24. júla 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Výlet, let a prílet

dĺžka článku: 5 minút

Do Indonézie sme išli preto, lebo sme tam nemali vôbec ísť. Vysvetlím. Uplynul ďalší rok od nášho výletu v Strednej Amerike, tak sme začali rozmýšľať, do ktorého kútu sveta sa pôjdeme pozrieť tentoraz. Chvíľu sme zvažovali Seychelly, ktoré "zabila" skutočnosť, že naše neposedné zadky by tam len tak na mieste neposedeli. A na veľké dobrodružstvá to boli malé ostrovy. Nuž, tak Afrika. Môj tajný obdiv k Augustovi Móricovi Beňovskému nesmelo navrhol Madagaskar. Tak začal klasický prieskum predchádzajúci kúpe leteniek - čítanie cestopisných blogov a skúmanie TripAdvisor-a. Pomaly sme začali tvoriť itinerár, keď tu zrazu... Stalo sa, čo sa stane takmer zakaždým. D. mi poslala odkaz na zaujímavú cenu leteniek. Do Indonézie.

"Čo je v Indonézii?" spýtal som sa.
"Neviem, ale sú tam lacné letenky."
"Ok."

Presne takto sme rozhodli o našom ďalšom dobrodružstve. Až bolestne mi to pripomínalo moju cestu do Číny, o ktorej sme rozhodli len na základe toho, že sme práve sedeli v čínskej reštaurácii.

Takže po dvoch rokoch som sa opäť vracal do Ázie.

Odlet z Viedne, medzipristátie v Dubaji. Okrem toho, že tam asi všetkých vozia po letisku na stovkách elektrických vozítok a znie to tam ako v úli, je to letisko ako každé iné. A pri odletových bránach majú koberce. Do odletu sme mali pár hodín a bola hlboká noc, tak sme si ľahli pred našu bránu a zaspali. Párkrát som čítal, že takýto počin (alebo napís fixou na papier "please wake me up on 4:30 AM") je na letiskách celkom bežný a ostatní cestujúci vás pri otvorení danej brány (alebo v danom čase) zobudia. Vážne to funguje. Asi dvadsať minút pred otvorením brány nás zobudil jeden mladý chalan a kým sme sa prebrali, ďalší dvaja sa prišli presvedčiť, či naozaj nespíme.

Do Jakarty sme prileteli o tretej poobede. Ešte doma sme si kúpili letenky na pol šiestu na vnútroštátny let do Medanu. Že času dosť. No určite. Na imigračnej prepážke to vyzeralo ako na slovenskom úrade. Hoci bolo v prevádzke asi štyridsať okienok, v rade k nim stálo (a teraz bez srandy) približne dvetisíc ľudí. Chvíľu sme sa rozhodli postáť tiež, testujúc rýchlosť byrokratickej premávky. Po chvíli a krátkom prepočte som chytil D. za ruku a suverénne prešiel okolo všetkých tých ľudí. Nenávidím, keď to urobí niekto iný, ale začať dovolenku na opačnej strane zemegule zmeškaným letom na iný ostrov sa mi rozhodne nezdalo ako dobrý nápad. Z očí chlapca, pred ktorého sme sa predbehli bolo vidieť, že niečo podobné už sám zažil, tak nás s úsmevom pustil pred seba. Na úradníkovi bolo pre zmenu vidieť, že niečo podobné zažíva bežne, tak si suverénne vypýtal "vízový poplatok" 10 EUR na hlavu (s Indonéziou máme bezvízový styk, ak by to niekoho zaujímalo).

Zmeškať let sa mi však nechcelo, o to viac absolvovať peklo, ktoré by nám ten štátny zamestnanec vedel urobiť, ak by som sa s nim začal hádať. Tak som prispel jeho deťom na univerzittné štúdium. Utekali sme ďalej k batožinovým pásom. Tam nastala zrada. Na ruksaky sme čakali celú hodinu. Keď sme ich schmatli, mal som ešte perverznú predstavu, že by sme ten ďalší let mohli stihnúť. To som však nevedel, že odlet je z iného terminálu. Ak by vám niečo podobné hrozilo v budúcnosti vedzte, že letisko v Jakarte je obrovské. Také obrovské, že presun medzi terminálmi trvá autobusom polhodinu. K pultíku sme dorazili 17:40 s tým, že 17:25 malo lietadlo odletieť. Niekde vzadu v hlave sa mi premietal ešte ten obraz, že halami terminálu C sa ešte pred minútou niesol hlas nejakej letušky, ktorá v indonézštine vyvolávala slovenské mená, na ktoré lietadielko stále poslušne čakalo. No iste. Keď sme pultárovi ukázali letenky a on zbadal časový nesúlad, jemne sa oprel rukami o pultík a ukázal von oknom na nebo, že "tam niekde je!"

Takže to bolo naše prvé zmeškané lietadlo v živote. Čo ma však prekvapilo (nakoľko v Európe je niečo také nemysliteľné), letenky na ranný let sa dali stále kúpiť a stáli len 110€. Tak, že daj! Po vyriešení tohto problému však vyvstali hneď ďalšie dva:

  1. kde budeme spať?
  2. a ako pôjdeme na ten zajtrajší výlet do džungle, ktorý začína v čase nášho odletu?

Pekne po poriadku. Sadli sme si na zem a na letiskovej wifi s rýchlosťou vytáčacieho modemu sme našli "letiskový hotel". Letiskový v Jakarte znamená, že k nemu idete asi hodinu taxíkom a letiskový je len preto, že si to napísali na stránku. Taxikár o jeho existencii nemal ani šajnu, tak sa pýtal asi siedmich miestnych, že kde by sa asi tak mohol nachádzať. D. zatiaľ vytelefonovala posun nášho výletu do džungle o deň, takže oba kamene zo srdca padli na zem. Stihol som do nich ešte poriadne kopnúť, aby odleteli čo najďalej.

Posledný problém večera bola večera. Zmyli sme zo seba 24-hodinový let a vyšli sme do... uličiek medzi domami. Miestne vône, túlajúce sa mačky a domáci posedávajúci na malých plastových stoličkách pred domčekmi ma prepli do ázijského módu. Hneď som vedel, čo a ako. Po pár desiatkach metrov sme našli vybetónovaný priestor medzi troma priemyselnými garážami, odkiaľ sa šírila vôňa jedla a kde sedelo asi desať domácich. Zlaté pravidlo hodovania v Ázii vraví, že "jedz tam, kde je čo najviac miestnych." Tak sme sa usadili na plastové stoličky, zvyšok osadenstva prestal prežúvať a mama-kuchárka so synom-čašníkom chytili miernu paniku, ako nás budú obsluhovať. Problém napokon vyriešilo ukazovanie prstami a skutočnosť, že Nasi Goreng (indonézske národné jedlo) robia aj v bratislavskom SushiTime. Tak, že dvakrát a dve coca coly.

Najedli sme sa ako hradný pán s hradnou pani. Za tri doláre dohromady. A to na nás ešte určite zaryžovali (:

 

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár