16. augusta 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Sibayak

dĺžka článku: 10 minút

Počas nášho spievania roľničiek na rieke s troma Indonézanmi začalo pršať. Pekný tropický lejak. Keďže sme však boli kompletne premočení z raftovania, až tak to nevadilo. Poodrážali sme sa zadkami od pár riečnych skál a doplavili sa až do dediny. Tam sme niečo (áno, ryžu) zhltli a vydali sa k autu, nakoľko nás čakal ešte presun do Berastagi, mestečka na úpätí sopky Sibayak.

SUV-čko nám ešte pred cestou poslúžilo ako kabínka na prezlečenie. Suchý a spokojný som sa usadil na zadnom sedadle. Trochu som sa bál, že na sopku pôjdeme tou istou hrdinskou cestou, ktorou sme prišli. A nemýlil som sa. Po troch hodinách plahočenia sa asi tridsaťkilometrovou rýchlosťou by ma málokto presvedčil, že to môže byť ešte horšie. Bolo. Kto si pamätá ešte starú cestu Donovalmi (pred jej rozšírením) alebo prejazd Čertovicou a natiahol by ho na štyri hodiny, získal by hrubú predstavu o našej ceste do Berastagi.

Ale k tej veselšej časti. Mali sme na internete vyhliadnutý jeden guesthouse, pri ktorom nás šofér po asi ôsmych hodinách neprerušovanej jazdy vyhodil o desiatej večer. Môj pokus o zdvorilostnú konverzáciu vtipnou otázkou, či sa ešte chystá ísť naspäť, bol zrušený odpoveďou, že chystal. Pozrel som do kopca na guesthouse len aby som zistil, že je všade tma. Pre istotu som ho teda poprosil, aby chvíľu počkal a D. som poprosil, aby počkala s ním (keby sa rozhodol ujsť). Nebolo to možno rytierske, ale zúfalá situácia... Vybral som sa do kopca. Po nazretí cez niekoľko okien som v jendom zahliadol slabučkú žiaru zo vzdialenejšej izby. Podľa rozhodenia nábytku som usúdil, že tam by tak mohli bývať domáci, tak som zaklopal na okennú tabuľu. Musel som to ešte trikrát zopakovať, než sa tiene dali do pohybu. O chvíľu už predo mnou stála asi šesťdesiatročná pani, ktorá po anglicky samozrejme nevedela ani ťuk.

Obzrel som sa dole pod kopec, či tam ešte je D., náš šofér a naše veci. Auto som zahliadol, čo ma síce potešilo, na druhej strane som tým prišiel o vnútornú výhovorku utiecť z mojej nezávidenia hodnej situácie. Stará pani totiž na mňa stále zazerala, že čo chcem. Povzdychol som si, spomenul na Čínu a pustil som sa s ňou do medzinárodne rozšírenej končatinovej konverzácie.

Priloženie spojených rúk k lícu, nahnutie hlavy na stranu, zavretie očí. Ukázanie dvoch prstov. Na moju hruď a dole kopcom.

Pani chvíľu premýšľala, potom vystrčila ukazovák a zmizla v dome. Objavila sa s mobilom a niekam volala. Ukazovák nespúšťala. Predpokladal som, že volala nejakému potomkovi, ktorý mal penzión na starosti. Šťastie ma neopustilo, nedovolala sa.

Zvraštila pery a následne celú tvár, čo bolo veľmi povzbudivé gesto. Zahľadeľa sa do neba a niečo začala počítať na prstoch. Znova ukázala ukazovák a zmizla v dome. Po chvíli vyšla s veľkým zväzkom kľúčov, na ktorom visela ružová plyšová papuča väčších rozmerov, než by bolo vhodné. Zamierila k jedným dverám, vybrala správny kľúč, no vzápätí sa zháčila. Potom si pleskla do čela a povedala mi po indonézsky, že tam niekto býva (aspoň tak som to pochopil). Rovnaká scéna sa zopakovala pri ďalších dverách. Keď sme sa presunuli k tretím, už som bol zmierený s tým, že vôjdeme niekomu do izby v strede spánku. Alebo niečoho iného. Zámok klikol a dvere sa otvorili. Vnútri nikoho. Chvíľu to vyzeralo, že pani bola touto skutočnosťou oveľa viac potešená, ako ja. Odsunula dvere a rukou ma ponúkla vstúpiť. Prehliadol som si izbu.

"Ónly uan," povedala. Predbehla tým moju otázku, či majú aj niečo "iné". Tak som teda súhlasil a zbehol po D. a veci. Šoféra som poslal preč. Nechcel som, aby tam bol, keď D. zbadá našu izbu. Rozhodol som sa jej prezentovať fakty bez možnosti úniku.

Neskorá nočná hodina, únava a totálna tma (verejné osvetlenie na vidieku je vymoženosť vyspelých krají) napokon rozhodli, že ostávame. Pani som sa v posunkovej reči spýtal na peniaze, na čo veľavýznamne mávla rukou a ukázala za horizont. Asi zajtra. Izba pôsobila presne tým dojmom, že so svojim spolucestovníkom zabudnete na všetky vaše rozdiely a spíte buď v kŕčovom objatí, alebo chrbtami nalepenými na seba s papučami pripravenými na vraždenie viacnohých nepriateľov.

Zbehli sme ešte "do centra" na rýchlu večeru. Všade sme sa pokúšali zistiť, ako sa dostať na sopku, no bez úspechu. Vrátili sme sa do penziónu a skúsili ešte z iternetu vymačkať nejaké informácie. Keď tu zrazu sa, o polnoci, z ničotnej tmy vynorili dve ženské postavy. Najprv som rýchlo hľadal papuču, ale potom pristúpili bližšie a svetlo odhalilo, že patria k nášmu európskemu druhu. Slovo dalo slovu a zistili sme, že nad ránom idú na sopku a výlet organizuje syn tej starej panej, čo nás ubytovala. Odchod o štvrtej ráno, výstup s čelovkami a sledovanie východu slnka na sopke. Prečo nie, veď to bolo už o štyri hodiny.

Poznáte ten pocit, človek si ľahne, zavrie oči a o dve sekundy ním niekto zatrasie, že už sú štyri hodiny ráno. Hurá na sopku. Dole pri ceste sme sa stretli s ďalšími troma múmiami, nasadli sme do rozheganého džípu a vybrali sa do základného tábora. Asi po dvoch hodinách stúpania sa začala hustá tma rozostupovať prvému šeru a po ďalšej hodine sme mohli vypnúť čelovky. Nedlho na to sme horolezeckým výkonom zdolali aj posledných sto metrov k vrcholu, odkiaľ sme zbadali, že sa k nám po rôznych cestičkách hrnú desiatky a desiatky ďalších nadšencov východu slnka. Na vrchole sme ale medzi prvými boli my, tak sme si obsadili najlepšie fleky. Škoda len, že celá obloha bola zatiahnutá. Východ slnka teda pripomínal kúzelné číslo, na záver ktorého kúzelník zabudol vytiahnuť králika z klobúka.

Ako bolestné nám naši sprievodcovia pripravili návštevu miestnych kúpeľov, čo bolo v podstate asi šest vybetónovaných bazénov (u nás také boli za komunizmu - tehelné pole a podobne), do ktorých napúšťali vodu z termálneho prameňa. Keďže sme boli prví na sopke, prví sme boli aj nadol a v kúpeľoch, ktoré sme tak mali asi hodinu celé pre seba. Voda v jednotlivých bazénoch sa odlišovala len svojou teplotou od vriacej až po sviežu. Domáci za nami ešte prišiel, či si nedáme nejaký drink. Chudák určite myslel čaj alebo kávu, no ja som mu zahlásil "Whisky!" V očiach sa mu objavilo zdesenie, ako keby ma práve pristihol v bazéne s jeho jedenásťročnou dcérou. Zamračil sa a nahnevane odišiel. Až vtedy mi došlo, že som v moslimskej krajine, kde je alkohol prinajlepšom tabu. Môj fault.

Asi hodinku sme sa ešte kúpali a vymýšľali, čo ďalej. Keďže sme sopku zvládli oveľa skôr ako sme rátali, rozhodli sme sa pre odchod k jazeru Toba ešte v ten deň. V "centre" som zahliadol búdku Tourist Information Centre, že tam budú vedieť. Hneď po návrate som sa ta teda vybral a skoro som onemel, keď som za pultíkom našiel syna starej panej, u ktorého sme bývali a ktorý nám zariadil výlet na sopku. Zasmial som sa, on mi dal zľavu a o dve hodiny sme mali vyraziť.

S D. sme sa pobalili a pre dostatok času vybrali ešte na obed. Po ceste nás zastavilo pubertálne chlapča, že či sa s nami môže odfotiť. Keď sme sa ho spýtali na dôvod, povedal, že loví turistov. Jeho angličtina bola celkom obstojná, tak som sa s ním pustil do konverzácie, že čo to znamená a prečo nie je v škole. Ukázalo sa, že tieto dve veci spolu súvisia. Keďže v Indonézii nie je učiteľov angličtiny dostatok, deti dostali úlohu namiesto vyučovania ísť do ulíc a "loviť turistov". To znamená rozprávať sa s nimi, možno ich chvíľu sprevádzať, spoznať ich životné pomery a povedať čo-to o svojich. Ako dôkaz mali doniesť učiteľom spoločné fotky - úlovky. Rozhodol som sa to využiť, tak som mladému povedal, nech nám ukáže, kde sa tu dá dobre najesť a počas obeda sa s ním porozprávame.

Zaviedol nás do akejsi mexicko-indonézskej reštaurácie. Vyzval som ho, nech si objedná, na čo má chuť, že pozývam. Bol vyziabnutý tak, že som očakával štvorchodové menu, no mladý si rozkázal obrovský zmrzlinový milk shake. No dobre. Nasledujúcu hodinu sme sa rozprávali o našich krajinách, porovnávali systémy ich fungovania a smiali sa alebo žasli nad rozdielmi. Podľa toho, aké boli veľké. Pikoška chalan mal povinnú školskú dochádzku 10 rokov, 6 dní v týždni a bez akýchkoľvek letných prázdnin. Keď sme mu povedali, že u nás sa dva mesiace v roku nechodí do školy, chvíľu si nás premeriaval, či ho neklameme. Býval s matkou v neďalekej dedine (názov lazy alebo kopanice by však bol výstižnejší), otec ich opustil. Starali sa spolu o rodinnú farmu a chlapča pri tom chodilo do školy.

Po čase sa trochu osmelil a začal vyzvedať on. Povedali sme mu, že ideme na jazero Toba. Zasnene sa zahľadel do diaľky, že tam chce ísť celý svoj život, lebo miluje plávanie. Tu sme s D. najprv prekvapene pozreli na seba a potom naňho, či si tentoraz nerobí srandu on z nás. Jazero Toba bolo od tej dediny vzdialené asi 3 hodiny cesty a cena lístka na autobus sa pohybovala v desiatkach centov.

"A prečo si ešte nebol?" znela teda moja otázka. Mladý sa začal ošívať a vyhovárať na povinnosti, hneď som však vycítil, že išlo o peniaze. Spoločne sme ešte dojedli obed a šiel nás odprevadiť k autobusu. Po ceste som mu prikázal, nech si napíše moje číslo. Nechápal, ale písal. Následne som mu do ruky vrazil ekvivalent asi tridsiatich eur v indonézskej mene a prikázal mu, že ich môže minúť len na výlet k jazeru. A na mobil nech mi pošle fotku ako "úlovok". Nadšene a s vlhkými očami súhlasil. Spolu s D. sa ešte skamarátili na facebooku, keby sa mu nepodarilo poslať fotku. A hoci som si myslel, že peniaze zhrabne a v živote o ňom nebudem počuť, o pár dní sa na jeho stene objavila fotka z jazera, kde mal úsmev od ucha k uchu.

Naša cesta k jazeru patrila k tým romantickým. V sedemmiestnom SUV sme sedeli siedmy, čo bol luxus. Síce nie až taký, keby cesta trvala len hodinu a auto by bolo vyrobené na európske rozmery zadkov, ale vďační sme boli aj za to. Šofér síce vyzeral, že je to asi jeho tretia cesta po získaní vodičského preukazu (utešoval som sa, že musí niečo také predsa mať), ale do cieľa sme napokon došli. Nasadli sme na trajekt a hurá na Samosir - ostrov v strede jazera. Obligátne sme poblúdili ešte po zopár hosteloch, kým sme našli jeden voľný a vybrali sme sa na večeru. Podľa tripadvisora bola tá najlepšia reštaurácia na celom ostrove hneď pod našimi oknami. A skutočne, rybky vylovené priamo v ten deň z jazera, pred nami grilované a voľne dostupné PIVO, pri ktorého pití na mňa nikto nezazeral.

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár