi vrátite späť.“
„Nemám. Nechcem. Nezáujem,“ boli najčastejšie odpovede. Niektorí sa ani neunúvali odpovedať.
Tiež chceli províziu v podobe zvyšku dvadsiatky. Zrazu som si všimol, že ma už nejakú chvíľu s pobavením sledujú dvaja hondurasskí vojaci. So slepou nádejou k záchrane v podobe neohrozených predstaviteľov silových zložiek som sa teda vybral ich smerom. Tí, ako to zbadali, ihneď sa upratali do strážnice. Začínalo to vo mne pomaly vrieť. Na parkovisku sa medzitým zjavil zájazdový autobus a zatiaľ, čo turisti prechádzali podobným byrokratickým procesom, ich profesionálni sprievodcovia (v uniformách cestovky) zatiaľ pofajčievali neďaleko. To bola moja záchrana. Oni sú predsa ako stvorení na podobné situácie.
„Dobrý deň,“ začal som a vysvetlil im svoj problém. Tiež som načrtol, že by úplne stačilo, keby mi oni rozmenili doláriky.
„Sorry, we can't help you,“ povedali perfektnou angličtinou. Otočili sa naspäť a už ma nevnímali.
Odrazu som si spomenul, že na nikaragujskej strane bola banka. Utekal som tam, vošiel a na stene zbadal dva výmenné kurzy: dolár proti lempirám a dolár proti kordobám (nikaragujská mena). Paráda, pomyslel som si, som zachránený. Znova som zopakoval, že potrebujem z dvadsiatky spraviť šesť dolárov a zvyšok mi je jedno, ako mi dá.
„Lo siento, no tengo.“ Skrátka: je mi ľúto, nemám. Do mňa vošli jedy 4000.
„Akože nemáte? Máte tu len dva kurzy, z čoho v oboch je dolár, mi nehovorte, že nemáte šesť dolárov.“
„Nemám.“ Hotovo.

Vyšiel som z banky, už totálne zúfalý. Nie z toho, že nikto nemal šesť dolárov, tomu neuverím dodnes, ale tej premyslenej mašinérii. Navyše po absolvovaní tejto už hodinovej tortúry som odmietal dať tomu hovadu za okienkom štrnásť dolárov sprepitné. V hlave sa mi ešte rozblikala posledná iskrička nádeje. Nikaragua oficiálne prijímala okrem svojej meny aj doláre. Lenže na jej územie som už nemohol vstúpiť (nielenže som už mal pečiatku, že som odišiel, ja som už nemal ani pas). Rozmýšľal som. Zbadal som chlapča, čo tam nosilo Amíkom batožinu za poplatok.
„Počuj chico, pomôž mi. Tu máš dvadsať dolárov, choď hentam do obchodu a niečo si kúp. Je mi jedno čo, hlavne mi dones šesť dolárov.“ Mladý na mňa chvíľu pozeral, no hneď zmizol. Chvíľu som aj rozmýšľal, že som vlastne mladému dal celodenný zárobok a či sa vôbec vráti. Po štvrťhodine som si už bol takmer istý, keď sa zrazu vynoril.
„Hombre, bol som v troch obchodoch, nikde nemajú vydať.“
„Hajzli jedni.“ To bolo po slovensky.
„Perdon?“
„Nič môj, ďakujem.“ Dal by som mu aj všimné, no NEMAL SOM ANI JEDNU HLÚPU DOLÁROVKU. Vzdychol som, vytiahol nejakú tie smiešne bankovky, ktoré však rázne odmietol, lebo mi nedokázal pomôcť. Ok, prvý bezvýznamný plusový bod pre hraničný priechod.

Vrátil som sa aj s D. okienku, už s rezignáciou na celý miestny aparát. Privítal ma vrelý úsmev chlapíka za okienkom. Už som sa mu chystal podať dvadaťdolárovku, keď som spoza mňa začul angličtinu. Otočil som sa a zbadal skupinku piatich zahraničákov. Bavili sa, či im bude mať colník vydať, že majú len päťdesiatku. Chvíľu sa nič nedialo. Odrazu sa mi však nad hlavou rozsvietila megažiarovka.
„Máte jeden dolár?“ spýtal som sa ich. Chvíľu na mňa pozerali pohľadom, akým pozeráte na neznámeho človeka z iného kontinentu na hranici dvoch stredoamerických štátov.
„Noo, áno, tu,“ povedala a ukázali mi jednu bankovku. Schmatol som ju a otočil sa k chlapíkovi. V ruke som stále držal dvacku a podával mu ju. Jeho oči žiarili šťastím. Hneď na to som mu podal jednodolárovku, ukázal na D. a skupinku zahraničákov a oznámil: „Títo šiesti sú tu so mnou, platím aj za nich.“
Chvíľu striedal pohľad na svoju ruku a na nás. Z hlavy sa mu ozíval zvuk koliesok, ktoré sa poplachom rozkrútili. Poplatok je tri doláre. Dal mi dvadsaťjeden dolárov. A ich je... sedem. Jeho úsmev v sekunde zmrzol. Zato ten môj žiaril na všetky strany.

Ok. Prvý bod na programe dňa sme mali za sebou.

Prišli sme do El Paraiso, prvej hondurasskej dediny, kde sme nasadli na bus do Tegucigalpy, hlavného mesta Hondurasu. Mimochodom Honduras je z celej Strednej Ameriky najnebezpečnejšou krajinou. Veľkým mestám sa odporúča vyhýbať a keď už, jazdiť iba taxíkom. Prišli sme teda na hlavný autobusový terminál a ako obvykle, bol na opačnej strane mesta ako druhý hlavný autobusový terminál, na ktorý sme sa potrebovali dostať. Prečo má hlavné mesto nie dva, ale vyše tucet hlavných autobusových terminálov, si prečítajte tu. Takže taxík. Ten nás vyhodil pred spomínanou stanicou, kde už do nás hučal jeden z nadháňačov, že kam ideme.
„Gracias.“ Neďakoval som mu, tak sa volalo mesto.
„Ok, rýchlo, práve tam jeden odchádza, tam!“ ukázal na žltý autobus. Potešení sme k nemu zamierili, no v hlave blikala kontrolka. Podávača batožiny som sa spýtal, či idú do Graciasu.
„Sí, amigo. Hoci nie priamo, ale povieme vám, kde vystúpiť a tam nasadnete na iný.“ Ok, povedal som si, to už sme zažili na ceste z Granady do Leónu. Niečo ma však stále varovalo. Tak som šiel za autobusárom a položil mu rovnakú otázku. To, že som sa to už pýtal mladíka, nemal šancu vedieť.
„Jasné, ideme len kúsok odtiaľ. Tam vystúpite a presadnete na iný spoj.“ Kontrolka zhasla. Bol som spokojný. Ukázal som D., že môže nastúpiť. Tá bola celý čas pripravená mladému vyrvať kufre z batožinového priestoru. Už toho mala dosť. Pohodlne sme sa usadili a pripravili na šesťhodinovú cestu. Asi po týždni to bol autobus aspoň na európskej úrovni. D. zaspala, ja som študoval bedeker, čo nás ešte čaká a neminie. To najhoršie už bolo za nami.

O tri hodiny, sledujúc krajinu mihajúcu sa za oknom, mi v hlave znova zablikalo. Niečo tu nesedelo. V hlave som mal taký ten pocit, ako keď idete na dovolenku a viete, že ste niečo zabudli, no ani za svet si spomenúť, čo. Asi polhodinu som nevedel, čo mi nehrá. Potom som si všimol tabuľu mesta, cez ktoré sme prechádzali. Zamračil som sa. To vôbec nemalo byť na našej trase. D. asi tiež niečo vycítila, pretože bola v mihu hore a čulá. Vytiahol som bedeker a prechádzal trasu do Graciasu, hľadajúc mesto, ktorým sme práve prechádzali. Nenašiel som ho ani na druhýkrát. Začal som hľadať na alternatívnych trasách.
„Čo sa deje?“ chcela vedieť D.
„Daj mi chvíľku.“ Zrazu som ho zbadal na mape. Než vám tu budem popisovať geografiu Hondurasu, skúste si predstaviť toto: nasadnete v Bratislave na autobus, že idete do Zvolena. Po pár hodinách sa vám mihne za oknom značka Žiliny. Keď som cestoval na mape ďalej po našej aktuálnej trase, dorazil som do San Pedro Sula. Povedzme, že Prešov. To teda rozhodne nebolo „neďaleko“ Zvolena. Vystrelil som zo sedadla a utekal za tými dvoma dopredu.

„My ideme do San Pedro Sula?“ ešte stále som sa ovládal.
„Sí, seňor.“
„Ale veď ste povedali, že budeme neďaleko Graciasu a odtiaľ je to len kúsok.“
„Sí, veď je.“

Áno. Bolo. Ale pre nich. Pre mňa z malého Slovenska to bola mega vzdialenosť. Hneď som nalistoval bedeker. San Pedro Sula - Gracias, autobusom za šesť hodín. Dosadol som do sedadla. Paráda. D. mi zatiaľ vytrhla bedeker, aby zistila, čo ja už som vedel. Prvýkrát sa počas nášho výletu rozplakala. Tiež mi trvalo pár minút, kým som sa spamätal a znova otvoril knižku Lonely Planet. Že tak si aspoň niečo o tom meste prečítam. Poďte so mnou:

Aby som doplnil aj o pikošky z iných stránok, mesto svoj titul obhájilo ešte dvakrát, na 10 000 obyvateľov sa tu odohrá 100 vrážd a podobne. Nech sa to zdá nám Európanom akokoľvek vzdialené, tiež som si hovoril, že to predsa nemôže byť také strašné. Veď prídeme na stanicu, presadneme na iný bus a bude to v pohode.

Tak sme teda prišli. Zo stanice k autubusu vypochodovalo dvadsať vojakov v nepriestrelných vestách s automatickými puškami M4. Obkolesili autobus, aby nás eskortovali do budovy stanice. Dvadsať metrov. Moje to predsa nemôže byť také strašné, sa zmenilo na to je strašné. Na stanici som prvého nadháňača skoro chytil pod krkom, nech ma dovedie k najbližšiemu autobusu do Graciasu. Hoci inak určite odvážný chlapík sa trochu zľakol narušenia osobného priestoru, kedže začal hapkať:
„Ale seňor, veď je trištvrte na päť!“ To ma mierne zaskočilo, čakal som trochu inú reakciu.
„A čo keď je trištvrte na päť?“
„No, po piatej predsa v našej krajine autobusy nejazdia.“ Teraz som už bol o trochu viac zaskočený.
„A to prečo?“
„No viete, o pol šiestej je už tma a to začnú gangy prepadávať autobusy a unášať cestujúcich.“ Vo výraze jeho očí som videl, že toto si určite nevymýšľa. Reálne som v nich videl vážnosť.
„To mi chceš povedať, že v tomto meste budem musieť spať?“ Moju otázku síce nevedel zaradiť do kontextu môjho uplynulého dňa a textu Lonely Planet. Aj keď odpovedal áno, nebol si istý, či je to to, čo chcem počuť.

Nebudem vám popisovať najbližších pár minút nadávok a zúfalstva. Znova som sa s tým vyrovnal rýchlejšie ako D., tak som otvoril bedeker (tentoraz už so značnou dávkou rešpektu) a hľadal najbližší hostel pri autobusovej stanici. Najbližší autobus mal ísť ráno o štvrtej a už vtedy som vedel, že bude náš. Naskočili sme teda do taxíku a zamierili k hostelu „prevádzkovaného mladými miestnymi ľuďmi, ktorí vedia po anglicky“. Vystúpili sme pred budovou. Päťmetrový murovaný plot. Na vrchu po celom obvode metrový ostnaný drôt. Sedem centimetrov hrubá oceľová brána s vysúvacím okienkom. Kamery. Áno, to bol hondurasský hostel. Otvoril mladý pár a pozval nás dnu. Tam bolo ďalších pár mlaďasov, ktorí vŕtali diery do steny, vešali obrazy, nosili spotrebiče do kuchyne a podobne.
„Práve sme hostel presťahovali, ste naši prví hostia.“ Mohlo ma ešte niečo prekvapiť?
„Dostanete zľavu!“ Mohlo.

Ubytovali sme sa a zišli nadol, že kde sa tu dá najesť.
„No my ešte nevaríme, ale tu na ulici je dobrá mexická reštaurácia.“
„A je bezpečné chodiť večer po ulici?“
„Ale áno, toto je dobrá štvrť.“ Hmm, áno. Tie vaše plôtiky na štýl Alcatrazu ma rozhodne presvedčili.

Vybrali sme sa teda po ulici a uznávam, bolo to ok. Prišli sme k veľkému mexickému pútaču. A ďalšej hrubej oceľovej bráne. Ktorá bola zamknutá. Nič hlúpejšie mi už nenapadlo, tak som zabúchal. Onedlho sa priblížili kroky, zaštrngali kľúče a brána sa otvorila. Za ňou nás privítal čašník, ktorý nás ešte poprosil, nech chvíľu počkáme, kým nás odprevadí k stolu. Aby zavrel bránu. Tú pribuchol, zo zeme zdvihol visiaci zámok takej veľkosti, ako dáva kocúr v Tom&Jerry na chladničku, a zaklapol. S úsmevom nás viedol do reštaurácie.

A to bol, prosím pekne, náš Valentín :)

Murovaná posteľ

Skoro ráno sme už pochodovali na autobusovej stanici s úmyslom urýchlene opustiť mesto (ak neviete prečo či ako sme sa ocitli v najnebezpečnejšej metropole na svete, prečítajte si o našom Valentíne. Tam nastal klasický problém s peniazmi: pri okienku kartu nebrali, banka na stanici nebola, bankomatov asi päť, pričom fungoval len jeden. Tam ale stálo asi sedem ľudí a napokon karta z magických dôvodov nefungovala. Autobus už dávno odišiel.

Napokon sme dobojovali (s bankomatom sa dohovára ľahšie ako s človekom) a už o hodinku sedeli v autobuse. Aby sme o ďalšiu hodinu neskôr dostali v horskom stúpaní defekt. Po ďalšej hodinke sme znova veselo brázdili krajinu, keď autobus znova zastavil. Tentoraz nastúpil policajt. Po rýchlej obhliadke interiéru zbadal nás dvoch ako jediných zahraničákov, tak si to namieril priamo k nám. Spustil lavínu otázok: Kto ste? Ste tu spolu? Ste zobratí? Čo tu robíte? Koľko tu budete? Kam idete? Prečo? a podobne. Po dvoch otáznikoch som si ešte myslel, že chce byť len zdvorilý, po štyroch som už cítil problém a po ôsmych mi už bolo jasné, že chce úplatok. Než ale stihol položiť ďalšiu, ozval sa spoza nás štyridsaťročný chlapík, Hondurasan, že on s nami cestuje a de facto že sme v pohode (zo španielčiny sa to dosť ťažko prekladá). Pár zdvorilostných fráz sme s ním v úvode cesty síce prehodili, ale že vystúpi v prospech cudzincov proti krajanovi, navyše skorumpovanému policajtovi, to si žiadalo odvahu. Aspoň v mojich očiach.

Policajt bol vyrušením vyvedený z rovnováhy, navyše teraz už na nás pozerali všetci cestujúci, ktorí sa dovtedy tvárili, že perfektne splývajú s poťahmi sedadiel. Čakali, či bude pokračovať v šikanovaní bielych alebo si to odskáče hrdina z ľudu. On ale tú pozornosť zrejme neuznal za hodnú tých pár dolárov, ktoré by mohol získať. Povedal „Ok.“ a zmizol. Autobus sa pohol a my sme sa dali do hovoru s našim záchrancom.

O šesť hodín sme vystúpili v Graciase, „malom malebnom mestečku s dláždenými ulicami“ a „jednom z najkrajších a najhistorickejších miest.“ No. Dláždené síce boli, ale asi ako keď spojíte štyri až deväť štandardných dlažbových kociek slovenskej veľkosti. A osadíte ich do hliny. A keď vypadnú, neopravíte. Skrátka malebné :) Je ale pravda, že to mestečko malo niečo do seba. Do štvorcovej siete zoradené domy a uličky, pomedzi ne tu trh, tam malé námestie, kostolík či obchod dákeho remeselníka.

Zamierili sme do najdrahšieho hotelu v meste. Ani nie tak preto, že bol najdrahší (čo je v týchto končinách relatívny pojem), ale preto, že bol kaskádovito zasadený do kopca a poskytoval tak výhľad na škridlové strechy domov. Na schodoch nás privítal bezdomovec, tak sme ho slušne odzdravili, otvorili nám mrežu a už sme sa ubytovávali. Stihli sme si ešte objednať šalát (D. sa vidina čerstvej zeleniny po tak dlhom čase zdala neuveriteľná) a boloňské špagety (čo mne pripadalo ako jedlo z dávnych bájí). Hoci chutili ako tie moje, čo som si pripravoval počas štúdia na vysokej (a možno práve preto), boli výborné. Spomienka na domov.

Vybrali sme sa na izbu zhodiť veci, kde sme zbadali neuveriteľný dizajnérsky zázrak. Murovanú postel. Betónovú kocku 1,8 x 1,8m, potretú farbou a na nej matrac. Vôbec sa na nej ale, paradoxne, nespalo zle. Obliekli sme si plavky a vydali sa do neďalekých termálnych kúpeľov, ktorými je okolie Graciasu známe. Na výber boli dvoje; lacné a verejné alebo drahé a súkromnejšie. Oboje v popise zahrňovali presne tie vlastnosti, ktoré si pod danými charakteristikami predstavíte. Mali sme za sebou dva náročné dni, tak sme sa rozhodli pre tie drahé.

Na mieste sme zistili, že "drahé" znamená tri doláre na osobu. Usmial som sa rovnako ako sa vy asi usmievate teraz, ale keď si predstavím, že domáci zarábajú tak jeden až dva doláre na deň, z čoho si musia zabezpečiť úplne všetko, pochopil som to. Na mieste sa pohybovala očividne miestna vyššia stredná trieda - takí tí obtlstlí hispánci, ktorých môžete vidieť v amerických filmoch. Deti skákali cez značku zákaz skákať, rodičia fajčili v bazéne, taniere a príbory na jeho okraji, pes pobehujúci okolo a dojedajúci zbytky. Vyzliekli sme sa teda do plaviek a odvtedy bol pokoj. Ako jediní turisti, bieli a chudí sme stiahli väčšinu pozornosti natoľko, že kam sme sa vo vode pohli, tam sa ostatní uhýbali. Ako ryby. Úsmevne mi to pripomenulo návštevu Číny, kde sme boli ako chodiace sošky, ktoré si každý musel ochytať, či sú skutočne skutočné.

Vymočení (v tom pozitívnom zmysle) sme sa vrátili na hlavnú a stopli si bus. V meste sme si po predchádzajúcom rozšafnom obede vyhliadli na večer pizzeriu. Vedeli sme, ako chutí slovenská, talianska aj americká pizza. Tak že skúsime hondurasskú. „Malú alebo strednú?“ spýtala sa čašníčka. „A veľkú nemáte?“ Z toho bola tak hotová, že odišla do kuchyne, kde vzplanul vzrušený hovor. Tak som to teda "zabil" objednaním jeden a pol litrovej sangrie. To už kuchári vykukovali z kuchyne. Pritom som absolútne nepochopil dôvod. Nuž, asi tam Slovákov ešte nemali.

Guatemala

Náš výhľad sa skladal z rôznych odtieňov machu a šede škridiel, ktoré zastrešovali mestečko Gracias. Sedeli sme na terase hotela zasadeného do úbočia kopca a čakali na dve omelety, ktorých vôňa sa už v miernych vlnách šírila terasou a ďalej ponad strechy. Po takto príjemne začatom dni sme pomalým tempom zamierili k autobusovej stanici. Po ceste sme ešte lovili magnetky pre našu upišťanú chladničku, z čoho sa takmer stal príbeh hodný pera Dominika Dána. Jediné zaprášené kúsky sme napokon objavili v miestnom stredisku ručných prác domorodých obyvateľov, ktorých sme tak touto cestou podporili. Magnetky nevyzerali prívetivo, ale akonáhle sú pred vašim odchodom z krajiny jedinými dostupnými, patria k tým najkrajším, čo doma máte :)

Nasledovala trojhodinová úmorná cesta minibusom do kopca, ktorého motor spieval pieseň o es-té-káčke, dávno stratenej láske. Pri nastupovaní sme si všimli istého pána, ktorý sa jemne odlišoval od miestnych. Mal dva metre, bol štíhly a pokožku mal bielu ako albín. „Ten je náš!“ oznámil som D. a sadli sme si vedľa neho. A skutočne, pán bol zo Švajčiarska, takže patril k nám. Jeho príbeh o tom, ako v Hondurase už dvadsať rokov podniká s nadrozmernými betónovými konštrukciami, patrí k tým štandardným zo zbierky „čo robia zahraničáci v krajine, kde je denná mzda 1 dolár.“

V mestečku Santa Rosa sme si odchytili ten správny autobus, lebo pred pár dňami si iný autobus odchytil nás a nedopadlo to vôbec dobre. Po troch hodinách rôznych Čertovíc, Vernárov a Donovalov sme pristáli v dedinke Ocotepeque, odkiaľ to bolo na hranicu s Guatemalou už bez prestupu. Sadli sme si v poradí už asi do päťdesiateho šiesteho školského autobusu nášho výletu Strednou Amerikou, no tento bol výnimočný. Bol to skutočný školský autobus. Hneď po nás nastúpilo asi šesťdesiat deťúreniec z miestnej základnej školy, ktoré autobus postupne vypľúval v horských dedinkách smerom k hranici. Nemusím vám asi opisovať, že žiadne z deciek nedodržovalo zlaté kinedrilové pravidlo pozorne sledovať v horskom teréne kľukatú cestu. Z našich bielych tvárí a „exotických“ rysov mali väčší úžas ako z telky, ktorú nikdy nevideli. Pár z nich si nás aj fotilo, takým tým nenápadným štýlom, kedy fotili kamarátku, ktorá však ani zďaleka nebola v zábere.

Detičky postupne vypadávali z autobusu a ani jedno nám nezabudlo zakývať na rozlúčku. Bolo to milé. Asi po hodine sme prišli na hraničný priechod posadený v násilne rozseknutej hore, ktorý však zíval absolútnou prázdnotou. To už tak milé nebolo vzhľadom na to, že najbližší priechod bol vzdialený trinásť hodín autobusom. Naspäť. Nikde ani auto, kamión, turista. Dokonca ani zmenárnik-šmelinár či policajt. Všade ticho. Už tam chýbal len ten chuchvalec trávy a krovia z westernových filmov. Vošiel som do administratívnej budovy, kde som našiel spiaceho uniformovaného príslušníka polície s brokovnicou spadnutou pod stoličkou. Niekde za okienkom som rozoznával žiaru monitora a zakašľanie. Asi po štvrťhodine sa ukázal pôvodca toho svrbenia v hrdle. Spočiatku nás chcel obísť v úmysle vyhnúť sa svojej vlasteneckej činnosti, no vrazil takmer priamo do nás, takže sa ani nenazdal a už mal v ruke naše pasy. Môj úsmev mu veľmi nepomohol, ale to netušil, ako rád som ho videl ja.

O chvíľu sa odniekiaľ dotackal jeden ospalý zmenárnik, ktorému sme urobili našim obchodom iba nízkotučnú radosť. Po handrkovaní sa s taxikárom (to sú asi rovnaké postavičky v každej krajine na svete) sme sa dohodli na odvoze do Esquipulas, menšieho mestečka na Guatemalskej strane. Na autobusovom terminále sme si museli dopredu (!) kúpiť lístky na autobus. Dokonca aj s miestenkou. Z radosti z takto pokrokového systému sme zašli do neďalekého fastfoodu pollo-niečo (pollo znamená kura, takže deväť z desiatich tamojších fastfoodov majú v názve pollo). Nechutne nezdravý hamburger s nechutne nezdravými hranolkami. McDonald's by tam bol piedestálom kvality mäsa. Za zmienku stojí ešte hľadanie bankomatu, kedy reálne fungujúci kus sme našli až po siedmych neúspešných pokusoch. Predchádzajúce mašinky mali na sebe lepiacou páskou prilepený papier s fixou napísaným "Nó funciona".

V autobuse už do Rio Dulce sa k nám prihovoril istý Manolo, miestny študent práva. Hoci rozprával iba lámanou angličtinou, jeho entuziazmus to plne vynahradzoval. A čo bolo prekvapujúce, veľmi kriticky rozprával o svojej krajine. Mimo iného sme sa dozvedeli, že Guatemalčania chodia na vysoké školy o rok či dva dlhšie, podľa Manolových slov: „lebo sme hlúpi“. Verejne sa tam hlásiť k ateizmu je ako chcieť sa u nás zamestnať so záznamom v trestnom registri. My sme mu rozpovedali čo-to o našej krajine a systéme a nevedeli sme sa vynačudovať jeden druhému. Akurát sme prechádzali cez región Zacapa, kde sídli aj továreň vyrábajúca svetoznámy rum. Keď sme mu povedali, že u nás je to vysoko vyzdvihovaný kus alkoholu, zostal ohromený. Preňho to bol tuzemák, ktorý dokonca nikdy neochutnal. Manolo takto cestoval do a zo školy každý deň štyri hodiny. Niekde v polke našej cesty sme sa s ním rozlúčili a pokračovali do Rio Dulce.

Po príchode sme otvorili sprievodcu (z minulého roka) a našli si príjemný penzión na vode. Bol zavretý. A podľa môjho skromného odhadu vôbec nie krátky čas. V týchto krajinách buď je podnikateľské prostredie priveľmi kruté alebo sprievodcovia z Lonely Planet flákajú svoju prácu. O hotely tu však núdza nikdy nie je. Prešli sme cez cestu a oslovili oddychujúceho staršieho pána. O päť minút sme už bývali a mierili na večeru. Unavení po celom dni sme však prešli len o dva domy ďalej. Do ázijskej reštaurácie :)

Rio Dulce

Náš hotel bol jedným z tých, ktorý vyzerá bohovsky dobre, keď je tma a ste unavení, no za plného svetla to bolo iné. Dalo nám to však potrebný rozbeh vyraziť do šírin sveta. Schmatli sme nôž, peniaze a foťák a hybaj medzi Guatemalčanov. Tomu nožu sa sprvoti divila aj D., ale akonáhle sme kúpili na raňajky celý ananás, odrazu som bol kráľ. Rio Dulce je veľmi zvláštnym mestečkom. Leží na hlavnej tranzitnej trase krajiny. To znamená, že tadiaľ chodia všetky kamióny, autobusy a podobné obludy. To by ešte bolo fajn, keby šírka cesty v celom meste nebola šesť metrov. Áno, bola obojsmerná. A okraje tejto cesty, ktorá nemala stredovú deliacu čiaru a bežný kamión tu má okolo dva a pol metra, sú predsa ideálnym miestom pre pouličných stánkarov a predajcov. Pomedzi to jazdia bicykle a skútre. A skoro by som zabudol na chodcov (to sme my!). Vôbec som v ten deň neľutoval, že som si nezobral moju pevnú obuv. Kamiónu by to bolo asi dosť jedno.

Nasadli sme do osem miestneho autobusu a čakali na zvyšných pätnásť ľudí, aby sme mohli vyraziť. Smer Cascadas calientes El Paraiso, čo je veľmi zaujímavý prírodný úkaz. Z kopca vyviera horúci prameň, ktorého teplota začína na bode varu. O niekoľko desiatok metrov už voda padá zo skál, aby sa v malej lagúne spojila s okolo tečúcou riekou. V tomto jazierku tak vzniká príjemná kombinácia teplôt ako doma vo vani. K tomu ešte tie liečivé minerály. A panenská príroda. A nikto v okolí. No fakt, hoci tento prírodný úkaz bol unikát široko-ďaleko, boli sme tam dohromady piati a neskôr sme ho mali už iba pre seba. Tri hodiny nikde-nikoho.

Cestou naspäť sa proti nám vyrútili dve položeny. Jednak vzrastom, jednak rovnako ako v Ázii, väčšina tu vyzerala na šestnásť alebo štyridsať. Nič medzi. Ako sa navzájom pretekali našim smerom, ich žabky plieskali o hlinu a miestami som čakal, že v tej šialenej rýchlosti jedna druhú drgne a tá druhá sa na mieste zabije o peň. Obe držali v rukách kokosové orechy a vtedy som pochopil, že tá, ktorá dobehne prvá, bude mať konkurenčnú výhodu. Tvrdý kapitalizmus v guatemalskej džungli. Napokon dobehli skoro narovnako a pretekársky súboj prešiel do sestrovražedného trojboja rozprávať, dýchať a prežiť. To, že sme od každej kúpili jeden, ich úplne zaskočilo, akoby s takou možnosťou ani nerátali. Zanechali sme ich tam s ich myšlienkami, v ktorých prehodnocovali svoj obchodný model predaja dvadsaťcentových kokosov.

Stopli sme si minibus a pokračovali do El Estor, čarovného mestečka na Lago de Izabal s mnohými dobrými reštauráciami. Lonely Planet so sklamaniami neprestával. Mestečko nebolo ani živé, nie to ešte čarovné a dve naj reštaurácie otvorené neboli. Podľa fasád už zopár mesiacov. Počkali sme na minibus a vrátili sa do Rio Dulce, kde bola (tentoraz TripAdvisor-om) vychválená miestna reštaurácia. "Vstup po lávkach cez džungľový prales a jednotlivé bambusové stoly na plošinách nad vodou. Krásne pri západe slnka. No nechoďte v pondelok, to je zavreté." Ešte, že bol utorok. Umyli sme sa, navoňali, chytili taxík a odviezli sa pár kilometrov za mesto. Keďže nás vysadil mimo civilizácie, povedali sme mu, nech príde o dve hodiny, bude mať znova kšeft. Odišiel s úsmevom.

Prešli sme po lávkach a ocitli sme sa pred súborom stolov a stoličiek. Všetko prázdne, svetlá zhasnuté, ani jeden hosť. V diaľke som videl tri postavy. Bol to kuchár a dve čašníčky. Ležali na gauči, popíjali a fajčili. "Dnes je zatvorené, ešte upratujeme."

Domov sme išli pešo. V polovici cesty sa nám podarilo stopnúť auto s korbou, na ktorú sme vyskočili a zviezli sa do mesta. Kúpili sme si maslo, toasty, olivy, rajčiny, pivo a spravili sme si luxusnú večeru na terase hotela. Po celom dni na ananáse a šťave z kokosu to chutilo viac ako v luxusnej reštaurácii.

 Livingston

"Romantická rybárska dedinka v mieste, kde sa rieka vlieva do oceánu. Ospalé mestečko v zátoke, ktorá predstavuje najväčšie kotvisko Karibského mora v prípade hurikánu."

Aspoň tak hovoril Lonely planet. S odstupom času musím konštatovať, že je zaujímavé, ako sme sa stále na tú knižku spoliehali vzhľadom na množstvo nepresností, ktoré nás priviedli do... nazvime to vtipných situácií.

Keď som do Google máp nahodil trasu Rio Dulce - Livingston, prvýkrát v živote som zistil, že Google nevie ponúknuť riešenie presunu z bodu A do bodu B. Znova som otvoril našu malú knižočku (znova tá irónia), kde sa písalo, že jediným spôsobom dopravy do Livingstonu je hodinové plavba motorovým člnom. A jedinou trasou pre motorový čln je prírodná rezervácia, nakoľko sa v tomto úseku rieka prechádza vzácnym biotopom.

No, povedal som si, lepšie ako prepchatý minivan. Na miestny trh som šiel mužne uloviť ananás, ktorý spolu s chlebom, maslom a rajčinami poslúžil ako skvelý štart do nového dňa. Prístav sa nachádzal pár desiatok metrov od nášho hotela. Okrem toho, že lístok na loď bol extrémne drahý, fungoval na rovnakom princípe ako miestne autobusy. Ideme, až keď sa naplní. Jediným rozdielom bolo, že loď sa môže, narozdiel od autobusu, pri preťažení potopiť, takže v tomto prípade počet pasažierov sa musel rovnať počtu miest na sedenie. I keď... keďže išlo o obyčajné lavice, aj na tých sa ľudia predsa potlačia, nie? A keď im dáme záchranné vesty, tak sa predsa nič nemôže stať (vidíte v tom tú iróniu?).

V každom prípade ma teší postupný prerod týchto krajín na kapitalizmus. Hoci všetky prepravné služby sú tam extrémne lacné (na úrovni desiatok centov), akonáhle sa dostanete do situácie, že pre cestu z bodu A do bodu B neexistuje alternatíva, desiatky centov sa menia na desiatky dolárov. Taktiež tam určite existuje premyslený systém zliav, nakoľko babka s košíkom fazule, ktorá sedela vedľa nás, nevyzerala, že by niekedy vo svojom živote videla pokope viac ako päť dolárov.

Aby som to nežne a poeticky zhrnul, prírodná rezervácia stála za to. Cesta začala oboplávaním starej španielskej pevnosti Castillo de San Felipe de Lara. Fascinovalo ma, že hoci koloniálne stavby musia miestnym pripomínať niekoľko storočí otroctva pod cudzou nadvládou, stále sa s nimi hrdia ako jednými z najcennejších artefaktov, ktoré vo svojej krajine majú. Nasledovala pomalá plavba okolo hniezdišť vzácnych vtákov (ktoré mimochodom vyzerali ako krvilačné supy) a osamelých riečnych domov. Tieto domčeky patrili ľuďom, ktorí sa rozhodli žiť mimo mesta. Hoci boli jednoduché a ku každému patrila ešte jednoduchšia loďka, na ktorej museli bezpochyby pádlovať každý deň do mesta, boli zasadené do nádhernej prírody.

Po opustení zvyškov civilizácie sme vplávali do samotného srdca rezervácie, kde sa rieka rozšírila do malého jazera. Čln sa rozbehol a začal poskakovať na vode. Mohol by som sa tu rozplývať do nekonečna, no radšej vám ukážem video.

Livingston vskutku spĺňal popis ospalej rybárskej dedinky. Prakticky išlo o jednu hlavnú ulicu, ktorú obkolesovalo zopár ubytovacích zariadení, policajná stanica, obchod a pár priestorov (ktoré by som v našich končinách možno nazval kanceláriami) starajúcich sa o administratívne záležitosti spojené s kotvením cudzokrajných plavidiel v zátoke. Tam však poézia končila. Miestne rodiny totiž začali chápať, že majú väčšiu šancu zarobiť si peniaze predávaním všemožných cetiek na ulici, ako sa živiť rybolovom. Počas našej návštevy tento problém nebol až tak vypuklý, i keď celú hlavnú ulicu postupne lemovali obchodníky a stánky striedajúce sa s reštauráciami s anglickými nápismi. Stále sa v dedine nachádzali rozsiahle miesta, kde sa sušili a spracovávali ulovené ryby. Nedovoľoval by som si však s istotou tvrdiť, že tento stav tam trvá dodnes a tiež sa nezvrhol do "kapitalizmu".

Na loď sme sa mali vrátiť po troch hodinách, no po polhodine sme už nemali čo robiť (to je tá romantika rybárskej dediny s jednou hlavnou ulicou). Tak sme sa rozhodli okúsiť miestnu gastronómiu. So všetkými tými rybami naokolo sme si povedali, že "kde, keď nie tu?" Tak sme si objednali rovno krevety. Veľké rozmermi, malé cenou a priamo z mora. Niečo, na čo doma nie sme zvyknutí. O tom, že chutili fenomenálne, nemusím ani písať.

Za spomienku stojí ešte jedna vtipná situácia. Návrat do Rio Dulce bol plánovaný polhodinu pred tým, než nám odchádzal autobus do Tikalu (sever krajiny vzdialený niekoľko hodín jazdy), na ktorý sme mali, samozrejme, už kúpené lístky. Miestni majstri sveta, keďže sa určite po rieke plavili prvýkrát v živote, si však neuvedomili, že plavba proti prúdu trvá o niečo dlhšie ako plavba po prúde. Tak sme na miesto prišli polhodinu po odchode autobusu. Chvála však stredoamerickému systému dopravy. Autobus mal také meškanie, že sme tam ešte hodinu naň čakali :)

Flores

Večer sme dorazili do mestečka Flores, ktoré je východiskovým bodom pre všetky výlety do Tikalu, Mayského starodávneho mesta. Podnikavosť miestnych sa opäť raz prejavila, keďže konečná zastávka autobusu bola na okraji mesta a cestu do centra zabezpečovali len (pozor, prekvapenie) taxíky. Samozrejme s cenami na úrovni bratislavských. Tu sme využili jediné dve taktiky, ktoré cudzincom v týchto končinách ostávajú: 1) zoskupiť sa do stáda a 2) využiť systém konkurencie proti nim. Keď som moju predstavu o cene za dopravu, ktorá by podľa taxikárových slov neuživila ani jeho rodinu, šiel ponúknuť ďalšiemu v poradí, odrazu bolo všetko v poriadku. Keď som mu na to povedal, že idú s nami aj ďalší dvaja sympatickí Taliani, odrazu bola cena dvojnásobná. Mojou španielčinou som mu oznámil, že veď predsa auto ide rovnakou cestou bez ohľadu na počet pasažierov a po náznaku opätovného presunu k jeho kolegovi, som bol opäť vážený zákazník. Na moju adresu sa znieslo zopár poznámok, keďže som im však nerozumel, bol som šťastní.

Na ulici, kde sme boli ubytovaní, sme zbadali taliansku reštauráciu Il Terrazo. Po našich dvojdňových eskapádach s ananásom nám zrazu zasvietilo svetielko na konci tunela. Rýchlo sme sa ubytovali a hor sa na večeru. Prvá otázka v reštaurácii bola, či máme rezerváciu. To ma v týchto zaprdených miestach na konci zemegule vždy dokáže prekvapiť. Potom som sa však rozhliadol po stoloch a vskutku, všetky boli obsadené. Z kuchyne vedľa nás však vyšiel nižší tmavý chlapík s európskymi črtami. Il capo di tutti sa volal Sergio a evidentne bol majiteľom reštaurácie. Ako pravý Talian odsunul čašníčku stranou a viedol nás k malému stolíku na terase. Niekto nám bez nároku na bakšiš vyhovel, planéty sa zoradili do jednej línie, vesmír opäť dával zmysel. Jedlo nám doniesol osobne a ešte asi dvadsať minút sa s nami rozprával, akoby nevidel Európana už mesiace. Radil nám, kam ísť a čo vidieť, s kým ísť a s kým neísť. Keď sme mu povedali, že o dva dni cestujeme na juh, odporučil nám cestovného agenta a že ho máme pozdravovať od Sergia.

Z toho chlapíka sa neskôr vykľul akýsi miestny polotalian ktorý, po začutí mena Sergio, zvolal: "Sergioooooooo, (kakofónia zvláštnych zvukov pripomínajúcich taliančinu s kadenciou automatickej pušky), bastardo!" A odrazu sme mali tretinovú zľavu na všetko. Výlet do Tikalu aj cestu o dva dni na juh. Ach, Taliani.

Tikal

Krutoprísne sme vstali o 4:30. Autobus hlásil naše nemilosrdné vyzdvihnutie o 4:50, hoci neviem, akého času, lebo v skutočnosti prišiel 5:30. Cesta chvalabohu trvala hodinu, čím sme túto nepríjemnú skúsenosť ranného vstávania trochu napravili. Pritom sme sa vôbec nechystali pozorovať východ slnka na jednej z mayských pyramíd. Skorá ranná návštevy parku mala oveľa prozaickejšie dôvody:

  • prvých pár hodín neatakovali park obrovské davy ľudí,
  • prvých pár hodín neatakovali park vysoké horúčavy.

Stretli sme sa pri vchode s našim sprievodcom, Carlosom. Bol to malý hnedý a asi štyridsať ročný chlapík s úsmevom väčším, ako celá jeho tvár. A jeden z mála chlapov na tomto svete, o ktorom môžem povedať, že k nemu prechovávam vrúcne city. Carlos totiž nebol len tak nejaký sprievodca. V Tikale pracoval už od svojich trinástich, kedy, podľy jeho slov, ešte ako zasran chodil po parku s fľaškami Coca-coly a predával ich turistom. Jeho znalosti ľudských charakterov a parku sa postupom času rozširovali, až po ňom chodil ako jeden z jeho sprievodcov. Stále si zachovával nákazlivú výbornú náladu, stále kráčal s obrovským úsmevom a jeho vedomosti a znalosti prírody boli obrovské. V čase, keď sprevádzal našu skupinu, robil túto prácu už len z nostalgie a radosti, nakoľko bol oficiálnym sprievodcom dokumentaristov a kameramanov z National Geographic.

V parku poznal doslova každú dieru, nakoľko po desiatich minútach prednášky zastal a prikázal nám byť ticho. Odtrhol dlhú stonku trávy, kľakol si na zem a povedal: "Pozerajte, tu bude tarantula, buhaha!"

Postupne sme tak prechádzali lesom väčších či menších beštií, strom života (najstarší strom v krajine, celý biely - čo je znakom smrti a napriek tomu stále kvitnúcim a rastúcim), až sme napokon dorazili k chrámom samotným. Ranné vstávanie sa oplatilo. Vidieť starodávne mayské mesto bez turistov bolo miestami ako návrat v čase. Predstavivosť na takýchto miestach pracuje na plné obrátky a po pár sekundách som zreteľne videl starých Mayov, ako sa prechádzajú jeho uličkami a námestiami. Neďaleko námestia mali dokonca aj ihrisko na mayskú loptovú hru, ktoré meno som si nemal šancu zapamätať, so samostatnými tribúnami pre divákov.

V meste údajne na vrchole jeho slávy žilo niekoľko desiatok tisíc ľudí. Z pochopiteľných dôvodov sme preto videli len fragment tohto sídla. Celý komplex, podľa satelitných záberov, obsahoval tisíce chrámov na rozlohe desiatok kilometrov štvorcových. My sme sa motali najmä v "starom meste", v oblasti chrámov, námestí, obradných miest, paláca aristokracie a priestorov, kde sa obyvatelia mesta a ríše bežne stretávali. Čo bolo však úžasné, vyliezli sme asi na vrcholy asi poltucta najvyšších chrámov. Okrem výhľadu a pohľadu z hora na mesto a predstavy jeho možného fungovania za starých čias, sme si postupne všimli istú usporiadanosť okolitých chrámov. Asi na štvrtom chráme už mi neprišlo toto rozmiestnenie náhodné. Carlos nám vysvetlil, že Mayovia boli extrémne vyspelými astrológmi a ich rozmiestnenie chrámov kopíruje pohyb slnka, rovnodennosť, ročné obdobia a rozmiestnenie hviezd na obloze. Hlúposť, napadlo mi ako prvé, ako mohli Indiáni v čase, keď my sme nemali ešte ani Stonehenge, poznať astrológiu až do takejto miery. Na to ma Carlos zobral za ramená, otočil párkrát dokola a ukazoval mi v diaľke špičky chrámov. Boli v dokonalej rovine a pretínali sa v dokonalých kolmiciach (ako neskôr vysvitlo z pohľadu na satelitné snímky), hoci boli vzdialené niekoľko kilometrov od seba. Na strechách niektorých chrámov boli v kamenných blokoch zárezy, ktoré podľa slnka, ktoré do nich dopadalo označovali, v ktorom mesiaci sa mayská ríša nachádzala. Skrátka kalendár.

Vpravo dole môžete vidieť ihrisko s tribúnami

Po prehliadke sme si dostali niekoľko hodinový rozchod. Prechádzali sme sa starými cestičkami, robili povinné fotky, no stále sme mali kopec času. Tak ma napadla kacírska myšlienka: prečo si v strede starodávneho mayského mesta, na najväčšom námestí nezdriemnuť? A tak aj bolo, najprv som sa cítil trochu previnilo, no bolo to to najpríjemnejší krátky spánok v mojom živote.

Ešte jedna vec. Po celý čas sa lesom ozývali hororové zvuky. Akoby sa nejaké veľké obludy predierali džungľou, snažili sa nás nájsť a následne zožrať. Počúvajte:

Tušíte, čo to je? Carlos nám povedal, že sú to takzvané howler monkeys - hučiace opice. Tieto stvorenia, hoci to podľa zvuku tak nevyzerá, majú veľkosť normálnych opičiek. Sú však extrémne teritoriálne a svoje územie si chránia a vyznačujú práve týmto revom. Čím má samec silnejší hlas, tým ho ďalej počuť a tým pádom má väčšie územie. Z akej vzdialenosti si myslíte, že prichádzal zvuk na videu? Verte či nie, z niekoľkých kilometrov. Carlos taktiež povedal, že práve v týchto lesoch nahrával štáb Jurského parku zvuky, ktoré boli neskôr priradené vo filme dinosaurom.

Po návrate do Floresu, zničení chodením a slnkom, sme mali energiu už len na večeru a drink. Tak sme navštívili vychválený podnik La Luna a hádajte čo. V jedálnom lístku som objavil plnenú papriku. Niečo tak jednoduché a samozrejmé v našich končinách, tam považujú za delikatesu, nakoľko papriky a paradajky nepatria medzi plodiny, ktorým by sa v danom podnebí darilo. Tak som, pri nostalgickej spomienke na domov, zjedol desať dolárovú plnenú papriku a hrdému kuchárovi som mal pri tom nutkanie porozprávať o mojej babke a jej plnenej paprike.

Lanquín

Nasledujúci deň patril presunu. Z Floresu do Cobánu a odtiaľ do veľkého Lanquínu. Veľkého preto, že po ňom sme išli do malého Lanquínu. U Sergiovho kamaráta vo Florese sme si kúpili miesto v minivane, kde nám bolo garantované, že počet cestujúcich sa bude rovnať počtu sedadiel. Neveril som tomu do poslednej chvíle, ale bolo to tak. Síce prvý a poslednýkrát, ale bolo. Chvalabohu. Cesta trvala sedem hodín. Išlo sa horskými priechodmi, deravými cestami, serpentínami, cez rieku na kompe, skrátka miestny folklór. Každú čerpaciu stanicu strážil týpek s automatickou puškou. Keďže mal rifle a tričko, skôr si myslím, že išlo o majiteľa a nie bezpečnostnú službu. Takéto úkazy boli v krajinách na sever od Kostariky bežné. Policajné auto bol ľahko obrnený džíp s guľometom na streche, každú samoobsluhu veľkosti 20m štvorcových strážil týpek s brokovnicou, pobočky bánk a autosalóny rovno celé komandá, ľudia chodili po ulici s mačetami a policajné hliadky vyzerali ako zásahové jednotky. Paradoxne sme sa ale necítili nebezpečne. Skôr sme z toho mali pocit, že tieto záležitosti si domáci riešia medzi sebou.

Vo veľkom Lanquíne sme presadli do medzimestského minivanu a tam sa začala moja krížová cesta. Do malého Lanquínu, ktorý je vzdialený 60 kilometrov od toho veľkého, sme išli tri hodiny. V minivane s desiatimi sedadlami asi devätnásti so všetkou batožinou. Počas týchto troch hodín sme prekonali výškový rozdiel asi 1500 metrov a pri tom sa naše kolesá počas 90% cesty ani nedotkli betónu či asfaltu! Tomu vravím výkon. Zabil by som niekoho. V malom Lanquíne sme začali vyhadzovať skupinky cestujúcich podľa jednotlivých ubytovacích zariadení. My sme prišli na rad až nakoniec (samozrejme), ale čo ma zmiatlo bolo, že nás vyhodili pri skupine zúfalcov sediacich na obrubníku. Podľa výzoru to boli zahraničáci. Aby som to skrátil, čakalo sa na džíp. Malý Lanquín nebol konečnou zastávkou. Zaslúžili sme si viac. Napokon nás asi pätnásť naskočilo na korbu auta, kde sme sa pochytali železných konštrukcií a ďalších deväťdesiat minút sme šli džungľou do nášho hostelu. Po ceste sa z džungle vynárali miestni, ktorých sme naberali a zase vyhadzovali, aby mohli zmiznúť v džungli na inom mieste. Istým spôsobom to bolo čarovné, istým spôsobom, keby som tade mal ísť sám a pešo, by som sa poondil.

Utopia

Nakoniec sme vytrasení vypadli (doslova) z džípu v Utopii, našom hosteli. Bola to obrovská drevená stavba s pár chatkami v pavučine malých cestičiek v najhlbšom a najčistejšom lone guatemalskej prírody. Minimálne tá cesta o tom svedčila. Čo nás však prekvapilo bolo, že nás privítalo dohromady asi sedem ľudí. A všetko zahraničáci. A teraz nehovorím o nejakom úsmeve a potrasení s rukou. Jedna ruka mi pomohla dole z džípu, iná mi zobrala ruksak, tretia ma jemne doviedla k barovému pult/recepcii a štvrtá mi urobila čaj.  Nie, že by som niečo podobné nepotreboval, po x hodinách strávených v minivanoch a poslednom úseku cesty na korbe džípu som sa cítil takpovediac roztrasene. Pomoc prišla vhod.

Džíp evidentne slúžil ako miestne spojenie so svetom, po nás začali jednotlivé vykladať bedničky s potravinami, plynovú bombu, nejaké filtre a podobne. Šoférovi spolu s peniazmi dávali zároveň nový nákupný zoznam. Majiteľka hotela nám zatiaľ vysvetľovala základné súvislosti. To, že všetky vyplývali z jednoduchého faktu, že sme boli uprostred džungle niekoľko hodín od najbližšej (aj to mlaičkej) civilizácie, dávalo logiku. Elektrina išla len asi 6 hodín denne, internet možno dve, ale signál bol na kopci a aj to vysoko nespoľahlivý. Večerajú všetci spolu o siedmej večer za jedným stolom. Pre človeka zo srdca pretechnizovaného sveta, zvyknutého na značnú dávku súkromia to môže znieť desivo, ale akýmsi zvláštnym spôsobom sa mi to páčilo.

Večeru sme mali objednanú, za čo som bol nesmierne vďačný. Stihli sme sa akurát tak zložiť a poobzerať po chatke, než sa lesom rozľahol zvuk medeného zvonca, zvolávajúceho na večeru. To už hlavná budova bola ponorená do svetla sviečok a stredom veľkého priestoru sa tiahol jeden dlhý stôl s drevenými lavicami. Pripomínalo mi to hodovnú sieň zo stredoveku. Ľudia si náhodne sadali na jednotlivé miesta a iní (stále nikto domáci) nosili z kuchyne jedlá a rozkladali ich náhodne prísediacim. Pri stole sa viedli živé debaty medzi ľudmi, ktorí sa evidentne nepoznali. A nič na tom nezmenil ani fakt, že taniere sa po chvíli odniesli. Mladí i starí ostali sedieť na svojich miestach, prípadne sa presádzali a pokračovali v konverzáciách alebo začínali nové. V niektorých skupinkách pribudli poháre s vínom a zo skrinky na opačnom konci priestoru sa doniesli spoločenské hry.

Sedel som na svojom mieste, sám pri tom konverzujúc s D., istým štyridsaťročným Slovincom a dvadsaťročným Mexičanom, pozorujúc celú túto scénu. A tam mi to došlo. Priznávam, malo mi to prísť už keď sme vystupovali z džípu a neznámi ľudia nám pomáhali. Neprišli sme do ubytovacieho zariadenia. Prišli sme do komunity. Nemám teraz na mysli nejakú hipisácku bandu, ale skupinu ľudí, ktorí sa síce nepoznali, no vzhľadom na odstrihnutie od zvyšku sveta si pomáhali a robili spoločnosť navzájom. To bolo zmyslom Utopie.

Po nejakej dobe ku mne prišiel majiteľ s majiteľkou a srdečne sme sa porozprávali. On bol Francúz, ona Nemka, ja Slovák, čo v Guatemale znamená takmer z jedného mesta. Po chvíli ma zobrali k obrovskej nástennej mape sveta a dali mi do ruky špendlík. Samotná mapa bola nimi prešpikovaná, stovky a stovky špendlíkov z celého sveta. Každý hosť totiž označil miesto, odkiaľ do Utopie prišiel. Vyhľadal som maličké Slovensko a zistil, že naša krajina špendlíček ešte nemá. Neveril som síce, že by sme boli prví, ale bola priveľká tma na to, aby som hľadal miniatúrne dierky v obrovskej spleti čiar a farieb. V každom prípade dúfam, že náš špendlík je tam dodnes.

 

Prvý deň v Utopii

V podobnom duchu sa organizovali z Utopie aj výlety. Tie tak mali nádych pocitu skupinky priateľov idúcich spoznávať miestne okolie, než povinnej jazdy po pamiatkach so sprievodcom-robotom, čo poznáme z Európy.

Džíp nás vyhodil pri polorozpadnutom moste nad rozbúrenou riekou. Okamžite nás obklopili detiská ponúkajúce všemožné keksíky a sladkosti dúfajúc, že náš dolár uľahčí ich rodinám život v džungli. Človek by, hoci aj kúpou predraženého keksíku rád vyhovel všetkým, no nedalo sa. A decká, len veľmi ťažko odbytné, mali v očiach ten výraz smutného kocúra zo Shreka.

Vydali sme sa teda k jaskyni. Dostali sme pokyn vyzliecť sa, nechať tam všetko, čo by nám bolo ľúto, keby zmoklo a dobre sa obuť. Na výletoch v týchto krajinách je krásne to, že nikdy tak úplne neviete, do čoho idete. Prihlásili ste sa na obhliadku jaskyne, ale to bolo tak všetko, čo ste vedeli. Že v nej budete plávať, liezť po lanách a rebríkoch a prekonávať výškové rozdiely tunelmi s vodou, to ste sa dozvedeli často priamo až pred tým tunelom. A to všetko so sviečkou v ruke/ústach, ktorá vám samozrejme nesmela zhasnúť, lebo to bol spolu so sviečkami ostatných jediný zdroj svetla v jaskyni. Fotky z tohto miesta, bohužiaľ, nemám. A pochybujem, že aj tým, ktorí boli s nami a foťáky mali, nejaké fotky ostali :)

Z jaskyne sme sa vrátili k mostu. Detiská, chvalabohu, zmizli. To sme však zbadali most, po ktorom sme mali o chvíľu prejsť. Tam, kde malo byť tak dvesto ťažkých masívnych dosiek v tesnom rade za sebou, bolo tak niečo vyši polovice, vôbec nevyzerali masívne a pesné rady boli sem-tam doplnené nejakou dierou. Dosť veľkou, aby do nej zapadla pneumatika a poskytujúcou krásny výhľad do dvanásťmetrovej hlbiny končiacej riekou. Pod autom, ktoré išlo oproti, všetky dosky skákali a odskakovali.

Náš džíp ale nechodil, tak nám ukázali miestnu zábavku - skok z mosta do rieky. Keď sme im tvrdili, že to si určite robia srandu, pribehol nejaký chlapec a vrhol sa do rieky z výšky tretieho poschodia. Čakal som jeho telo vyplavené na brehu s končatinami zalomenými v groteskných uhloch, no ten sa len vynoril ďalej po prúde a smial sa. Aby som to skrátil, pár minút na to som letel vzduchom aj ja.

Nasledoval trekový výstup na menšiu horu, čo bola ďalšia vtipná súčasť výletu, nakoľko sme boli celí mokrí z jaskynných a riečnych dobrodružstiev a naše topánky boli premočené do poslednej nitky. Po skalách a v blate sa v tom nestúpalo síce príjemne, no na pozitívnych vlnových dĺžkach ma nieslo vedomie, že niektorí majú iba tenisky a samozrejme našli sa aj čistí žabkáči. Podľa mňa žabkáči sú tajné iluminátske hnutie driemajúce v podzemných štruktúrach každého národa, pripravení raz v budúcnosti prevziať kontrolu nad svetom. Odvaha a šialenosť im rozhodne nechýba.


Pohľad nadol však stál za to. Samozrejme to by som nebol ja, keby som celý ten čas so sebou nevláčil obrovskú slovenskú zástavu. Na kopci bol ten správny čas ju vytiahnuť. Paradoxné je, že som s ňou určite asi na dvadsiatich foťákoch cudzích ľudí, ale môj vlastný necvakol ani raz :) Cestou nadol nás hriala (okrem neznesiteľného horka) v srdciach predstava, že sa v tom krásnom prírodnom úkaze, ktorí sme zhora videli, budeme môcť okúpať.

Neviem, či som to už spomínal v týchto zápiskoch alebo v niektorých z predchádzajúcích, ale akonáhle ste turistom mimo krajín západného štýlu života, môžete ísť všade. Či je to národná prírodná pamiatka, v ktorej sa špacírujete a plávate, aktívna sopka, na ktorej sa sánkujete alebo tento prírodný úkaz tvarovaný po milióny rokov, do ktorého sa idete okúpať.  Alebo, ako sa dočítate v týchto zápiskoch neskôr, iná aktívna a činná sopka, na ktorú sa robia vysokohorské túry.

 

Po vykúpaní nám položili otázku, či cestou späť do Utopie chceme ísť džípom alebo po rieke.  Na mnohých tvárach sa objavil prekvapený výraz, ale keďže ja som v ten deň skoro zomrel skokom z mosta, hneď som sa pýtal, čím sa budeme plaviť. Z čoho napokon vysvitlo, že na dušiach starých pneumatík z traktora. Vôbec nám pri tom neprišlo zvláštne, že sme v týchto krajinách ešte nevideli nič, čo by sa aspoň zďaleka podobalo traktoru. Ak teda nerátame dvojicu zapriahnutých volov. Tak sme sa teda znova ocitli vo vode. Vkladajúc svoje duše a rite mladému chlapcovi, ktorý poznal prúdy a navigoval nás nimi. Štvorica šialencov, ktorých po zopár úskaliach (aké vhodné slovo) vyplavilo priamo pod našim hostelom.

Druhý deň v Utopii

Ďalší deň sme boli prihlásení na "chocolate tour". Najprv ma prekvapilo, že sme boli iba štyria (čakal som totiž, že sa to zruší). No vybrali sme sa pešo z hostela a zastavili sme sa po dvadsiatich metroch. Túra trvala presne osem sekúnd. Až vtedy sme si totiž uvedomili, že všetky tie stromy, ktorými je hostel obrastený, sú kakaovníky. Christoph (náš sprievodca) utrhol jeden plod kakaovníka, rozlomil ho a začali sme vyberať kakaové zrná. Keď sme ich mali tak kilo, vrátili sme sa do jeho malej kuchynky pri hosteli. Zrná sme očistili a hodili na panvicu, aby sa jemne opražili. Christoph nám zatiaľ rozprával o čokoláde a kvalite. Miestami som si pripadal ako Forrest Gump, keď mu Bubba rozprával o všemnožných spôsoboch prípravy kreviet. Budem citovať z môjho článku, ktorý tiež odporúčam si prečítať.

Christoph sa ma pri miešaní čokolády spýtal, ktoré z bežne dostupných typov čokolád si myslím, že sú najkvalitnejšie. A naopak, ktoré stoja na opačnej strane (skúste sa tu na chvíľu zastaviť a urobte si vlastný rebríček). Potom pokračoval:

"Najmenej kvalitná je biela čokoláda. Poviem ti, sám nerozumiem, ako to vlastne môžu volať čokoláda. Pozri si zloženie, je tam tak 1% čokolády."

Ok, to som ešte uhádol, ale nasledujúce priečky ma úplne odrovnali.

"Potom je mliečna čokoláda. Akákoľvek. Áno, aj Milka." Na chvíľu sa odmlčal, ako miešal svoju hnedú zmes. "Potom nasleduje Nutella možno s tridsiatimi percentami a nad ňou sú belgické luxusné značky ako Lindt a spol." To ma prekvapilo. "A čo tie sedemdesiat- až deväťdesiat percentné čokolády?" spýtal som sa.

"To je asi to naj, čo môžeš dostať. Ale vieš ty čo? Pozri si zloženie."

Čokoláda sa totiž skladá z čokoládového prášku a čokoládového masla. Obe vznikajú rozomletím kakaových bôbov, len sa potom od seba oddelia. Čím viac podielu masla, tým je čokoláda kvalitnejšia, ideálne ak v násobkoch prevyšuje prášok. Myslíte si, že vysokopercentné čokolády majú pomer aspoň jedna k jednej? Oni dokonca nemusia obsahovať priamo kakaové maslo, nahrádzajú ho jednoduchým tukom. A stále to môžu volať čokoláda. A cena? Asi 3-4 eurá za sto gramov.

Christopha som sa spýtal, koľko stojí asi to kilo bôbov, čo práve melieme. Povedal že niečo medzi dvadsať až tridsať eur. Z toho by bolo minimálne desať, ak nie dvadsať plnohodnotných čokolád (rozumej bez pridania čohokoľvek iného). A teraz, prečo to tak rozpitvávam? V konečnom dôsledku si uvedomíte, že sa necháte klamať a dobrovoľne kupujete (a preplácate) niečo, čo má od kvality veľmi ďaleko. A že k pravej čokoláde, akú robí Christoph v kuchyni, nie je šanca sa dostať.

Kakaové zrná sme zatiaľ doumývali, na čo sme ich nahádzali do veľkej panvice, kde sa začali pražiť. Po chvíli začali praskať ako pukance, čo bol nepochybne znak, že sú pripravené na ďalšiu fázu. Sadli sme si teda za stôl, doprostred vložili misku so zrnami a začali ich zbavovať šupky. Vzdialene to pripomínalo lúpanie hrachu. Keďže aj tento proces chvíľu trvá, rozprávali sme sa ďalej. Pýtal som sa Christopha, čo tu, uprostred guatemalskej džungle, robí. Christoph bol z Francúzska, cestoval svetom, až sa zastavil v Utopii. Očarila ho miestna príroda, prostredie a priateľskí ľudia. Dohodol sa s majiteľmi, že ostane pracovať v Utopii, bez nároku na honorár, iba za jedlo a ubytovanie. A takto tu existoval už tri roky. Za ten čas si postavil neďaleko hostela vlastnoručne domček, v ktorom býval. "Chystáš sa niekedy späť?" spýtal som sa ho. Christoph spustil ruky na stôl a zahľadel sa do diaľky, presne, ako to býva vo filmoch. Nerušil som ho, pretože som vedel, že práve odpovedá na danú otázku sám sebe. Po chvíli sa k nám vrátil. "Asi nie," nastala chvíľu odmlka. "Neviem, čo by som späť v Európe robil. Tu je príjemné prostredie, milí ľudia, pokoj a žiadne starosti. Čo ma čaká naspať vo Francúzsku? V našich starých svetoch sme na seba zbytočne zlí, drvivá väčšina z toho, za čím sa ženieme alebo čomu venujeme svoj čas, má niečo spoločné s peniazmi." Znova sa na chvíľu odmlčal, aby očistil ďalšie tri zrná. Nikto nič nepovedal. Akosi sme vedeli, že bude ešte pokračovať. "Myslím tým, keď som sem prišiel, za prvý týždeň som s pre mňa neznámymi ľuďmi prerozprával viac času, ako doma s vlastnou rodinou za rok. Možno aj viac. A nebolo to len preto, že sme sa stretli ako noví ľudia, tak sme sa mali o čom rozprávať. Trvá to viac-menej dodnes. Takže... Asi nie. Nemám sa k čomu vrátiť. Som tu spokojný. A o to predsa v živote ide, nie?"

Kakaové zrná sme napokon olúpali, na čo putovali do mixéra. "Musíš mať veľmi výkonný mixér. To a kakaové bôby. To je všetko, čo potrebuješ k vyrobeniu pravej čokolády. Zapol mixér a zrná v ňom začali poskakovať, ako keby ste mixovali orechy. Z malých kúskov sa stal prach a z prachu postupne masa. Tá sa miestami začala meniť na tekutinu, ktorá po chvíli začala hustnúť. Mixér bežal asi polhodinu a každú minútu-dve bolo treba masu hrubou silou (a varechou) premiešať, lebo ani čepele výkonného mixéra si už nevedeli rady. Nakoniec sme sa pozerali na 100%-nú čokoládu. Ochutnali sme. Bola trpká, samozrejme. "Máme tu kilo čistej čokolády. Ak z nej chceme spraviť 90%-nú, pridáme sto gramov cukru. Ak 80%, dvesto. Také je to jednoduché." Pridávali sme teda postupne a zastavili sme sa na pomere 85%.

Z mixérom plným tekutej čokolády sme sa vrátili ku stolu, kde sme si rozložili formičky na čokoládu (niečo ako formičky na ľad, iba menšie) a hromadu ingrediencií: zázvor, kokos, med, rôzne orechy, škoricu, kurkumu a podobne. Čokoládu sme následne liali do formičiek a podľa vlastného uváženia a dostupných ingrediencií tvorili jej dochute. Tá napokon stvrdla v mrazničke a po rozmrazení sa správala ako každá iná čokoláda. O jej kvalite hovorilo aj to, že stačilo zjesť štyri kúsky a človek mal pocit, že zjedol obrovský steak s dvojitou oblohou.

Plný čokolády sme sa rozhodli pre prechádzku. Vybrali sme sa hore prúdom rieky, prechádzali sme lesmi, lúkami, bažinami aj poliami. V jednom takom poli sme stratili našu cestičku, tak som sa rozhodol vybrať na kopec, že sa rozhliadnem. Našiel som tam obydlie miestneho človeka alebo rodiny. Bolo prázdne, nakoľko jeho obyvatelia asi odišli počas dňa za prácou. Pri pohľade dovnútra (mal otvorenú strechu) som znova raz musel premýšľať o našom spôsobe života. Ak milióny ľudí na svete dokážu žiť v takýchto (a horších) podmienkach a napriek tomu si nájdu dôvod pre úsmev, ako môžeme my niekedy povedať, že sa máme zle? V tejto malej chajde, možno tak na 12m štvorcových, mala tu žijúca rodina v jednej otvorenej miestnosti všetko. Spálňu, kuchyňu, pracovňu, jedáleň, odkladací priestor aj celý svoj majetok. Keď zaprší, majú mokro pod nohami, keď im tam niečo vlezie, bude to tam s nimi (ako napríklad had lezúci po strome na ďalšom obrázku). Keď varia, dýchajú všetky tie splodiny z ohniska. Dvakrát denne po celý život nasávajú popol a výpary, čo skracuje dobu dožitia o desať a viac rokov. Nemať najnovší smartfón už zrazu nie je taký problém, že? 91% ľudí na tejto planéte sa má horšie ako my (áno, Slováci). Keď sa ma niekto pýta, ako sa mám, zakaždým odpovedám "výborne". Nie preto, že ich chcem rozčúliť, ale vždy si spomeniem na podobné zážitky z Guatemaly, Nikaragui, Číny, Kambodže, Vietnamu. A to ma utvrdí, že fakt sa mám výborne.

V ten večer sa v Utopii podával vegetariánsky burger. Vegetariánsky burger pre mňa vždy predstavoval niečo ako morské prasa. Ani morské, ani prasa. Musím však naozaj úprimne povedať, že keby som už dopredu nevedel, že v tom nebude mäso, neuhádol by som to. Fašírka bola údajne z akejsi zmesi fazúľ, ale celková chuť burgeru bola na nerozoznanie od toho mäsového. Po večeri sme si zapálili spred troch dní čerstvo ušúľané cigary a pohodlne sa usadili, na čo som bol vyzvaný akýmsi Američanom na partiu šachu. Po troch hodinách táto nevinná partia skončila ako európsko - americký medzikontinentálny súboj na dve víťazné partie, pričom každý zo zástupcov mal za sebou svoj zbor vojenských taktikov a stratégov.

Protesty

Na tretí deň nastal čas odchodu, čo znamenalo znova absolvovať tú tortúru džípom a následne minivanom do civilizácie. Ale posledné tri dni stáli za to. Očarujúca príroda, skvelí ľudia, priateľské prostredie a takéto raňajky.

Prišli sme však džípom do malého Lanquínu a odrazu nám bolo jasné, že niečo nie je v poriadku. V mestečku bolo neprimerané množstvo ľudí a hoci tam bol trh, mnohí z nich sa očividne len presúvali priestorom, bez nejakého cieľa. Vyhodili nás na ulici, kde už stálo väčšie množstvo zahraničákov. Čakali na autobus, niektorí z nich už pár hodín, ale nikto z nich mi nevedel dať uspokojivú odpoveď, prečo nechodí. Zbehol som do neďalekého hostela, kde som sa spýtal majiteľa, čo sa deje.

"Protesty!" povedal a ukázal pri tom na obrazovku nad barovým pultom.
"Aké protesty?" spýtal som sa.
"Ľudia sú nespokojní, zablokovali všetky cesty, nedá sa nikade prejsť." Keď zbadal môj nechápavý výraz, pokračoval: "Pozri, tu sa neprotestuje ako u vás v Európe. Keď sú ľudia nahnevaní, zabarikádujú cesty a zastavia každé auto či autobus, čo sa odváži prísť k barikáde, ľudí vyženú a vozidlo podpália. Ani turisti nemajú protekciu."
To ma prekvapilo, nakoľko turistov sa tu podobné záležitosti netýkali. Situácia asi bola skutočne vážna. "Dokedy to bude trvať?" Na obrazovke bežal záber z diaľky na jednu cestnú barikádu. Obrovské konáre nahádzané na seba cez cestu, za nimi ľudia s mačetami.
"To nikto nevie. Niekedy to je pár hodín, inokedy pár týždňov. Teraz sú ľudia ale vážne nahnevaní."
"Máte voľnú izbu?"

Nazvime to predvídavosť, čo sa oplatila. Protesty v daný deň neskončili a po pár hodinách ľudia uväznení v malom mestečku pochopili, že tu budú musieť neplánovane prespať. Izieb bolo odrazu nedostatok. Deň sme teda strávili polihovaním a posedávaním na hosteli, občasným sledovaním aktuálneho spravodajstva, ktorému sme nerozumeli a konverzáciami s inými nedobrovoľnými hosťami. V spoločnom priestore sa napokon zhromaždili aj tí, ktorí ubytovanie nezohnali, tak len sedeli a ležali na laviciach a provizórnych lôžkach.

Antigua

Hneď nad ránom sme vyrazili prvým minibusom. Našli sme šoféra, ktorý sa dušoval, že pozná cestu, kde tak skoro ráno nikto stáť nebude. Nakoniec neviem, či protesty už prestali alebo sa miestnym nechce protestovať už od skorého rána, ale prešli sme cestou, ktorou sme ešte pred pár dňami išli opačným smerom. Vodič na tento zaručený nápad zlákal viacero ľudí, takže namiesto klasického 1,5 človeka na 1 sedadlo sme sa teraz na jednom mieste tlačili dvaja. Niektorí mali aj malé plastové stoličky, na ktoré si sadali v neexistujúcich uličkách minibusu. Romantiku zavŕšil postarší pán vedľa mňa, ktorý usúdil, že moje rameno je ideálne miesto na spánok. Keďže som sa nemohol pohnúť ani o centimeter, zapísal som si za ten deň dobrý skutok.

Nakoniec sme však úspešne prišli do Antiguy. Ide o bývale hlavné mesto guatemalského kráľovstva a tiež súčasné kultúrne srdce Guatemaly. Je to mesto pre výuku španielčiny, mesto mladých a mesto s najpríjemnejším mixom všetkých možných aktivít, o ktoré by turista mohol mať záujem. My sme mali záujem o espresso. Už pár týždňov by sme zabíjali pre 40ml horúcej vody pretlakovanej cez 7g čerstvo pomletých kávových zŕn. Na ulici nás odchytil akýsi chlapík. "Ako sa voláš? Ako sa voláš?" dobiedzal lámanou angličtinou. Inokedy týmto zjavom nevenujem veľa pozornosti, nakoľko zvyknú ponúkať všetko to, čo nepotrebujem. Ale tento bol oblečený v čašníckej košeli, mal zásteru a vyzeral ako... ako barista.

"Peter," odpovedal som mu.
"Péter! No to je skvelé! A ty a ty?" pýtal sa D.
"D,"povedala.
"No to je výborné! Odkiaľ ste, odkiaľ ste?"
"Slovakia," oznámil som mu. Prižmúril oči a takmer som počul rachot koliesok v jeho hlave. Za očami mu ako na digitálnom bilboarde prebiehali slová Czechoslovakia, Slovenia, Russia.
Potom sa mierne zamračil a s trochou neistoty v hlase povedal: "Aahoj?"
"Ahoj," dostalo sa mu od nás so smiechom.
"Máte radi dobrú kávu?"
"A máš dobrú kávu?"
"Ja mám najlepšiu kávu!"

Odvtedy sme uňho boli trikrát denne.

Večer sme skončili v malej reštaurácii. Hoci bola domáca, všetko nasvedčovalo tomu, že majitelia prebrali taliansky model pohostinstva. Malé guľaté drevené stolíky a drevené stoličky, kockovaný obrus, papá varil, mamá obsluhovala a vzadu deti umývali riad. Dokonca sme sa odvážili objednať si víno a mamá prišla, otvorila pred nami fľašu, dala mi ovoňať korok a degustovať prvú vzorku. Bol som ohromený.

Nevýlety

V okolí Antiguy sme chceli vidieť jazero Atitlán a sopku Acatenango. No ale človek mieni, všakže. S jazerom sme nemali šťastie no a vidieť sopku bol tiež problém, nakoľko to chcel v Antiguy skoro každý. Vysvetlím. Acatenango je aktívna a činná sopka. To znamená, že chŕli a  vystreľuje lávu. No a najväčšou kuriozitou je večerný výstup na sopku a nocovanie na susednom hrebeni, vzdialenom asi päťsto metrov. To je minimálna bezpečná vzdialenosť, kde by vás už nemusel zasiahnuť kus letiacej lávy. A tak tam v noci sedíte a pozeráte, ako sopka pľuje oranžové chuchvalce. BOZP ako vyšité. Kto by to nechcel vidieť.

Takže všetky výlety boli na niekoľko nocí dopredu obsadené. Ja osobne som prskať lávu  vidieť nepotreboval, hoci uznávam, že by to mohlo byť nevšedné spestrenie. Stačilo mi len pokoriť sopku a moju prvú štvortisícovku. Začali sme teda hľadať denné výlety. Na počudovanie, len o turistiku za bieleho dňa až taký záujem nebol. Až na desiaty pokus, mimochodom posledný, v jednej malej agentúrke, čo bola viacmenej predsieň domu s pultom a pár fotkami, nám nepovedali priamo nie. V predsieni sedela ešte jedna Nemka, ktorá zhodou okolností hľadala to isté, čo my. Po niekoľkých telefonátoch miestna pani usúdila, že šesťdesiat dolárov od každého ju presvedčí natoľko, aby zorganizovala výlet mimo časového plánu len pre nás dvoch. D. sa necítila dobre a napokon sa rozhodla neísť, nakoľko pani nás ešte upozornila, že výstup odporúča výslovne len kondične zdatnejším. Ostávalo mi ísť teda s dievčinou, ktorú som poznal posledných dvadsať minút.

Ten deň sme strávili motaním sa po meste, párkrát sme zašli k nášmu známemu na kávu a večer sme objavili taliansku reštauráciu. Názov, zariadenie, dekorácie, názvy jedál, personál, všetko bello italiano. Napokon aj ceny patrili k európskym, no dať si takmer po mesiaci cestoviny s zabalkou a pravým parmezánom bolo na nezaplatenie.

Budík mi zazvonil o pár hodín, konkrétne o pol štvrtej. Bol čas sa obliecť, napakovať ruksak vodou, energetickými tyčinkami a vodou (to nám bolo obzvlášť prízvukované). Vyšiel som na ulicu a čakal. A čakal. A čakal. Pri podobných výletoch sa situácia zakaždým opakuje. Totiž všetko, čo vám maximálne povedia je to, že o trištvrte na štyri po vás príde auto. Ani ako bude vyzerať, ani koľko miest bude mať, ani telefonický kontakt na vodiča, nič. Tak len čakáte a dúfate. Vaša trpezlivosť je skúšaná do maximálnej možnej miery, lebo obyčajne čakáte aj polhodinu po termíne. Keď už som si vyhliadol mäkko vyzerajúcu dlažobnú kocku, kde by som si dal ešte jeden sníček, objavil sa čierny džíp s čiernymi sklami. Okrem šoféra nikto. Po anglicky nevedel, lístok si ani nepozrel, ale tak nastúpil som. Istý som si bol až vtedy, keď po pár blokoch nastúpila aj Nemka zo včerajška. Teda istý som si bol len tým, že minimálne zomrieme spolu, ak nás tajomný týpek nevezie za mesto do nejakého mäsokombinátu.

Po hodine nás však vyhodil na úpätí sopky Acatenango, niečo nad tisícimi metrami nad morom. Zastavil na krajnici obecnej cesty, kde sa odnikadiaľ odrazu objavil jemu podobný malý mužík. Ten mal ruksak a mačetu. Znova som chvíľu čakal, čo sa bude diať. Áno, bol to náš sprievodca, ale ako sme si mohli boli istý, keď na sebe nemal nič turistické. Žiadne technické tričko, vysokohorský ruksak či pevná obuv. Rifle, tenisky a Nike batoh s dvoma zipsami. Ten však po anglicky vedel, takže tentoraz sme sa mohli aj slovne uistiť, že sme správne.

Teraz, keď už som si bol istý, že ma neznámy chlapík v čiernom džípe neodviezol hodinu za mesto do pustiny len tak náhodou, som začal vnímať aj svoje okolie. Bola zima. Ak ste si mysleli, že v Guatemale teplota neklesá pod nejakých dvadsať stupňov, tá námraza by vás vyviedla z omylu. Reálne mrzlo. A samozrejme nás na to nikto neupozornil. Síce aj keby, asi by som s tým nič neurobil, nakoľko som si so sebou teplé veci nebral. Nechcel som si predstaviť, koľko stupňov muselo byť v noci vo výške štyroch tisíc metrov, čo bol náš pôvodný plán.

Začali sme stúpať. Prvé stovky výškových metrov viedli postupne cez polia a poľnohospodárske plantáže, nasledované prvými stromami a postupne lesom. Teplota veľmi pomaly a neochotne začala stúpať. Nasledovalo pár hodín výstupu, kedy sa husté lesy dažďového typu postupne menili až do podoby sem-tam ošvácaných smrekov a borovíc. Po ceste sme stretli niekoľko skupiniek turistov, na zostupe po predchádzajúcej noci. Poviem vám, veľmi nadšene nevyzerali. Krajina sa postupne menila, pomedzi stromy začalo byť vidno aj okolité sopky, až sme po štyroch hodinách výstupu opustili vegetáciu akéhokoľvek charakteru. Pred nami bola už len mesačná krajina plná sopečného piesku, prachu a zvetranej síry. V tomto bode som začal cítiť účinky redšieho vzduchu. Končatiny sa prestali dokrvovať na sto percent, začali mierne tŕpnuť, horšie sa dýchalo. Bol to veľmi zvláštny pocit. Po ďalších dvoch hodinách sme narazili na posledný úsek cesty, strmý svah iba z piesku a prachu, kde jeden krok vpred znamenal zosunúť sa o pol kroku vzad. Bola to posledná skúška fyzického, no najmä psychického rezervoára ľudských síl. Napokon sme prekonali aj to a ocitli sme sa na okraji krátera. To, čo sme videli, prekonalo úplne všetko, čo sme museli predtým aj potom absolvovať.

Bol to neskutočný pocit. Už len to vedomie, že sa človek nachádza niekde na opačnom konci zemegule, na aktívnej sopke vo výške štyroch tisíc metrov, dodávalo scenérii nádych neuveriteľnosti. Taktiež po niekoľko hodinovom výstupe v chlade a mraze, bez poriadneho spánku a s nedokrveným organizmom, spolu so skutočnosťou, že na vrchole nikto a nič nebolo, vyrylo naveky do mojej pamäte jeden z najnezabudnuteľnejších pocitov vôbec. Sedeli sme tam hore, určite nie na streche sveta (maximálne tak na odkvape). Všetko bolo pod nami, nado mnou len čisté azúrové nebo a až na vietor nebolo nikde v okolí nič, čo by vydávalo nejaký zvuk. Všetko ostatné bolo v daný moment akosi nedôležité.

Niekoľko minút sme tam len tak stáli a všetko to spracovávali. Potom sme urobili niekoľko fotiek a bol čas vybrať sa nadol. Keďže terén bol strmý a cesta nadol je pre telo vždy náročnejšia, ako cesta nahor, po chvíli sme doslova bežali. Než sme mali každý krok odpružiť a urobiť iný, takto sme ušetrili aspoň tretinu z nich. Párkrát sa síce stalo, že som konár či skalu zbadal v poslednej chvíli, no napokon som tu celý a zdravý, takže si našu nerozvážnosť a tak nevyčítam. Na miesto vyzdvihnutia sme prišli skoro. Veľmi skoro. Ako nám povedal Carlos, náš sprievodca, s nikým ešte neabsolvoval výstup a zostup za tak krátky čas. Mali sme minimálne dve hodiny, kým príde auto. Carlos nás pozval teda k sebe domov, do neďalekej dediny. Na jednej strane som sa tešil, pretože krajinu človek spozná celú, až keď je nečakane pozvaný do domácnosti jedného z miestnych obyvateľov. Na strane druhej som vedel, že aj toto bude silný zážitok.

Napokon sme vošli do dvora, kde nás privítal postarší pár - Carlosovi rodičia a jeden koník. Popod nohy sa nám motal pes a z neomietnutého domu vybehli dve detiská - Carlosove dcéry. Začali na nás chŕliť tú ich žvatlaninu, ktorá mala z mayského dialektu viac, ako zo španielčiny. Z batohu som vytiahol horalku (ktorá to prežila až do tohto bodu) a nejakú snickers tyčinku. Deti sa zatvárili, ako keby zbadali svätý grál a zavesili sa mi okolo stehien. Najbližšiu polhodinu som sa ich nevedel zbaviť. Zamierili sme do malej oplechovanej chatky za domom. Mala asi 3x3 metre, ktorým dominovala veľká kamenná pec. Podlaha bola z udupanej hliny a na všemožných poličkách sa váľal všemožný riad. Za pecou sedela Carlosova žena a robila kukuričné placky. Pomedzi nohy nám behali sliepky, pes a deti a občas dovnútra nakukol aj kôň. Carlos tu takto žil s celou svojou rodinou a zverstvom. Postupne sme sa rozprávali o veľa veciach, každý zvedavý na život a svet toho druhého. Domáca pani počas celého nášho rozhovoru stále pripravovala kukuričné placky, ktorých za tú hodinu urobila minimálne okolo stovky. Každú z nich naplnila tou istou zmesou kapusty, mrkvy a korením.

"Pre koho ich toľko robíte?" spýtal som sa.
"Pre nás a pre starých rodičov," povedala.
"Ako často ich jete?" chcel som vedieť, nakoľko mi to množstvo stále nedávalo zmysel.
"Každý deň. Na raňajky, na obed a na večeru."

Ak mi doma nabudúce navaria toľko jedla, že ho budem musieť jesť ešte dva dni po tom, asi sa už nebudem sťažovať. Keď sme odchádzali, spýtali sme sa Carlosa, koľkokrát už bol na sopke. Povedal, že celkové číslo si už nepamätá, ale približne dvestopäťdesiat až tristokrát za rok na ňu vystúpi. Len pre úplnosť dodávam, že Carlos robil sprievodcu už dvanásť rokov. Cítili sme sa už natoľko priateľmi, že sme sa odvážili opýtať, koľko za takýto jeden výstup zarobí, napríklad za ten dnešný s nami. Obaja sme dali agentúre po šesťdesiat dolárov, to však on (asi) nevedel, preto nás zaujímal jeho plat za desaťhodinovú robotu. Carlos nám povedal, že dvanásť dolárov. Pozrel som sa na Nemku v tom istom momente, kedy sa ona pozrela na mňa. Nemuseli sme nič hovoriť. Otvoril som peňaženku a dal Carlosovi nejakých tridsaťsedem dolárov - všetko, čo som v nej mal. Preňho a pre jeho rodinu. Nemka urobila to isté.

A zvyšok?

Zvyšok už šiel pomerne rýchlo. Prišli sme naspäť do Antiguy, kde som pri zmývaní sopečného prachu takmer upchal mestský kanalizačný systém. Čistý a voňavý som vyhľadal D., ktorá sa v ten deň motala po meste sama a išli sme za našim známym na kávu. Pomotkali Večer nás čakala ešte symbolická posledná večera. Ráno nás totiž čakala vec posledná a tou bol taxík na letisko. Predtým sme ešte stihli ísť na kávu :)

Jedno veľké zhrnutie

A je tu čas hodnotiť. Či ďalšie veľké dobrodružstvo, tentoraz prvé na západ od Európy, stálo za to. V krátkosti si teda zhrnieme najdôležitejšie body cesty, čo treba vidieť, bez čoho sa dá obísť a koľko bubákov si treba pripraviť.

Kvôli lepšej predstave začneme s "big picture". Cesta trvala 29 dní, od začiatku do konca februára, čo je mimochodom ideálnym obdobím na cestovanie. Teploty ešte nedosahujú svoje maximá a z turistického hľadiska sa neprebíjate masami tiel ako v letnom odbdobí, keď sem cestuje väčšina turistov. Nehovoriac o tom, že ste krásne v teplučku, zatiaľ čo doma ľudia mrznú v električkách.

Letenka bola z tých drahších, nakoľko nebola v pravom slova zmysle spiatočná. Leteli sme z do Panama City a odlietali z Guatemala City. Z Viedne, s medzipristátiami v Londýne a Miami. Lety (aj s prestupmi, bez časového posunu) trvali približne 18 hodín a po prílete to vyzeralo nejak nasledovne:

Zvolili sme systém cestovania "hit and run" - na každom mieste pobudnúť 2-3 dni (alebo 1-2 noci). Ceny medzištátnych leteniek sa pohybujú na úrovni stoviek EUR, preto sme na diaľkové presuny mali pôvodne naplánovaný nočné autobusy, aj kvôli šetreniu času, aj kvôli nákladom na ubytovanie. Tu nám významne prekazila plány skutočnosť, že v mnohých krajinách sa v noci (kvôli bezpečnosti) necestuje, resp. cestuje sa len z medzištátne z hlavného mesta do iného hlavného mesta, bez zastávok. To sme sa bohužiaľ dozvedeli až na mieste, museli sme teda prekopať náš plán. Cestovali sme buď veľmi skoro ráno alebo neskoro večer. Skrátka prvým alebo posledným autobusom, v ktorom sme mohli ešte dospať/predspať si noc a zároveň mať čo najviac zo dňa.

Výhodou týchto krajín je, že geograficky aj "zážitkovo" sú si veľmi blízko. Čiže ak pôjdete na kávovú plantáž v Paname, nemusíte ísť v Kostarike. Ak výrobňu cigár navštívite v Nikarague nemusíte v Kostarike. A sopky sú v Kostarike, v Guatemale a vlastne všade. Z tohto pohľadu ste v rámci plánovania značne variabilný. Preto by som budúcim cestovateľom odporučil navštíviť iba Nikaraguu a Guatemalu, nakoľko sa tu nachádza minimálne to, čo je aj okolitých krajinách a navyše mnoho iného.

A teraz trochu detailov.

  • vo všetkých krajinách je úradným jazykom španielčina, hoci pre mnohých obyvateľov je iba druhým jazykom (prvým je domorodé nárečie), dohovoriť sa po španielsky však nie je problém, maximálne musíte dávať pozor na silný prízvuk hovoriaceho,
  • angličtina je celkom problém, obyčajný ľud po anglicky nevie, zamestnanci hotelov či rôznych odnoží dopravy takmer vôbec; najlepšie sú na tom hostely a cestovné agentúry, ale ani tam nečakajte, že vám budú na 100% rozumieť,
  • strava je všade pomerne jednotvárna (s výnimkou reštaurácií, pochopiteľne) - opekané alebo fritované kura, ryža s fazuľou a stredoamerická verzia čalamády; existuje len málo variácií od tohto stavu a so zeleninovou oblohou nerátajte vôbec (znova, mimo reštaurácií),
  • obchody a samoobsluhy sú celkom dobre zásobované, avšak šunky a syry sú priemyselnej kvality; zeleninu a ovocie radšej kupujte v malých stánkoch na ulici alebo na trhovisku,
  • vodu pite samozrejme balenú,
  • policajné zložky vyzerajú ako armáda a armáda ako cudzia dobyvačná sila - pancierovanie vozidiel, nepriestrelné vesty a veľké zbrane sú bežné, každý väčší obchod stráži SBS-kar s prstom na brokovnici, takmer polovica civilistov má za opaskom mačetu (pomer sa líši krajinu od krajiny), ale nepočul som, že by sa turistom niekedy niečo stalo,
  • krajiny sú z kriminálneho hľadiska pomerne bezpečné, pokiaľ dodržiavate zásady zdravého rozumu (nechodíte po nociach úzkymi neosvetlenými uličkami, nenosíte 10 zlatých retiazok na tričku, iPad v ruke a podobne); aj tak ale odporúčam nosiť so sebou len dennú hotovosť,
  • more je na väčšine miest uspôsobené surferom, nie plavcom či rekreantom, pobrežia bývajú skalité a ostré, vlny nebezpečné,
  • pláže (až na luxusné rezorty) neupravujú v duchu západného turizmu; to znamená, že ich nenájdete vyčistené od rastliniek a konárov, s ležadlami alebo chodníčkami, skoro všetky vyzerajú tak, ako ich vytvorila príroda,
  • hlavným mestám (s výnimkou Panamy) je lepšie sa vyhnúť, ide o preplnené aglomerácie s takmer nulovým systémom a organizáciou, bez pamiatok či atrakcií a  najvyššou mierou kriminality v rámci krajiny; turistom slúžia primárne ako dopravné a prestupné uzly.

Panama

  • Spolu s Kostarikou predstavuje najvyspelejšíie krajiny stredoamerického regiónu,
  • Panama City je vstupnou bránou pre väčšinu turistov, no okrem panamského prieplavu a starého mesta tam nie je veľmi čo vidieť,
  • západ krajiny ponúka krásnu prírodu a jedny z najkvalitnejších kávových plantáží na svete (Boquete), severozápad krásne ostrovy Bocas del Toro (pozor však, obrázky sa značne môžu líšiť od reality),
  • krajina má pomerne rozvinutú dopravu a infraštruktúru, ako v jedinej sa dá cestovať aj nočnými medzimestskými autobusmi,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz.

Kostarika

  • Do krajiny prichádza mnoho amerických seniorov, aby tu strávili jeseň života, čomu sa postupne prispôsobili ceny tovarov a služieb, čím Kostarika teda predstavuje najdrahšiu zo všetkých stredoamerických krajín,
  • na východnom pobreží občas nájdete čierne pláže (playa negro), ktoré majú namiesto piesku sopečný prach; správa sa síce rovnako, ale je to zaujímavé vidieť,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz,
  • mnoho atrakcií (sopky, kávové plantáže, výrobne cigár) a podobný charakter prírody nájdete aj v okolitých krajinách, čím Kostarika nepatrí medzi "must see".

Nikaragua

  • Nikaragua predstavuje z mnohých hľadísk najlepšiu destináciu v Strednej Amerike, je tu pomerne lacno, krásna príroda, rozmanité možnosti trávenia času, mnoho sopiek a prírodných biotopov, surferské pláže, relatívna bezpečnosť,
  • León a Granada predstavujú kultúrne a spoločenské centrá, v ktorých sa dá mnoho vidieť a zažiť,
  • ostrov Ometepe v jazere Nicaragua je tvorený dvoma sopkami a predstavuje zaujímavý únik z pevniny, je tu pekná príroda, neveľa turistov a krajšie pláže,
  • na východe krajiny je kaňon Somoto - krásny prírodný úkaz zaplnený vodou; ponúkajú tu túry, pri ktorých okrem prechádzok plávate samotným kaňonom,
  • v Nikarague sa vyrábajú najlepšie cigary na svete,
  • v krajine sa dá platiť aj (alebo iba) dolármi, hoci väčšina obchodníkov má tendenciu nastaviť si "vlastný " kurz

Honduras

  • Honduras je jednou z najzaostalejších krajín regiónu, čomu zodpovedajú aj podmienky,
  • kriminalita je tu vysoká a San Pedro de Sulla za posledné desaťročia niekoľkokrát vyhral titul najnebezpečnejšie mesto sveta,
  • zároveň však ide o najzachovalejšiu krajinu pre turistov, ktorí chcú vidieť "pôvodnú" Strednú Ameriku,
  • na západe je niekoľko termálnych prameňov, ako aj mayské ruiny (Copán)
  • v krajine sa dá platiť iba miestnou menou.

Guatemala

  • Spolu s Nikaraguou najlepšia voľba v regióne - pekná príroda, veľa sopiek, cenovo dostupná a navyknutá na turizmus,
  • oproti iným krajinám má výhodu, že sú tu najzachovalejšie mayské ruiny - Tikal (stačí na ne 1 deň), spolu príjemným mestečkom Flores tvoria peknú oázu na severe krajiny,
  • v regióne Zacapa sa dá navštíviť pálenica jedného z najlepších rumov sveta (Zacapa)
  • pokiaľ prechádzate cez alebo okolo Rio Dulce, určite sa tam na dva dni zastavte (Aguas Calientes, Livingston),
  • v srdci krajiny sa nachádza krásna prírodna rezervácia (Parque Nacional Grutas de Lanquin) s nádhernou prírodou, džungľou, čistými riekami a krásnymi jaskyňami; hoci ťažšie dostupná (a práve preto) tvorí ideálny útek pred civilizáciou,
  • kúsok od hlavného mesta sa nachádza Antigua, zachovalé mesto plné koloniálnych stavieb, obkolesené troma sopkami, s najrozvinutejšou gastronómiou na meter štvorcový, množstvom kurzov španielčiny a širokou paletou možností na výlety do okolia,
  • jazero Atitlán je obkolesené pomerne dobrou sieťou chodníkov (na stredoamerické pomery), ideálne na jeden- až trojdňový výlet pešo alebo na bicykli,
  • v krajine sa dá platiť iba miestnou menou,

Náklady

Takže koľko to celé vyšlo? Poďme si to zosumarizovať. Najdrahšími položkami boli letenky:

Spiatočná letenka  697,- (v skutočnosti dve jednosmerné letenky)

Zvyšné náklady   1 532,-
Pod zvyšnými nákladmi sa rozumie úplne všetko. Ubytovanie, celodenná strava, pitný režim, autobusy, taxíky, výlety, vstupné, byrokratické poplatky, suveníry, drinky. Dohromady teda tento výlet stál

2 229,- eur.

Veľa, poviete si. Uvedomte si ale, že sa bavíme o štvorýždňovej dovolenke, nie o desiatich dňoch v Chorvátsku či Taliansku. Takže týždňové náklady vychádzajú niečo pod 560 eur. Ak by sme chceli ísť do extrému, tak bez letenky sa dostaneme pod štyristoeurovú hranicu. Dá sa za to dovolenkovať v európskych krajinách? Pri tej istej miere zážitkov? Odpoveď nechám na vás.

Napísal Peter Rúfus v kategórii cestovanie

Napíšte komentár