11. septembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Pyramídy

Za posledné dva týždne som sa v niekoľkých konverzáciách s niekoľkými ľuďmi nezávisle od seba dostal k téme, že život dnes nie je ľahký. Nechcem teraz hovoriť o jeho materiálnej stránke či peniazoch, ale o takom tom stave, kedy človek príde po celom dni domov, urobil toho veľmi veľa a vlastne nič zároveň. Večer je rovnaký ako ráno, ráno je rovnaké ako večer, žiaden významný zlom či žmena v živote nenastala, hoci jeden má niekedy pocit, že tlačí veľký kameň hore kopcom.

Každý má svoje problémy a to je v poriadku. Práca, rodina, byt, dom, pomoc blízkym či priateľom, upratovanie, nákup, všetko si berie svoju energetickú daň. Na konci dňa si človek sadne pred televízor, počítač, partnera, priateľa či pivo a energiu si dobije. Kritické to však začne byť, keď tento energetický balans sa v dôsledku dlhodobých udalostí začne posúvať. Na úkor času pre dobíjanie energie ju ešte viac míňame a hoci veľakrát s dobrým úmyslom, takýto posun v dlhodobom horizonte má deštrukčný charakter najprv pre telo a neskôr pre psychiku.

Presne o tomto stave vecí som viedol v uplynulých dňoch niekoľko debát. Čo robiť, keď jeden príde po celom dni domov, 13 až 15 hodín energie venoval iným a na dobitie svojich bateriek už nie je čas. Alebo je dlhodobá frustrácia z tohto stavu natoľko silná, že aj aktivity, ktoré predtým oslobodzovali, teraz už nechutia tak sladko. A človek sa ocitne v špirále smerujúcej nadol, z ktorej na prvý pohľad nie je úniku. Po celom dni má pocit, že ťahal za povraz obrovský kamenný blok na pyramídu a večer sa môže hodiť do postele s vedomím, že na druhý deň ho čaká iný, no stále rovnako vyzerajúci blok. Fyzická stránka tohto problému pri tom nie je tak pálčivá ako tá psychická. Nikto nám po našom úsilí večer netlieska, nikto nás netľapká po pleci, nikto nám neďakuje za odňatie bremena, ktoré by inak nieslo ľudstvo samotné. A ako naschvál, všetci to majú ľahšie, len ja sa trápim ako idiot. Ale to je údel, ktorý máme všetci. Odlišujeme sa od seba akurát tým, že každý ťaháme kamenný blok inej veľkosti, po inom povrchu a naše pyramídy budú mať na konci našich životov rozličnú veľkosť.

No práve posledná veta je kľúčom k problému, ktorý je podľa mňa viac psychologický ako fyzický. Práve tá veta pomenúva dve základné (a často mylné) domnienky, ktoré takúto situáciu robia ešte horšou: iným to ide ľahšie ako mne a iní už majú oveľa väčšiu/lepšiu/krajšiu pyramídu ako ja.

Človek je tvorom instatného uspokojenia. Preto si tak užívame jedlo, cigarety, alkohol, drogy, sociálne siete a sex. Čokoľvek, čo trvá krátko a spôsobuje uvoľnenie dopamínu do mozgu, je super. Ťahanie kameňov po celý život super nie je. Najmä ak máme každý deň na očiach, že bloky ostatných sú oveľa menšie, ich cesta jednoduchšia a pyramída oveľa väčšia.

To je ale súčasný uhol pohľadu. Dnes prakticky vidíme len veľmi málo alebo nám pohľad zastiera či kriví hmla, vlnenie vzduchu či blok samotný. No ubehne pár rokov či desaťročí a nám sa naskytne iný pohľad. Pohľad na dielo svojho života. A ak sme počas všetkých tých dní a rokov poctivo ťahali kameň za kameňom, nepodvádzali, neskracovali si cestu či nemenili žulu za vápenec, bude to pohľad na dielo krásne, veľké a na pevných základoch. Áno, aj ostatní budú mať svoje pyramídy. Ale je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich budú menšie, trochu krivé, sem-tam ohlodané časom alebo zbúrané. To je to, na čom záleží. Vtedy pochopíme, že práve takéto dni boli základom (doslova) pre to, na čom neskôr budeme stáť. Ak chceme stáť pevne, musíme pevne držať (a ťahať) už teraz. Raz to bude dávať zmysel.

Hovorí sa, že ťažké skúšky dostávajú len tí, ktorí sú schopní ich zvládať. Keď sa ti bude nabudúce zdať, že život sa stal opäť o trochu náročnejším, uvedom si, že si práve poskočil na vyšší level.

Na záver možno len jeden citát, ktorý mne osobne v naťažších chvíľach najťažších dní pomáha zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.

"Every day we make it. We'll make it the best we can."

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár