21. februára 2018 - myšlienky z RuFslettra

Pomsta

dĺžka článku: 3 minúty

"Najlepšou pomstou je nebyť taký istý."

Tieto slová vyriekol Marcus Aurelius. Dali by sa doplniť príslovím: Pred vydaním sa na cestu pomsty, vykop dva hroby. Pomsta je veľmi nákladná záležitosť, pretože jej postupné napĺňanie väčšinou premení či úplne spotrebuje pôvodne dobrého človeka na obraz niekoho, komu sa vlastne mstí.

A napriek tomu v spoločnosti, či už našej, globálnej, v tej minulej či súčasnej, stále dlhodobo prevláda nielen trend "recipročného zla", ale aj recipročného dobra (k tomu sa vrátim neskôr). Veľa ľudí má pocit, či si dokonca myslí, že ak im niekto uškodí, ich prirodzenou odpoveďou má byť uškodiť tomu druhému. Epiktétus hovorí:

"Nezáleží na tom, čo sa stane tebe, ale na tom, ako na to zareaguješ."

Existuje príbeh o dvoch synoch a ich otcovi - alkoholikovi. Jeden zo synov ide v otcových šľapajách a neskôr sa prebíja životom ako opilec, zatiaľ čo druhý syn sa stane triezvym a úspešným podnikateľom. Obaja dostanú od svojich priateľov rovnakú otázku: "Prečo si taký, aký si?" A obaja odpovedajú viac-menej rovnako: "Pretože môj otec bol alkoholik".

Rovnaká udalosť, rovnaké detstvo, dva rôzne životy. Bez ohľadu na okolnosti, na každú situáciu sa dá aplikovať ten istý vzorec - všetkým sa nám deje tá istá objektívna realita, no skutočná váha spočíva v tom, ako na ňu subjektívne zareagujeme. Čo dosiahnem svojou pomstou druhému? Okrem horšej výslednej situácie pre nás oboch (ak takýto kolobeh vôbec niekedy skončí), obaja z nás sa stanú horšími a zatrpknutejšími verziami seba samých. A to nielen voči sebe navzájom, ale aj voči ostatným ľuďom. Pretože postupom času začneme prirodzene predpokladať, že nám svet chce zle a už vopred si brúsime nože a jazyky.

"Dobre", povie si niekto ochotný rozmýšľať o neoplácaní zla zlom, "to sa ale mám nechať od každého okopávať a nič neurobiť?" Áno aj nie. Áno preto, lebo na konci dňa (a života) je aj tak najdôležitejšie to, že sa môžem na seba pozrieť do zrkadla a oddať sa pokojnému spánku. Lebo moje svedomie je čisté, že neublížilo. Aj keď mohlo. Tu by som mohol s argumentáciou skončiť, pretože osobnosť človeka má byť verná len sama sebe.
Ale na pôvodnú otázku (to sa mám nechať okopávať a nič neurobiť?) sa dá odpovedať aj "nie" preto, lebo zlá odpoveď nie je jedinou možnou odpoveďou. Ak mi niekto ubližuje, nič ma nenúti s ním naďalej udržiavať vzťah. Áno, existujú komplikované a špecifické situácie, napríklad v rodine. Všetko je ale riešiteľné. Mnohokrát stačí človeku povedať, ako sa po jeho konaní cítime a aké pocity v nás spustil. Niektorí to pochopia. Niektorí nie a urobia to znova. Opäť by som však bol neverný sám sebe, ak by som sa rozhodol to takému človeku dlhodobo trpieť (pokiaľ na to neexistuje vážne dobrý dôvod).

--

V poslednej dobe ma začala znepokojovať aj opačná situácia - keď za vykonaný dobrý skutok niekto očakáva od dotyčnej osoby (minimálne) rovnako dobrý skutok. Za materiálny dar rovnaký dar alebo ešte hodnotnejší. A keď darca dostane naspäť menší dar, podvedome sa v ňom naštartujú procesy pomsty. Tento pochybný vzorec sa stáva o to bizarnejším, čím je mi daný človek bližší. Nie je táto predstava vytvorená práve nejakým obráteným a zvráteným princípom pomsty? A ďalšia vec: ak niekto koná dobro len preto, že za to očakáva pre seba dobro, tak nie je dobrým človekom. Niekde som čítal radu do spokojného manželstva - nastav voči partnerovi svoju misku trpezlivosti, pomoci a milých skutkov tak, že budeš vo vzťahu dávať 60% a prijímať 40%. Ak by sme tento prístup mali aplikovať na celé spektrum medziľudských vzťahov, boli by sme ako jednotlivci aj spoločnosť na úplne inom morálnom vývojovom stupni.

Tu však narážame na problém už skôr spomenutý. Len veľmi málo ľudí je duševne natoľko silných, aby sa nechali celý deň - a vzhľadom na súčasné rozloženie jedincov v spoločnosti - väčšinu života okopávať, ťahať za kratší koniec povrazu, dávať viac, dostávať menej, na krik reagovať pokojom, počúvať urážky a prehĺtať tie vlastné. Nie je to ľahké. Nie je ľahké sa zmeniť. Keby to bolo ľahké, dokázal by to každý. A preto nie sme tam, kde by sme mohli byť.

"Kto chce zmenu?" - zareval muž z pódia.
"Ja!" - zahučali všetci.
"A kto sa chce zmeniť?" - kríkol na nich muž naspäť.
Sálou sa však rozhostilo ticho.

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš každú nedeľu priamo do svojej schránky.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár