6. marca 2011 - Ázia

Zápisky z východnej Ázie (2011)

Keďže o pôvodné zápisky som záhadným spôsobom pri migrácii blogov prišiel, kým ich znova napíšem (čo môže trvať veeeľmi dlho), uvádzam tu prepisy emailov, ktoré som z Ďalekého východu posielal domov

Deň 1 - moskovské letisko

Takže vážení, sedíme už siedmu hodinu na Šeremetevu, oči červené, krky dolámané. V lietadle sa toho moc naspať nedalo, ruské letušky furt otravovali s nejakými džúsmi a jedlami ;) Tu su také sedačko-lavičky, že spať sa na nich dá asi tak, že vôbec. Takže nám poklipkávajú hlavy medzi matrioškami, parfémami a alkoholom. Ale tak o nejakú hodinu a pol letíme OBROVSKYM HOVADOM do Pekingu, tak sa teším. S budovateľskou piesňou v hrdle a červenou hviezdou v očiach, zdravstvujte!

Deň 2 - let, prílet, hostel

Ako som spomínal, letíme veľkým lietadlom. Sedadlá vo formáte 2-3-2, letušky znova ruské, no tentoraz také obryne, ktoré by mi urvali hlavu holými rukami, žiadne devušky. Dostali sme dokonca jedálny lístok, to som ešte nezažil :P Ale tie porcie až taká sláva neboli. Ešte, že mám frajerku, ktorá toho veľa nezje. Tak som spokojný :) Tá teraz pozerá film Rio, ja sa vrhám na časopis.

Začína posledná hodina letu. Je tu polnoc, u vás je 18.00. Časopisy prečítané, štvorhodinové sety vypočuté, krk polámaný na 5 častí z neúspešnych pokusov o spánok. V telke sa strieda Tom&Jerry s ruskými rozprávkami :) Ale vo všeobecnosti som čakal, že to bude horšie. Na letisku nás čaká imigračná hitparáda a doktori v protiradiačných oblekoch, ktorí nám zmerajú teplotu laserom. Snáď neskončíme v dvojtýždňovej karanténe :)

Už sme na hosteli, je to vtipné, ale celkom ok. Za taxík z letiska sme zaplatili v prepočte asi 45 eur, lebo moja drahá skočila na prvého potrimiskára, ktorý na na ňu usmial, kým som si to stihol všimnúť. Reálna cena taxi bola možno 7 eur :)

Deň 3 - Námestie nebeského pokoja, Zakázané mesto

Prvý deň, strašné srandy. Každý tu po každom hučí, všetci chrchlú a pľujú, nech už sú kdekoľvek :) Teplo je tu neskutočné, vlhkosť obrovská, človek len stojí na mieste a leje sa z neho. Slnko za celý deň nevidieť, kvôli všadeprítomnému smogu. Kazí to aj panoramatické fotky :( V metre vás zamestnanec ochotne natlačí do vlaku, ak je náhodou plný na menej ako 120%. Všetci na nás pozerajú, niektorí si nás "potajomky" fotia, iní si vypýtajú fotku otvorene :) Na veľkom námestí si nás dokonca odchytili za ruky a fotili. Ostatní domorodci to brali ako atrakciu a začali sa pri nás striedať ako pri nejakých maskotoch :) Priateľke stále hovoria, že je modelka, mne raz povedali, že "movie star".

Inak sú poväčšinou milí a na úsmev odpovedia úsmevom. Angličtina je tu problém, presne ako sme čakali. Letisko, hostel a zmenáreň ešte ako tak lámanými frázami, ale tam to končí. Ak si chceme v metre kúpiť viac lístkov, treba mu dať presný násobok sumy lístka, lebo nechápe ani počet ukázaný na prstoch.

Zakázané mesto bola nádhera, obrovský starobylý komplex budov, drakov, chrámov, záhrad... naozaj neviem, či nám bude stačiť 2700 fotiek na pamäťovke :)

Práve sme si dali naše prvé pouličné jedlo (zápisky totiž píšem počas celého dňa). Bola to kopa ryže, na nej nejaké ostrokyslé mäso a zelenina neznámeho pôvodu. Keďže sa o ani jednom nedalo povedať, čo to presne je, zjedol som to bez strachu. Akurát domáci sa bavia na našej práci s paličkami :)

Námestie nebeského pokoja je obrovské, údajne sa naň zmestí až milión ľudí. Dvakrát nás oslovila dvojica miestnych, raz študenti, raz manželský pár, mali krásnu angličtinu (práve vtedy mi začali byť podozriví), zaujímali sa o nás, našu krajinu, boli milí (a tu už mi to bolo jasné). Nakoniec nás pozvali na čaj spojený s večerou atď. Boli to klasickí nadháňači zákazníkov, ktorí majú od danej reštaurácie províziu, keď tam dovedú hostí. Nehovoriac, že ceny tej reštaurácie sú tak 3-5x vyššie oproti normálnym. Odolali sme, ale aspoň sme si "zadarmo" pokecali.

Teraz sme na hosteli, večer ideme na lightovú prechádzku spojenú s večerou slávnej pekinskej kachny.

Deň 4 - skutočné srandy začínajú

Pekinská kačíčka bola fenomenálna. Boli sme v luxusnej reštaurácii, usadili nás, dali nám noblesnú minerálku, kačicu nám objednali celú(!). Pred nami ju vyfintený kuchár imidžovo nakrájal a naaranžoval, dostali sme k nej 8 príloh a placky z cesta podobné našim lokšiam, ale len vzdialene. Potom nás ešte tlačili ovocím a zmrzlinou, ktorá však bola slaná. Ale nie zlá. A za to všetko sme zaplatili asi 30 eur.

Apropo ceny. Lístok na metro kamkoľvek - 20 centov. Bohatý obed pre dvoch: 4-5 eur. Taxík - nástupne euro a každý km 20 centov. Najdrahšia vstupenka bola zatiaľ do Zakázaného mesta - 6 eur. Sedem litrov nealka v supermarkete - 2,6 eur.

Problém však nastal dnes, keď sme si išli kúpiť lístok na vlak do Xi'anu 4 dni vopred... a nemali. Iba do najnižšej kategórie, ktorá nemá ani miestenku, chodí ňou najväčšia spodina, pľuje sa tam, fajčí a podobne. Podotýkam, že máme ísť tak 12 hodín :) Tak silno rozmýšlame, čo s tým urobiť, ani v okolité dni nie je nič voľné.

Dnes sme taktiež navštívili tzv. hutong štvrť, kde sú pôvodné domy, všade malé obchodíky s kadečím, od údajného Denima až po najväčšie kraviny. Normálne tričko s funny potlačou, ako sa u nas predáva v Poluse, Auparku a podobne tu stojí 1 euro. Napríklad Obama ako beloch v revolucionárskej uniforme s červenou hviezdou :) Sponky do vlasov, na ktorých sú pripevnené plyšové uši :) Kadečo.

Ideme dnes na večerný Peking a nejaké pouličné jedlo. A skúsime ešte raz tú stanicu.

Deň 6 - nedeľa

Večerny Peking včera nebol, lebo sme hodinu stáli na stanici a potom nás tak boleli nohy, že sme nešli. Ale lístok sme nakoniec dostali, do tej parádnej kategórie... to budú srandy.

Dnes sme boli len v pekinskej zoo a lamaistickom chráme. V zoo si ma asi štyria rodičia odfotili s ich deťmi. Neviem, či to nebolo práve preto, že sme boli v zoo. Na priateľku doľahla klasická kríza tretieho dňa, tak sme sa neskoro vymotali z hostelu, tackali sme sa, bolo jej zle a tak. Tak ideme na večerný Peking dnes. Ale za to máme veľa špecifických zážitkov. Zajtra máme na pláne Veľky čínsky múr, tak som zvedavý.

Všade je strašne veľa Číňanov. Logické, poviete si, ale mám na mysli to, ze kamkoľvek prídeme, či už chrám, park, zoo, je tam taká vysoká návštevnosť domácich, akoby to otvorili pred týždňom. Pravdepodobne to budú ľudia z inej časti krajiny alebo vidieka, čo tu obzerajú pamiatky, inak si to neviem vysvetliť (pozn.: neskôr sme zistili, že fakt sú to ľudia z iných častí Číny a cestujú takto po vlastnej krajine, keďe dostať sa z nej za hranice je pre nich problém). Čo sa týka iných turistov - neaziatov - tych stretneme tak 10-20 denne, najmä Francúzov, Talianov a Amíkov. Slováci a Česi zatiaľ žiadni.

Veľa vecí, ktoré nám Európanom prídu ako samozrejmosť, tu nie je. Prístup k nefiltrovanym informaciám, facebook, twitter, gmail, zahraničné filmy, možnosť cestovať mimo krajinu, prísť k doktorovi a nechať sa ošetriť ešte v ten deň, nič z toho tu nefunguje. Dnes išli cez mesto asi nejakí politici, tak zastavili premávku (autá aj chodcov) po celej trase, kadiaľ mali prejsť. A to nie sú len tak hocijaké križovatky ako v Bratislave, tu sú 12 prúdové cesty. A ľudia na prechodoch nepribúdajú v intervaloch dvojica za 3 sekundy, ale dva tucty za 5 sekúnd.

Ešte som tu nezbadal lekáreň, kvetinárstvo, drogériu, krčmu alebo bar, nejaký bowling, biliard, hocičo. A to sme v hlavnom meste podotýkam. Všetko sa tu rieši malými rodinnými obchodíkmi na 10m štvorcových, kde je všetko nasekané na seba. Nenarážam priamo na chudobu. Tá tu síce je, no nie až taká hrozná, ako som čakal. Ale znova, sme v hlavnom meste. Jazdia tu občas Mercedesy, BMW, Audi, ľudia majú smartfóny. Párkrát som dokonca videl aj notebook či iPad :) Údajne je tu (v Pekingu) 5 ľudí na jedno auto.

Deň 7 - múrisko

Dnes sme teda navštívili div sveta. Jeden div sme ale zažili, kým sme sa vysomárili na ich autobusovej stanici. Autobusy majú čísla od 1 do 999, paráda. Navyše nie sú označené jednotlivé stanoviská, ako napríklad na Nivách. A to ešte nespomínam tú rozlohu stanice :) Taktiež časový harmongram je u nich neznámy pojem. Ten tu má snáď iba metro. Ľudia stáli v dlhých radoch (200-300 ľudí) na bus, ktorým chceli ísť a keď ich bolo dosť, tak odniekiaľ prišiel. A prišiel hocijaký. Je to taká mestsko/diaľková doprava - keď treba ísť do mesta a nie je mestký bus, ide diaľkový a naopak. Ani čísla príliš nerozhodujú. My sme mali 919, ale keďže nás bolo veľa, prišla aj 883 ;) Išli sme 50-60km za Peking za 1,2 eur :))

Múrisko bolo ale parádne. Až na to množstvo Číňanov. A to si nechcem predstaviť, čo tu býva cez víkend. Aj šliapať do tých kopcov pomedzi nich v 35° bola nádhera. Navyše tu majú taký zvyk nosiť slnečníčky typu tých našich rozkladacích mini-dáždnikov, ktoré sa zlomia pri prvom vetre. No a sranda je, keď to má každý druhý v pár-tisícovom dave a predierajú sa medzi tým v úzkych priestoroch. Taktiež milujú zastaviť v strede cesty a začať sa rozhliadať alebo si rovno sadnú na zem.

Deň 9 - BEI --> XIA

O dve hoďky vyrážame tým super vlakom do Xi'anu, cesta bude trvať 13 hodín, takže ozvem sa až o nejakých 24. Včera som chytil mierny úpal a následne ma ofúkla klíma. Takže mi je trochu blbo, kýcham a bolí ma hrdlo. Aj žalúdok sa prispôsobuje miestnej strave, takže mi je veselo.

Deň 10 - vláčik

Tak, prvú hodinu sme cestovali. Druhú hodinu stojíme :) Ale iba stojíme, nikto nenastupuje, nikto nevystupuje, nič sa nedeje. Vymysleli sme už niekoľko teórií. Najpravdepodobnejšia je, že dopĺňajú uhlie do lokomotívy :D Miestni vyzerajú spokojne, takže je to asi bežné. Uvidíme ďalej.

Čo sa týka vlaku, sú to drevené sedačky, na ktorých je asi 5cm "mäkký" poťah. Všetky v jednom vagóne, ako naše IC, len nie 8 pri sebe, ale 10 a zbytočne široká ulička, takže o tieto dva faktory sú úzke sedadlá ešte užšie.

Práve tu začala vyvreskovať krpatá sprievodkyňa, drží v ruke nejakú knihu. Asi, že "kúpte si, budeme tu ešte dlho". Idem ju šarmantne osloviť, že WTF?

Nezistil som napokon, prečo sme stáli až hodinu. Už ideme 3,5 hodiny, je 20:19, miestni vyťahujú všemožné sáčky s jedlom, cukríkmi, obrovskými instantnými slížami a podobne. Bude to asi preto, lebo vlak na 1100km trase nemá jedálenský vozeň :))

Tretia až piata hodina - miestni prejavili svoj záujem o nás naplno, našli si spomedzi seba sedemnásťročnú obeť na tlmočenie a začali sa nás vypytovať a podobne. Už to trvá dve hodiny, okolo našich sedadiel stojí ďalších 6 ľudí a čakajú na preklad mladej obete. Ale väčšinu času sa o nás bavia po svojom a smejú sa, je to miestami hlúpy pocit. Samozrejme už sme asi na 20 fotkách a záblesky priťahujú ďalších a ďalších. Cestujeme ďalej :)

Ôsma hodina. Väčšina osadenstva si po viacerých neúspešných pokusoch uvedomila, že spať na týchto sedadlách jednoducho nejde. Všetci v poslednej polhodine jaksi ožili a rozhodli sa stráviť noc hlasitým kvákaním a spoznávaním sa so susedmi. Tešíme sa.

Deviata hodina. Ako zázrakom 80% ľudí zaspalo. Len ja pozerám so širokými kukadlami všade naokolo. Každý tu na niekom spi, pretože uhly sedadiel sú takmer 90°, takže na zaspatie v sede sa nedá ani pomyslieť. Dochádza mi baterka na mobile, svetlo je nedostatočné, aby som čítal, ale permanentne to silím.

Desiata. Každý si už našiel akú-takú polohu, v ktorej si zlomí alebo znetvorí iba jednu kosť v tele a zaspal. Keď tu zrazu niekde sa zjavilo malé dieťa a začalo strašne rumázgať. Čínska mamička však zachovala duchaprítomnosť a vrieskala naňho ešte hlasnejšie, aby stíchlo. Všetci sú znovu hore. Ešte tri hoďky.

Jedenásta. Wécko je vlastne diera v podlahe, ktorá nesplachuje. Nič, veď popadá na koľaje. Všade okolo nej je na... V priestore, ktorý oddeľuje od seba vagóny a kde sa fajčí (pričom prechodové dvere tu neexistujú), spia na novinovom papieri deti medzi špakmi. Klíma ide naplno, je tu tak 16-18°. Je 4:14 ráno.

Štrnásta hodina. Mám chuť vstať a naplno zarevať: "KEDY TAM UŽ DO PÉČKA BUDEME?"

08:10 - 15hodín a 15 minút vo vlaku, osobný rekord.

Deň 11 - Xi'an

Teraz sme v Xi'ane, je ráno deväť hodín, ideme pozrieť terakotovú armádu. Papa je v pohode, ja ázijské jedlo ľúbim, chodíme po kadejakých pouličných stánkoch a domácich reštauráciach. Objednám si niečo, oni mi nerozumejú, tak donesú niečo iné. Takže stále skúšam nové veci, zatiaľ som ale všetko bez problémov zjedol. Už som sa chystal aj na škorpiónov, ktorí pobehovali po pulte, ale akurát v ten deň pršalo a na druhý sme sa presúvali sem, tak hľadám ďalej. Frajerka už tak optimisticky naladená nie je, buď nekonzumuje nič, alebo vyhľadá nejaký fastfood a dá si tam hranolky.

Ak by som mal povedať, čo sa mi najviac páčilo, tak sú to asi ľudia. Sú milí, usmievaví a zvedaví. A chcú pomôcť, aj keď vôbec nevedia ako. Necítiť tu z nich ten stres, čo u nás na ulici medzi Európanmi. Hľadia pred seba a okolo seba, nie do zeme alebo do mobilu. A ak by som mal vybrať objekt, tak asi Námestie nebeskeho pokoja, to bolo neuveriteľné.

Deň 12 - terakok

Posúloženci pomilovaní, to už sa nedá inak povedať. Včera večer sme boli na stanici, že chceme 5 dní dopredu lístky do Šanghaja, soft trieda. Povedal, že tak skoro sa lístky nepredávajú, máme prísť dnes ráno. Dnes ráno o desiatej nemali už lístky ani na šestnásteho, ani na sedemnásteho či osemnásteho. Fľandry fľandroidné vyfľandrené. A ešte čo podaktorí robia v tých radoch na čakanie... dnes som mal vážne asi najbližšie k tomu, aby som niekomu ublížil. Takže do Šanghaja pôjdeme opäť nejakých 15 hodín hardseat.

Výborne.

Terakoti boli pôsobiví. Bolo ich veľa a boli stuhnutí. A kone s nimi. Niektorí ležali na zemi... na viacerých miestach súčasne. Ale nie, bolo to fakt geniálne, obrovské jamy plné rôznych častí armády. Objavili ich pred 40 rokmi pri vŕtaní studne. Sedemtisíc jednotlivych sôch, na celom "projekte" pracovalo pred vyše dvetisíc rokmi 700 000 ľudí počas tridsiatich šiestich rokov. A potom ich tam všetkých pochovali s nimi. Aby to nikomu nepovedali. Koci.

Večer sme boli na spievajúcej fontáne. Išli sme rikšou. To je neskutočná šupa, ako tu jazdia. Asi 8x som mal pocit, že nás rozbije nejaký bus. Tu sa nikto neriadi podľa svetiel. Platí tu zákon väčšieho železa. Zajtra ideme kuknúť tie chlpaté potvory (pandy), pozajtra nejaký kopčisko a potom nejakú dedinu vytesanú v stene :)

Deň 13 - nepandy

Už tento záznam píšem tretíkrát, dva razy som si ho vymazal. Krista.

Takže pandy neboli. Ráno sme boli na recepcii a s úsmevom nás poslali na bus číslo 7. Po hádaní sa s troma čínskymi autobusármi a zmene čísel busov sme zistili, že pandy od apríla (pred štyrmi mesiacmi) presunuli. Vrátime sa naštvaní na hostel a tam, po oznamení tejto noviny, nám povedia, že my vieme.

To je problém väčšiny Číňanov. S úsmevom a radi poradia, ale jak kvalitne. Aj dnes sme stáli na ulici a hľadeli do mapy a zastavila sa tetula a spustila svoju číngliš: "kenahepju"? Ukážem jej mapu a park, kam chceme ísť. "Ofkors", tam choďte na koniec a doprava, asi 5km.

A park pritom 500m cez ulicu. Keby som si to nebol všimol...

Taxikári sú najväčší experti. Ukážem mu mapu, v ktorej sú medzi ulicami fotky jednotlivých pamiatok a on netuší. Tak mu ukážem priľahlú ulicu, ešte dokonca názov v klikihákoch a on nevie. Vždy nás niekde vyhodia a potom šliapeme pár-sto metrov. Ešteže taxík stojí 1-2eur.

Dnes si priateľka kúpila šaty, zjednali sme cenu, vyjdem z obchodu a prvé, čo počujem: "Potrebujeme ešte niečo, či už ideme?" Sedem Slovákov, na tour cez Nepál, Indiu, Čínu a pododne. Ako balzam na uši.

Čo sa týka handier, myslel som si, že u nás všetko, čo je made in china, tu bude lacnejšie. Ale kde. Tie isté veci, tie isté sumy, maximálne tak jedna zo sto o 5-10% lacnejšie. A je jedno, či je to Adidas alebo Pierre Cardin.

Zajtra ideme na nejaký kopec Huashan, ktorý má okolo 3610 metrov, tak ideme šliapať. Hlásia krásnych 36° v tieni.

Deň 14 - kopec

Tak sme prišli ráno na kopec. A chceli od nás vstupné 18 eur na hlavu. Všeľudové vlastníctvo komúny je najvác. Tak sme poslušne zaplatili a začali šliapať. Prvú hodinu sme stretávali ľudí oproti nám, ktorí ledva chodili, viseli jeden na druhom a takmer strácali vedomie. Až neskôr sme pochopili. Schody. Schody, schody, schody, schody. A schody. Šikmé schody, klzké schody, vysoké schody, krivé schody. A všetky ich kombinácie. A čo bolo zarážajúce, až na samý vrchol. Žiadne Tatry, hlina, kamienky, chodníčky a podobne. Z kopca spravili niekoľko-stoposchodovú budovu. Cesta hore bola o hubu. Nevadilo stúpanie, či 20kg ruksak so "všetkým potrebným", ale teplo. Teplo a vlhkosť. Bolo okolo 38° a vlhkost 70%, čo ma skoro zabilo.

Nevládal som s dychom. Krátko za polovicou som mal prvé myšlienky, že to dnes nedáme. Tam som si dal čínsky redbull a šiel som. Nastali najprudšie stupáky, popri schodoch sa veľkoryso objavili reťaze. Atď.

Ale pocit vystúpenia na vrchol bol geniálny. Po 3,5 hodine rýchleho výstupu. Číňanom to trvá 5-6 ich tempom. Dal som si slávnostný koláčik a šli sme dole. A že cesta dole je vždy ťažšia, bola pravda aj tentoraz. Tak sme sa rozhodli schody brať behom. Dole sme boli za hoďku :D Potom nastala už spomínaná rovina a tam to bol masaker na lýtka. Ale prežili sme.

Za zmienku stojí čínske výletné oblečenie. Drvivá väčšina ľudí mala rifle (ešte raz pripomínam - 38°). Ženy šaty, dosť chlapov pukové gate a košeľa, brutalisti aj polbotky. Na nohách tenisky, turistickú obuv som videl na Číňanovi asi dvakrát. Ale aj žabky a iné imidžovky. Debili.

Na mne sa všetci už klasicky bavili. Po tom, čo som si nakomplet prepotil tričko, až sa dalo žmýkať, začal nasakovať ruksak. Po ňom to už nemalo čo sať, tak prišli na rad trenírky, po nich chlpy na nohách, ponožky, až som mal v topankach akvárko. A to miestni považovali za nesmierne vtipné. Na hlave som mal ešte omotaný uterák, tiež premočený, korunka krásy.

Inak ešte som sa neoholil. Začínam vyzerať jak caveman, uvidím, dokedy ma to bude baviť. Možno zmením imidž ;)

Deň 16 - výletík 400km

Napokon sme zistili, že tá túra na kopec mala 13km tam a trinásť naspäť. Prevýšenie bolo okolo 1600m, takže to vydeľte centimetrami, ktoré má jeden schod a mate výsledok :)

Včera sme si "odskočili" na výlet 400km do susedného regiónu. Vzdialenosť tu treba chápať skutočne inak ako u nás. Šli sme vlakom štyri hoďky tam a štyri naspak, znova hardseat. Výlet bol fajn, sedem tisíc sôch vytesaných do obrovskej skaly. Bol to už región hraničiaci s Mongolskom. Cesta späť už taká sranda nebola.

Čínske vlaky sa delia podľa kvality na triedy Z, T, K a BEZ PÍSMENA. Po tom nasleduje číslo. Z Pekingu sme šli T-čkovým (čo je úroveň ako náš rýchlik), včera smerom tam K-čkovým. Bol o trochu horší, no neuvedomil som si to. Naspäť sme však išli, dámy a páni, nepísmenkovým vlakom. Akože... u nás vagón tesne pred vyradením vyzerá lepšie. A tí ľudia. Real China. Klimatizáciou boli stropné ventilátory, ktoré mali na sebe všetok bordel sveta, prach, sliz a kdečo ešte. Všetko sa lepilo. Koše tam neboli, čo ostatne v čínskych vlakoch nie sú nikde. A mali sme hneď na začiatku meškanie 105 minút :D Doteraz neviem, prečo. Prišli sme o štvrtej ráno.

No nemám moc času, ideme z hotela a večer o siedmej T-čkovým vlakom 16 hodín do Šanghaja :)

Deň 18 - XIA --> SHA

Tak, po 16,5 hodinách vo vlaku sme dorazili do Šanghaja. Tento vlak bol ešte vtipnejší. Predávali totiž lístky aj na státie. A predali ich VEĽA. Mám video, neskutočné. Človek si začne vážiť naše vlaky. Ľudia sedeli na umývadlách, jeden na druhom, no hrôza. Ani raz som sa za ten čas nepostavil, dostať sa hocikam, čo i len na wc by bola mission impossible, a to som od neho sedel 3-4 metre.

Navyše tam chodili každých 30 minút s vozíkmi, debili (takže všetci, čo sedeli a stáli s taškami v uličkách, sa museli postaviť, vziať tašky nad hlavu a zasunúť sa medzi slušne sediacich ľudí). Navyše sa mi podarilo väčšinu času prespať, čo je neskutočné.

Šanghaj je čínska Amerika. Všade mrakodrapy, drahé autá, ľudia v značkovom oblečení s iPadmi, všetko čisté a moderné. Vôbec nemám pocit, že sme v Číne (až som sa pristihol, že mi tá "klasická" Čína chýba).

Izba je zase úplne iná ako na obrázku. Má tak 2,5x2 metre, pričom samotná posteľ má 2x2. Stane sa tu zo mňa minimalista. Sme tu deväť dní, paráda :))

Deň 19 - Shanghai, prvý deň

Dnes sme mali v pláne ísť po pamiatkach. Skončili sme tak, že pol dňa sme strávili v televíznej veži/rozhľadni a druhého pol dňa sme lozili po obchoďákoch. Nakúpil som pomerne dosť vecí. Niektoré typy oblečenia či doplnkov sú tu neskutočne lacné, treba však dobre hľadať a zjednávať, ak sa dá.

Kúpil som čínske červené víno a je prekvapivo dobré. Asi som mal šťastnú ruku, lebo je porovnateľné s tými európskymi.

A oholil som sa, lebo som sa siel doškriabať k smrti.

Deň 20 - SHA

Dnes sme boli pozrieť šaty na stužkovú pre priateľku a potom sme sa vybrali do asi najkrajšej záhrady, akú som tu v Číne videl. Fotiek mrte. Na obed sme boli v sushi expres, sadnete si za pult a beriete si čokoľvek, čo pred vami chodí na bežiacom páse. Na konci pásu je presklená stena a za ňou kuchári hbito dopĺňajú na pás chýbajúce delikatesy. Neviem presne, koľko unikátnych druhov tam pripravujú, no ja som napočítal tak 40-50. Nažrali sme sa, ako sa na Slovákov patrí a konečná suma bola 7,2 eur. Dohromady. Takže asi tak. Teraz sedím v metre, ideme sa prezliecť a znova ideme zaútočiť na obchoďáky, ale do inej časti ulice. Len pre predstavu. Predstavte si päť až šesťposchodové obchodné domy na úrovni Polusu, tie sú v radovej zástavbe za sebou, vpravo aj vľavo, pozdĺž dvojkilometrovej ulice :)

Pozajtra sme sa znovu rozhodli íst na kopec, tentoraz však iný.

Deň 25 - druhý kopec

Druhy kopec nás sklamal. Šli sme k nemu trinásť hodín vlakom a dve busom, aby sme tam nakoniec našli totálnu hmlu a dážď. A schody. Ale tak vyšliapali sme to a ideme trinásť hodín vlakom späť.

Šanghaj je síce veľké mesto, ale nie je v ňom toľko k videniu ako v Pekingu. Preto robíme výlety do okolia, kde sa len dá.

Diskutujeme o zvykoch miestnych. Mľaskajú na plnú papuľu takmer všetci a všade, pľujú na zem aj v autobuse, vo vlaku fajčia medzi jednotlivymi kójami. Potiahnuť chrchel do krku nemajú problém ani pri obede. Muži, ženy aj deti. Arogantne chodia po úzkych schodoch vedľa seba a neuhnú, zastavujú v strede malých koridorov a s obľubou náhle križujú cestu. Priateľka vraví, že je to prirodzene správanie a my západniari sme už moc zhýčkaní. Ja vravím, že tak prirodzene sa správa aj opica v džungli.
O tri dni letíme do Kórey :))

Deň 27 - líííííving Shanghai

Stále nám prší. Prakticky od výletu na druhý kopec. Včera sme boli v Souzhou, 50km na západ, aby sme si tam pozreli niekoľko pamiatok. Skončili sme tak, že priateľka odchádzala s minimálne 10 nákupnými taškami :P

Dnes prší celý deň, tak sme kúpili posledné darčeky a šli sme do kina :D Veľa filmov tu našťastie nepredabujú, tak rozprávka Cars 2 bola v pohode. Pobavil som sa. Ešte stojí za spomenutie, že keď sme chceli slané pukance, kukali na nás ako sprostí. Oni tu majú len sladké. Aj v obchode sme následne pozerali a fakt, len sladké.

Zajtra o deviatej ráno vášho času letíme do Kórey. Ameriky so šikmými očami. Všetko dvakrát tak drahé a kurz je 1eur=1564,71 wonov. To budú prepočty. Bookoval som hostel a zaplatil som pol milióna :)))

Deň 28 - policajná eskorta

Tak. Prišli sme do Kórey o šiestej večer. Je desať a len teraz som si sadol na posteľ v hosteli. Posledné dve hodiny sme chodili stále dokola po jednej ulici, hľadajúc náš hostel a nevedeli sme ho nájsť. Pýtali sme sa asi desať ľudí, všetci nám pomáhali, zapínali GPS, navigácie, volali na číslo hostelu, chodili s nami po uliciach, ale nič.

Telefónne číslo neexistovalo, GPS na cieľovej adrese ukazovalo na stred malej špinavej uličky, kde nič nebolo. Vyzeralo to, že je to celé fake a prišli sme o časť peňazí zaplatených dopredu. A nocľah. Posledný zúfalý pokus vyšiel z mojej hlavy - ísť na policajnú stanicu. Snažili sa, popisovali, pomáhali, no aj tak sme to nenašli. Po hodine sme sa tam vrátili a požiadali o pomoc znovu. Policajt sa nasr... dil na celý hostel, vypýtal si odo mňa osobné údaje, posadil nás do policajného auta, zapol majáky a išiel s nami. Našiel to zastrčené v najväčšej ritiuličke, vyliezol z auta a šiel s nami dnu. Domácim vypyskoval, jak to môžu mať tak hlúpo označené, nedajú na net direkcie a majú nefungujúce číslo. Mladá celá vystrašená mu dala nové číslo a stále sa ospravedlňovala.

Tak sme tu, zase to na fotkách vyzeralo lepšie, sme jediní v celom objekte. Čo je však neskutočné, je tá ochota domácich pomôcť. Každý oslovený sa zastavil, snažil sa gestikulovať, volal tam, zapínal gps, bral nás za ruku. No a nakoniec ten policajt... klobúk dolu pred týmito ľuďmi.

Neuveriľelná je aj ďalšia vec. Nefunguje tu roaming. Ale vôbec. Akoby krajina bola izolovaná od sveta a nedovoľovala tu okrem domácich nikomu volať. Čo je dosť problém. Napokon sme zistili, že celá krajina je pokrytá akousi hyperrýchlou verziou wifi (je fakt všade), ale treba meno a heslo. Zistíme zajtra. Z bankomatu som vybral pol milióna. Paráda. A zase ide facebook a twitter :))

Deň 30 - cestujeme s americkou armádou

Na druhý deň sme hľadali United Service Organisation, ktorá robí výlety na hranicu so Severnou Kóreou. A zase sme to nenašli. Vo všeobecnosti tu v Kórey je problém hocičo nájsť. Behali sme asi hodinu, pýtali sa, znova sa opakovali scény z hostelu. Až na policajta. Napokon som sa znova zdravo nahneval a zvolil postup ako pri hosteli, no tentoraz som šiel rovno dovnútra americkej vojenskej základne. Všade ostnatý drôt a bodáky, betónove zátarasy, veľký nápis "Kim station" a veľká černoška v U.S. uniforme salutovala vrátnikovi pri odchode. Tak som zamieril za ním a spýtal sa ho na USO. Vysvitlo, že je to dáka cestovka pre americký vojenský personál a civilov a poslali nás do inej časti základne. Tam už bolo včera zatvorené, ale dnes sme si kúpili výlet do demilitarizovanej zóny. Tak tam v piatok ideme s U.S. army :))

Inak Kórejci su zlatí. Slušnejšie vychovaní ako Číňania, ale tiež chrchlú. Nepľujú už však po zemi, ale predstava potiahnutého chrchlu v hrdle...

Soul má pamiatok ako Bratislava. Na dva dni max. Včera sme boli na výhliadkovej veži a potom som na priateľkinu veľkú nechuť zamierili do vojnového múzea. Napokon to skončilo tak, že som bol neustále bombardovaný otázkami: "na čo je toto, čo robí toto, kde sa toto ovláda?" a podobne :)))) Majú to premakané, expozícia od kameňov a bronzových šípov po reálny bombardér B52 a repliky atómoviek. Na troch obrovských poschodiach, videá, postavičky, uniformy, artefakty, dokumenty a podobne. Obrovský dvor s tridsiatimi tankami a obrnenými transportérmi, reálnou loďou (samozrejme na vode), štyridsať reálnych stíhačiek a vrtuľníkov, rakety atď.

Potom sme boli v kúpeľoch. To bol zážitok. Žiadny wellnesík ako u nás. Ale takmer pravý rímsky štýl. Kúpele rozdelené na mužskú, ženskú a spoločnú časť. V samostatnych častiach sa chodí nahý, žiadne plachtičky. V mojej časti bolo asi dvadsaťpäť spŕch, so zrkadlom a poličkou, chlapi si tam umývali vlasy, čistili zuby niťou a kefkou, vytláčali jebáky, holili sa, trhali chlpy z nosu a pod. Potom bolo to isté, ale na sedenie, tam sa strihali nechty, brúsili päty atd. Ďalej tri vane, každá tak pre šesť ľudí, vriaca voda, vlažná s masážnymi tryskami a ľadová. Na konci sauna. Ešte umývadlá s krémikmi, voňavkami, gélmi, tyčinkami do uší, hrebene. Vstup asi štyri eurá, platí na 24 hodín. Kúpele su otvorené non-stop, dá sa tam aj prespávať - v spoločnej časti je veľa buniek na spanie, veľa ľudi tam aj spalo. Samoobslužná kuchyňa a obchod s jedlom a polotovarmi.  Bola tam aj posilka a maséri. Chlapi spolu debatovali, pozerali šport na jednej z mnohých teliek, dávali si načas pri hygiene. Záležitosť na 4-5 hodín. Nie ako u nás kúpiť si vstup na dva a pol hoďky a triasť sa, čo všetko stihnem. Pravé a fungujúce kúpele, tak ako ich vymysleli Rimania. Len v Južnej Kórey.

Práve sedíme na busovej stanici, ideme do Sokcho na tri dni, hory, pláže, prírodná rezervácia. Možno sa aj konečne okúpem v mori.

Deň 31 - na túre s baterkou

Dnes sme sa vybrali na našu poslednú horu v Ázii. Keďže sme v prímorskom mestečku, tak 1708km nad morom sme si celých vyšliapali. Ale...

Keďže nás čas nehnal ako v predchádzajúcich prípadoch (bus či vlak), tak sme sa rozhodli zvoliť inú - dlhšiu cestu nadol. Hore to bolo 12,4km a niečo okolo 4 hodiny. Dole dlhšie, ale časovo rovnako. Lenže, ani jeden z nás nevie kedy a ako, minuli sme jednu dosť podstatnú rozdvojku. Teda neminuli, ale asi sme si nevšimli tú druhú cestu, čo by však znamenalo, že sme si nevšimli veľkú tabuľu so šípkami, čo sa skoro nedá.

Skrátka výsledok je ten, že sme zišli na severozápadnej strane kopca namiesto severovýchodnej. Išli sme dokopy 29,7km asi 11 hodín, posledné tri sme už nevideli pod nohy kvôli tme, poslednú hodinu už som vytiahol mobil a svietil baterkovým režimom. Priateľka mi visela na krku a každé šuchnutie v lese bol akýsi šablozubí zabijak a každá svetluška oko krvilačnej beštie. Krajina ako naše Tatry, no všade hustý les. Takže aj to málo svetla, čo bolo, stromy zakryli. Nakoniec sme skončili na nejakej rangerskej stanici, kde nám nechápajúci kórejský ranger zavolal taxík. Za 30eur prosím pekne :DDD Asi 20-30km z mesta po nás išiel, smrdeli sme ako tchory, musel mat radosť. Ako iróniou mal na boku napísané: "Korean mountain rescue".

Ešte som šiel do mesta na večeru, moja milá padla rovno na hubu a odmietla. Ale mali zatvorené :)) Tak idem spať hladný... že dobrú :)

Napísal Peter Rúfus v kategórii Ázia

Napíšte komentár