dĺžka článku: 3 min
V jednom z predchádzajúcich RuFslettrov som rozoberal, ako stále menej a stále ťažšie spolu ako ľudia komunikujeme. V skratke som hovoril, že prepojenosť, ktorú nám dnešná doba prináša, má v skutočnosti negatívny vplyv na naše komunikačné schopnosti pri osobnom kontakte. Že preberaným témam častokrát chýba hĺbka, máme problém viesť a udržiavať konverzáciu a častokrát od nej bočíme k iným témam, pretože tento vzorec (prepínanie pozornosti) nás naučili technológie.
Dnes by som rád rozšíril túto úvahu, ale išiel by som na to opačne.
Mnohí ľudia totiž nevedia, ako toho druhého vôbec počúvať.
Sám som sa s týmto problémom potýkal. Ono počúvať človeka nie je až tak ľahké, ako by sa na prvé počutie mohlo zdať (malý test: skús pri najbližšej príležitosti zhrnúť človeku, s ktorým sa rozprávaš, vlastnými slovami jeho posledný vstup do diskusie tak, aby ti on potvrdil správnosť tojej interpretácie jeho výroku – je to neuveriteľne náročné). Veľakrát som totiž pri prúde slov robil jednu alebo viacero z troch základných chýb:
1) po pár vetách som už rozmýšľal o tom, čo urobil/povedal druhý zle, resp. v čom je jeho pohľad na vec mylný,
2) počas jeho rozprávania som vopred formuloval moju odpoveď alebo aspoň svoje argumenty,
3) myslel som na niečo iné, čo s danou témou/situáciou/človekom vôbec nesúviselo.
Nevravím, že dnes sa občas nepristihnem pri opakovaní týchto chýb. Chcem sa však s tebou podeliť o to, čo mi pomohlo tieto prešľapy vo väčšine diskusií nerobiť. Nejde o konkrétnu metódu či nejakú mantru. Moje správanie zmenila postupne séria výrokov, ktoré som čítal v rôznych knihách od rôznych autorov, no prakticky všetci hovorili, s malými obmenami, o tom istom. Uvediem najžiarivejšie príklady, ktoré mi počas rozprávania inej osoby takto vyvstanú automaticky na myseľ:
1) Ak sa rozprávaš s niekým, koho dobre nepoznáš, môžeš sa práve rozprávať s osobou, ktorá vie o diskutovanej téme oveľa viac, než ty.
2) Každý človek na svete vie o niektorej z oblasti, ktorú ovládaš, podstatne viac, než ty.
3) Predpokladaj, že osoba, s ktorou hovoríš, vie niečo, čo ty nevieš.
Autorov prvých dvoch citátov som si zabudol poznačiť, tretí je od Jordana Petersona (kniha 12 pravidiel pre život). Svoju myšlienku rozvíja nasledovne (parafráza): každý človek, každá osoba, a tým myslím úplne každá, je fascinujúcou ľudskou bytosťou, pri ktorej sa dajú stráviť desiatky hodín počúvaním jedinečného životného údelu a skúseností, ktoré si nedokážeš predstaviť a ktoré sa tebe nikdy nestanú.
A má pravdu. Dokonca aj keby sme za príklad zobrali niekoho, koho celý svoj život poznáme a myslíme si, že už si nemáme s ním čo nové/zmysluplné povedať. Napríklad naši starí rodičia. Položili sme im však niekedy otázky typu: Babka/Dedko, aké to bolo, keď si mal(a) 16 rokov? Ako to vyzeralo u vás doma každý deň? Čo robievala tvoja mama počas dňa, ako sa k tebe správal tvoj otec a čím boli tvoji starí rodičia? Ako žili a čo robili celý svoj život?
Pritom sa nejdeme rozprávať o niečom novom a nepoznanom. I keď vlastne áno. Ideme sa rozprávať o dobe, kedy začínala (alebo ešte ani nezačala) druhá svetová vojna, o spôsobe života v Rakúsko-Uhorsku, pravdepodobne celodennej a celoročnej práci na poli. Úplne iný svet, úplne iné podmienky, ktoré si dnes už ani nevieme predstaviť. Desať ľudí žijúcich v jednej izbe, otec, ktorý nevidel deti niekoľko rokov, nepriateľské vojská v krajine… A navyše opísané životným príbehom ľudí, ktorí sú našimi vlastnými predkami. Nie je to fascinujúce? Navyše ti garantujem, že po týchto otázkach sa oči tvojho starého rodiča, inak dlhé roky smutné a unavené, náhle rozžiaria novou iskrou a keď babka/dedko spustí svoj príbeh, ešte o tri hodiny bude mať o čom hovoriť a ty mať hromadu nezodpovedaných otázok.
A to je len jedna téma s človekom, o ktorom si myslíme, že ho poznáme. Koľko takýchto cudzincov sa nachádza v našom okolí? Aké sú príbehy a skryté zákutia/koníčky/zážitky našich kolegov, kamarátov, priateľov? Do čerta, dokonca si myslím, že aj moja manželka by mi vedela ešte niekoľko dní hovoriť veci, o ktorých som doteraz nemal ani tušenia.
Naučil som sa tak pozerať sa na každého človeka, s ktorým mám možnosť konverzovať, ako na fascinujúcu studnicu informácií, príbehov a zážitkov, o ktorých ja nič neviem a môžem sa veľmi ľahko veľmi veľa vecí dozvedieť.
Plus. Človeku, ktorý vie druhého aktívne a so záujmom počúvať, sa dostane dôvery, úprimnosti a rešpektu, ako málokomu.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
