11. decembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Objektívny a subjektívny názor

dĺžka článku: 3 minúty

V uplynulom roku som mal s niekoľkými ľuďmi siahodlhú konverzáciu na tému objektivity názoru. Najhorlivejšou z nich bola s mojim priateľom Michalom v Neapole. Trvala pár hodín. A ani tá, ani žiadna iná po nej ma nepresvedčila o mojom názore, že objektívny názor neexistuje (pričom netvrdím, že objektivita neexistuje, to je však niečo iné).

Objektívnosť a názor sú pre mňa v podstate dva protipóly jednej veci. Buď je niečo objektívne a blíži sa to prakticky k danosti (čo je ale úplne niečo iné), alebo je to názor konkrétneho človeka. A ten môže byť zo svojej podstaty iba subjektívny.

Povedzme, že sa s niekým bavím napríklad o právach homosexuálov. Právo na určenie, sobáše párov s rovnakým pohlavím či na výchovu detí. Ja mám na problematiku svoj osobný - subjektívny názor a môj spoločník má na ňu jeho vlastný. Je teraz jedno, či sa nezhodneme absolútne v ničom alebo sú naše názorové rozdiely len minimálne (no stále nie úplne rovnaké). Ja mám subjektívny názor, moja protistrana tiež. Zhodli sme sa, že sa nezhodneme. Potom ale druhá strana vytiahne jedno z tých zaklínadiel: "Tvoj názor nie je objektívny." alebo "Môj názor je bližšie k objektivite ako tvoj."

V mojej hlave sa rozbliká WTF kontrolka.

Práve sme sa predsa zhodli, že každý z nás má vlastný - unikátny názor. Keby sme do diskusie prizvali tretiu osobu, priniesla by so sebou tretí názor, tiež subjektívny. Takáto problematika je natoľko rozsiahla a komplexná, že keby sme zavolali aj ďalších 997 ľudí, mali by sme tisíc subjektívnych názorov. Stále ani jeden objektívny.

Čo by mal byť vlastne objektívny názor? Podľa vyjadrení mojich spoločníkov by to malo byť niečo (sami to nevedeli úplne presne definovať), v čom panuje všeobecný konsenzus. Alebo akýsi názor väčšiny. Ja sa však pýtam, ako niekto dokáže z 1 000 subjektívnych názorov určiť objektívnu väčšinu? Aká veľká bude? 300 hlasov? 600? 700? Ktoré názorové odtienky sa ešte započítajú k "objektívnemu názoru" a ktoré už nie? Kto o tom vôbec rozhoduje? A akým právom? Nevedeli povedať. Väčšinou padol argument "lebo to tak vždy bolo/je". To je ale smiešne. Tisíce rokov sa homosexuáli nesobášili. Odteraz tisíce rokov budú. Aký bude teda "objektívny názor" o 5 tisíc rokov?

Iný príklad. "On/ona žije tak a tak. To nie je správne (v zmysle: objektívne)."

Znova, kto som ja alebo kto je ten druhý človek, ktorý si dovolí povedať, že to nie je správne/objektívne? Objektívne podľa čoho? Podľa mňa? Som predsa unikátna bytosť, s unikátnym životným príbehom, skúsenosťami, zážitkami, myšlienkami a hodnotami. Pokiaľ neexistuje na svete človek, ktorý si za posledných 30 rokov prežil ako cez kopirák presne to isté, čo ja, v tom istom čase, v tom istom trvaní, tej istej intenzity, s tými istými osobami presne v tom istom čase a napadli mu pri tom tie isté myšlienky, jeho názor bude vždy iný. Subjektívny. A zaujíma ma niekoho subjektívny názor na môj život? Názor, ktorý nezahŕňa a nezohľadňuje v sebe všetky moje emócie, pocity a princípy? Názor, ktorému človek venoval možno 5 minút vo svojich myšlienkach a mňa trápi 2 roky? Nie, nezaujíma. Lebo nemá pre mňa inú ako informačnú hodnotu (aj to výrazne skreslenú). Z rovnakého dôvodu ani ja neprezentujem svoj názor na život či spôsob života iného človeka, nech žije akokoľvek. Môj názor by totiž nebol "objektívny".

Dajme si ešte jeden príklad. Bavíme sa o vzťahu iných dvoch ľudí. Počúvam väčšinou nasledujúce: "On/Ona jej/jemu minule urobil/a to a to. To sa predsa nerobí/To si predsa nezaslúži. To sa nerobí/to nie je správne, že?"

Predpokladajme, že sa rozprávame o nejakej hádke dvoch ľudí a jej následkoch. Predpokladajme tiež, že pri hádke boli zúčastnené tri osoby: dvaja partneri s odlišnými názormi a nezávislý pozorovateľ. To mi mimochodom pripomína anekdotu: "Vždy existujú tri strany konfliktu. Jeho, jej a skutočnosť." Skutočnosť v našom prípade reprezentovaná nestranným pozorovateľom. Ale ani ten predsa nemôže zaujať  objektívny názor.

A ja mám teraz na vyzvanie zaujať postoj voči hádke týchto dvoch ľudí, jej výsledku či nebodaj zastať sa jednej či druhej strany. Nikdy.
Ak by som si aj podrobne vypočul obe strany konfliktu a aj nezávislého pozorovateľa, nedokázal by som zaujať názor. Z jednoduchého dôvodu. Všetci traja by mi dokázali okrem samotného priebehu hádky maximálne objasniť okolnosti, ktoré k hádke viedli a ich pozadie. Nie však už presne to, ako sa počas hádky obaja cítili, či niečim podobným jeden z nich netrpel v detstve alebo či druhý mal v ten deň zlý deň a povedal niečo, čo by inak nikdy nepovedal. To sú všetko faktory, ktoré ja nevidím, ale ktoré významne ovplyvňujú celkový výsledok (ak nie najpodstatnejšie, pretože pri hádkach ide racionalita bokom). Tiež mohli na niečo od hádky už zabudnúť. Čo keď to bolo podstatné? Nehovoriac o celej tej temnej množine vecí, ktoré človek nikdy nepovie nikomu inému, no je nimi ovplyvnený celý život. Ako by som ja mohol zaujať k takýmto udalostiam postoj alebo názor? Znova, maximálne, na čo by som sa zmohol (a nerobím to), by bol môj subjektívny názor. A o jeho hodnote sme sa už bavili.

Vrátim sa teda na začiatok. Objektivita ako taká určite existuje. Homosexuáli sú reálna časť našej spoločnosti a viem sa na nich nestranne pozerať, rešpektovať a akceptovať ich a ich štýl života. Ale objektívny názor na nich nemôže existovať.

Každý žijeme život podľa seba a neexistuje žiaden manuál, duchovný či svetský, ktorý by presne opisoval, aký spôsob života je správny a o ktorý by sa mal človek usilovať, než odtiaľto odíde.

A tak, ako sme každý jedinečný, sú aj naše vzájomné vzťahy, stretnutia a konflikty jedinečné a unikátne, každý z nás sa na ne pozerá cez svoju optiku a nikto tretí nemá najmenšie právo nám povedať, či to, čo robíme a ako sa k sebe správame, je správne alebo nie.

Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár