12. októbra 2020 - myšlienky z RuFslettra

Pomsta

dĺžka článku: 5 min

Minulý týždeň som hovoril o urážke. A skoro každému po urážke automaticky napadne: pomsta. Ak by som si teda požičal otázky, ktorými som začal minulotýždňovú tému: má pomsta nejaký zmysel? Presnejšie: je racionálne odôvodniteľné pomstiť sa druhej osobe za jej konanie?

Niekde som čítal: Pomsta je pre malicherných a nezodpovedných.

Musíme preto začať tam, kde sa pomsta rodí - v hlave ublíženého. Aj keď som minulý týždeň ponúkol predpoklad, že racionálnemu človeku by poznámka inej osoby (a v tomto prípade aj jej konanie - hovoríme totiž o vzniku myšlienky na pomstu), prijmime pre účely tohto úvodu predpoklad, že človek sa môže cítiť ublížene po poznámke/konaní niekoho iného. V skutočnosti táto mozgová mašinéria sa nejaví hneď od začiatku ako negatívna cesta, práve naopak. Človek sa dožaduje spravodlivosti. Až v druhom kroku nasleduje predstava pomsty ako formy spravodlivosti.

Spravodlivosť má však jeden problém. Spravodlivosť je ľudský vynález, ktorý je v skutočnosti len zriedka dosiahnuteľný. Ale mnohí nebudú váhať ničiť životy, vyžadujúc ju.

Poďme teda od začiatku. Prečo si ľudia spôsobujú utrpenie (urážky, skutky zlovôle, prieky...)? Aj v tomto prípade sa mi v živote potvrdzuje vzorec, ktorý som načrtol minulú nedeľu. Že ľudia spôsobujú utrpenie, keď trpia sami. A rovnako sa mi potvrdzuje, že odstránenie ich utrpenia im pomôže neubližovať ostatným.

Moja teória má však na prvý pohľad jednu chybu. Akú? Nie je v nej pomsta. A to z troch dôvodov.

Prvým dôvodom je uvedomenie si, že ak mi niekto robí zle, v skutočnosti z nejakého dôvodu trpí hlavne on. (Iste, aj toto má výnimky, keď však budeš kopať dostatočne hlboko, zistíš, že ich je minimum.) Preto mi dnes ako prvé nenapadne niečo na štýl: "Sviňa! Ako by som mu to mohol vrátiť?", ale: "Čo túto osobu trápi a ako by som jej vedel pomôcť?"

Tu by som sa rád zastavil a povedal, že toto "prevzorcovanie" môjho myslenia trvalo dlhé roky. Neprišiel som na to zo dňa na deň. Po ceste som urobil veľmi veľa chýb a občas sa nejakej dopustím aj dnes. V skutočnosti je však uvedomenie si, že skutočná zloba sa nedeje mne, ale (podstatne väčšia) sa odohráva v mysli toho druhého, do veľkej miery uľavujúca. Som rád, že to tak je. Som rád, že som terčom negativity len na pár krátkych sekúnd (ak si ju pripustím, tak minút či hodín) a neužiera ma vnútorne týždne, mesiace či roky. Toto vedomie mi do obrovskej miery pomáha zvládnuť prvotný nápor zlosti, ktorá je prirodzenou reakciou. Dalo by sa to zhrnúť to pekného paradoxu: ak mi niekto robí zle, uvedomím si, že vo väčšom obraze sa mám vlastne dobre.

Druhým dôvodom, ktorý sa prejavil takmer ihneď po zmene vnímania, ktorú som načrtol v posledných dvoch odsekoch, je, že akonáhle som prestal myslieť na pomstu, zbavil som sa obrovského množstva negativity. Poznáš tie nespočetné vnútorné dialógy s danou osobou, trvajúce hodiny či dni po incidente, kedy si premietaš, čo si mohol povedať inak, čo si nemal povedať a čo si mal povedať, aby si z uvedenej situácie vyšiel lepšie? To je neskutočné trápenie. Má však aj druhú vlnu, ktorá sa objaví, akonáhle tieto dialógy utíchnu. Keď človek začne rozmýšľať, ako to druhej osobe vráti, hoci by to malo byť len v podobe tváriť sa urazene, neodpovedať na správy či čiastočne alebo úplne s ňou prestať komunikovať.

Akonáhle som teda prestal myslieť na reciprocitu zlého konania, opustilo ma neuveriteľné množstvo negatívnych myšlienok, ktoré mi zaplavovali myseľ. A z dlhodobého hľadiska je to fantastický pocit.

Tretí dôvod je identický ako z minulého týždňa: pocit vlastnej dôležitosti. Podľa mňa ak má človek potrebu mstiť sa druhému, či už aktívne (recipročné konanie) alebo pasívne (znižovanie komunikácie), myslí si o sebe veľmi veľa. Pre mňa sú medziľudské vzťahy o vzájomnej komunikácii, rešpekte a vzájomnom posúvaní sa dopredu. A dostať sa do stavu, kedy druhému ublížiť či vedome mu dať najavo, že "čakám na ospravedlnenie" (čo je podľa môjho názoru vrchol malichernosti a egoizmu), je všetko len nie rešpekt a ochota vzájomne sa posúvať dopredu.

Nechcem sa odvolávať na biblické "Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom", ale vo svojej hlbokej podstate je toto tisícročné tvrdenie správne. Ja však používam inú, vlastnú formuláciu. Z môjho pohľadu totiž najlepšou pomstou je nebyť taký istý. Skutočne sa nechcem stať takou istou osobou, ktorá ubližuje iným.

Zhrňme si to. Spravodlivosť je ťažko dosiahnuteľný ľudský výmysel, pomsta malichernosť a ešte väčšia zlovôľa (lebo je plne vedomá). Myšlienky na ňu by mali byť zahnané okamžite, pretože 1) nie som to ja, kto trpím, 2) vyhnem sa mnohým negatívnym emóciám a 3) nie som stredobodom vesmíru, aby sa mi nič zlé nedialo.

Čo je teda riešením? Nechať sa pravidelne otĺkať, vracať len úsmevy a pýtať sa, ako môžem tomu človeku pomôcť? Komplikovaná otázka.

Odpoveď by mala znieť "Áno" vtedy, keď mi na danom človeku záleží viac, ako na iných. Každý totiž máme svojich démonov. Keď sa prejaví jeden z nich, nerozmýšľajme nad tým, ako ho potrestať, ale ako mu pomôcť posunúť sa do stavu, aby tento démon zmizol.

A "Nie" vtedy, keď ide o neznámeho človeka, človeka, na ktorom mi záleží menej alebo človeka, ktorý mi ublížil vážnym spôsobom (bez ohľadu na to, aký je nám blízky). Ale ani tu by pomsta nemala byť riešením. Viem však urobiť minimálne to, že mu neublížim naspäť. Poviem si, že mohol mať zlý deň, mohol si ventilovať na mne frustráciu tak, ako si ju niekto ventiloval na ňom, mohol sa zle vyspať alebo rieši oveľa väčšie problémy, než ja kedy budem mať. Ale zapamätám si to. Ak sa to stane druhýkrát, stále v tom nehľadám vzorec. Ľudia majú veľa zlých dní a to, že som sa ocitol v rovnakej situácii znova, stále nemusí byť o mne. Už si však spomínam na predchádzajúci prípad a do pamäti si uložím aj tento. No a keď sa to stane tretíkrát... Už to vnímam ako vzorec malevolencie.

V takýchto prípadoch ma síce na pár dní či týždňov premôže smútok (špeciálne vtedy, ak ide o blízkeho človeka). Treba si však povedať, že nie každému sa dá pomôcť. A hlavne, človeku by sa malo pomáhať len vtedy, ak sám o pomoc požiada.

Pripomeniem si, že ľudské vzťahy sú ako koľajnice. Môžu plynúť rovnobežne popri sebe, pokojne aj  roky. No ľudia sa menia. Kedykoľvek sa môžu od seba začať vzďaľovať. Ak sa tak jedna z nich rozhodne, či už vedome alebo nevedome, tá druhá s tým väčšinou nič neurobí. Ani násilím, ale ani dobrotou. V takom prípade toho človeka nechám ísť svojou vlastnou cestou. Možno sa stane, že sa ku mne opäť niekedy priblíži. Možno nie. Ale nechcem si pamätať naše rozdelenie tak, že ja som mu ublížil len pre to, že on ublížil mne.

 

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Diskusia nie je povolená.