27. júla 2014 - tvorba

Prečo nemám rád jednoznačné konce

Dostávam túto otázku čoraz častejšie. Vrece sa s nimi roztrhlo po mojom debute Ticho, no v mojom súčasnom období - pri tvorbe poviedok - prichádzajú stále častejšie. Kontrolná skupina číta nové diela a ich výraz po poslednom riadku hovorí za všetko.

Pre mňa osobne príbeh nikdy nekončil posledným riadkom. Knihu som nečítal ako niečo dané, čo má tam svoj začiatok a tu svoj koniec. Také príbehy mi vnášali smútok do duše. Vždy som sa cítil byť súčasťou deja, človekom, ktorý kráča hneď za hlavnou postavou a nazerá jej cez rameno. Rozhodoval som sa s ňou, trpel som s ňou, aj som ju párkrát za jej rozhodnutia nenávidel. A potom príbeh skončil. Postava zvíťazila v tom či onom boji, všetci ostatní pomreli. Alebo naopak. Hrdina zahynul pri plnení svojho poslania alebo ho okolité prostredie pretiahlo na opačnú stranu. Bol som smutný. Moja cesta s postavou končila na tom mieste.

Potom sa objavilo zopár príbehov, ktoré som dočítal a na perách zostalo visieť to povestné: "A...?"
A začal som rozmýšľať. Čo by sa stalo ako ďalšie? Čo by bolo najpravdepodobnejšie? Čo ak sa v tomto mýlim a toto by bolo inak? Stačilo zopár takýchto otázok a odrazu som zistil, že príbeh vlastne neskončil. On pokračoval ďalej. Hoci len v mojej hlave, no mohol som ho prežívať naďalej. Niekoľkokrát a niekoľkými smermi.

Niečo, za čo som spočiatku spisovateľov nenávidel, som zrazu začal obdivovať. Nesúhlasím s názormi kritikov, akými sú: "je to znakom neschopnosti autora zmysluplne zavŕšiť dielo" alebo "autor nie je dostatočne vyzretý na to, aby tvoril komplexné príbehy." Podľa mňa nie. Ani život nie je jednoznačný. Iste, niektoré ľudské miniepizódy života sa končia šťastne, iné tragicky. Ale v porovnaní s ostatnými, je ich minimum. Aj tak vždy, keď zhasnete posledné svetlo v spálni a pozriete sa do stropu, rozmýšľate:
"Prečo som to nepovedal tak, ako som si to nacvičoval?"
"Čo by sa asi tak stalo, keby som ju vtedy pobozkal?" 

Život je komplexná mozaika detailov, zlievajúca sa do množstva prepletených cestičiek a odbočiek. My tiež v našich vlastných kapitolách neskončíme len zle alebo dobre. Čo ak je práve možnosť ukončiť príbeh len tak, či onak, znakom obmedzenosti ľudského myslenia?

Napísal Peter Rúfus v kategórii tvorba

Napíšte komentár