8. októbra 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Samosir

dĺžka článku: 6 minút

Počas mojich ciest si robím denné zápisky heslovitou formou. Pri ich čítaní počas zvečňovania týchto spomienok na blogu sa musím častokrát usmiať. Vyzerá to nejak takto:

...cesta do Bukit Lawang, hrdinská diaľnica, raňajky, hnusná káva, orangutany, žraločie pávy, kradnúca opica, raft a lejak, týpek spieval roľničky, 10x Čertovica do Berastagi...

Keď som však zbadal prvé slovo "dnešného dňa", rehotal som sa pár minút. Znelo: "randáliskokohútiskovedľako*otisko".

V Ázii či spíte v hoteli, hosteli alebo penzióne, vždy vás čaká približne nasledujúca noc: do nejakej jednej alebo druhej nad ránom prichádzajú na izby turisti, väčšinou s veľkým hlukotom. O nejakej štvrtej začne kikiríkať kohút, ideálne ôsmy. Každý domáci, bez ohľadu na to, či vlastní alebo prevádzkuje hotel, má predsa hydinu. Do polhodiny po kohútoch sa odvšadiaľ vyroja miestni. Začnú upratovať, vysávať a hádzať metle o zem. Deti výskajú, štrngajú taniermi a všetci pri tom po sebe veselo hulákajú. A ak máte to šťastie, že vo vedľajšej izbe prebýva turista-ázijec, pripočítajte k jeho rannej hygiene polhodinu chrchlania. Neexistuje zaručenejší spôsob, ako sa naučiť pravidelne skoro ráno vstávať, ako dlhší pobyt v Ázii.

Na raňajky sme zbehli o dva domy ďalej. "Raňajkáreň" spoznáte na ďalekom východe jednoducho. Je to každá vývarovňa, ktorej stoličky sú už ráno zložené zo stolov a medzi nimi behajú mačky alebo sliepky. Objednali sme si verziu "amaricano" a za dve eurá sme dostali približne toto:

Zlý dojem z noci bol zapudený, hor sa na nový deň. Panej sme sa spýtali, kde sa tu dajú požičať motorky. V Ázii požičiava motorky takmer každý. Niektorí dokonca oficiálne. Zhodou okolností aj čašníčkin muž, ale ten motorku v daný deň potreboval, tak nás poslala naspäť k našej chyžnej. Tá zavolala bratrancovho otca koňa brata a o chvíľu stál skútrik pred nami. Občiansky či vodičský nikoho nezaujímal, hlavne daj peniaze a natankuj.

Prvá zastávka bol Tomok. Hrobka miestneho kráľa, ktorý v (našom) stredoveku zaviedol na ostrove kresťanstvo. Údajne to bola prvá a jediná enkláva tohto druhu v celej Ázii. Pri vstupe na posvätné miesto som si musel prehodiť cez jedno plece akýsi šál. Ženy túto povinnosť nemali. Zaujímavé. Hrobky vyzerali malo. Ázijci vo všeobecnosti nie sú vysokého vzrastu, ale stredovekí Ázijci museli byť malinký. Morbídne mi to pripomenulo hrobčeky malých detí.

Dvaja bieli, zaujímajúci sa o miestnu kultúru. Okamžite sme boli stredobodom pozornosti, úsmevov, pohľadov a asi tuctu fotiek s miestnymi. Stánkari a obchodníci boli celí bez seba. Oridžinlhendmejddžustforju. D. ich uspokojila akousi hodvábnou šatkou, ja som kúpil obligátnu magnetku. Naspäť do sedla motorky. Plán sme nemali. Túlali sme sa krajinou, kam nás sklon cesty a kvantita výtlkov pustili. Občas sme objavili aj niečo takéto:

Pomaly sa schyľovalo k obedu. Začali sme teda pozornejšie sledovať dedinky, ktorými sme prechádzali. Väčšina z nich vyzerala ako cez kopirák. Tu sliepka, tu pes, tam babka. No odrazu sme zbadali veľký dav ľudí, pobehujúce deti, hluk a piskot píšťalky. Jeden by si myslel, že zamieriť na cudzom kontinente, cudzej motorke a s cudzím odtieňom pleti medzi stovky miestnych nie je práve bezpečný nápad. No presne to som urobil. Miestni však boli mojim počínaním oveľa viac prekvapení ako ja, tak mi zarazene ustupovali. Vzduchom sa niesla vôňa jedla praženého na oleji a grilovaného mäsa v marináde.

Po pár metroch sme zistili, čo spôsobil ten rozruch. Dedinský futbalový zápas. Ihrisko, ktoré táto pololúka mala pripomínať, bolo skutočne unikátne. Na udupanej hline hrubé a nepravidelné trsy trávy, mierny sklon do kopca a na priamo na hracej ploche dokonca stál nepoužívaný elektrický stĺp. Pripojil by som aj video, len stala sa mi taká vec... Vytiahol som telefón, dve minúty som sa s ním točil v dave, zachytávajúc tento výjav. Potom som ho zložil, aby som vypol nahrávanie a v skutočnosti som ho až vtedy zapol. Uvedomil som si to, bohužiaľ, až večer na izbe. Pripájam teda zábery z iného zápasu, tentoraz z Ubud-u na Bali, čo bol seriózny mestský zápas. Ale pre utvorenie predstavy postačí.

Zhrabli sme tam nejakú opekanú ryžu a odišli z davu do tieňa neďalekého kostola. Asi to znie ako čudné miesto na obed, ale biely človek v Ázii sa pri katolíckom kostole cíti tak akosi viac doma.

Motorka po ryži a dvoch mandarínkach znova zavrčala, vypustila štipľavý dym spáleného benzínu a išlo sa ďalej. Prešli sme niekoľko dedín, veľkým oblúkom obišli veľkého hada na ceste, ktorý "skočil" po motorkárovi pred nami, až sme dorazili na pláž. Nebyť faktu, že sme boli na jazere, uveril by som, že sme pri mori. (Relatívne) čistý piesok, vodné bicykle, slnečníky a smetné koše v pravidelných rozostupoch. Úzke betónové chodníčky vedúce k vode boli poctivo rozpálené ako v akomkoľvek inom letovisku. Ak sme niekde len pútali pozornosť, tak tu sme ako dvaja bieli v plavkách svietili ako supernovy. Drobné Aziatky civeli na mňa, čo by ich partnerom možno aj prekážalo, keby tí neciveli oveľa viac na D. Berúc to už ako súčasť folklóru sme sa vykúpali, vyslnili a hurá opäť na skútrik.

Cestou späť sme sa zastavili v batackej dedine. Batakovia boli (a na niektorých miestach ešte sú) pôvodní domorodí obyvatelia severnej Sumatry. Tí zobrali za svoje stavať si domčeky s netradične tvarovanými strechami. Dôvodom bolo, že ich dom slúžil na všetko. Väčšinou bol postavený na koloch (pozri obrázok nižšie), jednak ako ochrana proti vode a jednak to bolo ideálne miesto, kde ohradiť svoj dobytok na noc. Do domu sa teda vstupovalo po drevených schodíkoch smerom nahor, takže prízemie začínalo niekde v úrovni hrude. Tu boli skladovacie priestory a veľký priestor pre pec, rošt a otvorený oheň. Zvláštny sklon striech sa teda odvíjal od potreby variť vo vnútri a práve ohyb strechy umožňoval prirodzený odvod dymu z domu. Na ďalšom poschodí, ak boli obyvatelia majetnejší, bolo miesto na spanie. Ak to boli chudobnejší Bataci, mali nad prvým poschodím jednoducho zavesené hamaky.

Spoločne so skútrikom sme pomaly zamierili domov, obzerajúc si ešte okolitú krajinu. Po ceste sme našli sme zopár čarovných miest a dokonca jeden obrovský batacký dom. Ten sa nachádzal v opustenom areáli a bez nejakých obrázkov či tabuliek nám teda nebolo úplne jasné, na čo slúžil. Tipoval som oficiálne návštevy, kultúrny dom alebo niečo podobné.

Večeru znova vyhrala pečená rybka z jazera a pivo. Následne sme sa vybrali na balkón užiť si nejakú-tú kinematografiu na iPade, no po chvíli sa k nám priplichtila miestna škuľavá mačka. Zvláštne bolo, že skoro všetky mačky, ktoré sme v Indonézii videli, boli škuľavé. Nie, že by vyslovene narážali do stien, avšak oproti našim domestifikovaným beštiám sa im výrazne krížili oči. Táto bola navyše až otravne prítulná a nedala sa odohnať, aby mi do sekundy zase nepochodovala po hlave. Tak sme pozerali traja.

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár