30. marca 2015 - zo života

Neschopnosť čítať. Na všetkých úrovniach

Keď tak zalovím v pamäti, rozpomeniem si na výroky mojich učiteliek, pohoršujúcimi sa nad tým, ako sme kašľali na povinné čítanie. Že naši rodičia čítali "všetky knihy a nie preto, že by to bolo povinné". No a prarodičia čítali kníh vyslovene kvantá. Iste, nemali televíziu, dnešné možnosti cestovania ani internet, ale o tom teraz nechcem.

Zistenie č. 1 - Minimálny záujem čítať v súčasnosti beletriu: Čosi mi začalo hlodať vzadu v hlave, že niečo môže byť v neporiadku, ale ako malé dieťa som tomu nepripisoval veľkú váhu.

Čítate na internete spravodajské články? Jasné, že áno. A čítate ich celé alebo ste ako ja voľakedy, po dvoch odstavcoch zaskrolujete nadol, vygúlite (a následne prevrátite) oči a zatvoríte stránku či kliknete na tlačidlo "Späť"?  Hoci možno ide len o šesť ďalších odstavcov? Prípadne ste si zvykli čítať už iba nadpisy? Psst, nebojte sa! Robí to väčšina ľudí.

Zistenie č. 2 - Neochota dočítať celú správu: Pripadalo mi to normálne. Informácií bolo veľa, informačných zdrojov ešte viac a v rámci vyhnutiu sa informačnej presýtenosti som ich takto filtroval.

Minule som otvoril internetový magazín Čtení na víkend, ktorý mimo iného uvádza dĺžku jednotlivých článkov v minútach. Niekto mi vtedy nazrel do tabletu a zbadal údaj 58 min. To zdesenie v tvári vystriedala nepredstaviteľná predstava: "To ťa vážne baví čítať jeden článok hodinu?"

Zistenie č. 3 - Neschopnosť čítať dlhý a súvislý tok nebeletrizovaného textu: Len zo zaujímavosti: kedy ste naposledy čítali niečo časovo a tematicky náročné ako napr. hore zakrúžkovaný článok? A pri tom nemusí ísť o nudné veci. Môže ísť o témy ako: Prečo sme stále vo vesmíre nenatrafili na inteligentný život, prečo počítače zažívajú boom po viac ako dvetisíc rokoch od svojho prvého modelu, že schopnosť multitaskingu ľudský mozog vlastne ničí a podobne. A to sme len v základnej rovine. Nehovoríme tu o skutočne odborných (no stále nie extrémne vedeckých) článkoch popisujúcich výsledky niekoľkých štúdii či problematiku ako konzistentný celok.

Tu už som začal skutočne uvažovať, či všetky tieto zistenia nemajú spoločný súvis. A ako bonus provokačná otázka: Kedy ste naposledy čítali faktografickú, filozofickú alebo psychologickú knihu? Znova, nemuselo ísť o vedeckú záležitosť, mohol to byť životopis Steva Jobsa, dejiny slovenského národa či niečo o súčasnej ekonomickej kríze.

Zistenie č. 4 - Nulový záujem súčasného človeka o "ne-populárne" témy: Tu by som však chcel odlíšiť slová "populárnosť" a "aktuálnosť" a vychádzať len z pravej podstaty slova v nadväznosti: čo je v súčasnej dobe populárne? Napríklad problematika Islamského štátu je v súčasnosti aktuálna, ale nie je natoľko populárna, aby v nej ľudia išli do hĺbky. Poznáte niekoho, s kým by ste vedeli na túto tému viesť solídny hodinový rozhovor (teda nie v duchu "všetci sú pošahaní; nech sa tam navzájom pozabíjajú; nemali sme ich púšťať ani do Európy")? Médiá dávno zachytili tento trend a preto v dnešnej dobe ponúkajú už len články, ktoré práve podobné prehlásenia podporujú.

Ak by niekto hľadal skutočne kvalitný článok o ISIS a prečo ich počínanie my Európania nevieme pochopiť...

A teraz. Čo je spoločnou príčinou týchto zistení? Prečo nie sme schopní sa dlhodobo sústrediť na tak jednoduchú činnosť, akou je čítanie? Môžeme si za to sami alebo ide len o ducha doby?

Jedno aj druhé.

Nechcem generalizovať, určite sa nájdu aj takí, ktorí čítajú všetko z vyššie spomenutého a keby toto bol príspevok na jednom zo spravodajských portálov, rozniesli by ma v diskusii na kopytách. No nechajte ma použiť diskusiu pod príspevkom ako príklad. Ak by sme spočítali počet slov, ktoré priemerne prečítame v diskusii pod nejakým článkom a vytvorili z neho iný článok o rovnakej dĺžke, prečítali by sme ho? Pravdepodobne nie.

Prečo je to tak?

Diskusné príspevky sú väčšinou krátke texty, prerušené čiarami, prezývkami či avatarmi diskutujúcich. Neotravuje nás prečítať si tých pár riadkov - vytvoríme si obraz o človeku a ideme na toho "ďalšieho". A tak ďalej. Ide o krátke príbehy s prerušením. Skúsme teraz od diskusie prejsť naspäť ku správam - čítaniu viacerých nadpisov a dvoch - troch odstavcov. Naoko úplne dva nesúvisiace aspekty spravodajského portálu, pri tom ich vizuálna podobnosť (krátkosť textu, častá zmena témy na jednej stránke) je vysoká.

Aby som však bol objektívny, istý druh dlhých spravodajských textov vieme čítať všetci. Spomeňte si na články z akéhokoľvek volebného obdobia alebo v súčasnosti obľúbené "Minúta po minúte". Tie čítame dlho a vôbec nám neprídu nudné. Odpoveď? Grafy, obrázky, videá, časové údaje. Alebo zjednodušenie: vizuálne prerušenia. Akonáhle človek vidí niečím prerušený text, odpúta to na chvíľu jeho pozornosť a potom sa mu ľahšie vracia k textu ďalšiemu.

Už viete, prečo majú detské knihy toľko obrázkov? A odkiaľ vznikol obľúbený vtip pri otvorení knihy: "A sú tam obrázky?"

Mnohí redaktori by mi určite dali za pravdu, že ide o popularizačné nástroje spravodajstva a ja im to rozhodne nemám za zlé. Taktiež nemám nič proti spoplatneniu obsahu na webe, ale nenapomáha Piano a podobné nástroje práve tomu, že (neplatiaci) človek si zvykne na krátkosť čítaného textu?

Iný pohľad. Používate Facebook? Twitter? Keby ste si teraz otvorili svoju nástenku, čo uvidíte? Podobá sa to na nadpisy? Krátke články? Väčšinou aj nejaký obrázok či video (vizuálne prerušenie) a... Idete na ďalší.

Diskusia (sme.sk), článok "Minúta po minúte" (sme.sk) a nástenka Twitteru.

Skúsme sa na to pozrieť aj cez inú obrazovku. Smartfónu či tabletu. Väčšina z nás si vďaka týmto technologickým hračkám zvykla reagovať priamo na to, čo sa nachádza na obrazovke. Pokojne to môžeme nazvať "obrazovková kapacita". Koľko textu sa zmestí na takúto obrazovku? Garantujem vám, v závislosti od zariadenia, nikdy nepôjde v priemere o viac ako dva-tri odstavce.

Ďalšie príklady so zničujúcimi účinkami pre ľudskú pozornosť sú všade naokolo. GIF animácie či videá na youtube (s pravidlom ľudskej pozornosti max. 90 sekúnd). Spôsob zobrazovacej architektúry sociálnych sietí ako Instagram či stránok ako guláš.sme.sk. A tak ďalej.

Možno teraz odbočím, ale ako vyzerá práca mnohých z nás? A je jedno, či pracujete na nejakej analýze, prezentácii, grafickom návrhu či len nahadzujete faktúry do systému. Zazvoní telefón. Vybavíte a vrátite sa k robote. Pípne Viber/WhatsApp. Začnete konverzáciu. Blikne mail. Odpíšete. Facebook notifikácia. Kolega niečo povie. Do toho zase WhatsApp. Stále ten istý vzorec. Tiež máte občas pocit, že píšete jednostránkový dokument pol dňa? Činnosť, ktorá má trvať maximálne polhodinu pohltí celé dopoludnie? Je to ten istý problém v zelenom.

Rádiové vysielanie? Voľakedy ľudia vyslovene "žrali" čítanie na pokračovanie a poviem vám, už len ja si pamätám, že trvalo hodinu až dve neprerušovane. Dnes? Slovenský rozhlas má momentálne asi najdlhšie súvislé pasáže rozhovorov s osobnosťami. Ale aj tak ich musí prerušovať pesničkami, lebo ľudia po dlhšej chvíli prepínajú stanicu. Nie preto, že by boli jednotvárne. Ale sú neprerušované.

Späť ale k textu a knihám. Samozrejme, nežijeme v období našich starých rodičov, kedy okrem kníh, návštevy kostola či spoločnej práci po večeroch toho veľa k zábave nebolo. Otázkou je, koľko z dnešných alternatív trávenia voľného času je skutočne prínosnejších ako ponorenie sa do literárneho príbehu či akéhokoľvek iného textu. Nehovoriac o tom, že vďaka dnešnej dobe máme k dispozícii tisícnásobne väčšie zástupy autorov, žánrov a diel ako naši predkovia. Argument drahých kníh tu neobstojí. Iste, knihy sú oproti minulosti drahé. Ale čo v tomto ponímaní nie je? Môžeme dať štrnásť eur za dve predstavenia v kine a zábavu na tri a pol hodiny. Alebo si zabezpečiť príbeh na desiatky hodín a sledovať ho na plátne našej vlastnej predstavivosti. Niekto by povedal, že naši rodičia mali knihy z knižníc. Ale tie predsa existujú dodnes. Mnohé z nich dokonca na tom istom mieste.

Nie je to vina nikoho a všetkých. Je to aj charakterom doby, v ktorej žijeme a ktorá postupne ničí schopnosť ľudí dlhšie sa sústrediť na jednu vec. Ale záleží aj na nás, ako si realitu prispôsobíme. Spôsob dnešného života nás núti robiť všetko naraz a pri tom nič poriadne. Ide o sto malých raniek, z ktorých každá je sama o sebe bezvýznamná, ale postupne si uvedomíme, že v tele máme stále menej a menej krvi. Mnohí z nás si voľakedy zvykli pred spaním urobiť čaj, postaviť ho na nočný stolík vedľa lampičky, prikryť sa a postupne zaspávať v príbehu (teraz do tej istej postele padáme po celom dni a sme vďační vôbec za to). Stále častejšie počúvam, že ľudia sa tešia na Vianoce, dovolenku či dokonca aj chorobu s argumentom: "Konečne si ľahnem a prečítam knihu." Voľakedy to nebolo. Voľakedy sme čítali pravidelne. Pritom je to tak jednoduchá a zázračná vec...

Napísal Peter Rúfus v kategórii zo života

Napíšte komentár