dĺžka článku: 2 min
Celý tento týždeň úporne rozmýšľam nad otázkou, ktorá by v jednoduchosti znela: je možné byť niekým urazený? Ak by som to mal sformulovať presnejšie: je racionálne odôvodniteľné uraziť sa na základe negatívnej poznámky druhej osoby?
Pozeral som sa na to z troch pohľadov. Prvým je akási ľudová múdrosť a psychológioa. Sofistikovaná ľudová múdrosť by mohla znieť nejak takto: Džentlmen by ma nikdy neurazil. A poznámka niekoho, kto nie je džentlmen, ma nemôže uraziť. Psychológovia (a je celkom irelevantné, o akom smere by sme sa bavili – tento názor sa objavuje už v učení národa Toltékov a zastávajú ho aj klinickí psychológovia modernej doby ako Jordan Peterson), to formulujú nasledovne: Jedinec, ktorý uráža druhého, má skutočné problémy sám so sebou, nie s daným človekom.
Druhým pohľadom sú filozofie. Ako jeden z príkladov vyberiem môj obľúbený stoicizmus, ktorého už základným princípom (dichotómia kontroly) je, že: veci, ktoré sa nám dejú, sa delia na dve skupiny. Tie, ktoré môžeme ovplyvniť a tie, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Medzi tie, ktoré nemôžeme ovplyvniť, patrí okrem počasia, chorôb či prírodných udalostí aj správanie sa a vyjadrenia iných ľudí. Medzi veci, ktoré môžeme ovplyvniť, patria iba naše myšlienky. Dichotómia kontroly vraví, že nie je racionálne, aby emócie rozumnej bytosti mohli ovplyvniť veci, ktoré nemá pod kontrolou. Výborne tento princíp zhrňuje Epiktétos: „Ľudí nevyrušujú veci, ktoré sa im dejú, ale pohľad, ktorý na ne zaujmú.“ alebo Marcus Aurelius: „Odstráň svoju domnienku a odstrániš výčitku. Odstráň výčitku a odstrániš bolesť.“
Niečo podobné koniec-koncov hovoril aj Mark Twain: „V živote som zažil veľa hrozných vecí. A niektoré z nich sa skutočne stali.“
Tretí pohľad by som nazval osobnostno-dôležitostný. Hrubo povedané až egotistický. Jednoducho: ak ma niekoho poznámka urazí, implicitne musím predpokladať, že sám sebe prisudzujem takú mieru dôležitosti a/alebo dokonalosti, že ma vlastne nepoburuje niekoho poznámka, ale v skutočnosti možnosť, že by som nemusel byť taký bezchybný.
Bez ohľadu však na to, ktorý z daných pohľadov sa človek rozhodne zaujať, všetky hovoria o tom istom. Racionálne zmýšlajúca bytosť by sa nemala dať uraziť. A pod „nemala dať“ nemyslím mieru jej dokonalosti, ktorá vylučuje akákoľvek chybu, ale jej rozumovú integritu, uvedomujúc si samú seba a charakter okolia. Takže akákoľvek urážka, ktorá na ňu smeruje, sa od nej odrazí, prejde okolo nej či skrze ňu bez jej povšimnutia.
Zaujal ťa text? Prihlás sa na odber RuFslettru a podobné kúsky dostaneš priamo do svojej schránky každú nedeľu.
