26. novembra 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Jogyakarta

dĺžka článku: 8 minút

Taxík sa predieral asi hodinu a pol mestom. Premávka bola tak hustá, že som okolité autá a všadeprítomné motorky cítil ako konáre škriabajúce po tvári. Zo žalúdka sa začali ozývať nepríjemné pocity. Nepochybne chilli zo včerajška. Trmácanie autom mi príliš neprospievalo. Z taxíka som vystupoval už len s námahou a ešte som zvládol odšuchtať sa na sedačku do hotelovej lobby. Prišli sme ale tri hodiny pred check-inom. Vidina postele tak bola stoosemdesiat minút vzdialená. Návrh ísť sa prejsť do neďalekého centra som zamietol a sedačku v lobby som vyhlásil za moju dočasnú pevnosť. Po hodine si ma recepčná začala všímať čoraz častejšie. Asi som vyzeral hrozne, lebo po chvíli povedala niečo do vysielačky. Polhodinu na to nás oslovila, že je pre nás pripravená izba. Ešte teraz jej posielam vzdušný bozk. Na cimre som zo seba len zhodil veci a vliezol pod ľadovú sprchu. Očakávaný účinok sa dostavil takmer okamžite po zatvorení kohútika. Bol to jeden z tých momentov, kedy je človek vďačný prírode aj za to, že potrava môže vyjsť len dvoma smermi. Po upokojení som prešiel k závesom a zavrel som bodavému svetlu ústa. So zimnicou som zaľahol do postele.

Štyri hodiny na to som precitol. Hoci s telesnými baterkami v červených číslach, nevoľnosť aj bolesť brucha prešli. Bolo treba doplniť energiu. Pri pomyslení na akékoľvek chilli, kari či korenie sa začali vracať nielen nepríjemné spomienky. V Tripadvisore sme vyhľadali Slovákovi geograficky čo najbližšiu gastronómiu. O tri bloky ďalej sa na mape objavila červená bodka, taliansko-francúzska kuchyňa. Drahá jak šľak, ale môj žalúdok mi bol v tú chvíľu drahší. Netrvalo dlho a lámal som francúzsku bagetu a namáčal ju do olivového oleja. Po nej prišli špagety. Človek by neveril, koľko mágie sa skrýva v obyčajných cestovinách, ak ich nájde na druhej strane zemegule.

Žalúdok aj jeho majiteľ sa upokojil natoľko, že výlet do centra dostal zelenú. Prvou zastávkou bol Alun Alun Selatan, jedno z najznámejších verejných miest v Jogyakarte. Plné ľudí, plné vôni, plné svetla. Parku dominovali dva obrovské banyány (stromy). Miestna povesť vraví, že ak si človek zaviaže 50m pred nimi oči a dokáže prejsť poslepiačky rovno až pomedzi ne (medzi nimi je dvadsať až tridsať metrová medzera), bude mať v živote šťastie. Okrem toho, že je to takmer nemožné (dominantná noha človeka núti stočiť sa doprava alebo doľava už po pár metroch), bolo vtipné sledovať desiatky ľudí so zaviazanými očami, ako blúdia úplne opačnými smermi, šmátrajú pred sebou rukami a narážajú do seba. A čo by sme to boli za turistov, keby sme to neskúsili. Samozrejme, obaja sme už po desiatich metroch úplne stratili smer. Navyše ako bieli sme boli vďačnou zábavou pre miestnych, takže sme opäť asi na stovke fotiek uložených niekde v indonézskych smartfónoch.

Park zároveň slúžil ako piknikové miesto. Mnoho rodín či priateľov si donieslo rohože, malé prenosné grily (rozumej kovovú nádobu a k tomu niečo pripomínajúce rošt) a opekali si rôzne verzie satay po celom obvode parku. Kolorit dopĺňalo aj mnoho vypitvaných áut. Aby si rozumel, po celom obvode parku boli rozostavené kostry bývalých automobilov. Šasi starých "chrobákov" či ikonických hipisáckych volkswagenových dodávok. Tie boli prerobené na akési vehikulopedy, či autá na pedále. Po celom obvode oblepené svietiacimi trubicami, LED pásmi a každému kraľovala na streche nejaká bizarnosť, napríklad v podobe metrového skeletu motýľa. Do interiéru sa okrem platiacich pasažierov zmestila aj preexponované audiosústavy, kde každá burácala svojim vlastným hudobným štýlom. Je nutné povedať, že ich tam bolo pár stoviek a výsledná kakofónia zvukov bola... Povedzme, že neharmonická. Ale čo, lepšie raz vidieť ako sto ráz počuť:

Z tohto miesta sme ako Alica králičou norou utiekli v tuk-tuku na Malioboro, párkilometrový nákupný bulvár v meste. Od Baťu cez drevené žirafy až po najšpinavší stánok so streetfoodom, na tejto ulici bolo všetko. Prvú hodinku bolo všetko ok, no akonáhle sme prešli pomedzi stánky s jedlom, môj chilli démon dal znova o sebe vedieť. Tuk-tukárovi som sľúbil odmenu za rýchlosť. Avšak, ako to obyčajne býva, stala sa nám doprava:

Tuk-tukár bonus za rýchlosť nedostal, zato ja som v ten večer objavil nové praktické využitie miešadla na drinky.

Ráno už bolo podstatne lepšie, no stále som sa neodvážil riskovať dávku kari. Našli sme si francúzsku pekáreň. Hoci bola značne deformovaná miestnymi chuťami (párok na vanilkovom rožku s hrozienkami vyhral súťaž bizarnosti), croissant a obložená bageta sa tam našla. I keď koriander z nej letel oblúkom. Odtiaľ už naše kroky viedli k Taman Sari, vodnému palácu niekedy patriacemu princeznej z kráľovskej rodiny. Hoci Jogyakarta je mesto v rámci demokratickej republiky, v jej centre stále stojí sultánov palác s početným služobníctvom a sférou vplyvu. Ten sme navštívili ako ďalší. Teta pri okienku mi nakázala zahaliť sa. Keďže som v batohu nemal nič a v okolí žiaden obchod s cetkami, bola taká milá, že mi dala jednu z kombinéz miestnych zamestnancov. Táto služba sa ukázala ako dvojsečná, nakoľko si ma v rámci verejných priestorov paláca mnoho turistov mýlilo so sprievodcom a miestni s upratovačom. Zase som na pár indonézskych fotkách. 

Odchytili sme tuk-tuk a zaviezli sa na najväčšie kryté trhovisko Pasar Beringharjo. "Handrová časť" bola na štýl všetci majú všetko ale nikto nič zaujímavé. A kartóniky s cenami schovávali ešte rýchlejšie, ako nás zbadali. Raz sa mi podarilo zahliadnuť cenovku 20 000 a keď som sa tety spýtal na cenu, povedala 200 000. Keď som ponúkol 2 000, chytala infarktové stavy a vymenovala mi minimálne sedem detí, ktoré musí živiť. S úsmevom sme prešli do potravinovej časti, ktorá bola oveľa magickejšia. Všemožné vône exotického ovocia, grilovaného a dymiaceho mäsa, čerstvých vetvičiek vanilky či korenín od výmyslu sveta. Zaplavovali nám zmysly, plnili ústa slinami či oči slzami. V rybacej časti aj krk raňajkami, ale ustáli sme to. Predajcovia na seba pokrikovali, vyvolávali ceny, šermovali vo vzduchu rybami a ručili za ich čerstvosť panenstvom svojich nenarodených dcér. Čarovná a osobitá atmosféra, ktorá na mňa urobila silný dojem.

Nastúpili sme na autobus mestskej hromadnej dopravy. Tento adrenalín si doprajem minimálne raz v každej krajine. Oveľa viac si potom vážim našu MHD. Jogja však veľmi príjemne prekvapila. Jednotlivé zastávky nielenže boli nad úrovňou cesty, ale mali výborne vymyslený systém. Z jednej strany sa vystupovalo po rampe, na konci ktorej bola búdka, v ktorej si človek kúpil lístok. Za ňou nasledoval malý hadík, ktorý smeroval do prostriedka platformy. Prví nastupujúci boli teda tí, ktorí čakali najdlhšie. Ak bola zastávka väčšia, hadíkov bolo viac. "Ohlasovateľ" kričal číslo a smer autobusu, ktorý prichádzal k platforme. Otvorili sa dvere a v autobuse stál sprievodca, ktorý nepustil do vozidla viac ľudí, než by bolo vhodné pre pohodlné cestovanie. Počas cesty tento človek rozdával informácie a ohlasoval najbližšie zástavky. Hoci trochu umelý spôsob znižovania nezamestnanosti, na konci dňa veľmi príjemný pocit z MHD a dopravy ako takej. Každý autobus (aspoň tie, ktorými sme išli) bol klimatizovaný a v jednotlivých častiach vozidla sa nachádzali automatizované osviežovače vzduchu, ktoré boli v sparnom dni ako balzam na dušu. Ozajstný klobúčik dole pred takouto MHD.

Vystúpili sme na zastávke Prambanan, pri rovnomennom chráme. Ten je najväčším hinduistickým posvätným miestom v Indonézii, postaveným v 9. storočí a s (pôvodne) 240 chrámami. Ale namiesto Wikipedie radšej nechám prehovoriť fotky:

Počas dňa sme sa dozvedeli, že posvätné miesto sa využíva aj na kultúrne podujatia. Z opačnej strany areálu sa nachádzal amfiteáter, ktorého najvychýrenejším predstavením bol Ramayana balet (Ramayana je v danej geografickej oblasti niečo ako Ílias a Odysea v Európe). Amfiteáter bol orientovaný smerom na večerný nasvietený chrám, ktorý tak hercom tvoril jednu z najunikátnejších kulís na svete. Tento balet sa však nepodobal žiadnemu z baletov, ktoré som doteraz mal možnosť vidieť. Dôraz sa nekládol na pohyb či ladnosť tela, ale na formy a spôsoby figúr a ohýbanie prstov na rukách a nohách. Každá z polôh prstov a gest má svoj vlastný význam a dosiahnuť takúto flexibilitu končatín je skutočným majstrovstvom.

 

Napísal Peter Rúfus v kategórii zápisky z Indonézie 2016

Napíšte komentár