dĺžka článku: 1 min
Doba, v ktorej žijeme, môže byť definovaná mnohými vecami. Napríklad odpoveďou na otázku: Za čo by si bol ochotný zomrieť?
Počas histórie ľudstva bola odpoveď vždy jednoznačná. Za bohov, za Caesara, za knieža, za generála, za národ, za slobodu, za práva, za vlasť… Mozno ešte za stranu. Ale čo dnes? Keď teraz prestaneš čítať, oprieš sa do kresla a zamyslíš sa, pre čo si ochotný zomrieť, čo by to bolo? A musíš rozmýšľať viac ako 2 sekundy?
Aj to definuje našu dobu. Pre mnohých bude nakoniec odpoveďou jeho deti. Pre niekoho partner. Rodina. Asi len málokto rozmýšľa ďalej ako za tieto veci. Dostane sa však niekto aj k veciam, akými sú: idea, morálna voľba, presvedčenie, cudzia ľudská bytosť alebo civilizácia? A aj tu sa začnú vynárať poznámky pod čiarou, ako napríklad: záleží na situácii; ide o to, kto by to bol; či by to malo pre niekoho zmysel…
Aj to definuje našu dobu. Kult individuality a jedinečnosti, ktorý nám vládne posledných tridsať rokov je to, čo nás núti namiesto automatickej odpovede sa na pár sekúnd zamyslieť. Je to to, čo pri druhej alebo tretej odpovedi formuluje varovné „ale“ či alibistické „čo keď“? Voľakedy pri odpovediach alebo priamo v kritických chvíľach ľudí na hrane nezaujímalo, čo bude ďalej s ich manželkou a deťmi. Dnes rozmýšľame, že na ten dom a auto sme predsa len tvrdo makali, aby sme to len tak zahodili za seba… Len pre presvedčenie. To sa dá predsa zmeniť…
Aj to definuje našu dobu. Nehovorím samozrejme, že by sme teraz mali ísť na Obchodnú vyhľadávať súboje na nože. Je to skôr také mentálne cvičenie. Čo alebo kto je nám natoľko drahý, že by sme sa v sekunde a bez zaváhania vrhli pred zbraň či rútiace sa na to? Porozmýšľajme.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
