7. decembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Nenahraditeľný človek

Pred nejakým časom som sa dostal k básni Nenahraditeľný človek (Indispensable Man). Napísal ju Saxon White Kessinger v roku 1959 a je aktuálnejšia každým rokom. Keďže som nenašiel jej slovenský alebo český preklad, dlho mi trvalo, než sa mi podarilo preložiť ju tak, aby som s tým prekladom bol aspoň trochu spokojný (anglický originál tu):

Keď sa budeš cítiť dôležitý;
keď bude tvoje ego na piedestále;
keď budeš brať za samozrejmé;
že si ten najpovolanejší v sále:
keď budeš cítiť, že odkiaľ ideš,
zanechávaš kopec prázdnych dier,
vtedy podstúp týchto pár krokov,
a sleduj, ako v duši rozhostí sa ti mier.

Zober vedro a naplň ho vodou,
vlož doň ruku po zápästnú kosť,
vyber ju a diera, ktorá po nej ostane,
taká bude chýbania teba veľkosť.

Vodou môžeš špliechať, koľko chceš,
môžeš meniť jej smer či prúd,
ale keď prestaneš, čochvíľa zistíš,
že hladina je znova ten istý kruh.

Poučenie z tohto príkladu je:
snaž sa byť najlepší najviackoľvek,
buď na seba hrdý ale pamätaj,
neexistuje nenahraditeľný človek.

Hoci sa na prvý (a druhý aj tretí) pohľad môže táto báseň zdať značne depresívna, aj opak môže byť pravdou. Samozrejme, že každý z nás dokáže vykonať veci, ktoré nikto iný nedokáže. Každý môžeme niečo zmeniť alebo zanechať po sebe posolstvo. Cieľom básne totiž nie je povedať, že nemôžeme byť nenahraditeľní, ale že určite sme, ako jedinci, postrádateľní.

Inak povedané - ak by si zajtra opustil svoju prácu, bez ohľadu na to, akú pozíciu zastávaš, daná firma bude fungovať ďalej. Alebo na globálnej úrovni - keď človek zomrie, zemeguľa sa stále bude točiť, ľudia sa budú stále každé ráno zobúdzať, chodiť do školy a do práce, večerať a spať. Všetko bude fungovať aj naďalej.

Znie to stále depresívnejšie, ale teraz pravá podstata: mnohí z nás hovoria "áno" na veci, ktoré v skutočnosti nechcú robiť. Ľudia ostávajú v nie-štastných vzťahoch a zamestnaniach alebo sa dobrovoľne hlásia vykonať niečo z pocitu viny, alebo z pocitu, že robia málo, zo strachu alebo z obyčajného egoistického presvedčenia, že ostatní jednoducho nedokážu fungovať bez ich pomoci. Dokážu. A budú. Stačí strčiť ruku do vedra s vodou, vytiahnuť ju a sledovať, čo sa stane. Možno sa pri tom dokonca niečo nové naučia a nabudúce nás už o pomoc žiadať nebudú. Možno sme to tak mali urobiť už dávno. Ľudia si (bez nás) určite poradia.

Nehovorím tým samozrejme, že nemáme iným pomáhať. Alebo prestať robiť to, čo je správne. Treba si však uvedomiť, že zakaždým, keď vravíme niekomu alebo niečomu áno, hovoríme tak nie sebe samému.

Tie "áno" musia stáť za to. A tie "nie". Nuž, vedro s vodou.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár