26. novembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Môžeme byť výnimoční?

Moderná doba nám vedome aj nevedome podsúva do hlavy myšlienku, že každý z nás je výnimočný, predurčený na špeciálne veci a zmyslom nášho života má byť zanechať po sebe odkaz, s ktorým si ostatní budú pamätať naše meno ešte dlho po našom odchode.

Začalo to v amerických učebných osnovách v sedemdesiatych rokoch, tézou, že sebavedomý človek bude úspešným a cieľavedomým jedincom. Americké školstvo potrebovalo odklon od fordového modelu výúčby a prípravy mladých ľudí do rolí robotníkov v továrňach. Postupne tak vznikol naratív, že každý jedinec môže byť úspešný a dobyť svet.
Túto tézu začali okrem školy podporovať aj samotní rodičia (veď ktorý rodič nechce mať výnimočné dieťa) a už vtedajšia predstava amerického sna teóriu výnimočnosti ďalej umocňovala. Tá sa tak postupne dostala do celého sveta.

Až o tridsať rokov neskôr, na prelome milénií, psychológovia mali dostatok dát a pozorovaní na to, aby tento trend vyhodnotili. Ale výsledky boli horšie, než sa čakalo. V jednoduchosti povedané, priemerný jedinec - vyzbrojený predstavou o svojej jedinečnosti, ktorou zmení svet - ktorú doň liala školská aj mimoškolská výchova, po strete tvárou v tvár s realitou zistil, že svet nezmení. Mnohým sa naopak stalo, že ich ten svet požul a vypľul ako šedý priemer.

To už však v plnej sile nastúpil internet a sociálne siete. Stačí si prerolovať akúkoľvek z nich a uvidíme, že všetci naši známi sú na skvelých dovolenkách, majú fantastické zamestnania, dych vyrážajúce koníčky, chodia na nezabudnuteľné párty, majú krásnych partnerov a poslušné deti. Frustrácia priemerného človeka sa ďalej umocňuje. "Všetci naokolo sa majú tak skvele, všetko im vychádza, našli kľúč na šťastný život, čo ja robím zle, že nič z toho nemám?"

Niečo v úzadí našej hlavy sa nám síce snaží racionálne povedať, že ľudia by predsa nedali na sociálky fotky rozhádzaného bytu, spáleného jedla, urevaného decka, špinavej pláže...
Ale keď to spojíme s predchádzajúcimi dvadsiatimi rokmi tlačeniek, že presne k tomuto som bol vedený, ostatní to evidentne majú, ale ja nie, celá racionalita ide bokom a nastupuje pocit vlastného zlyhania.

Nikto z nás za to nemôže, sme tak jednoducho naprogramovaní. A boli sme k tomu vedome dve či tri dekády (a stále sme) vedení. Z evolučného hľadiska sme naučení vnímať výlučne extrémy. Médiá a YouTube to už dávno vedia, preto existujú celebrity (tí najúspešnejší) a kompilácie videí zobrazujúce ľudskú genialitu majú najvyššiu sledovanosť. Dlhodobo to však spolu so všetkým vyššie spomenutým vytvára pocit, že neexistuje priemer, len výnimočnosť. Víťazi alebo porazení. A keďže my sa ako víťazi necítime, automaticky sa vnímame ako porazení.

Ale nikde v známom vesmíre nie je nič len čiernobiele. Pravdupovediac, v drvivej väčšine je majorita vecí priemerná alebo len veľmi málo od priemeru odlišná. Nehovorí nám to len tichý hlások zdravého úsudku niekde v pozadí, ale aj tie najexaktnejšie vedecké a štatistické postupy, podľa ktorých sa od priemeru (v závislosti od okolností) odchyľuje iba jedno až päť percent z celkového počtu. Ale práve toto malé percento sme naučení sledovať a vnímať (a k jeho dosiahnutiu sme vedení).

Nehovorím tým, že cieľavedomosť a ambície sú zlé. Nebyť ich, neboli by sme ako ľudstvo tam, kde sme teraz. Ale musia byť reálne. Musíme vychádzať z predpokladu, že väčšina z nás, bez ohľadu na naše presvedčenie, snaženie či priazeň okolia, stále spadá do priemeru. Toto uvedomenie je o to ťažšie, že každý sme sám pre seba hlavným hrdinom v príbehu zvanom život. Aj tých najbližších okolo nás vnímame ako hercov vo vedľajšej úlohe a zvyšok ľudstva len ako komparz.

Povedzme si ale úprimne. Väčšina z nás svet výrazne nezmení. Mená mnohých z nás si nebudú pamätať tisíce rokov po našej smrti, ako Caesara či Shakespeare-a. Na mnohých z nás budú pravdepodobne spomínať len tie generácie, ktoré sa budú starať o naše náhrobky.

Ale to je v absolútnom poriadku. Veď predsa keby každý z nás mohol zmeniť svet, aj tak by nikto nebol výnimočný, pretože aj tá zmena sveta (keďže by to dokázal každý) by bola len priemerným výkonom.

Cieľom našich životov by nemalo byť nekonečné hnanie sa za slávou, mocou či nesmrteľnosťou. Alebo - aby som sa viac priblížil realite - hromadenie majetku, mať za každú cenu pravdu či ryť vlastnú osobnosť do našich detí. Všetko sú to len mrkvy na konci udice. Život sa tak stane nekonečným behom, ktorý nikdy neskončí ich chytením. A aj keby áno, po chvíli slasti sa začneme obzerať po ďalšej mrkve, ktorú by sme mohli naháňať.

Zmysel života by mal začínať reálnym zhodnotením situácie, v ktorej sa nachádzame. Pre mnohých to bude bolestivý proces, nakoľko budú musieť poprieť roky či desiatky rokov života, počas ktorých im okolie navrávalo niečo iné. Taktiež budú musieť poprieť vlastnú genetiku; ľudské životy sú totiž naprogramované pre túženie, nie pre vychutnávanie. Ekonómovia to nazývajú "hedonická adaptácia", zbytok populácie to volá "mať to, čo majú Novákovci".
Ale priemer nie je zlý. Priemer je fajn. Aj Novákovci sú priemerní. Možno im pred domom stojí lepšie auto, ale ak by nás pozvali na návštevu, zistili by sme, že majú staršiu chladničku a menšiu televíziu. Naša túžba po statkoch ostatných nám povie len málo o ostatných, ale veľa o nás.
Nehovoriac o tom, že naša - česká a slovenská - úroveň priemeru je pre drvivú väčšinu obyvateľov planéty práve tým výnimočným bohatstvom, za ktorým sa oni naháňajú. A už vôbec nespomínam skutočnosť, že dnešný priemerný človek má k dispozícii oveľa viac možností, ako mala akákoľvek šľachta pred dvesto rokmi - ale to je len odbočka.

Samozrejme ťa nechcem odhovárať od toho, že keď okolo teba pobeží výnimočná šanca zmeniť svet, aby si sa ju nesnažil chytiť za ruku, vlasy či gule. Určite zo seba v danej chvíli vydaj maximum. Chcem tým povedať to, že hoci zmeniť svet musí byť skvelý pocit, len percentilu z nás sa to skutočne môže podariť. My ostatní podľa mňa z dlhodobého hľadiska prežijeme oveľa spokojnejší a vyrovnanejší život, ak si začneme dlhodobo užívať "priemernú situáciu", v ktorej sa nachádzame, než sa večne naháňať za výnimočnosťou, ktorú pravdepodobne nikdy nedobehneme.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár