Všetky články v kategórii Ázia

18. marca 2015 - Ázia, zo života

Sweatshop


Boli raz traja mladí Nóri. Frida, mladé dievča, ktoré sa rado odlišuje od iných najmä cez šaty. Nakupuje exkluzívne kúsky, ale aj tie zo second handu. Ludvig, dvadsaťročný študent, ktorý si potrpí na kvalitné oblečenie a z dovoleniek si často nosí kufre plné šatstva. Mnohé nakúpené kusy oblečenia si pritom nikdy neobliekol. A Anniken, sedemnásťročná módna hviezda, ktorej blog patrí medzi tie najnavštevovanejšie v Nórsku. Mesačne nemá problém minúť na oblečenie 600 eur. Čítať viac

25. februára 2015 - Ázia, cestovanie

Ako nás berú Ázijci alebo pohľad z opačnej strany

Nijak. Samozrejme, že to nie je úplne presné, ale skúsme to opačne: "Ako vy beriete Ázijcov?" Asi tak isto. Keď nejakého zbadáte u nás na ulici, rozmýšľate, či ide o Kórejca, Číňana, Vietnamca, Thajca, Japonca? Asi nie. Tak si teraz predstavte, že idete do Ázie, prechádzate sa po ich uliciach a rozmýšľate, ako vás asi berú. Myslia si, že som Američan? Nemec, Švéd, Španiel? Podľa čoho asi rozmýšľajú? Čítať viac

11. februára 2015 - Ázia, cestovanie

Ísť do Ázie cestovkou či na vlastnú päsť?

Mnoho ľudí sa ma pýta práve na túto otázku. I keď ja mám v tomto celkom jasno, nie každý sme rovnaký. Rozhodovanie nie je až také jednoduché. Mnohí z nás nikdy neboli tak ďaleko od domova a možno to bude ich jediná cesta. Preto si chcú priniesť len tie dobré zážitky a nasporené (a nemalé) peniaze utratiť čo najlepšie. V každom prípade to záleží od mnohých faktorov a váhe, ktorú im prikladáte. Na svojich cestách som stretol mnohých ľudí, ktorí cestovali z rôznych krajín, rôznymi spôsobmi a ich výlety mali rozdielne charaktery. Ak ste sa teda psychicky pripravili na cestu do Ázie, nasledujúci príspevok som pre vás rozdelil do jednotlivých kategórii, podľa ktorých sa už rozhodnete sami :)

Kultúra a ľudia

Čo očakávate od vášho výletu? Nezaujímajú vás len kultúrne pamiatky, chrámy a prírodné úkazy? Zaujíma vás, v čom je daná krajina, systém či kultúra iná? Akí sú reálni ľudia, kde žijú, ako sa správajú? Ako chutí miestna kuchyňa, vyzerá bežný príbytok či pravá rodinná večera? V tom prípade cestujte na vlastnú päsť. Práve fakt, že nemáte nič dopredu zariadené, nikto sa o vás nestará a prakticky, ak nič nepovieš, nikde sa nevyspíš, vás donúti komunikovať s miestnymi. A že neviete žiaden cudzí jazyk? To neberte do úvahy, väčšina miestnych ho nevie takisto (dokonca ani na miestach s veľkou koncentráciou turistov). Budete komunikovať rukami-nohami. Zistíte, akí v skutočnosti sú bežní ľudia, od predavača jedla až po vlakového sprievodcu. Ako sa správajú v MHD, čo robia povečeroch na uliciach či ako sa bavia. Rozhodne choďte sami.

Na druhej strane, s cestovnou kanceláriou vám mnohé z vyššie uvedeného "nehrozí". Nie je totiž pre ňu dobré, aby vás zaviedla do špinavej uličky, nechala vás tri hodiny stáť v rade na lístok, nasadnúť na zlý autobus či stratiť sa v metre. To nie je dobrá reklama. Svoj výlet strávite predovšetkým na hoteloch, v autobusoch, skupinových prehliadkach chrámov a prírodných úkazov. Do kontaktu prídete len s pár Ázijcami, ktorí sú na daných miestach privilegovaní a s bežným človekom nemajú spoločné skoro nič. Ak ich náturu nemáte radi, pokojne choďte s kanceláriou. Nerozhodujte sa ale na základe vašich skúseností z Miletičky.

Čas

Ak vás z práce nepustia na dovolenku dlhšiu ako dva týždne, ani ďalej nečítajte. Rovno zvoľte cestovku. Nemá totiž zmysel za tak krátky čas riešiť niečo vlastnými silami. Kým sa zorientujete, adaptujete na časový posun, prídete na fungovanie systému, už budete v polovici výletu.

Ak ale máte tri-štyri týždne a viac, vážne porozmýšľajte nad cestou vlastnými silami. Program cestovnej kancelárie je intenzívny a ich pochodový režim človek dlho nezvládne. Telo má svoju zásobu síl, ale ani hlava už po istom počte pamiatok nedokáže absorbovať ďalšie. A zabúda.

Sloboda

Pôvodne som rozmýšľal, či túto tému nespojiť s časom. Ale predsa len ide o niečo odlišné. Musíte si uvedomiť, že akonáhle zvolíte organizovaný výlet, máte dopredu všetko naplánované a bez výnimky. Lietadlo - autobus - hotel - večera - raňajky - autobus - chrám - chrám - jazero - kultúrny večer. Zajtra presun do iného mesta. Uvidíte toho viac, nebudete stáť v radoch na lístky a ani transport nebude problém.

Ak ale prídete na nejaké miesto, kde zostanete s otvorenými ústami stáť so slovami: "Tu chcem ostať!" Tak môžete, lebo sa na nikoho neviažete. Nájdete krásnu pláž, malebnú dedinku, chcete ísť na trojdennú túru alebo vám známi odporučia niečo špecifické. Tak ostanete. Deň, dva, hoci aj týždeň. Stretol som prípady, čo ostali mesiac, dva, pol roka. Iní tam žijú doteraz. A keď sa vám niečo nepáči? Jednoducho odídete. Ale iba keď idete na vlastnú päsť. Netreba zabúdať na jednu podstatnú skutočnosť. Neabsolvujete každý z výletov so štyridsiatimi, často rôznymi ľuďmi. A netreba ani zabúdať na ich malé deti :)

Inšpirácia

Ak Ázia pre vás predstavuje iba destináciu a považujete za "zárez na pažbe", z ktorého si donesiete magnetku alebo hrnček, nebojte sa zvoliť služby profesionálov. Pozriete si všetko dôležité, uvidíte pekné chrámy či záhrady a nebudete tam dlho ani krátko.

Keď ale prespávate na hosteloch, večery väčšinou trávite s inými cestovateľmi. S ľudmi rôznych vekových kategórií, z rôznych kútov sveta, rozličných podmienok či odlišnými pohľadmi na život. Naučíte sa od nich veľa. Budete počuť veľa nápadov a neskutočných životných príbehov. Môžete nadviazať mnoho nových priateľstiev a cez životy iných zhodnotiť váš vlastný.

Bezpečnosť

Iste, z cestovnou kanceláriou vám prakticky nič nehrozí. Ak odhliadneme od bežných vecí, ktoré sa vám môžu stať kedykoľvek a kdekoľvek, maximálne vás môže okradnúť iný turista z vašej skupiny.

Na druhej strane ale nie je pravda, že ázijské krajiny sú nebezpečné. Za prvé, je tam budhizmus, ktorý na prvé miesto stavia rodinu a na druhé úctu k ľudskej bytosti. Za druhé, Ázijci dávno pochopili, že na vašej vlastnej hlúposti zarobia viac, ako keby vás okradli.

Mne osobne sa nikdy nič nestalo, nebolo mi nič ukradnuté, ani som nemal s nikým problém. Neraz som nechal digitálnu zrkadlovku či ruksak dve minúty bez dozoru a nič sa im nestalo (možno som len mal šťastie). Samozrejme to ale nejde brať absolútne. Nebudete predsa chodiť tmavou uličkou o tretej ráno či mať peňaženku vystrčenú z vrecka. To nerobíte ani u nás. Stačí používať zdravý rozum.

Peniaze

Pre mnohých možno zásadná a jediná rozhodujúca otázka. Nebudem tu rozpisovať omáčky a poviem hneď, ako to je. Za dva týžne, ktoré ponúka cestovná kancelária, zaplatíte tú istú sumu ako za šesť týždňov cestovania podľa seba (oba varianty zahŕňajú všetky náklady, od letenky až po poobednú kávu).

V druhom prípade to ale automaticky neznamená, že budete spať s dvanástimi rôznymi ľuďmi na izbe, jesť iba street food či cestovať dostavníkmi. Hovoríme o serióznych a krásnych hosteloch, diaľkových pohodlných autobusoch či pravidelných párty (aj s konzumáciou alkoholu). Ak však nemáte problém ísť aj do naozaj najlacnejších kategórií, za tie isté peniaze tam zvládnete byť aj tri mesiace.

Samotnej problematike cien som sa podrobne venoval v minulom príspevku.

Súhrn

Ak sa stále neviete rozhodnúť, tak si jednoducho zoberte nasledujúci zoznam a zaškrtnite si, čo na vás sedí. Kde bude najviac značiek, to je váš víťaz :)

Na vlastnú päsť je rozhodne lepšie cestovať, ak:

  • ste mladý,
  • ste sám alebo s partnerkou,
  • ste malá skupina (ideálne traja, max. štyria),
  • ste väčšia skupina, ale všetci ste na jednej vlne (naozaj všetci, jeden človek dokáže pokaziť zábavu celej skupine),
  • ste spontánny typ,
  • beriete život s humorom,
  • milujete ázijské jedlo,
  • neradi si necháte diktovať, čo máte robiť,
  • máte radi party,
  • radi spoznávate nových ľudí,
  • máte viac času (aspoň tri týždne),
  • nechcete minút veľa peňazí.

Služby cestovnej kancelárie by som zvolil v prípade, že:

  • ste postarší pár,
  • máte neplnoleté dieťa/deti,
  • máte radšej vopred určený program,
  • radi sa vyspíte v hoteli,
  • máte radi pokojnejšie večery,
  • neradi sa dohadujete a vyjednávate,
  • nepustia vás na dlhšiu dovolenku,
  • máte slabšiu psychiku (to znamená problém s hmyzom, žobrákmi, bosými deťmi, či jedením "pouličných" jedál),
  • nemáte probém s finančnými prostriedkami,
  • ak chcete špecializovaný výlet (archeológia, spiritualita, učenie jazyka a podobne).

Toľko k ťažkému rozhodovaniu. Boli ste už s cestovkou či na vlastnú päsť? Rozhodli by ste sa tak aj druhý raz?

16. januára 2015 - Ázia, cestovanie

Koľko stojí taký „špás“?

Spomedzi všetkých zvedavých otázok, ktoré mi ľudia v súvislosti s mojimi cestami položili, toto bola asi tá najčastejšia. Ale oprávnene. Predsa len tu nehovoríme o týždňovej dovolenke v Chorvátsku. Veľa ľuďom by sa mohlo zdať, že práve Chorvátsko je bezpochyby lacnejší variant, ale poďme na to postupne. Čítať viac

26. marca 2014 - Ázia

Zápisky z juhovýchodnej Ázie (2014)

Prvý február, deň D, lietadlo L

Vtedy to všetko začalo. Polroka dátum na letenke čakal na deň, kedy sa bude zhodovať s tým v kalendári. Bratislavu som poctil už len jednou zástavkou. Benzín, bankomat a tridsať žuvačiek. V kufri deväťkilový ruksak. Plný rôzností, od pršiplášťu po domácu. A bol som pripravený na všetko. Teda aspoň som si to myslel.

Cesta do Budapešti, let do Viedne (je zbytočné sa pýtať) a trojhodinové čakanie. Smer Bangkok. Poznáte tie pocity, keď sa blíži Váš dvojhodinový let a za ním týždňová dovolenka? Každý z nás niečo podobné prežíva. Ale keď letíte osem a pol tisíca kolometrov na šesť týždňov... Tie pocity sú intenzívnejšie priamou úmerou.

Posledný nezabudnuteľný pocit z Európy bola vodorovná poloha na koženom ležadle na x-tom poschodí viedenského letiska. V pravej ruke Snickers, v ľavej miniwhisky z duty-free obchodu, v ušiach tóny starostlivo zostaveného playlistu na nadchádzajúce týždne. A pod nohami... Rolujúce, plne osvetlené lietadlá, nesúce ľudí za ich povinnosťami, rodinami či snami.

Posledné dobitie telefónu, posledné správy strachujúcim sa a prvý úsmev na neznámeho spolucestujúceho. Odchádzal som ďaleko, odchádzal som nadlho a odchádzal som sám.

A pekelne som sa tešil...

Veľké mesto Bangkok

Po šestnástich hodinách strávených na letiskách a v osemnásťstupňových lietadlách sa roztvorili oblaky a odhalili tak Las Vegas juhovýchodnej Ázie. Bangkok. Miesto hriechu a neobmedzených možností. So zasyčaním sebe vlastným sa rozďavili dvere lietadla a prvý rad dychtivých cestujúcich dostal 37 stupňovou päsťou do tváre. Nič príjemné, no na nasledujúcich šesť týždňov bežná súčasť dňa. Rovnako ako v Číne, aj v juhovýchodnej Ázii platilo, že kto má silnejšiu "klímu", je úspešnejší jedinec. Potraviny, banky, stanice, obchody. Dvadsaťstupňové teplotné výkyvy hore-dole. Pätnásťkrát denne. Pre telo predsa len to naj.

Víza prebehli v poriadku. Akurát som si nevedel tipnúť, či môj imigrátor bol muž alebo žena. Rébus v Thajsku tak bežný. A klasicky, ako na každom letisku, som dostal batožinu medzi poslednými. Tepláky vymenili kraťasy, topánky žabky a hor sa na SkyLine (niečo ako metro, len na úrovni šiesteho poschodia). Nasledovalo tvrdé vyjednávanie s taxikárom, ktorý napokon ani nevedel, kam má ísť. Samozrejme nepomohla ani adresa, ani presný bod na mape. Ďalší folklór, ktorý je v tejto časti sveta všade rovnaký.

Po pýtaní sa ľudí na ulici som svoje hniezdo konečne našiel. V desivej uličke plnej mačiek a harabúrd. Skrátka Bangkok. Na hostely ma človiečik nechcel pustiť, hoci izba bola na moje meno (tu by sa patrilo podotknúť, že môj kamarát dorazil deň predo mnou). Takže som ho zavolal dole. Dávno som nevidel známu tvár tak rád ako vtedy. Aj recepčný to ako dôkaz akceptoval. Po zhodení ruksaku a klasických chlapských zdvorilostiach typu whiskey z Duty Free Shopu sme sa vybrali do mesta. Výmena peňazí, prvé štiplavé nudle, ktoré mi odpálili podnebie do pekiel a masáž nôh. Zišla sa. Jediný problém bol, či sa viac premáhať nesmiať sa alebo sa radšej strachovať o stehennú kosť, ktora sa chystala čochvíľa utrhnúť z panvového kĺbu. Thajská masáž v plnej kráse. Bola už noc a nás, unavených na smrť v posteli trápila už len jediná vec. Prečo ten mešiťák cez oproti ulicu musí tak strašne vrieskať? Nepovedal. Ale milosrdne nás zobudil aj o piatej ráno.

A na záver jazda legendárnym Tuk-Tukom, najrozšírenejším dopravným prostriedkom v krajinách JV Ázie. A ich vodiči patria k najotravnejším ľuďom v týchto krajinách vôbec :)

Z nevinných turistov na nočných predátorov

Druhý deň patril k tým pamiatkovejším. Stále sme neboli v plnej zostave, tak sme sa rozhodli pozrieť si tie menej dôležitejšie pamiatky. Boli sme navštíviť dom Jima Thompsona, Amíka, ktorý prišiel do Thajska a za pár rokov z neho urobil hodvábnu veľmoc. Potom sa raz vybral na túru v Malajzii a už nikdy nikto o ňom nepočul. Išlo o typický thajský dom (tak ako je u nás typická drevenica), ktorý sa skladal zo šiestich samostatných domčekov, navzájom prepojených. Každý z nich predstavoval jednu izbu. Jedine na záchod sa chodilo von. Všetky domy na trojmetrových pilieroch, aby obyvateľov v monzúnovom období neprekvapili pstruhy v obývačke.

Potom sme sa vybrali do Siam Center (niečo ako Eurovea, no šesťkrát väčšia) a po načerpaní energie z klimatizovaných priestorov sme odišli, kadiaľ sme prišli. Teda, to sme si iba mysleli. Po desiatich minútach chôdze sme sa zrazu ocitli v bašte demonštrantov. Pamätáte si ten humbuk v médiách? "Protesty v Bangkoku, turistom odporúčame zvážiť cestu do Thajska" a podobne. No poviem vám, vyzeralo to tam ako na vinobraní. Pódium, kde niekto spieval, tancujúci ľudia, stánky s jedlom či suvenírmi, ovocím, a podobne. (ne)Realita mediálnej masáže v plnej kráse.

Neskôr sme sa cez múzeum Madame Tussaud a Lumpini park (Central park Bangkoku) dostali k taxi-loďke, ktorá ponúkala svoje služby po kanáloch hlavného mesta. Za 10 centov kamkoľvek. Vtipné bolo, keď sa uhýbala protiidúcej lodi a všetci cestujúci dostali kvalitnú sprchu. My sme boli vysmiati, ale tí s tabletmi a smartfónmi sa veľmi nesmiali :)

Večer došiel náš tretí mušketier s úžasnou skúsenosťou, kedy zle spočítal nuly na bankovke a taxikárovi namiesto dvoch eur zaplatil dvadsaťpäť. Tak sme ho zobrali na Pad Thai (thajské národné jedlo). Vrátili sme sa na hostel, ochutnali sme svoje úlovky z duty free shopov a išli sme "lightovo" pozrieť do mesta. "Veď sme tam prvý deň." Napokon z light verzie bol celkom slušný "hardcore". Ale tak túto skúsenosť si musí každý odžiť sám. Čo sa stane v Bangkoku, ostane v Bangkoku...

Kwai a Erawan

Po ťažkých chvíľach v nočnom Bangkoku sme sa rozhodli stráviť čas, čo nám bol daný, aj na fakultatívny výlet. Tak sme objednali minivan a vybrali sme sa k mostu cez rieku Kwai a do národného parku Erawan. Na dvojhodinovej ceste nás zarazili presne tri veci. Prvá, že aj po šesťdesiatich kilometroch v aute sme stále boli v meste Bangkok, čo je na naše malé slovenské pomery celkom nepredstaviteľná záležitosť. Nešlo síce už o solídne budovy, ale o skladiská, chatrče z dosák či "veľkoobchody" všemožného druhu. Druhou vecou bolo, keď sme šli tankovať. Nič zvláštne, poviete si, ale keď celá posádka vozidla musí vystúpiť a odísť z priestoru stojanov, je to takmer vtipné. Ale taký je thajský zákon. My sme ešte boli kvázi vysmiati, ale vtipné to musí byť, ak sa na pumpe stretne zopár veľkých autobusov :)

Tretia vec bola vyslovene bomba. Viezol nás Filipénec, ktorý nevedel ani slovko po anglicky, a zrazu sa z autorádia ozvalo "Žijeme len raz" od Ega a Tiny. Po krátkej gestikulácii nám hrdo oznámil, že to je jeho vlastný playlist a stiahol si ju z internetu. Univerzálnosť hudby je krásna vec.

Most cez rieku Kwai, znázornený v toľkých vojnových filmoch a dokumentoch okolo seba šíril tú tajomnú atmosféru miesta, kde zomreli desaťtisíce. Japonci prinútili zajatých Spojencov postaviť bambusový železničný most vo vysokých horúčavach, takmer bez vody a jedla a s množstvom tropického hmyzu a chorôb naokolo.

Národný park Erawan nám ale našu pochmúrnu náladu vylepšil. Išlo o prírodnú rezerváciu plnú bambusov, opíc a tropických stromov, ktorá obkolesovala sedemúrovňový "vodopád". Ten na každej úrovni vytvoril niekoľko sústav jazierok. V ich okolí sa usídlila rôzna fauna a flóra a čo bolo najlepšie, dalo sa v nich kúpať! Mali ste tak výstup na 1500 metrový kopec spríjemnený o niekedy až čarovné prírodné úkazy a množstvo okúpaní v prirodzených lagúnach. Vtipný moment predstavovali rybací obyvatelia lagún, ktorými boli známe "okusovacie" rybky, ktoré sa používajú ako atrakcia pre turistov so suchými pätami. Akurát, že tieto beštie mali veľkosť menších kaprov a príjemnosť takéhoto "obhryzkávania" bola nepriamo úmerná ich veľkosti.

Cestou naspäť sa nám podarilo si trochu zdriemnuť a tak sme boli čerství na náš večerný program. Jeden člen našej výpravy si už dávnejšie zvolil za svoju celoživotnú úlohu pozbierať tričká zo všetkých Hard Rock Café na svete. A keďže v Bangkoku sa jedno nachádzalo, mali sme program istý. Zároveň to bol prvý večer od príchodu, kedy sme znova zjedli "západné" jedlo. Legendary burger je hamburger z čistého hovädzieho mäsa, ktoré samotné má úctyhodných 300 gramov. Po ňom nasledovala už len päťkilometrová cesta pešo domov, ako trest za také obžerstvo :)

Grand Palace

Šiesteho februára sme sa zobudili akoby do iného sveta. Všetci sa na nás zrazu usmievali. Chodníky, ktoré boli zakaždým dejiskom urputných teritoriálnych súbojov, sa zrazu pred nami rozostupovali ako more pred Mojžišom, domorodci nás zdravili a vrchol bol, keď sme nastúpili do taxíka a ten zapol taxameter. Keď sme sa taxikára narovinu spýtali, čo sa deje, s úsmevom nám odpovedal, že v Thajsku je "niečo ako deň ústretovosti voči turistom". Každý nám chcel pomôcť či vyhovieť, či nám niečo ukázať a prepravné náklady boli odrazu za desatinové ceny. Turizmus sa stal na jeden deň omnoho jednoduchším.

Prvé kroky smerovali ku stojacemu Buddhovi (v týchto krajinách sú Buddhovia na najrôznejšie spôsoby). Tridsaťdva metrov vysoký kolos budiaci úctu a rešpekt. Bola tu aj milá atrakcia, kde chlapík ponúkal malé klietky s piatimi až šiestimi vrabcami, ktoré ste si asi za dva a pol eura kúpili a pred Buddhom vypustili na slobodu, čo malo zabezpečiť šťastie. No, ja som si povedal, že keďže sa mi podarilo dostať sem, mám šťastia dostatok :)

Nasledovala cesta do vládnej cestovnej agentúry, kde sme si rezervovali prepravu a ubytovanie na naše nasledujúce štyri ostrovy. Trochu sme boli prekvapení, že v takejto cestovke, kde bolo približne osem zamestnancov na komunikáciu a služby turistom, bol iba jeden počítač. Všetko sa riešilo papiermi, potvrdenkami a rezervácie prebiehali prostredníctvom telefónu. Ak riešite presné časy dvoch autobusov, štyroch trajektov a počet nocí v dvoch hosteloch, pričom sami neviete presné dátumy, koľko kde chcete zostať a ako to tam vyzerá, vtedy začína byť tento proces skutočne zdĺhavý. Takže volanie na príslušné miesta sa ešte dva- trikrát zopakovalo. Napokon sme zistili, že takto to funguje v takmer celej juhovýchodnej Ázii.

Napokon sme s jednou megapotvrdenkou zamierili do Grand Palace, komplexu stredovekých budov, kde pár storočí sídlili thajskí monarchovia. Moji dvaja spolucestujúci, viac zmohnutí teplom a únavou posledných hodín, sa napokon rozhodli na dnešný deň vypnúť. Tak som s foťákom zamieril uloviť zopár záberov sám. Grand Palace bol úžasný. Ak si budete musieť vybrať v Bangkoku len jednu vec na prezretie, bude to práve toto. Pagody, chrámy, oltáre, sochy, bôžikovia, všetko fenomenálne vypracované a umiestnené do priestoru tak, aby zanechalo čo najväčší dojem. Vedel by som o tom napísať ďalších päť odstavcov, ale pridám radšej viac fotiek :)

Wat Arun (Chrám úsvitu) sa nachádzal naproti cez rieku a bol to najúchvatnejší samostojaci chrám v Thajsku. Jeho strmé a neúprosné schody však už pri vchode odradili zopár turistov so strachom z výšok či problémami so srdcom. Ostatným sa ponúkol jeden z najkrajších panoramatických výhľadov na Bangkok.

Slnko už ale začalo lenivo zapadať, tak rýchlo späť cez rieku do chrámu ležiaceho Buddhu. Tento chlapík mal zase štyridsaťtri metrov na dĺžku a bol zatiaľ najkrajší zo všetkých Buddhov, čo som doteraz videl. Zrazu sa ale spred chrámu ozvali výstrely. S ostatnými turistami sme pozreli na seba, či naozaj počujeme to, čo si myslíme. Tí najodvážnejší z nás sa pomaly priblížili k východu, aby sme tam zbadali zriadenca komplexu, ako odpaľuje koberčeky delobuchov pred jednotlivými chrámami. Vymenili sme si pohľady úľavy a tímiestnisúnaozajcvoci a išli sme sa vypytovať. Vraj tak odháňajú zlých duchov. Rozprávajte mi potom niekto o kadidle.

Napokon som sa vybral za mojimi chlapcami niečo zjesť a pripraviť sa na večerný výlet. Po ceste sa mi podarilo natrafiť na vládnu koĺonu, ktorá, podobne ako v Číne, povinne zastavila všetok pohyb a premávku naokolo. Šestica vojakov na džípe mi zo srandy zasalutovala, tak som sa postavil do perfektného pozoru a odsalutoval im späť. Na to sa začali plieskať do stehien a zatlieskali mi :)

Večer sme sa vybrali do skybaru, kde sa natáčal film Hangover 2 (alebo kto chce Vo štvorici po opici 2). Ale keď mi na recepcii oznámili, že v trojštvrťákoch ma tam nepustia, tak som milej slečne vo večernej róbe oznámil, že mňa nikto nedonúti v tridsiatkových teplotách dať si dlhé gate. Samozrejme po slovensky. Evidentne ovládala našu reč, lebo sa usmiala. Moji dvaja kamoši chceli byť za chrumkavých, tak si tie dlhé gate dali už na hosteli a išli napokon hore. Tak som si dal deväťdesiatminútový pochod naspäť na hostel. A trafil som. V Bangkoku som bol už ako doma :)

Peklo na zemi

Tak by som zhrnul náš celodenný výlet do Ayutthaye - stredovekého hlavného mesto Thajska. Problémom nebolo samotné mesto, ale počasie. Teplota po prvý raz presiahla štyridsať stupňov Celzia a Ayutthaya sa nachádzala na dokonalej - prérii podobnej - rovine. Vyprahnutá zem, s kde tu spálenou trávou, ktorá len zlomyselne odrážala teplo, ktoré na ňu slnko vrhalo.

Rada pre všetkých - v Bangkoku vám pomaly každý obchod ponúka "fakultatívne výlety" za mierne poplatky. Uznávam, že v porovnaní s obdobnými výletmi v Európe je cena za takýto celodenný výlet - okolo šesť až osem eur, skutočne smiešna. Ale do Ayutthaye sme sa rozhodli ísť hromadnou dopravou a čuduj sa svete, zrazu to stálo necelé dve eurá. A išli sme skoro rovnakým minivanom ako s "cestovkou". Nepodstatný rozdiel, ale keď chodíte na výlety každý druhý deň...

Všimnite si useknuté hlavy sôch

V Ayutthayi nám ale konečne vysvetlili, prečo má drvivá väčšina sôch Buddhov useknuté (alebo dodatočne prilepené) hlavy. V stredoveku bol totiž tento región dejiskom rovnako krutých a častých vojen, ako Európa. Miestni sa ale naučili, že znepriatelené mocnosti si náboženské relikvie veľmi nevšímali, tak začali pašovať niektoré artikle v hlavách a dutinách sôch. Keď sa na to časom prišlo, vojaci na hraniciach jednoducho usekávali sochám hlavy, aby sa presvedčili, či taká "batožina" neobsahuje niečo navyše. Takže tak, ako toto stredoveké hlavné mesto, tak aj po celej krajine nájdete plno bezhlavých sôch a rozkotúľaných hláv.

Príchod do Bangkoku bol úmorný a po otvorení dvier sme sa doslova vyliali z minivanu. Odšúchali sme sa na hostel, kde sme padli na zobáky a zobudil ma až náš štvrtý mušketier, ktorý sa k nám po týždni pripojil. To už sme doplnili zásobníky potrebnej životnej energie a rozhodli sme sa zopakovať si našu prvú noc. Tak sme zrušili jeho zásoby "duty free" alkoholu z letiska a išli sme žiť. Náš organizátor disko výletov vybral podnik Levels, najprestížnejší klub v Bangkoku.

Ako sme sa priblížili ku vchodu, už sa odtiaľ tiahol had ako z amerického filmu. A samí lepší ľudia! Večerné šaty (rozumej minisukne veľkosti opasku), pukové nohavice, košielky a gélové účesy ako Christiano Ronaldo. S mojimi trojštvrťákmi som už vedel, že budem mať problém. A napokon ma aj pri vchode otočili a chalani išli bezo mňa. Znova. Princíp je princíp a navliecť sa dobrovoľne do dlhých "nohávov" v tridsiatkach mi prosto bolo proti srsti. Ale nechcel som trhať partiu. Tu sa zrazu ku mne priplichtil Thajec, že či nechcem dlhé gate. "ČO?" znela odpoveď z môjho vyberaného slovníku. Hoci po slovensky, pochopil. Zaviedol ma ku svojmu taxíku (!!) a po otvorení kufru som zbadal asi tristo riflí. Už len vybrať veľkosť. Čo ma veľmi prekvapilo, bola samotná kvalita látky. Čakal som jednorazovú handru a ono vám to bolo ako u nás v New Yorkeri. Ale keď povedal, že pätnásť eur, odmietol som.
Napokon som sa objavil pri chalanoch v krásnych rifliach za deväť eur a začala sa ďalšia divoká noc.

Noc plná hviezd a prvý ostrov

Vin Diesel, Denzel Washington, ale aj Barack Obama, tí všetci sa v tú noc nachádzali na najprestížnejšej diskotéke hlavného mesta. Samozrejme, že to nebolí "tí praví", ale neuveriteľne sa na nich podobali. A okrem nich aj celá smotánka Bangkoku. Teda. Thajci tam robili iba čašníkov. A "vychytené" Thajky ako "doprovod". A inak samí Amík a Európan. Na jednej strane sme sa po dlhšej dobe cítili ako doma. Na strane druhej, práve pre toto som z domu odišiel. No čo už. Čo sa však týka diskoték, spozorovali sme zaujímavý úkaz na miestach, kde boli najmä miestni. Ste aj vy jedni z tých, ktorí v klube radšej podopierajú bar ako tancujú? A keď už, tak štýlom "medveďku, daj labku?" Verte či nie, tam by ste boli králi. Dvaja z nás ovplývali najmä týmto talentom a pútali značnú pozornosť. No a druhí dvaja, ktorí aj vedeli tancovať, boli niečo ako polobožstvo. Patrili im úsmevy najkrajších žien, obdivné pohľady miestnych chalanov a mnohí neváhali vybrať telefón a natočiť si nás.
Na hostel sme prišli klasicky. O siedmej ráno. Zalomili sme tak strašne, že keď nám domáci o dvanástej búchal na dvere, že máme opustiť izbu, ledva sme vládali hlasom z najtemnejšieho podsvetia odvetiť, že si kupujeme ďalší deň. Alebo nech pošle žeriav. Nakoniec privolil.

Poobede sme sa ako tak pozbierali a zamierili me na letisko. Tam sme si dali výdatnú energetickú obedovečeru (chalani v štýle McDonald's megamenu, ja pravý kórejský ramen). Po strastiplnom lete plnom uvrieskaných Číňanov, ich uvrieskaných deciek a matiek, ktoré používali známu výchovnú metódu na detský krik - ešte väčší krik sme s hlavami ako melóny pristáli v Phukete. Všade sa písalo, že z letiska jazdí nepretržitá linka do mesta (letisko je vzdialené 40km). Ale tie hnusné beštie naschvál odstavili dopravu a všetci taxikári zvolili takú jednotnú sumu, z ktorej by sa povracal aj Bratislavčan v nočnej Bratislave. Nuž ale čo narobíte o pol dvanástej v noci.

Na izbe nás privítal krásny šváb a ešte krajšia jašterička, na čo som vyhlásil, že odmietam a idem uloviť do ulíc večeru. Keď som sa vrátil, už som ich nevidel a samého seba som sa snažil presvedčiť že tam určite nie sú, nebudú a vôbec nikdy neboli. A zlatý kliniec večera - pokazená klíma. V zmysle pokazená rozumej nastavená na šestnásť stupňov Celzia a nemožnosť ju vypnúť hoci aj vytrhnutím kábla. V tú noc sme kompletne všetci ochoreli. Jeden z nás to preskákal rýchlo, druhý prekonával nasledujúci týždeň v horúčkach a zimniciach, tretí so slabosťou a nevoľnosťou. Ja som na tom nebol až tak zle, ale po dvoch týždňoch som musel navštíviť nemocnicu a nasadiť antibiotiká.

Taký bežný deň na Phukete

Na Phukete prakticky sú iba dve "mestá", ktoré stoja za to. Jedno ako hlavné mesto ostrova s rabárskym zálivom, druhé s plážami. Ako inak, vybrali sme si to zlé. Tak sme sa ráno vybrali na autobus. Teda autobus. Ak zoberiete tucet kovových lavičiek a privaríte ich o korbu Avie, máte približnú predstavu. To spolu s faktom, že medzi mestami sa nachádza malý kopec ale s obrovským stúpaním a thajským zvykom napratať dopravný prostriedok na minimálne 230% kapacity z našej cesty urobilo hodinovú tortúru. Na spomínanom kopci, keď motor na jednotke reval ako týraná zver a ja som mal strach, že mi prevodovka cez podlahu prerazí lebku, som mal pocit, že nás vyzvú, aby sme šli tlačiť.

Za spomienku stojí ešte fakt, že autobus oficiálne mal pevné časy odchodu, ale prakticky to znamenalo počkať na naplnenie ľuďmi počtom napĺňajúcim charakteristiku masovej tragickej dopravnej nehody. A jedna pani (miestna) tam takto sedela a čakala s nami celých štyridsať minút, na čo keď sa konečne naštartoval motor, sa postavila a vystúpila. Po duchaprítomnom okomentovaní tohto aktu jedným z nás: "Ja vlastne nechcem ísť autobusom," sme sa začali váľať po spolucestujúcich.

Čo nás však zarazilo omnoho viac, bola samotná pláž. Tá vyzerala ako bežné španielske či talianske letovisko. Hromada rozpáleného a udupaného piesku, myriády ležadiel, európski chlapíci s rozvalenými pupkami, ženušky v gélových pazúroch zvierali smartfóny a decká stavajúce a búrajúce pieskové hrady. Piesok a more ničím zvláštne. Sklamanie najväčšie. Tak sme sa aspoň poriadne spálili, vyčvachtali a opieskovali, až sme zistili, že tu (teda tam) nepoznajú pojem sprcha na pláži. A nie je lepší spôsob, ako im to vrátiť, ako sa mastní, slaní a spotení posadiť do reštaurácie :) Holt ale, kšeft je kšeft a nikto sa na nás ani krivo nepozrel.

Po zdieľanom obedíku sme sa znova "umyli" v mori a pri zvukoch tympanov a "hola hula hej" spevu neďalekých amatérskych ničiteľov ušných bubienkov, sme sa zložili pod palmu a zdriemli sme si. Zobudili sme sa akurát na západ slnka a skonštatovali sme, že náladu nám vylepší už len jedlo. Znova. Šťastie sa ale začalo usmievať aj na pripečených turistov a my sme narazili na miestny food festival. Rybiská a príšery všemožného druhu, krevety, kačice, nudle a ryža na tridsaťsedem spôsobov. A ceny na smiech. Navyše nepančované koktejly z kvalitného alkoholu za, tramtarará, dva a pol eura. A za tú sumu si ešte dovolili nám dávať dvojnásobný pomer alkoholu. Čo nám viac bolo treba. Tak sme si asi s dvanástimi koktejlmi sadli na pláž a práve tam prebiehalo hromadné púšťanie lampiónov pre šťastie. Nádhera pozerať. Na food festivale sme videli prvého krásneho ladyboy-a. Asi hodinu sme boli všetci štyria presvedčení, že to jednoducho musí byť žena. Taký pekný/vysoký/žensky vyformovaný žiadny chlap jednoducho nemohol byť. A veruže mohol. Aj bol.

Phuket je známy svojou smrteľnou ulicou, ktorú môj spolucestujúci príznačne nazval: "Aha, sodoma gomora!" Kluby a bary napravo aj naľavo, jedno-, dvoj- až štvorposchodové, s kadejakou uletenou "výzdobou". Ulica plná rôznorodosti pohlaví (v skutočnosti vôbec neboli rôznorodé, len naše vnímanie to nebralo), pouličných umelcov, tanečníkov a iných bizarností.

Masáž na WC

Noc prebiehala štandardne. V Sodome Gomore sme si podľa nášho "itinerára nočného života" vybrali klub a šli sme. Podotýkam, že sme boli na druhej strane ostrova, od rána sme neboli "doma" a nazad sme sa chystali až ďalšie ráno. Takže ruksaky, uteráky, plavky, všetko sme mali so sebou či na sebe. Objavili sme sa pred vstupom klubu a medzi tými vyfešákovancami sme boli ako kôl v plote. Mne z batohu dokonca trčala pitná hadička. Nuž ale, západniari sú predsa chodiace peňaženky, tak ich treba vpustiť aj keby čo bolo.

Našťastie tam mali niečo ako skrinky (obdoba šatne), kde sme sa doslova zložili. Po pár presne mierených úderoch do dvierok sa mi ich aj podarilo privrieť a otočiť kľúčikom. Začali sme skúšať miestne mutácie svetoznámych koktejlov a po pár kúskoch chalanom už začalo byť do tanca. O fenoméne kráľov parketu som písal už minule, teraz spomeniem, ako vyzerá také osadenstvo klubov v Thajsku. Ak u nás navštívite podniky s parketom, väčšinom nájdete prevahu mužského pohlavia, akože sa predierajúc davom alebo postávajúc pri bare, sliediac  na nevinné obete. Tu to bolo rovnaké. Lenže naopak. Celú dĺžku baru lemovali thajské devy skenujúce pohľadom neúprosného predátora každého cudzinca. Na parkete sa ich hmýrilo dvakrát toľko a výsledný pomer bol asi tak 70:30 v prospech nežnejšieho pohlavia. Teda nežnejšieho. Dámy, tam som prvýkrát pochopil, čím si asi prechádzate na našich diskotékach. Pohlady vyhladovených šeliem, "náhodné dotyky", či už otvorené návrhy a obmedzovanie osobnej slobody. Nemôžem povedať, že mi to nelichotilo, ale po chvíli to už bolo naozaj otravné.

Prekvapený som ostal, keď sa za mnou zatvorili dvere pánskej toalety. Ocitol som sa v priestore so štyrmi Thajcami v oblekoch, naškrobených košeliach s motýlikmi. Chvíľu som aj premýšľal, či sa radšej neotočiť, ale niečo mi hovorilo, že by to aj mohlo byť ok. Tak som vykonal, čo som mal (s neustálym očakávaním, kto sa ma kedy a kde dotkne), napokon bez ujmy a zamieril k umývadlám. Zrazu sa jeden z nich pohol a pustil mi vodu. Druhý ku mne pristúpil zozadu a začal mi masírovať krk. Tretí už bol nastúpený a utieral mi ruky malým uteráčikom. Ten za mnou mi zrazu troma rýchlymi chvatmi uvoľnil štyri stavce a usmial sa. Štvrtý už len pokynul ku košíku, kde boli bankovky. No čo, dal som im tak dva a pol eura a vyčaroval som tak na ich tvárach obrovské úsmevy.

Tu by som sa rozhodne nechal operovať

Raňajky sme odbavili klasicky v McDonald's a KFC (po takej noci sme rozhodne chceli vedieť, čo jeme) a vybrali sme sa chytiť prvý bus na našu stranu ostrova. Ten napokon polhodinu meškal (ako inak) a celú cestu sme pozorovali mníchov, ktorí chodili bosí ulicami mesta, tým najchudobnejším rozdávali vrecká s ryžou a žehnali im. Najbližších osem hodín prebehlo v spánku alebo posedením v spoločných priestoroch hostela, písaním mailov a skúmaním možností, ktoré ponúkal tento ostrov.

Rozhodli sme sa vyjsť na kopec nad mestom, zhodnotiť výhľad a cestou späť sa niekde najesť. Počas výstupu (asi ako na bratislavskú Kolibu po asfaltke) sa zrazu odnikiaľ objavil obrovský chrám s komplexom budov. Odkiaľ sa tam vzal a prečo, netušili sme. Cestou nadol sme sa rozhodli pre jednu z reštaurácií s výhliadkou. Čo nás ale zarazilo, že prestreté stoly pre asi stopäťdesiat ľudí boli... prázdne. Boli sme tam len my. A celý ten čas. Aspoň sme sa tešili na rýchlu obsluhu a čerstvé jedlo.

Ale kde. Obsluha (asi šesť čašníkov, všetci nám chceli maximálne vyhovieť) všetko motala, veci nosila pomiešané, príprava jedla trvala asi štyridsať minút a napokon doniesli niečo iné. Keďže sme ani moc nevedeli, čo si objednávame, bolo nám to aj jedno :) A jediné, na čo sme sa potom ešte zmohli, bol pád do postele.

"Ostrov H"

Čakal nás presun na ďalší ostrov. Zo samotného názvu - Phi Phi - som mal veru rozporuplné pocity. O pol ôsmej mal po nás prísť taxík, ale my sme už dobre vedeli, čo od tohto pojmu máme očakávať. Napokon bolo osem, pol deviatej, deväť. A nič. Trajekt sme mali 9:40, tak sme začali byť mierne nervózni. Ale upokojovalo nás, že nervóznych tam bolo ďalších trinásť ľudí. Napokon neprišiel jeden, ale hneď tri naraz. Nebolo treba veľa umu, aby človek zistil, že meškajú. Tak podľa pravidla jedno sedadlo = dvaja cestujúci a dva batohy sme naskákali do áut a vydali sme sa... po ďalších. Šofér samozrejme nepoznal cestu, pýtal sa domorodcov, a tak ďalej. Skončilo to tak, že poslednú desaťminútovku sme asi trojnásobne zlomili rýchlostný rekord v meste a na loď sme doslova naskakovali, s batohmi letiacimi napred.

Po pár hodinách a niekoľkých pečených slep... čnách podávaných na palube, sme sa ocitli na čarokrásnom ostrove v tvare H. Tyrkysové more, azúrové nebo, panenská príroda. Až tu sme pochopili, kde boli všetky thajské pohľadnice fotené. Prvýkrát sme nemali dopredu rezervovaný hostel, tak sme sa rozhodli hľadať. Mnoho domácich, ktorých mýlil náš výzor, považujúc nás za hlúpych turistov, nám ponúkali hlučné a malé izby za prehnané ceny. Radšej sme ani nereagovali. Potom sme však zbadali reggae bar, ktorý mal, tramtarará, svoj vlastný ring na thajský box! A keď sme sa dozvedeli, že hore sú izby, bolo rozhodnuté. No stará pani domáca nás stihla ešte prekvapiť slovami: "Dajte si čajík, lebo ešte vám maľujú izbu." Normálka.

Tak sme teda vytiahli plavky a hor sa na pláž. Cestou sme narazili na dve úsmevné veci. Prvou bola partia Thajcov, ktorí sa rozhodli, že najlepším spôsobom, ako vytiahnuť loď na breh bude traktor. O chvíľu rozhodovali už len o tom, ako by vytiahli zapadnutý traktor. No a o pár metrov ďalej to bolo staré známe: "Hele Pepó, vono je tady hrozný vedro. Né, ja nechci jít do stínu. A to mě tady necháš samotnou?" :)

Po rýchlom a príjemnom vymočení sa (vo vode, nie do vody) sme sa dozvedeli, že neďaleko nás je rozhľadňa, odkiaľ vidno celý ostrov a kde je najkrajší západ slnka široko ďaleko. Že času máme dosť, tak poďme. No thajské "neďaleko" je v skutočnosti asi štyri kilometre. Do kopca. Po kameňoch. V žabkách. Prešli sme si miestnou dedinou, poliami, okolo sliepok, ale aj pár chatrčí. Že sme skrátka išli nesprávnou cestou, sme zistili prineskoro. Západ sme však stihli a stál za všetko to utrpenie. Nerozčúlil nás ani fakt, že tá správna cesta mala asi sedemsto metrov.

Večer na hosteli sme stretli nešťastného Dána. Jeho kamarát ochorel a on nemal ísť s kým von. Tak sme mu bratsky ponúkli domácu pálenú hruškovicu, z čoho mal asi päťminútový záchvat, na naše veľké smiechy. Ako odplatu nám však predstavil "kýblik". Kýblik je plastová nádoba valcovitého tvaru, používaná najšastejšie na pieskoviskách. V týchto krajinách je však naplnená ľadom, troma deci značkového alkoholu podľa výberu, troma nealka podľa výberu a dvoma Red Bullom. Cena? Asi 7-8 eur. Prišli sme na pláž a Michell nám oznámil: "Tu bude párty." Rozhliadol som sa. Plážový bar, tri rady ležadiel, päť metrov piesku a more. Pozrel som sa na svojich, no tvárili sa rovnako. "Ehm, a kde?" -"Počkaj desať minút."

A skutočne. Nastal tak masívny odliv, že more ustúpilo asi o sto metrov a na jednom mieste dokonca o dvestopäťdesiat. Zrazu bol na mieste parket, v bare vytiahli repráky a šialenosť sa mohla začať.

Phi Phi je pipi

Odnikiaľ zrazu priletela niečia ruka a odpálila Michellov kýblik do neznáma.
"Odkiaľ si?" spýtali sme sa asi stopäťdesiatcentimetrovej dievčice. Mala neskutočne exotické rysy, vlasy z tmavého gaštanu a najbarnavejšie oči, aké som kedy videl. "Zo Švédska." Vybavené. Pozreli sme sa na seba, zvalili na zem a rehotali ako kone. "Čo je?" riekol výraz tváre Boha pomsty. Druhý výbuch. Vysvetlili sme jej, že nevyzerá zrovna ako typická Švédka. Bola Kurdka. A predstavila nám svoju druhú švédsku kamošku - Afgánku. A už sme boli kamoši.

Zatiaľ, čo my sme diškurovali, majitelia barov vytiahli obrovské švihadlo, kruh a limbo*. Nič zvláštne. Za nimi však išli ďalší z kanistrom benzínu. To už zvláštne bolo. Onedlho už tieto socializačné pomôcky horeli jasným plameňom a prví krotitelia kýblikov nabrali dostatok odvahy, aby sa podujali na ich pokorenie. Alebo popálenie. Okolo nich pobehovali rôzni žongléri a chrliči ohňa a prekračovali prvých padlých, ktorí sa ešte stihli na noc prikryť plastovou stoličkou. Táto pláž bola skrátka nádhernou ukážkou mentality a spôsobu života v Thajsku. Cez deň krásny dovolenkový rezort s nudnými európskymi rodinami, večer na tej istej pláži obrovská šialená megapárty pre stovky mladých ľudí, ktorí vždy povyliezajú odnikiaľ. A ďalšie ráno? Bez jedinej smietky si deti z nudných rodín znova stavajú hradíky z piesku.

Na hostel sme prišli rovno na bohaté kontinentálne raňajky a hneď na to sme zaľahli. Na poobedie sme mali objednanú lodičku na známu Maya Beach, kde sa točil film Pláž. Prvá zastávka však patrila Monkey Beach, kde sa pohybovali opičky veľkosti a plachosti typických slovenských dedinských mačiek. Tak sme ich typicky nakŕmili a odfotili sa s nimi. To už sme za hulákania nášho lodného "kapitána" liezli s doráňanymi (ostré kamenné podložie) nohami do nášho korábu. Druhou atrakciou bola zátoka "ahahotuzarohom" s celkom prítulnými rybičkami. Mali sme na palube aj jednu Arabku, ktorá (po trojúrovňovom dovolení od manžela) vliezla v celom habite do vody. Olejová škvrna (všetci sme teda dúfali, že to bol len olej), ktorá sa od nej začala šíriť, najprv odplašila všetkých šnorchlistov. A potom aj rybičky. Kapitán nám oznámil, že musíme všetci zaplatiť ďalších 100 bahtov (2,5eura), lebo inak nás na pláž nezoberie. Pritom výlet na pláž bol hlavnou atrakciou celého zájazdu. Typický príklad juhovýchodnej ázijskej podnikavosti. Nehovoriac, že západ slnka na otvorenom mori tiež, no z pláže nás vyhnal o hodinu skôr a potom oznámil, že na slnko musíme čakať hodinu. To bolo také... slovenské.

Večer sa v našom reggae-thai-box bare jeden z nás podujal na burger challenge. Chudákovi doniesli porciu jedla vyše kila čistej váhy a mal na to polhodinu. Ak to zjedol, mal to zadarmo. Ako sa dalo čakať, napokon to zaplatil :) Všeci sme skonštatovali, že to sa nedá. Potom sme zbadali tabuľku úspešných žrútov. Prvý mal čas 8:36. Spokojní, žničení a splnými žalúdkami hor sa do hajan. Zajtra presun na Koh Phangan a príprava na Full Moon Party, hlavný program nášho výletu :)

*taká tá stále sa znižujúca tyč, ktorú musíte ohnutí v chrbte podliezať, ako ukazuje nasledujúce video

Ako z obrázku

Vstali sme pekne o pol ôsmej s tým, že o hodinu nám ide loď. Keďže som bol najmenej „šuchtavý“, vybral som sa dole za tetušou, či nám urobia raňajky aj skôr, lebo sme chudáci hladní a ideme ďaleko loďou. Použil som aj kocúrov výraz zo Shreka, a tak sa mi dostalo „NIE!“ Tak že chalankovia, ideme naprázdno.

Prišli sme do prístavu, druhej tetuše som ukázal lístky na loď a znova sa mi dostalo tej istej odpovede. Potreboval som ale akosi trochu viac informácií. Tak mi povedala, že loď ide až o hodinu neskôr (fráza, že nám presný čas rezervovala štátna zamestnankyňa ju len rozosmiala). Teda vrátili sme sa na hostel a vymazali sme tetuše číslo jedna úsmev tváre. Na raňajkách napokon neušetrila. Ale aspoň nás vysmiala, že či si nevieme poriadne pozrieť, kedy máme odplávať.

Nasledovala teda plavba po mori, pevninový presun autobusom z Krabi na pobrežie Thajského zálivu. Tam sa situácia zopakovala, loď prišla hodinu po očakávanom termíne (nehovoriac o fakte, že už hodinu sme meškali) a odplávala ďalšiu hodinu a pol po nalodení. Ako praví Európania sme boli pohoršení, no takto tu fungujú skutočne všetci. Po čase si zvyknete. To už sme boli na lodi číslo dva a popri krásnom západe slnka sme prirazili na Koh Pha-ngan. Tam uzatvorili dva z troch východov a tristo ľudí tak vyše štyridsať minút vystupovalo na breh. Že prečo? Aby sa domácim lepšie vyhadzovali ruksaky na pevninu. A oni ich fakt vyhadzovali. Obsah-neobsah, kufor či elegantná taška, všetko lietalo päťmetrovými oblúkmi na betónové mólo. Tí šťastnejší mali len oškretý a premočený batoh, iní nadávali ako pohani. Ale tak povedzte niečo thajskému námorníkovi.

Lodička to vzdala tesne pred prístavom

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ešte nám ani nestihol klesnúť adrenalín, už sa na nás rojili taxikári s výhodnými ponukami a zalamovali rukami, ako preďaleko to bývame. Napokon nás všetkých „skasli“ po 100 bahtov (2,5 eura), bez ohľadu na vzdialenosť. Nás konkrétne odviezli asi päťsto metrov. Znova som sa cítil ako na Slovensku. Svetlo na konci tunela predstavoval náš rezort z letáku, s nádhernou plážou, priestrannými bungalovmi na prahu oceánu s mramorovou dlážkou a bambusovými stenami. No hovno (pardon, ale nedalo sa). Ošarpané umakartové steny s hnilými rohmi, blikajúca žiarovka na drôtikoch, zaseknutý zámok a nesplachujúce WC. Medzi postelami tridsať centimetrov priestoru, z ktorých vyliezlo také švábisko, že aj môj kocúr by mal problém. Skriňa žiadna. Išlo ma roztrhnúť. A to sme si povedali, že na ostrove s Full Moon Party šetriť nebudeme. Tak sme dostali nič za (na miestne pomery) vysokú sumu. Ale keďže na ostrove už bolo asi dvadsať tisíc návštevníkov, argument „veď pokojne choďte inam“ bol nepriestrelný. A peniaze sa nevracali. To už ani slovenské nie je.

Nasr... dení sme išli do „mesta“ (rozumej prechádzka pozdĺž hlavnej ulice), kde sme si dali aspoň pár partičiek pool-u a teplý sprite. Lebo nás boleli hrdlá. Už týždeň. Niečo mi hovorilo, že tento ostrov nebude tak úplne to pravé orechové.

Grilovaná polievka

V našom úžasnom rezorte samozrejme nebolo nič na jedenie ani na prípravu jedla. Tak sme vyslali najschopnejšieho lovca loviť a my dvaja sme sa začali zamýšľať nad otázkou, ako to, že tu (tam) je toľko skútrov. Odpoveď na seba nenechala dlho čakať a už sme zisťovali podmienky prenájmu. Tristo bahtov (7eur) na deň. O celodenný program bolo postarané. Náš lovec sa zatiaľ vrátil s bohatou korisťou, tak sme sa rozložili na terase (ako bolo spomenuté v predchádzajúcom článku, vnútri sa jednoducho nedalo). Odrazu bolo na zemi celé upečené kura, pol melónu, čínska kapusta, donuty, paličky so zvlástnym mäsom, francúzske bagety...

Nebolo to ale čím jesť. Stačil však jeden pohľad a už sme sa o to trhali. Doslova. Vyzerali sme ako banda ľudoopov. Veď čo, je kríza. Z ruky do úst. Okoloidúci sa nám smiali, no pri spiatočnej ceste bolo na nich vidieť, ako premýšľajú, kde sme niečo také zohnali. V každom prípade, napapaný výletník je spokojný výletník, tak sme sadli na skútre a hurá okolo ostrova. Nádherné zátoky, palmové pláže, krásne scenérie, ale aj ostrov (možno jediný na svete), na ktorý sa dalo ísť pešo. Koh Pha-ngan nebol príliš veľký, tak sme stihli obehnúť celú jeho polovicu. Cestou späť sme sa zastavili v meste na thajskej verzii "zjedz koľko vládzeš". Usadili nás za stôl, v ktorom bola diera plná žeravých uhlíkov. Na ne nám položili veľkú misopanvicu a z tuctu okolitých stolov sa dala nakombinovať papina kadejakých, aj smrteľných, kombinácií. Od melónu až po ustrice.

Na návštevu tohto ostrova stačili iba vaše nohy

Ako sme si tak vyprážali večeru a slintali si na kolená, zrazu sa objavil usmievavý thajský čašník a povedal, že to robíme zle. Úprimne radi, že nás niekto zaučí do thajskej gastronómie, sme ho teda vyzvali, nech nám pomôže. Týpek zobral dvojlitrový krčah vody a vylial ho do panvice. Thajci grilovanie nepoznajú. Thajci poznajú polievky. Spŕšku sprostých slov považoval za poďakovanie, tak s rozžiarenou tvárou odišiel. Ako súputník skonštatoval: „Veď on to žrať nebude,“ pustili sme sa teda do polougrilovaného mäsa v polievke. Ale náladu nám to nepokazilo. Už na druhý deň nás čakala Full Moon Party.

Full Moon Party

Skútre sme mali prenajaté len doobeda, tak sme sa rozhodli dokončiť tour de ostrov. Človek by neveril, koľko zaujímavých miest sa dá nájsť v džungli. Prvým bol zabudnutý čínsky chrám, ktorý síce javil známky používania, ale široko-ďaleko nebolo živej duše či príbytku. Dokonca aj mních sa v takom prípade zjaví odnikiaľ, ale čakali sme márne. Neďaleko hučal vodopád (honosne nazývaný, v týchto nadmorských výškach sú to skutočne unikáty) a videli sme aj prvého slona vo voľnej prírode. No, nebol až tak úplne voľný, bola to akási farma, ale výbeh ani ohradu nemal. Človek zrazu zistí, koľko radosti sa ukrýva v palmovom liste.

Hlad sme utíšili vo vedľajšom rezorte (ktorý sa oveľa viac podobal na náš leták) s názvom ChillArea. Za názvom sa ale neskrývala oáza relaxu a pokoja, ako sme si mysleli, ale hodinové čakanie na hamburger. Toľko k univerzánemu významu thajského názvoslovia. Po ceste sme sa zastavili v supermarkete, že si k našim posilňujúcim nápojom kúpime aj nejaké tie nealkoholické. Už som teda videl dedinské potraviny tesne pred miestnou veselicou, ale aj TESCO Zlaté Piesky pred Bee Free party, ale toto ma skutočne dostalo. Nealko, až na pár skutočne nechutných lepobruchov, kompletne vyrabované.

Niekto mi povedal, že Jack Daniel's je dobrý s jablkovým džúsom. Keďže mi už neostávalo nič iné, môžem to iba potvrdiť. Skutočne. Človek by to rovnako nepovedal do banánovej praženice, ale tá kombinácia bola vážne dobrá. Ostávalo už len dobiť si články ľahkým poobedným spánkom a kalorickou večerou. S prvý problém nebol, k druhému nám poslúžil Irish Pub a jahňacinka s hranolčekmi. Na hosteli sme našli bandu Angličaniek s fosforovými farbami, tak som im oznámil, že nám chcú pomaľovať tváre. Nikdy som nechápal, čo baby vidia na maľovaní chlapa, ale prvýkrát som to využil :)

Vysvetľovanie Britke, ako vyzerá a čo znamená dvojkríž nenútene viedlo k socializácii, premiešaniu národných alkoholov a už o hodinu sme asi desiati sedeli na korbe majiteľovho pikapu (akonáhle sa chce na jednom ostrove vyše dvadsať tisíc ľudí dostať na jedno miesto, s motorizovanými jednotkami akosi začínal byť problém), ktorý nás prepravil na opačnú stranu ostrova. Po povinnom absolvovaní aleje z rôznymi cetkami, tričkami a doplnkami a návšteve pár barov sme sa zrazu ocitli na pláži, na ktorej bolo...

Tridsať.

Tisíc.

Ľudí.

Počet sám o sebe to veľký nie je, ale ak sa dovtedy pohybujete po vyľudnenom ostrove, trochu vás to prekvapí. Prvé, čo mi napadlo, bolo povedať ostatným, aby sa držali pokope a keby sa náhodou niekto stratil, že sa stretneme... Otočil som sa a nebol tam nikto. Len jeden môj súputník. Tak sme si vzdychli, vytiahli smartfóny a začali nahrávať.

Full Moon Party je pravidelne sa opakujúca tanečná udalosť, ktorá sa odohráva iba na tomto ostrove. Jej pravidelnosť určuje spln Mesiaca, po ktorom dostala svoje meno. To sa vo svete stalo natoľko známou značkou, že opakovane sa sem zbiehajú desaťtisíce ľudí z celého sveta. Sedem pódií po celej dĺžke pláže, každé hralo iný typ hudby a tridsať tisíc hláv tancovalo v piesku, v mori, na ležadlách, všade. Nad hlavami nám svietil nádherný spln a elektrizujúca atmosféra uvoľnenosti jedincov z tuctov rôznych krajín a desiatok národností z každého kúta sveta bola neuveriteľná. Nikto nepoznal vás, vašu históriu, názory a častokrát ani krajinu. Všetci vás brali takého, aký ste a boli ste tam spolu len preto, aby ste sa zabavili. Všetci. Bez rozdielu. Vzájomné kupovanie drinkov neznámym, potľapkávanie sa po chrbte či náhodné fotky. S ľuďmi, ktorých ste nikdy nevideli a ktorých už nikdy neuvidíte. Bolo to úžasné.

A že vraj je lepšie raz vidieť ako stokrát počut :)

Reinkarnácia a halucinácie

Približovať, ako vyzeralo nasledovné ráno po Full Moon Party asi ani netreba. Všade sa váľali kadejakí ľudia, vo fetálnych i fraktúrnych polohách, dvom jedincom sme dokonca skúšali tep. Bez tragédie. Vrcholom bol Anglán z nášho rezortu, ktorým triasli, prekladali, vyťahovali spod neho veci, otvárali nasilu viečka a on nič. Zobudil sa až po ôsmich hodinách, údajne na neznesiteľné "čvirikanie vtákov". Štyri hodiny sme obťažovali hojdacie siete, kde sa mi pritrafili dve scény ako z rozprávky. Človek si len tak leží medzi palmami, more šuští, vietor sa hrá z chlpmi na hrudi a odrazu prásk. Vedľa hlavy mi pristál kokos. Najprv som si myslel, že niekto len zle mieril, ale naozaj vedľa mňa padol dozretý kúsok. Miestneho kuchára som požiadal o sekáčik na mäso a pustil som sa do dobroty.

Spokojný som si znova ľahol do siete, keď sa odnikiaľ vynorili dve thajské deti a začali sa okolo mňa naháňať. S úsmevom na tvári som si založil klobúk do čela, keď sa "prásk" ozvalo znova. Sieť povolila, ja som sa rozprestrel na piesku a detiská kopali nohami do vzduchu, rehotajúc sa ako pominuté. Nasledoval rýchly obed a hor sa do prístavu na loď na Koh (koh = ostrov) Samui. Tam nás znova privítala taxikárska mafia, s rovnakými, donebavolajúc prehnanými cenami, bez ohľadu na vzdialenosť. Desať eur. Ono to nie je veľa, poviete si, ale prešli sme cez ulicu a požičali sme si skúter na dvadsaťštyri hodín. Za osem eur. Vtipný bol akurát pohľad na nás, traja chlapi a šesť ruksakov sa snažilo prepraviť v totálne neznámom meste do centra. Na dvoch skútroch. Chvíľami sme sa smiali, chvíľami to smiešne nebolo.

V centre na hlavnej triede sme objavili hostel s írskym majiteľom. Cena, tri eurá. Malo to vlastnú kúpeľnu, klimatizáciu, žulovú podlahu, telku, chladničku. Rozmýšľali sme, kde je háčik. Nenašli sme ho, tak sme spokojní sami so sebou zaplatili. Zhodili sme veci a hurá do mesta. Obzrieť pláže, navečerať sa v mediteránskej reštaurácii (v týchto končinách to znie naozaj vtipne), dokúsať palacinku a potrápiť biliardový stôl.

A večer sme predsa len pochopili, prečo máme tak lacný hostel. Zdieľal stenu s jediným diskoklubom na ostrove, ktorému úrady neobmedzili zatváracie hodiny či úroveň hlasitosti. Hovoríme tu o "basách", vďaka ktorým všetky ľahké predmety permanentne cestovali po izbe. Zúfalosť nás dohnala zapnúť televízor naplno a "spať pri telke". Nedalo sa. V tú noc som zažil takzvané "hlukové halucinácie". Ide o stav, kedy sa vám po istom čase strávenom v extrémne hlučnom prostredí začnú zjavovať obrazy a osoby, ktoré tam nemajú čo robiť. Niečo ako "živé sny", ak chcete. Prvých pár sekúnd po zobudení neviete, či sú skutočné alebo nie, lebo ich stále vidíte. V tú noc som to zažil sedemkrát. Opätovné zaspatie bolo stále ťažšie.

Ráno som sa cítil trápne, chalanom som o tom hovoriť nechcel, no všimol som si na ich tvárach utrápené výrazy. Cestou kompromisu bolo osloviť potajme jedného z nich a zdôveriť sa. Ten odrazu ožil a potvrdil mi, že rovnaký zážitok prežil minulú noc niekoľkokrát. Takže sme sa tešili na noc ďalšiu.

Nedá mi ešte nespomenúť túto beštiu, ktorá nám pílila uši v každej zalesnenej oblasti.

Ako sme spoznali prvého ladyboya

Zobudili sme sa o pol jednej. Hlasná hudba a halucinácie vám spať jednoducho nedajú. Jeden zo súputníkov sa prebral s teplotou a zimnicou, takže na nadchádzajúci deň bolo o výletníka menej. Nasadli sme teda na skútre a rozhodli sa skúmať ostrov. Už sa z toho stával zvyk. Vodičáky tam nikto nerieši a policajti majú strach oslovovať cudzincov. Ako by sa s nimi vlastne dorozumeli, všakže. A potom sme narazili, nech to vyzeralo a znie akokoľvek, na Pressburg Cafe. V Thajsku. Najprv sme neveriacky pozreli na slovenskú vlajku, potom na seba a keď sa zvnútra ozvalo "Čaute chalani, čo si dáte?" bolo vybavené.

Ukázalo sa, že na Koh Samui je celkom značná komunita Slovákov (údajne vyše stovky) a toto je akési útočisko ako pre nich, tak aj pre novopríchodzích. Sadli sme si teda, objednali drinky a rozprávali sme sa. Po slovensky. Po takom čase úplne neuveriteľný pocit. Popýtali sme sa, čo treba vidieť, vypočuli zopár neuveriteľných príbehov a išli sme svojou cestou. Onedlho však zaznel betónom tupý úder a výfukový kryt súputníkovho skútra ostal tatam. Nasledujúcu hodinu sme postupne strávili naháňaním krytu, pripevňovaním krytu, opätovným naháňaním a pripevňovaním, hľadaním servisu a vysvetľovaním umastenému Thajcovi, čo sa stalo. Stačilo chvíľu dorozumievania"ruky-nohy", kryt bol na mieste, dve eurá vo vrecku a úsmev na všetkých zúčastnených tvárach.

Nasledovalo zopár pláži, nejaký ten chrám, vodopád, sem-tam slon či výhliadka. Aj z toho sa už stával zvyk. Na výhliadke sme však narazili na thajskú vynaliezavosť. Zakázali im vyberať peniaze za návštevu vodopádu, tak sa miestni rozhodli spoplatniť všetky parkoviská. Náhodou takou istou sumou, aká bola predtým za vstup k vodopádu. Tak sme teda zaparkovali.

Večer na prechádzke nás znenazdanie oslovila krásna žena. Keď nám ospievala miestny známy ladyboy kabaret, vedeli sme, že krásna žena je muž. Ale tak, nech sleč... junák rezervne stôl, že prídeme. Vstup bol síce zadarmo, ale prvý drink stál pätnásť eur. Nasledovali dve hodiny svetoznámych hitov od Bailando až po Gagnam Style v podaní chalanov a mužov s takými krivkami, za ktoré by sa nehanbila ani väčšina žien. Zábava to bola neuveriteľná a každému odporúčam túto svetovú raritu zhliadnuť. Nebudem zbytočne písať, tu je video :)

Zastavili sme sa ešte na zopár drinkov a po ceste domov na nás z baru volá naša slečna, teda junák, že: "Jééj, to ste vy, poďte dať pivo a biliard!" (samozrejme po anglicky :). Znova raz, prečo nie? Okrem toho, že nás vyplieskala... vyplieskal v každej hre, dozvedeli sme sa veľa zaujímavých vecí o nej... o ňom.

Osamenie

Či už je "budík o desiatej" správny výraz, ak človek nespí celú noc... no nevadí. V každom prípade nastal deň, kedy sme mali riešiť náš odchod do Malajzie. Tak sme nasadli na skútre a vybrali sa do prístavu na druhú stranu ostrova. Po ceste raňajky v raggae bare s nohami namočenými v mori. Krása. Tu si môj súpútnik uvedomil, že platnosť jeho pasu z akýchsi dôvodov končí o päť mesiacov. Rýchly náhľad do vševedúceho internetu ukázal, že Malajzia, tak ako iné krajiny rozvinutého sveta, akceptuje len ľudí s minimálne polroka platným pasom. Singapur detto. Nasledovalo kruté zistenie - naše cesty sa rozdelia.
Tetuša v prístave, ktorej "jesofkórs" angličtina zahŕňala presne desať slov, mi v skratke vysvetlila, že oni vyrážajú z ostrova, kedy sa im to hodí. A že práve sa im to hodí o dve a pol hodiny. Potom sa im to bude hodiť zajtra, ak by pán ráčil, ale cesta bude trvať tridsať hodín. Alebo o dva dni. Možno. Nasledovalo teda jazda rýchlo a zbesilo (alebo "čo skúter dá") nazad. Zábava neprestávala, keďže tretí súpútník, ktorý mal ísť so mnou, nás mal dávno čakať. Ale jeho nikde. Časová tieseň nepustila, nahádzal som veci do batohu a ešte rýchlejšie a zbesilejšie, tentoraz na jednom skútri, sme trielili naspäť do prístavu.

Tam ma odviezli na autobusovú stanicu. Pýtal som sa síce prečo, no na to nebola slovná zásoba tetuše dostatočne bohatá ("it's OK, go" bolo ale veľavravné). Nasadol som poslušne do autobusu, ktorý ma odviezol hádajte kam? Do prístavu! Bez komentára. Cesta busom do Malajzie bola otravne nekonečná a nekonečne otravná hneď z dvoch dôvodov. Prvým bol fakt, že autobus plnil doteraz mne neznámu poštovú funkciu, kedy počas celej noci zastavoval v strede dedín a čakajúcim dvojiciam či trojiciam vodič odovzdával tajomné balíky či krabice z útrob vozidla. To sa zopakovalo asi dvadsaťkrát. Druhým bola skutočnosť, že si ku mne prisadli štyri moslimky, ktoré neumývali buď svoje habity, alebo to, čo mali nimi omotané. A jedna z nich "telefonovala" dve hodiny, no pritom nepreriekla ani jedno slovo. Stodvadsaťminút iba prikyvovala na štýl ehm-mhh. A spánok sa samozrejme nedostavil :)

Malajzia

Nie je nič povzbudzujúcejšie ako začínať deň na imigračnom úrade. Ázijské hranice nie sú ako tie naše európske. Jedna spoločná budova, či maximálne dve s rovnakou stenou. Tu je hotové betónové monštrum s obrovskou národnou vlajkou, potom päťsto až tisíc metrov "územia nikoho" a na druhej strane rovnaký susedský náprotivok. Na medzitrase ideálne dve kovové brány, zátarasy či vodný priekopa s krokodílmi. A nestačí len vojsť do druhej krajiny. Vy sa v tej prvej musíte ešte odhlásiť. Takže som cestu týmto územím absolvoval dva razy. Vojaci na oboch stranách na to boli evidentne zvyknutí, keďže sa na mne bavili.

Územie nikoho, "thajská" strana

Územie nikoho, "malajská" strana

Na čo to celé je? Ak si spomeniete na môjho súputníka s končiacim pasom, v jednej krajine by sa odhlásil, druhá by ho neprijala, a následne už ani prvá nie. Tak by zostal presne na tomto území odkiaľ je už len expresná cesta na letisko a domov. Európa si už podobné veci nevie ani predstaviť.

Znova sa na mňa vyrojili taxikári, tak som si vybral toho najstaršieho, ktorý sa vzadu opieral o auto. A tomu autu musel vykať, lebo bolo ešte staršie ako on. Asi štyridsaťročný Mercedes, ktorý tak aj vyzeral. A znel. A smrdel. Poprosil som ho zastaviť pri nejakom bankomate (predsa len, čo štát, to iná mena), na čo mi rázne odvetil, že to on nerobí. "Do you want to get paid?" bola moja otázka. A už krutíl hlavičkou a hľadal magický symbol na stene :)
Bankomat mi vypľul dva lístky o úspešnom výbere hotovosti (na podobný humor si zvyknete, v Ázii sa to deje na týždennej báze). Následne sme sa s mojím ochotným kočišom vybrali na vlakovú stanicu. Len tak-tak som stíhal vlak do Kualy. Prišli sme síce včas, ale netušil som, že prechodom hraníc som vstúpil aj do iného časového pásma, takže vláčik už bol ta tam. Nepotešilo ma to, tento špeciálny vlak (Jungle Railway, o ňom v budúcom príspevku) šiel len raz denne a toto mestečko nevyzeralo na mape ktovieako veľko (Kota Bharu). S úsmevom som sa vybral naspäť k taxikárovi, ktorému ochota už kypela pomedzi zuby. Že do mesta poprosím. Spýtal som sa ho, koľko má obyvateľov. Asi dva milióny. Maličké mestečko.

Čo ma ale prekvapilo, bola krásna angličtina drvivej väčšiny Malajcov. Postarší ešte pamätali britskú nadvládu, mladší ju majú povinnú v škole. Ujo ma vyložil pri nejakom nóbl hoteli, kde som sa akurát pripojil na wifi a vyhľadal hostel. Po príchode som zobudil majiteľku, ktorá mala obrovskú radosť. O niečo menšiu ako ten taxikár. Tak mi dala izbu, na nej spala nejaká Angličanka. Zložil som sa, išiel do sprchy, naspäť na izbu. A stále spala. Tak som šiel do mesta, prišiel po šiestich hodinách... a stále spala. V tej istej polohe. Znepokojený som šiel na nejaký drink, lebo vypovedať pri úmrtí sa mi zrovna ako ideálny začiatok pobytu v nejakej krajine nevidí. Po dvoch dlhých drinkov som sa vrátil a dúfal som, že... ale stále tá istá poloha. Nuž, že teda idem dole po majiteľa, keď sa odrazu pohla a mňa skoro vystrelo.

Jungle Railway

Ráno na nádraží, tentoraz už v správnu hodinu, som zažil vrchol "moslimstva". Prišla dodávka, z ktorej postupne vystúpil štyridsaťročný a stopäťdesiatkilový chlap, jeho malá útla žena, devätnásťročná dcéra a druhá štvorročná. Ženy otvorili zadný priestor a podľa jeho následného obsahu som usúdil, že asi sa rozhodli presťahovať celý byt niekam na druhú stranu krajiny. Ženy teda začali vykladať. Chlapík si zapálil cigaretku, vytiahol digitálnu zrkadlovku a celý čas ich pri tom fotil. A že teda s niektorými vecmi, čo vláčili, by som mal problém aj ja. Keď mali všetko vynosené na nástupisko (trvalo to asi polhodinu) a spotené tam sedeli, chlapík začal tie veci aranžovať a znova ich fotiť. Dohromady za ten čas cvakol spúšťou tak päťstokrát (čestné). A potom ďalšia cigaretka. Po foťáku druhá najťažšia vec, ktorú v to ráno zodvihol.

Vo vlaku znova platilo známe ázijské pravidlo, že čím vyššia trieda, tým lepšia klimatizácia. Takže na najbližších dvanásť hodín ma čakalo štrnásť až šestnásť stupňov. Jungle Railway je unikátna železničná dráha, spájajúca severný a južný cíp kontinentálnej Malajzie. Väčšinu cesty idete hustou džungľou, v ktorej vlaku vysekáva cestu... vlak samotný. Okná vlaku celú cestu obíjali palmy. Mimochodom, po zhliadnutí veľkostí týchto paliem som tie naše európske preklasifikoval na rastlinky. Na nich sedeli opice, žuli banány a zvedavo ma očumovali. A nebolo mi všetko jedno, keď niekoľko stotonový vlak prechádzal ponad obrovskú rozvodnenú rieku Kelantan po kývajúcom sa bambusovom moste. A o pár stoviek kilometrov sa odrazu z džungle vynoril dvojtisícový kopec Tahan. Nechýbala ani cesta priamo stredom dediny, kde domorodci odskakujú vlaku z dráhy.absolútne netušiac, kde som sa zobudil, som zastavil okoloidúceho sprievodcu. Že kde by bolo najlepšie vystúpiť, ak chcem ísť do Kualy Lumpur. "Na minulej zástavke." Super. Takže asi na ďalšej. Pre neznalých poviem, že časy príchodov do jednotlivých staníc sú v Ázii v lepšom prípade len orientačné a hatlanina vychádzajúca z reproduktorov vám tiež veľa nenapovie.

Vystúpil som teda v mestečku Bahau a podľa pohľadov miestnych tam západniara asi nevídajú často. Našiel som niečo, čo sa podobalo autobusovej stanici a na moje veľavravné "Kuala Lumpur" sa mi dostalo ešte veľavravnejšie ukázanie prstom. Tak som si sadol a čakal, kým tam niečo príde. To isté sa zopakovalo u vodiča. Onedlho som už vysmiaty sedel v MHD do Kualy. MHD, čo išla dve a pol hodiny. Aj to len na predmestie. Z predmestia to bolo do centra ešte deväťdesiat minút rýchlovlakom.

Tam som nastúpil do vozňa, kde som si užil niekoľko zvedavých a nepríjemných pohľadov. Po chvíli to jedna Číňanka nevydržala a perfektnou angličtinou mi oznámila, že som v ženskom vozni. Chcelo sa mi smiať a plakať. A pozvať ju na rande. Bola to asi prvá a jediná pekná Číňanka, ktorú som doteraz videl. Lenže mala tak tridsaťpäť.

Po objavení hostela a uvedenie na izbu, ktorá mala tak dva a pol metra štvorcového bez okna som sa vybral do susedstva. Bol som hladný a býval som vo štvrti Chinatown, voľba teda bola jasná :)

Kuala Lumpur

Kríza tretieho dňa prišla dvadsiaty prvý deň. Vstať z postele v izbe bez okna bolo takmer nemožné. Nakoniec ma z nej vytiahla vidina raňajok v cene ubytovania, čo sa ale neskôr ukázalo ako toast, džem a maslo. Hotovo. Nuž, ale bol som na nohách. Tak som aspoň zobral mapu a nakreslil si vlastnú tour de mesto. Keďže rád chodím pešo a dýcham ehm... lokálnu atmosféru, prvé kroky smerovali k Railway Station. Majestatná historická budova v štýle osmanského paláca, na kilometre vzdialená nášmu komunistickému kvádru. Hneď oproti stanici som mal v mape zaznačenú zaujímavo vyzerajúcu stavbu. Tá napokon dostala pomenovanie "tá oproti stanici", "tá, do ktorej ma nepustili". Potomkovia Mohameda tam mali akýsi sviatok a dali si dobrý pozor, aby sa im tam nezamotal nejaký... Chcel som povedať kresťan, ale im to bolo evidentne jedno. Tolerancia. Kiežby sme im takú poskytli aj u nás.

Ďalšie kroky smerovali k Národnej mešite, kde ma opäť nevpustili. Údajne sa moslimovia modlili. Naše kostoly takú službu neposkytujú, čo? Nevadí, z hlavnej stanice nasledoval presun do Batu Caves, najznámejší jaskynný komplex Malajzie. Ide o majestátny prírodný útvar na periférii mesta, prepojený s hinduistickou chrámovou oblasťou. V krajinách juhovýchodnej Ázie sa zo šípkami neobťažujú, tak som zamieril do prvého chrámu. A odrazu som bol na tradičnej hinduistickej svadbe. Neviem, či som bol viac zmätený ja alebo svadobčania, ale bavili sme sa všetci :) Keďže som cestoval sám, musel som sa nechať zvečniť, lebo fotiť len pohľadnice nie je úplne to pravé. Na kvalitu fotiek som celkom citlivý, tak si vždy vyberám človeka s digitálnou zrkadlovkou. Jedného takého som odchytil, vykľul sa z neho chlapec od Poliakov, tak sme čo-to pokecali. A potom namiesto stlačenia spúšte mi práskol môj zachytávač duší o zem. Radosť najväčšia.

Metrovlakom naspak do centra na Merdeka Square, významné centrum malajskej histórie. Najväčšia vlajka v krajine, famózna budova sultána Abdula Samada, fontána, obrovský kriketový klub či národná galéria. Každý si vyberie. Nasledoval peší presun k Menara Telekom Tower a následne Petronas Towers. V ten deň som prvýkrát rezignoval na lokálnu kuchyňu. Po lahodnej thajskej gastronómii som sa ocitol v krajine s indickou kuchyňou. Som presvedčený, že curry bolo aj v príboroch a špáradlách, jedlá omáčkovité, často tuhé. KFC a následne Starbucks ma na moment vrátili na západ.

Pri "Petronaskách" ma čakal najväčší "wow" moment celého výletu. Majestátnym dvojičkám tróniacim mestu sa možno vyrovná možno len ostrov Koh Rong v Kambodži. V Každom prípade, slová sú absolútne zbytočné, pozrite si fotky :)

Za vežami sa nachádzal krásny park plný mangrovníkov a čuduj sa svete, s malým bazénikom. Primárne síce pre deťúrence, ale mnohí dospelí či turisti využili horúce počasie a s členkami vo vode sa zabárali do svojich máp či sendvičov.

Poobedie som zvolil oddychové. Lake Gardens je akýmsi prírodným útočiskom v Kuale, s mnohými botanickými skvostami z rôznych kútov sveta, či dokonca jeleňmi. Hneď vedľa sa nachádza Butterfly park, ktorý vrelo odporúčam navštíviť. Niekoľko tisíc motýľov všemožných druhov a veľkostí, voľne poletujúcich v tropickom lesíku, po ktorom sa bezstarostne prechádzate. Nedá mi nepripojiť dve videá. Malajci to nazvali korytnačkami, ale drak či had zaseknutý v pancieri je oveľa výstižnejší opis. Neuvidím, neuverím.



Po záhrade orchideí (niečo podobné ako motýle) som išiel znova skúsiť šťastie do Národnej mešity. Tu treba dodať, že už som sa asi mesiac neoholil a pohybovať sa rovnakú dobu v trópoch dodá vašej pokožke trochu exostickejší nádych. Tentoraz sa kobercová párty nekonala, tak som veselo zamieril k vstupu. Predomnou stála skupinka Holanďanov, ktorým dávali celotelové plachty á la moslimská žena. Aby neznesvätili sväté miesto. Keď som prišiel na rad ja, len mávli rukou. "Ja nedostanem?" spýtal som sa. "A vy nie ste moslim?" znela šokujúca odpoveď. Mohol som zmiasť nepriateľa. Škoda :)

V mešite, ktorá mimochodom bola schopná poňať osemdesiattisíc veriacich pri jedinej motlidbe, som sa dal do reči s akousi verziou moslimského miništranta. Nakoniec sme diškurovali asi hodinu, porovnávajúc náboženstvá, vedu, politiku a presvedčenie. Nastavoval som mu západné, nie príliš lichotivé pohľady na islam a on sa ich snažil vyvracať. Niečo na štýl: "My takí nie sme." Bol to slušný pokus, ale nakoniec nepresvedčil.
Večer som neodolal a znova som zamieril k Petronaskám. Nasvietené vyzerali úchvatne a v parku za nimi ľudí zabávala malá spievajúca fontána. Stovky ľudí sediac večer v parku. Len tak. Hrajúci sa s deťmi, rozprávajúci sa medzi sebou... Obraz, ktorý si u nás ťažko predstavíme. Pojem slovenského nočného parku sa skôr spája so slovami ako krádež, dávať si pozor, nuda či pozeranie do smartfónov. Radšej by som dotiahol k nám práve toto než úchvatné Petronasky.

Cameron Highlands

V Ázii ochoriete. To je zakaždým tutovka. Vonkajších tridsaťšesť stupňov a každodenné niekoľkonásobné vstupy do šesťnásťstupňových klimatizovaných priestorov vaše telo jednoducho „nedá“.  Obchody, vlaky, stanice či múzeá, kto má skrátka silnejšiu klímu, ten je väčší macher. V Thajsku sme ochoreli celá štvorka. Bol som na tom lepšie ako dvaja naši súputníci, ktorí dva dni prežili v zimniciach, no stále ma trápil kašeľ. Tak hurá do lekárne vysvetlovať Malajcovi, že ma bolí hrdlo. Poviem vám, čo sa týka komunikácie z miestnymi, v lekárňach sa vždy odohrajú nezabudnuteľné konverzácie. Keď sa dvaja vysokoškolsky vzdelaní ľudia snažia vyriešiť problém univerzálnou rečou typu „bum bum, haf haf“... Na nezaplatenie.

V to ráno ma čakal ešte jedna lingvistická malina. Dal som si na noc nabíjať telefón. Večer mala baterka 18%. Ráno, po desiatich hodinách nabíjania, 16%. Au, hovorím si. Smartfón je v týchto lokalitách okrem spojenia so svetom aj vašou zbierkou máp, navigáciou, bedekrom a prehľadom miestnej dopravy. Výhoda, ktorá sa pri poruche nabíjačky stane veľkou nevýhodou. Nuž ale, býval som v čínskej štvrti, že chlapci majú, chlapci pomôžu.
Po ďalšej pantomíme sa mi dostalo víťazoslávneho: „Jéés, ma frénd, áj héév. De véri spešal rájt tink for jú.“ Údajne som mal problém v kábli. Tak mi dal nový a s úsmevom som mašíroval na hostel. Zapojil do siete (12%), šiel sa naraňajkovať a pobaliť. Po hodine... 11%. Moje žabky plieskali o rozpálený betón ako nikdy predtým. „Dónt vory. Máj mistejk.“ Vrátil som chlapcovi kábel, on mi dal adaptér. Hurá na hostel. 8%. Nabíjačka. Odhlásenie z hostelu. 6%. Už ma chytali máry. Čakala ma dvestokilometrová cesta do džungle, kde som nevedel, čo čakať. Chalanko sa smial už z diaľky. Než som prišiel k stánku, v ruke držal novú nabíjačku aj s káblom, tentoraz neoficiálnu (nie, že by tá predtým bola). Bez možnosti odskúšania a s rizikom odpálenia drahej baterky čínskym krámom som zúfalo smeroval na stanicu.

Do Cameron Highlands som cestoval diaľkovým autobusom. Ten prechádzal posledný dvojhodinový úsek serpentínami neuveriteľných uhlov. Samozrejme do zákruty vidieť nebolo. A mnohokrát, zatiaľ čo predné a zadné koleso odstreľovalo štrk z krajnice, stred autobusu visel nad strmým zrázom. Zvodidlá tam nepoznajú. V týchto podmienkach sa dokonca našli blázni, ktorý suverénne obiehali ostatné autá. Netrvalo dlho, než som uvidel nehodu v priamom prenose. Veľký bavorák chcel predbehnúť dve menšie autá, no nestihol sa zaradiť. Hodiny, údery o svah a stromy, dve autá za ním sa to snažili ubrzdiť... Čo by sa im možno aj podarilo, to by ale za nimi nesmel ísť šialený kamionista, ktorý ich kompletne všetkých zožul.

Neskôr sa z údolí vynorili prekrásne čajovníkové plantáže a opäť bolo čo fotiť. Toskánskym svahom kraľujú nekonečné vinohrady, tým malajským čajovník. Nekonečné lány zelených lístkov aj v tých najneprístupnejších podmienkach. Kam len oko dohliadlo.

Po zhodení vecí na hosteli som zhltol rýchly, drahý a nechutný obed, kúpil si ako bolestné ananás a utekal pozrieť ešte neďaleký Robinsonov vodopád. Tu treba podotknúť, že turistické chodníky v Malajzii sú všetko, len nie chodníky. A nie pre turistov. Nehovoriac o všetkých tých beštiách a príšerách, čo po nich lozia. Ale nech mám o čom písať aj nabudúce.

A ešte jedna vec. Zabudol som, že som bol v horách. Zrazu v noci nebolo stupňov tridsaťdva. Ale dvanásť. Príjemná zmena :)

Desaťhodinový výlet

Ako poctivý turista som si nastavil budík na 6.00. To som však nevedel, že slnko sa v týchto končinách správa trochu inak a vychádza o dve hodiny neskôr ako v meste. Tak som s neskrývanou radosťou ešte podriemal. O tri hodiny som už ale blúdil po priemyselnom parku a hľadal začiatok chodníka číslo sedem. Turistická mapa Cameron Highlands síce vyzerala neuveriteľne prehľadne, no realita bola čistý chaos. Mierka a okolité objekty sa na míle vzďalovali skutočnosti a jednotlivé chodníky začínali napríklad na družstve, v chudobnej štvrti, v záhradkárskej oblasti či na vrakovisku. So šípkami sa tam nikto neobťažoval, takže len polhodinu som strávil blúdením medzi skleníkmi.

Nakoniec som turistický chodník našiel. Lenže. V malajskom ponímají to znamená ledva vyšliapaná cestička široká tridsať centimetrov, zarastená všemožnými rastlinami. Nuž, bol som ale na správnom mieste, takže poďme. Prvou zastávkou bol tretí najvyšší vrch pohoria - Gunang Beremban (1812m). Počas celej cesty na vrchol som nestretol takmer nikoho, čo ma trochu desilo, no vzhľadom na spomínaný charakter chodníka, neprekvapovalo. Reči miestnych, že v lesoch sa od pytónov až po pumy nachádza kde-čo, začali dostávať reálne kontúry. Rangeri alebo horská služba, ako ich voláme u nás, nemajú vo zvyku prechádzať jednotlivé chodníky, takže pokiaľ vás niečo vtiahne do húštiny... No, to je asi tak všetko :)

Cestou z vrcholu sa však zjavila skupina asi dvadsiatich Malajcov, ktorí pekne pozdravili a následne stratili reč, keď sa dozvedeli, že som na túre sám. Úsmev na mojej tvári trval len chvíľu. Zostupujúc do údolia som neodhadol jeden kameň a expresne sa premiestnil o dva metre nadol, čoho výsledkom bolo krvavé lýtko. No to ma nemohlo zastaviť. Jedna okoloidúca Kórejka mi však div, že nechcela dať umelé dýchanie. Po slovách „to nič nie je“ sa na jej tvári objavil rovnaký výraz, ako u predchádzajúcej skupiny Malajcov.

Turistický chodník ďalej viedol cez dve mestečká (áno, správne), kde som zhltol obed a zaujal pár miestnych mojim znetvoreným lýtkom. Po ceste som stretol rodeného Škóta, ktorý prežil život v USA a dôchodok trávil v Austrálii. Poviem vám, exotickejšiu angličtinu som nikdy nepočul. Spoločne sme v húštine stretli štyroch divých psov, ktorí sa nás našťastie zľakli viac ako my ich. Teda veselo ďalej. V druhom meste sa naše cesty rozišli a ja som sa vybral na Gunang Brichang (2000m). Tentoraz som šiel cez skutočný slum, kde ma odprevádzali malé decká až po čističku vôd, ktorú postavili stredom chodníka. Ten teraz viedol hneď popri plote. Úsmevné :)

Nedávna skúsenosť ma naučila dávať si pozor pod nohy, tak som nasledujúcu cestu pozorne sledoval všetky nerovnosti terénu. Dokonca tak pozorne, až som si práskol hlavu o obrovský konár a nakusol jazyk. Hviezdičky v štýle Tom & Jerry skutočne nie sú výmyslom. Chvíľu som teda posedel a kochal sa výhľadom ponad „zábradlie“. Mimochodom, jediné, čo stojí medzi turistickým chodníkom a prudkým, niekoľko desiatok metrov hlbokým zrázom, je plastová páska natiahnutá medzi stromami. Stále úsmevné. Po niekoľkých hodinách som sa ocitol na vrchole a náležite si to užíval. Tu som stretol dvadsiatku bristkých turistov, ktorí sa na vrchol vyviezli pekne na džípoch vo vychádzkovom odeve.

Či ma nemôžu zobrať so sebou dole, spýtal som sa. „Nie!“ Znova som pocítil rozdiel medzi Európou a Áziou. Nuž, čo už. Tak ma čakala takmer štvorhodinová cesta naspäť. Sprvoti som na nich nehorázne nadával, no napokon som sa im poďakoval. Mal som tak možnosť prejsť väčšinu čajovníkových plantáži v regióne, ktoré boli sústredené z opačnej strany Brichangu. Niektoré výhľady boli skutočne dychvyrážajúce.

Po celkových šesťstotridsiatichdvoch minútach som sa znova ocitol na hosteli. Domáci údajne už chceli volať rangerov (ráno som im totiž poctivo nahlásil, kam idem a kedy asi prídem), no čakali. Že vraj som ich len utvrdil v tom, že Európania sú blázniví. Po dôkladnom osprchovaní som na terase stretol Malajca, dvoch Talianov, Francúza a Angličana, tak sme posedeli, vymenili si životné príbehy a išli spoločne na večeru. Krásny deň :)

Melaka

Tradíciu zakaždým navštíviť v Ázii minimálne dva kopce som mal splnenú, tak hor sa pomaly na juh, smer Singapur. Nasadol som na raňajší bus do mesta Ipoh, ktoré bolo ďalšie v mojom itinerári. O dve hodiny ma vypľulo niekde za perifériou mesta, kde okrem autobusovej stanice a dvoch zavretých obchodných centier bolo... nič. Široko-ďaleko mŕtvo. Mesto nikde. Očakával som stanicu v centre, ako to býva v Ázii zvykom. Odrazu sa ma zmocnila neuveriteľná chuť vykašľať sa na to. A keďže som bol na dovolenke... tak som sa vykašľal. Prvé okienko, smer Kuala Lumpur a Melaka. Nedá mi nespomenúť fungovanie malajskej autobusovej stanice. Tridsať okienok, každé vlastní iná spoločnosť, ktorá najíma špeciálne Malajcov s tými najodpornejšími hlasmi. Tí potom vyvreskujú svoje ponuky do priestoru a navzájom sa prekrikujú, presviedčajú vás, že chcete ísť práve ich autobusom, alebo že ten ich tam ide a bude skôr.

Tak, že idem za tým najubliakanejším, ktorého autobus ide najskôr. Nakoniec som namiesto o dvadsať minút šiel o dve a pol hodiny. Asi toľko k systému. V Melake na stanici (chvalabohu už v centre mesta) ma odchytil Ind s dlhým mastným copom a britskou angličtinou. Že má hostel, čakal tu ale na niekoho iného, kto už asi nepríde. Môže ma zobrať autom. Moje kontrolky ostražitosti vystrelili do červených hodnôt. Hneď som si začal dávať pozor na veci a jeho ponuku som si vypočul radšej dva razy. Nakoniec sa z chlapíka vykľul celkom seriózny typ. Odviezol ma do rodinného podniku a utekal naspäť odchytávať ďalších zblúdilcov. Na hosteli ma čakala jeho žena, exotická Indka, asi štyridsiatnička s neuveriteľnými hnedými očami. Prvé mi napadlo, čo videla na tom chlapíkovi, keď si ho brala. Nuž ale...

Vypadol som ešte na ulicu do reštaurácie, ktorá mala otvorené dvadsaťtrihodín denne. Dal som si steačisko a (v tej horúčave) čajík. S mojim hrdlom to už bolo vážne. Rozhodol som sa ráno seriózne navštíviť lekáreň.

Melaka pod lupou

Mať pri hosteli "dvadsaťtrihodinovú" reštauráciu nebolo na škodu a raňajky boli vybavené rýchlo a chutne. Mapa pamätihodností Melaky vyzerala nabitá históriou a atrakciami, s chuťou som sa teda vybral obzerať. Prvá zastávka bola stodesaťmetrová výhliadková veža, ktorá sa navyše otáčala okolo vlastnej osy. Stačilo si len sadnúť a kochať sa. Zároveň ideálne miesto pre vytvorenie 360 stupňovej panoramatickej fotky bez akýchkoľvek rušivých elementov. Zvrchu sa zdalo, že všetky pamiatky sú na správnom mieste a aj vzdialenosti na mape sedia. Vďaka orliemu oku taktiež pribudli do môjho dnešného programu dve ďalšie miesta. Obrovský plavecký bazén a multikino.

Melaka je z historického hľadiska miesto, ktoré bolo najčastejšie obsadzovaným územím v tejto časti kontinentu. Dlhé stáročia predstavovala obchodný prístav svetového významu a ako taký sa hodil do portfólia mnohých mocností. Vystriedali sa tu najmä Číňania, Indovia, Mjanmarci*, Portugalci a Angličania. Okrem neustálej devastácie pobrežia tu vznikli aj zaujímavé architektonické skvosty a anomálie ako napríklad mešita uprostred kostola a budhistického chrámu.

Porta de Santiago bola časťou pôvodných (vtedy portugalských) hradieb a ostala najstaršou dodnes zachovanou stavbou. Asi päťdesiat metrov nad ňou (žeby naschvál?), sa týčil St. Paul's Church. Odkaz britskej dominancie spolu s cintorínom padlých vojakov, ktorí tu pobudli zo všetkých najdlhšie. Hneď pod kopcom, vedľa brány, sa nachádzal palác melackého sultána. Paradox okázalej dominancie začína pomaly dochádzať. Akonáhle sa ale vydáte opačnou stranou, cez Holandské námestie (...) prejdete do čínskej štvrte. Už? A toto všetko len vo vzdielenosti necelé dva kilometre. A v čínskej štvrti? Radová zástavba domov vo všetkých spomínaných štýloch.

No dosť bolo kultúry. Hor sa do nákupného centra. Prvýkrát som okrem rodičov volal niekomu inému. Doktorovi. Potreboval som do sms-ky poslať názov látky, ktorá vylieči moje zničené hrdlo. S posunkovou rečou som to dotiahol ďaleko, ale toto by som nedal. Tak som dostal inštrukcie a šiel som. Prvý lekárnik mi povedal, že spomínaná látka je antibiotikum a len tak mi ju nevydá. Druhý sa tváril zhovievavejšie, chcel sa nado mnou aj zľutovať, no obísť zákon som nedonútil ani jeho. Zúfalý som sa ho spýtal, čo mám teda robiť, keď nič bežné nezaberá. Poslal ma do nemocnice. V Malajzii. Hurá. Tešte sa na nasledujúci článok.
Schmatol som teda na hosteli plavky a hybaj do bazéna. Pekne som zaplatil vstupné, prezliekol sa, dokonca aj osprchoval. Chystám sa skočiť efektnú šípku, keď začujem odpornú píšťalku. Rozhliadam sa naokolo, podľa zvuku súdiac, že buď sa potápa Titanik, alebo sa z druhého konca bazéna valí tsunami. Nič. Dokonca sa ani nikto netopí ani nevystrája. Hmm. Aha, možno sa tu neskáče. Ok, idem k schodíkom. Malajec div, že neprehltol píšťalku, začal poskakovať na mieste a divoko gestikulovať. To už som zaujal aj miestne osadenstvo. S príjemným pocitom, že sa všetci na mňa pozerajú, som šiel za ním.

"Nemôžete sa takto kúpať!" Že prečo. "Vaše plavky sú špinavé." Pozriem sa na seba. Krásne opraté trenírkové plavky. "Čo?" nechápem. "Chodíte v nich po meste', sedíte na múrikoch a teraz sa v nich idete kúpať, to nemôžete." Začínam hľadať skrytú kameru. Chytím materiál do rúk a zašúcham s ním, že nejde o vychádzkový odev a prejsť s ním viac krokov, ako je nutné, nie je príjemný zážitok pre žiadneho chlapa. Malajec zúfalo ukazuje na iných. Teraz si to všímam. Všetci majú na sebe tie starodedkovské slipové či elastické "minisukňové" plavky. Zhrozím sa. "To vážne?" Mužíček prikyvuje. Nosím zakázaný odev. Na kúpalisku. Mal som na jazyku množstvo šťavnatých slov, no zdržal som sa. Iný kraj, iný mrav. Cudzák, prispôsob sa. Obliecť sa a šup von (na vrátenie vstupného samozrejme zabudni).
Čo teda s načatým večerom? Vymeniť špinavé plavky za kraťasy a do kina. Aj to je jeden z mojich ázijských zvykov. Odškrtnuté. Už len jahňacie kotlety v dvadsaťtrojke a spinkať. Zajtra ma čaká nemocnica. A ak si ma tam nenechajú, tak aj Singapur.

*viem, že Mjanmarsko v tých dobách ešte nejestvovalo, ale výraz pre príslušníka Burmy som nedokázal nájsť :)

Nemocnica

V minulých dieloch ste čítali:
Petrovi kašeľ po viac ako dvoch týždňoch neprestával a pomaly hrozilo, že prejde do chronického. Antibiotiká by síce zabrali, ale bez lekárskeho predpisu bolo nemožné sa k nim dostať. Ostávala posledná možnosť. Vybrať sa na malajskú pohotovosť... (obraz nemocnice, stmievačka).

Asi tak. Zastal som pred veľkým šedým kolosom, niečo medzi nižším mrakodrapom a nemocnicou z amerických filmov. To bolo prvé prekvapenie. Súdiac podľa toho, čo som doteraz videl, som čakal prízemnú budovu garážového typu a ošarpanou omietkou. V nej zoradené nástroje v postupnosti: nožničky, skalpel, kľúč na pneumatiky, búracie kladivo. Keď som zamieril ku vchodu, ocitol som sa na recepcii administratívnej budovy. Vrátnik mi ale povedal, že vchod do nemocnice je zozadu. Aha, napadlo mi. A sme doma. Obišiel som to, stále sa držiac mojej predstavy garáže, no privítali ma automatické otváracie dvere. A teraz dávajte pozor.

Ocitol som sa v modernom zariadení, skutočne ako z amerických nemocničných seriálov. Decentne šedá podlaha, teplé žlté steny, priestor vyplnený čalúnenými sedačkami, obrazmi, automatmi na kávu a sladkosti. Prostredie ďalej oživovali kvetináče s veľkými rastlinami. Než som sa stihol zorientovať, prišiel ku mne nemocničný zriadenec štýlom, akým vás víta čašník v lepšej reštaurácii. Plynulou angličtinou sa spýtal, ako mi môže pomôcť. Vysvetlil som mu môj problém, on sa usmial a so slovami "Nasledujte ma, prosím," ma viedol spleťou chodieb. Na stenách boli šípky a od nich tiahnuce sa nekonečné farebné čiary, ktoré by aj človeka s nulovou orientáciou v priestore doviedli na to správne oddelenie. Chlapík ma odprevadil na recepciu pohotovosti (!), kde ma privítal mladý asistent a zároveň sa ospravedlnil, že sa mi bude venovať až o tridsať sekúnd. Môj sprievodca mi s úsmevom poprial pekný deň a odišiel. To už mladík vyťahoval ultrarýchly digitálny teplomer a tlakomer. Popri tom som mu povedal, čo ma trápi a čo všetko som už vyskúšal.

Vytvoril mi kartu pacienta s údajmi o tlaku, teplote a predbežnou diagnózou. Povedal mi, nech sa posadím a počkám, než sa mi doktor bude venovať. Nuž, povedal som si, som na pohotovosti, takže také dve hodiny tu pobudnem. Vytiahol som mobil, zapol som hru a ani som nestihol dokončiť prvý level, už bol mladý pri mne, že doktor ma prijme. Trvalo to tri a pol minúty! Doktor, asi s piatimi titulmi, už od asistenta vedel, s čím som prišiel a aký je môj stav. Ešte raz som mu to celé zopakoval, na čo sa spýtal, čo mi odporučil môj lekár, nazrel mi do krku, ohmatal uzliny a už vypisoval recept. Asistent mu pri tom nazeral cez rameno a vysvetľoval, ako ich budem užívať.

Doktorko sa postavil, podal mi ruku a zaželal pekný deň. Asistent ma vyviedol z ordinácie a znova ma čakal ten istý nemocničný zriadenec. Odprevadil ma do lekárne, lekárničke pomohol pozbierať všetky moje lieky, zopakoval dávkovanie a spýtal sa, či mám nejaké otázky. S úsmevom ma vyprevadil. Neskutočné. Chcel som si to celé nafotiť, ale bol som tak mimo, že som zabudol.

Levie mesto

Singapur mi znovu ukázal, čo je to (ne)mať Schengen. Celý autobus vystúpil na hranici, aby skontrolovali, či som v skutočnosti naozaj taký pekný ako na fotke. Bludiskom budov (nešlo o jednu búdku, ale hotový administratívny komplex) naspäť do autobusu, aby som rovnaký proces absolvoval o päťsto metrov ďalej. S batožinou. Za drogy a alkohol sú tu dosť zlé postihy, tak som sa bál, čo mi povedia na moju domácu hruškovicu. Napokon došlo k najhoršiemu. Pán od röntgenu ma vyzval, nech mu ukážem tú pokrčenú plastovú fľašu. Povedal som, že je to liek, no trval na svojom, tak som mu dal pričuchnúť. Už som si predstavoval scenáre cely predbežného zadržania alebo vyhostienie z krajiny, no chlapíkom zamávalo a rýchlo skonštatoval, že to fakt nemôže byť alkohol.

Čo sa týka ostrovného štátu samotného, čakal som astronomické ceny, ulice plné drahých aút, samých "lepších" ľudí a celkovo akúsi nadpozemskú metropolu. Omyl. Drahé auto som nevidel ani jedno, nevábivá architektúra, teda až na samotný biznis distrikt, úplne všade. Ulicami behali samí Indovia a moslimovia v bežných... no, volajme to šaty. A jedlá za stále pomerne smiešne ceny. Čo ma ale dostalo, bol samotný urbanizmus. Človek by čakal, že malý štátik využije každé miestečko čo najviac efektívne. Znovu omyl. Singapur nielenže má zeleň, ale je to vyslovene mesto v záhrade. Zelene je viac ako betónu! Namiesto ničenia už existujúcej prírody zasypávajú pobrežie hlinou a umelo tak rozširujú svoje malé územie.

Kým som pricestoval a ubytoval sa, pomaly sa schyľovalo k západu slnka, tak som zamieril na večeru a do Marina Bay, biznis centra mestského štátu a známemu hotelu v ňom. Odporúčam sa v ňom ubytovať, hoci len na jednu noc a ráno sa choďte naraňajkovať na strechu k bazénu. Budete mať celé mesto ako na dlani a ak si skočíte do bazéna zaplávať, voda prepadá cez jeho okraj dole do prázdna. Samozrejme, nie tak úplne, ale vyzerá to neskutočne. Každý večer sa pred hotelom dvakrát odohrá vodné divadlo. V zátoke je niekoľko desiatok trysiek, z ktorých začne k impozantnej hudbe striekať voda a na vodnú triešť sú premietané minifilmy a príbehy. Skutočne skvelá jedinečná šou...

Jeden deň v Singapure

A to doslova. Nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, pokiaľ nie ste fanúšikom kulinárskych kurzov či rôznych múzeí, v Singapure toho veľa nenájdete. Bol som trochu sklamaný, ale reku, zelené mesto, poďme sa v tej zeleni trochu stratiť.

Prvé kroky teda smerovali opäť k hotelu v Marina Bay. K nemu patria fenomenálne záhrady plné rastlín dovezených z kadejakých kútov sveta. Najviac pozornosti ale pútajú dva umelo vytvorené dómy. Akoby samotné záhrady nestačili, v jednom z dómov sa nachádza tropický prales, so všetkými výškovými vegetačnými pásmami. Rýchlovýťah vás vyvezie "do oblakov" a sústavou lávok sa presúvate do nižších nadmorských výšok. Každé pásmo má svoju vlastnú vlhkosť, rastlinstvo a vtáctvo. Okolo vás obteká vodopád a vlhkosť vás núti presunúť sa nižšie.

Koľko stálo vytvoriť takýto mikrosvet? Nehorázne veľa. Ale postavili ho tam preto, lebo je to pekné. Kiežby to aj u nás tak fungovalo. Druhý dóm oboznamoval ľudí s najkrajšími vegetačnými pásmami sveta. Kalifornský kút, stredmorský okruh, škandinávska vrchovina, každá oblasť so svojimi špecifikami. A všetky dýchali atmosférou tridsaťročnej Vojny ruží. Kone vyrezané z dreva, rytieri, hradby. Prečo? Znova, lebo je to pekné.

Celý uveličený som sadol na metro a viezol sa do čínskej štvrte. Ako aj v iných metropolách, aj tu zúrila smartfónovo-tabletová chrípka a bol som jediným pasažierom, ktorý si zvedavo obzeral spolucestujúcich. Ostatní... boli stratení v žiare múdrych obrazoviek. Novodobá choroba veľkomiest, z ktorej mi je zakaždým smutno.

Chinatown, ten samostatný organizmus každého väčšieho mesta, je kúzelný. Trónil mu päťposchodový budhistický chrám, údajne ukrývajúci zub samotného Buddhu. Na streche sa nachádzala zenová záhrada a svätyňa malých sošiek. Každému, kto prispel na výstavbu chrámu, tu umiestnili jeho vlastnú sošku. Ako to vyzeralo? Na to sú slová zbytočné...


Posledná zástavka bola botanická záhrada. Fenomenálne. A to som človek, ktorý v zeleni a rastlinkách veľa pôžitkov nenachádza. Táto botanika bola však urobená tak... ľudsky. Obrovské bambusy, jazierka s labuťami a ich sochami, čistinka s altánkom pre malý orchester, trávnaté údolie spojené s amfiteátrom, tropické prales plný miestnych špecialít... Alebo záhrady, v ktorých sú kvetiny zoradené podľa ich priaznivých účinkov. Máte pošramotené dýchacie cesty? Prejdete sa tridsať metrovou alejou na to určenou a odrazu sa vám dýcha lepšie. Botanickú odporúčam navštíviť hodinu pred zotmením. Postupná zmena osvetlenia z nej robí dva úplne rozdielne svety.

Ak máte na Singapur skutočne len jeden deň, takýto výlet vám bohato stačí. Ak ale ten váš začne raňajkami pri bazéne Marina Bay Resort a večer ešte stihnete zbehnúť na vodnú šou, je to jeden z tých nezabudnuteľných.

Prílet do Kambodže

Singapurské letisko je úplne iná liga. Po check-ine som zamieril ku kontrolným stanovištiam a ocitom som sa na... koberci. Doslova. Nasledujúci priestor, vrátane tisícok metrov štvorcových nákupných zón bol pokrytý mäkkučkým kobercom. Wow. Zároveň ma z reproduktorov zasiahol príjemný jazzík a blues, ktorý nevtieravo plával celým terminálom. Už som čakal len na čašníka so šampanským. Ďalšie prekvapenie sa konalo pri prechode letiskovou kontrolou. Na moje počudovanie chlapíci v uniformách skontrolovali len ruksak. Nielenže mňa nechali na pokoji, oni tam nemali ani detektor kovov. Počudovaný som sa teda vybral brázdiť bezcolnú zónu a porovnávať ceny. (Osobná prehliadka sa nakoniec odohrala, priamo pred nástupom do lietadla. Zvláštne.)

National Highway. Ešte budete dlho nadávať na naše diaľnice?

Nasledoval let do Phnom Penh, hlavného mesta Kambodže a odtiaľ rýchly presun autobusom po diaľnici do Siem Reap. Lenže. Nebol ani rýchly. Ani autobus. Ani diaľnica. Tu sa naplno prejavila chybnosť európskej mentality. Tak po prvé, „rýchlo“ znamená osem hodín (320km), autobus znamená minivan pre dvanásť ľudí, kde nás bolo pätnásť (samozrejme aj so všetkou batožinou - na kolenách) a diaľnica... Obojsmerná dvojprúdovka s rozžutým okrajom a dierami, ktoré dohromady tvorili 30% plochy betónu (a to vážne nepreháňam). Tak skrátka vyzerá National Highway v Kambodži. Samozrejme, aby vodiči videli na jamy, svietili diaľkovými svetlami. Všetci. A keď som si myslel, že už nič nemôže byť horšie, dostali sme defekt. A to nie hociaký. Pneumatiku v jedinom okamihu rozdrapilo po celom obvode. A čerešničkou bolo, že vodič v živote neopravoval defekt. Tak som musel ja. On mi zatiaľ svietil baterkou. Mojou :)

Denzínová pumpa. Hlina a sliepky

V ten deň ma po úmornej ceste potešil len odkaz francúzskeho kolonializmu. Keď sme sa zničení (keď sedíte namačkaní osem hodín, kamarátov na frflanie si nájdete veľmi rýchlo) ocitli vo veľkom koloniálnom dome prerobenom na hostel. Steny vykladané drevom, podlaha mramorom, reštaurácia medzi tropickými rastlinami. Ale tá cena bola nehorázna. Štyri eurá na noc :)

Nasledujúci deň nás čakali plávajúce dediny. A znova sa stretnem s mojim súputníkom!

Siem Reap

Ďalší deň nás čakali plávajúce dediny. Pre neznalých: v Kambodži je obrovské jazero, ktoré zásobuje rybami polovicu populácie. Toto jazero má v období sucha 2 500km2. V období monzúnov 12 500km2. Preto sú miestne domy buď na vysokých pilieroch (desať až pätnásť metrov), kedy počas sucha chodia miestni dve-tri poschodia po rebríkoch a v období monzúnov majú vodu na prahu. Alebo sú pripevnené na sudoch, kedy len plávu medzi ostatnými. A to nielen domy. Plávu aj skleníky, reštaurácia, ale aj benzínová pumpa. Ad absurdum. V týchto dedinách je možnosť vidieť typických Kambodžanov. Nechcem povedať, že je to nepekný pohľad, ale veľa vecí v živote prehodnotíte. Absencia najnovšieho iPhone-u, či nemať v tridsiatke vlastné auto zrazu akoby nikdy nebolo niečím, na čom voľakedy záležalo. A povedať si, že sa mám zle, keď vidím ľudí v týchto podmienkach sa reálne usmievať, si už nikdy nedovolím.


Anglické raňajky. V Kambodži

Ale naspäť k výletu. Tu mi nedá nepristaviť sa pri „podnikavosti“ národov juhovýchodnej Ázie. Budem citovať kolegu @cechvevietnamu, ktorý to vystihol presne: „Bohužel tady v byznyse, v chování je vidět ta krátkozrakost. Vydělám teď, okradu člověka teď. Ale to, že se vrátí třeba za týden, to už nevidí. A že by ve finálne mohl (ten člověk) utratit násobně více, to už také nevidí.“

Príklad: Pýtali sme sa na hosteli, aká je reálna cena taxíku za zvezenie na okraj dediny. Odpoveďou nám bolo: maximálne 20 dolárov (za spiatočnú cestu). Keby nie, odvezie nás domáci. Našli sme na ulici taxikára, ktorý svätosväte prisahal, že pod 30 dolárov nepokryje ani náklady. Keď sme mu povedali, že max. dvadsať a máme to overené, už mu zrazu počty sedeli a dvadsať bolo ok. Zrazu dobehol domáci, že on nás zoberie za 15... Pýtame sa: „Budeme ešte niečo platiť po ceste alebo na mieste?“ Že nie. „A určite?“ Stopercentne, to nám garantuje. O polhodinu stojíme v strede ničoho, pri prašnej ceste len malá búdka. „Čo sa deje?“ pýtame sa. Treba zaplatiť vstupné... Nervy blesky 4000. Osemtisíc, keď sa dozvedáme, že vstupné je 15 dolárov na hlavu. Po príchode k lodiam je potrebné zaplatiť loď. Tá nás vysadí v polke dediny a je potrebné zaplatiť za cestu na kanoe, ktoré prejde oblasťou, kadiaľ loď nemôže. A tak ďalej.

Ide mi o princíp. Keby mi povedali, že výlet stojí 50 dolárov, nemám problém zaplatiť, tým ľuďom sa peniaze určite zídu viac ako mne. Ale tento štýl ťahania bankoviek po troške je jednoducho nechutný a škodí práve miestnym. Lebo znovu sa tam už nevrátim a ešte varujem aj iných, ktorí tam majú namierené.

V ten deň dorazil môj súputník, ktorého by nevpustili do Malajzie, tak sme sa po dvoch týždňoch opäť stretli. Na ďalší deň sme si hneď rezervovali celodenný výlet do známeho Angkor Wat-u a šli sme na nočné trhy. Okrem ponúk na masáže, sex a všelijaké cetky sme okrem povinných magnetiek a ako takej večere nezažili nič zvláštne. Tak, že „poďme žiť“. Špecifikom nočného života v juhovýchodnej Ázii je, že všetky nočné bary a kluby sa sústredia do jednej ulice, bloku, či štvrte (záleží na veľkosti mesta). Teda máte bulvár, kde je naproti sebe asi tridsať barov a diskoték, jedna sa snaží prehučať druhú a všetci behajú odtiaľ tam jedna radosť. Nuž tak sme behali aj my. Diskotéky - ďalšia zábava. Ak ste typ tanečníka „medveďku daj labku“ alebo radšej podopierate bar, tak v tomto regióne sveta by ste boli levom na parkete. Ázijcom akoby tanec nič nehovoril a akýkoľvek pohyb do rytmu bol sprevádzaný obdivnými pohľadmi. A keď tancovať viete, tak sa s vami fotia, natáčajú smartfónmi a ženy s vami otvorene flirtujú (zaujímavé, že domáci muži so západniarkami nie).

Domov sme prišli o tretej ráno a už o štvrtej nás čakal odchod na východ slnka a celodenný výlet. Tak, že nejdem strácať čas spánkom a oholím sa (po piatich týždňoch). Súputník zaspal, ja som si po oholení ľahol aspoň na dvadsať minút a zrazu ma zobudila tvár pätnásť centi od tej mojej. Chalanko nevedel, s kým to je na izbe. Zobudil sa a nespoznal ma :)

Cestovatelia

Nedá sa mi nepozastaviť nad typmi ľudí, ktorých stretávate počas ciest týmito krajinami. Myslím teraz samozrejme neázijcov. Najpočetnejšou skupinou (hovoríme tu o desiatkach jedincov) boli mladí, asi osemnásť až dvadsaťroční Nemci. V drvivej väčšine prípadov cestovali sami alebo sa na cestách skupinkovali so sebe podobnými. Keď sme sa do takejto partie dostali a čo-to zažili (alebo vypili), začali sme sa ich pýtať, akým štýlom vlastne cestujú. Odpovede boli až bolestivo rovnaké:

"Skončil som strednú školu, na pol roka som šiel brigádovať do továrne... Mimochodom, bola to strašne monotónna práca, osem hodín stále to isté. Fuj. A potom som sa za našetrené peniaze vybral sem."
A koľko tu už si?
"Asi polroka."

Áno, počítate správne. Násťroční človek ide na šesť mesiacov na brigádu a z ušetrených peňazí voľne cestuje po ázijských krajinách. Môžem vám zodpovedne povedať, na základe mojich skúseností, aj keď sa človek obmedzuje, takýto šesťmesačný výlet ho nemôže stáť menej ako päť-šesť tisíc eur.začali všímať zvýšenú koncetráciu starších ľudí. Nie, že by cestovať sa dalo len do určitého veku, ale títo ľudia mali minimálne šesťdesiat rokov. Raz (keď súputníka pustili do chrámu a mňa nie), som si sadol k dvom postarším dámam a pustil sa s nimi do rozhovoru. Odkiaľ ste, prečo ste tu, čo ste už videli...

"Mám šesťdesiatdva rokov a žijem v Británii. Pred pár rokmi mi zomrel manžel. Doma ma sedieť jednoducho nebavilo, tak vždy pol roka šetrím a na pol roka vypadnem z Európy a cestujem, inak by som sa asi zbláznila."

A čo robíte, že sa vám podarí našetriť peniaze?
"Jak, že čo? Nič. Normálne z dôchodku!"

A mohol by som pokračovať. Či už si zoberiete nemecké "eštedieťa" alebo britskú dôchodkyňu, nemusím ani ďalej písať, aby ste si utvorili obraz, že systém v ich krajine je nastavený tak, aby si mohli dovoliť žiť život, ako sa im páči. A nezáleží na tom, či sú mladí alebo starí. Určite, nebývajú v drahých hoteloch a nestravujú sa v reštauráciách. Ale aj tak idú. Lebo môžu.

Nechápte ma zle. Nechcem nadávať na náš sociálny systém či ekonomickú situáciu. V skutočnosti, týždeň na cestách v Ázii (so všetkým, od A po Z) stojí menej ako týždeň v Chorvátsku. Lenže musíte kúpiť letenku. A keď už idete tak ďaleko, oplatí sa tam byť čím dlhšie. A pri štyroch až šiestich týždňoch toto číslo narastá do tisícov, čo je pre Slováka hrozicá cifra za dovolenku. Hoci logicky, ak si to premietnete len na týždenné náklady, cestovanie do exotických krajín je o tretinu až polovicu lacnejšie ako cestovanie po Európe.

Angkor Wat

Priznám sa, trochu sme to nedomysleli. Po poldennom výlete ísť večer von a zabávať sa do pol štvrtej... No, v každom prípade mi ostalo na spánok presne dvadsať minút. Potom sme sa zombie krokom presunuli na recepciu. A tam sa opakoval cenový orchester z predchádzajúceho dňa. Zaplatený celodenný výlet, s päťnásobným uistením, že nič sa doplácať nebude, sa zrazu rozrástol o taxikára a sprievodcu. Vytočení do obrátok (čo bol účinnejší životabudič ako ranná káva), sme sprievodcu poslali kadeľahšie a taxikára zjednali tak, že sa s nami celý deň nerozprával.


Po príchode do posvätného areálu nás odchytil "James Bond". V skutočnosti Kambodžan, ktorý lákal turistov do svojho rodinného bufetu na raňajky, kávu a miesta s najlepším výhľadom na vychádzajúce slnko. James Bond bola jeho prezývka, aby ho turisti mohli neskôr ľahšie odporučiť ostatným. Až neskôr sa ukázalo, že ostatní majitelia stánkov sa volajú Harry Potter, Katy Perry, Madonna, Elvis Presley a podobne :) Objednali sme si omeletu, čerstvú bagetu a kávu. Pri káve sme ho minimálne päťkrát prosili (tento počet akousi mágiou argumentácie), že chceme malú kávu, espresso, picollo, čokoľvek, na čo by sa chytil. Zrazu sa mu rozšírili oči a opýtal sa: "Italiano?". Takže pochopil. O päť minút doniesol štyri trojdecové žbrndy. Niekedy je človek bezmocý. Raňajky a výhľad ale boli skvelé, to chlapík neklamal. Ako sme sa neskôr dozvedeli, túto robotu robí dennodenne už dvadsaťsedem rokov. Odrazu ma už nemrzela ani tá káva. Zaplatil som mu za ňu dvojnásobne.

Hlavný chrám Angkor Watu a východ slnka nad ním je neuveriteľný. Vrelo odporúčam. Nepodarí sa vám síce vyhnúť stovkám podobných nadšencov, ale to už je problém takýchto miest všade na svete*. Nasledoval tucet chrámov rôznych veľkostí a štádií zbúranosti. Všetky boli skvelé a podobali sa na seba iba minimálne. Veľa ľudí nám vravelo, že hlavné atrakcie Angkor Watu sa nám nepodarí obehnúť ani za tri dni. Ostatne, aj lístky boli na jeden, tri a sedem dní. Nám konkrétne (za 12 hodín čistého času) sa podarilo vidieť trinásť hlavných chrámov a musím povedať, že mi to úplne stačilo. V skutočnosti sú ich tam stovky, ale reálne si neviem predstaviť, že by ma to po dvadsiatom ešte bavilo. Čiže vám bohate stačí denny lístok. Ak sa teda nerozhodnete prepravovať sa medzi nimi bicyklami.

Niektoré z chrámov podliehajú okrem zubu času aj neúprosnej tropickej prírode. Za tie roky nimi skrz-naskrz prerástli mohutné stromy a v niektorých prípadoch ich už začínajú pohlcovať. Miestni teraz riešia problém, čo s tým. Ak vytnú mohutný strom, prídu aj o tisícročné chrámy. Ak nie, príroda ich zničí tak, či tak. Za spomenutie stojí aj pravidlo o obliekaní sa na svätom mieste. Zakryť si ramená je samozrejmé, dokonca vám dovolia aj šortky, ale pozor! Musia byť pod kolená! Čiže ak vám vidno koleno, nepustia vás. Ak si ich však trochu stiahnete (5-6cm), tak odrazu nie je problém :)

Po trinástich hodinách v štyridsaťdva stupňových horúčavách (a pretancovanej noci bez spánku) sme padli rovno na ňufáky. Zvolili sme si "power nap" alebo ultrarýchle zdriemnutie (20-30 minút, maximálne však hodina). Táto praktika sa vám v týchto krajinách ukáže ako nevyhnutná. Nekonečné pochodovanie, no najmä vysoké horúčavy a vlhkosť vysilujú organizmus tempom, na ktoré nie sme v našich zemepisných šírkach zvyknutí. A telo to dá pocítiť aj tým najodolnejším.

Večer sme ešte skočili do mesta na pizzu. V jedálnom lístku nás prekvapilo biele víno z Talianska, ktoré sme si teda radi objednali (európske vína sú v týchto končinách, mimo top reštaurácií, veľká vzácnosť). Doniesli však španielske. Aj tak dobre, vravíme si. A keď sme si po dopití objednali ďalšiu (rovnakú) fľašu, priniesli austrálske. Bez mihnutia oka :)

* tu je malý návod, ako odstrániť turistov z fotiek

Kríza dvadsiatehodeviateho dňa

Tentoraz sa povestná kríza nedostavila tretí deň ako minule, ale takmer tridsiaty. Dosť za to mohol aj fakt, že minulú noc sme nespali viac ako hodinu a následne sme pochodovali vyše dvanásť hodín po rozpálených planinách Angkor Watu. Deň sme začali ako obyčajne bohatými raňajkami (pri týchto energetických výdajoch sa začnete po chvíli brať ako studňa bez dna). Tentoraz sme riskli tie "kontinentálne". Riskli preto, že ak si v Ázii objednáte čokoľvek európske, málokedy dostanete chuťovo niečo podobné tomu, na čo ste zvyknutí u nás "na západe". Tentoraz to ale vyšlo perfektne a k praženici a párkom (kde sa v tejto časti sveta vzali nemám potuchy), sme dostali aj fazuľu, zemiakovú placku, grilovanú paradajku, šampiňóny a opečené hrianky s maslom.

K raňajkám sme si klasicky otvorili naše informačné kanály, L. otvoril Facebook, ja Twitter. V Amerike práve udeľovali Oscarov a dvadsať minút dozadu bola vytvorená najznámejšia selfie fotka v histórií, čo som okomentoval slovami, že toto bude mať milióny zdieľaní. Čo však zaujalo omnoho viac, bolo odštartovanie konfliktu na Ukrajine, konkrétne to bol prvý deň (ne)intervencie Ruska. Na hosteli sme sedeli štyri hodiny, hltajúc každé nové slovo a riadok. Chvíľu sme sa aj báli, či sa budeme mať kam vrátiť (s výsledkom, že ak bude najhoršie, nie sme na zlom mieste :). Napokon sa ale baterky vybili, tak sme sa zdvihli a zamierili do mesta. Navštívili sme múzeum, z ktorého si najviac pamätám jeho klimatizáciu, nastavenú na neuveriteľných trinásť stupňov a miestne trhovisko, ktoré zase zaujalo maximálnym smradom. V týchto horúčavách sa elektrinou na chladničky a mrazáky neplytvá. Čiže mäso, ryby, vajcia, keď sa všetko predáva na jednom otvorenom mieste... nemusím pokračovať.

Večer sme zavítali do mexickej reštaurácie, kde sme druhýkrát popreli pravdepodobnosť a dostali sme znovu fantastické jedlo, možno jedno z najlepších mexických, aké som doteraz jedol. Po dvoch džbánoch sangrie sme sa odobrali na hostel, zbalili veci a odpratali sa na autobusovú stanicu, kde sme sa nočným autobusom vybrali naspäť do hlavného mesta. Autobus bol lôžkový a tešili sme sa na pokojnú cestu, až kým sme nezistili, že posteľ, ktorá bola na obrázku, bola v skutočnosti pre dvoch. Ja s L. sme mali ešte to šťastie, že sme sa poznali, ale náhodne spájaní samostatní cestovatelia naokolo sa ocitali v celkom vtipných situáciách :)

Phnom Penh a kmérska genocída

Chystáte sa do Ázie cestovať s ruksakom, ktorý nemá pláštenku proti dažďu? Nie? Tak prehodnoďte jej kúpu. Totiž vždy, keď sa v týchto krajinách presúvate, loďou, autobusom, minivanom, s vašou batožinou sa zachádza... obyčajne. Nikoho netrápi, ako vyzerá, či čo v nej máte, ku každej sa správajú rovnako. Účelom je vždy ju rýchlo naložiť alebo vyložiť. V praxi to vyzerá ako na obrázku.

Takže hoci nám ani raz nepršalo, na ruksakovú pláštenku nedám dopustiť. Zachránila mi batoh od množstva blata, olejových škvŕn či vody v podpalubí.

Takže. Ráno sme vystúpili z autobusu a čakali na naše zablatené ruksaky (hoci boli celú cestu uložené v podpalubí autobusu). Trvalo presne tri sekundy, než sa na nás zlietli domáci so všemožnými ponukami. Najlepšie hostely, najkrajšia prehliadka mesta, streľba z raketometu (nebol potrebný ani zbrojný preukaz). Za tie týždne sme voči nim skúsili asi všetky formy odmietania, ignorovania, mlčania, klamstiev, arogancie či ústretovosti.

"Bývame tu na rohu. A hentam sme boli včera." To je väčšinou cesta najmenšieho odporu.

Prešli sme jeden blok ďalej a oslovili oddychujúceho tuk-tukára* v stredných rokoch (väčšinou práve toto je najrozumnejšia voľba). Či nás neodvezie k nášmu hostelu. Cenu dal polovičnú (narozdiel od svojich kolegov) a navyše mal na tuk-tuku sieťku. Tú nám vysvetlil tak, že obľúbeným športom v hlavnom meste je jazdiť na skútri a kradnúť turistom kabelky a tašky. Začal sa nám páčiť.

Ale nezaprel sa. Viezli sme sa tak dve minúty a už nám ponúkal výlety po celom meste. Keďže sme ich tak či tak museli s niekým absolvovať, rozhodli sme sa dať tomuto pánovi zarobiť. Ale cenu sme aj tak zjednali :) Hostel. Vybalenie. Rýchla sprcha a naspať k tuk-tuku. Po ceste sme ho násilne zastavili pri pekárni, naraňajkovali sa a vydali sme sa navštíviť Killing Fields, najmasovejší hrob Pol Pot-ovho režimu.

Kmérska genocída je jednou z posledných v novodobej histórii. V roku 1975 v krajine prebrala moc komunistická strana na čele s Pol Pot-om. Ten z nej čoskoro spravil ideokratickú diktatúru. Jeho idea bola jednoduchá. Ale cesta jej realizácie neuveriteľne krutá.

"Čím menej človek vie, tým je šťastnejší."

V skutočnosti to znamenalo, že všetci občania, ktorí mali vysokoškolské vzdelanie, boli popravení. Zároveň s rodinami. Každý, kto bol so vzdelancom v príbuzenskom vzťahu alebo aspoň kto bol po ruke. Taktiež ľudia s okuliarmi. Umelci, učitelia, občania vracajúci sa zo zahraničia. Kto vedel, nesmel žiť. Paradoxné je, že mnoho členov rodiny samotného Pol Pot-a študovalo v zahraničí.

"Mesto je miestom nečestného života. Je potrebné navrátiť sa k prírode a poľnohospodárstvu."

Pol Pot dal násilne vyľudniť všetky mestá a ľudí presunul na vidiek. Všetkých donútil pracovať na poliach (väčšinou ryžových) 12-16 hodín denne. Ľudia umierali na vyčerpanie, matky nemali z čoho kojiť deti. Ľudia ochoreli a zomreli. Z čoho sa šírili ďalšie choroby. Ak niekto za deň vypil aspoň odvar z ryže, mohol sa považovať za toho šťastnejšieho.
"Radšej zabijem nevinného človeka, ako by som riskoval nezabitie nepriateľa."

Onedlho udával každý každého. Sused suseda, syn otca, brat brata. Dokonca aj v samotných štruktúrach strany. Popravovalo sa za prečiny akými bolo spievanie nepovolenej pesničky alebo v nepovolený čas. Proces nebol. Nikto sa nepýtal. Rovno poprava.

Pol Pot za tri roky zredukoval svoj národ o dva milióny jedincov, čo bol v podstate každý štvrtý obyvateľ. Zastavila ho až masívna intervencia vietnamských vojsk, po ktorej bola do čela krajiny postavená pro-vietnamská vláda. Pol Pot žil až do roku 1998, kedy spáchal samovraždu. Nikdy nebol postavený pred súd.

Masový hrob kedysi

a dnes.

Tieto miesta (ako aj múzeá vo Vietname o vietnamskej vojne) sa od tých našich líšia jednou, no veľmi zásadnou vecou. Neexistuje tam niečo ako „cenzúra dobrých mravov“. Takže keď ukazujú obete mučenia, mrzačenia, chemických útokov, spôsoby rozbíjania lebiek, masové hroby, dokonca aj zabíjanie maloletých detí, ukazujú ich, ako skutočne vyzerali. A nevynechajú žiadny detail (z uvedených dôvodov väčšinu fotiek z týchto miest neuverejňujem). Na jednej strane mnohí západniari mali problém, veľa z nich plakalo (ja tiež), no na strane druhej, zrazu začnete rozmýšľať (v prípade Vietnamskej vojny), či dobrými boli skutočne tí, ktorých tak vykresľuje väčšina filmov.

Bývalá škola...

prerobená na väzenie.

Podvečer sme toho z pochopiteľných dôvodov už veľa nezvládli. Cestou na hostel sme sa zastavili v parku s obrovskými hodinami a jedným zvláštnym stromom. Totiž okolo parku boli desiatky navlas rovnakých stromov. Ale len na jednom z nich bolo niečo zvláštne. Po žmúrení a hádaní sa nám to okoloidúci vysvetlil: "Batman." Takže netopiere. Tisícky netopierov na jedinom strome. Prečo spia cez deň na svetle? A prečo len na jednom jedinom? Nikto nevedel.

Večer sme znova zvolili street food. Narazili sme na dobre voňajúci stánok, lenže všetky stoly obsadené. Tak domáci tatko čosi zareval, na čo sa dcéry zdvihli od rodinného stolu a priniesli ďalšie dve stoličky. Tak sme večerali medzi nimi :)

*tuk-tuk - stará motorka prerobená na "hromadný" dopravný prostriedok, najčastejší spôsob dopravy v drvivej väčšine tretích krajín. Našu jazdu takýmto vozítkom môžete vidieť na tomto videu.

Sihanoukville

Akosi nám chýbalo more. Rozhodli sme sa teda ísť na juh, do Sihanoukville-u. Toto je asi najväčšia výhoda oproti organizovaným zájazdom. Môžete ísť kamkoľvek a kedykoľvek chcete. Neviažete sa na nikoho. Ak sa vám niekde nepáči, odchádzate odtiaľ. A ak sa vám páči, nerozmýšľate, kedy odchádza autobus.

Transport sme si zabezpečili na poobedňajšiu hodinu. Išli sme sa hriešne (rozumej európsky) naraňajkovať. V ázijských krajinách nie je zvykom raňajkovať pečivo. Ono tam pečivo vôbec zohnať je nadľudský výkon. Našli sme akúsi bagetériu a takmer som ospieval bagetu s tuniakom z konzervy. Čo bolo však dôležitejšie, mali tam kávu. Espresso! Človek by si myslel, že keď cestuje do kávovej veľmoci, kofeínom sa bude rozmaznávať na každom rohu. Och, aký veľký to omyl. To najlepšie, čo tieto krajiny majú, vyvážajú do Európy. A zvyšok... pijú tam. Navyše u nich je pojem espresso takmer neznámy. Napríklad pravá vietnamská káva sú v podstate namleté zrná zaliate troma decilitrami vlažnej vody. A ani ďalšie tri deci mlieka to nezachránia. Ak vám ani to nestačí na vytvorenie si predstavy, skúsim to takto: u nás pijem tak dve-tri kávy denne. Tu som za šesť týždňov vypil dve!

Po skvelých raňajkách sme sa vybrali pešo na laosskú ambasádu. Mala to byť naša posledná destinácia. Počas prechádzky sme sa ale akosi zarozprávali, tak sme sa spýtali na cestu k ambasáde. Onedlho sme síce pred jednou stáli, ale bola vietnamská! Pozreli sme s L. na seba a nemuseli ani prehovoriť. O chvíľu sme už podávali žiadosť o víza. Do Vietnamu. Pamätáte na cestovku?

Pobalení sme nasadali do autobusu. Znova. Keďže diaľnica v Kambodži viedla všemožnými dedinami a statkami, rozhodol som sa ponoriť do vidieckeho života. L. počítal väčšinu cesty ovečky. Ja som sledoval vidiečanov pracujúcich na poliach, opravujúcich svoje skromné domčeky či obháňajúcich na kosť vychudnutý dobytok. Obyčajní ľudia žijúci svoje každodenné neobyčajné životy. Žiadne turistické atrakcie, na ktorých by sa priživili, žiadne odpočívadlo, na ktorom by roztiahli svoje stánky. Život tu bol tvrdý už len spoza okna diaľkového autobusu. Nedá sa to opísať slovami či zachytiť fotoaparátom. A nesprostredkuje vám to ani žiadna cestovka.

Do Sihanoukville-u sme dorazili zároveň s tmou. Usadili sme sa do pizzerie, nielen kvôli vražednej chuti na taliansku kuchyňu, ale aj solídnemu wifi signálu. Zopár trojuholníkov pizze, nejaké tie lasagne a ako prílohu miestne hostely na obrazovkách smartfónov. Avšak nič uspokojivé, ani čo sa týkalo jedla, ani možností ubytovania. Tak, že poď ho pešo, niečo predsa nájdeme. Napokon sa nám podarilo objaviť fantastický hostel. Desať minút od pláže, tiché a príjemné prostredie (čo sa v nočnom Sihanoukville ukáže ako veľká výhoda). Ale čo bolo najhlavnejšie... To jedlo. A pitie. Hovädzí steak zapečený v quiché na hrášku a anjelská zemiaková kaša (neexistujúca príloha v Ázii), k tomu orosený írsky polliter z "tanku" dohromady za... šesť dolárov! Potom nasledovala ponuka miestneho baru. Nielen, že obsahovala všetok značkový alkohol, na ktorý sme boli zvyknutí u nás, ale najdrahší drink stál dva doláre. "Kde je háčik?" pýtal som sa čašníčky. "Majitelia sú Íri. A veria, že alkohol nie je niečo, na čom by sa malo zarábať." Krásni to ľudia.

Pomohli sme im teda zbaviť sa toho lacného alkoholu a zamierili sme na pláž. A tu sme sa prvýkrát stretli s fenoménom "skorého dôchodku". Ako sme tak chodili pomedzi plážové kluby, všimli sme si množstvo "západného" personálu. DJi boli tiež "bieli" a ako sa neskôr ukázalo, aj samotní majitelia. Keď sme škodu urobili aj im, rozhovorili sa. A všetci mali veľmi podobný príbeh. Američania, Švédi, Kanaďania, Francúzi, vo svojich končinách bežne zarábajúci jedinci. Práca do šesťdesiatky a následný dôchodok sa však nezhodovali s ich predstavou o jeseni života. Tak niekedy medzi tridsiatkou a päťdesiatkou predali byt, dom, auto, chatu a kúpili si jednosmernú letenku do Ázie. Za polovicu svojich "úspor" kúpili bytík a bar, ktorý im pokryl bežné výdavky. Druhá polovica peňazí slúžila na luxusnejší život a cestovanie po regióne. A takto tam budú pravdepodobne žiť až do konca. Bez problémov či zbytočnej byrokracie. Ak do juhovýchodnej Ázie donesiete peniaze, nikto nemá záujem vám tam znepríjemňovať život.

V ten večer sme začuli jedno magické slovo. Koh Rong.

Koh Rong

Ráno sme sa zobudili pomerne unavení. Naši írski hostitelia (o ich skvelom guesthouse tu) ale opäť nesklamali a klasické anglické raňajky nás postavili na nohy. Naše kroky ďalej smerovali do "prepravnej kancelárie". Museli sme zistiť, čo je ten Koh Rong, o ktorom všetci tak básnili a ako sa naň dostať. Išlo o ostrov (koh=ostrov), vzdialený niekoľko kilometrov od pobrežia. Keďže sme mali niekoľko dní k dobru, že prečo nie. Spomedzi všetkých ponúk lodnej prepravy jedna podozrivo vyčnievala. Tak s vidinou ľahko ušetrených peňazí sme sa na ňu zapísali. Ó, tá chyba. A to som akurát minule písal o cenách v Ázii a ich úskaliach. "Príde po vás autobus."

Z autobusu sa nakoniec vykľulo nákladné auto s pritavenými lavicami na sedenie. Reálne osem miest, my už sme však posunuli číslo cestujúcich do dvojciferných hodnôt. A to ešte šiesti pristúpili. Už nám tá nízka cená začala byť jasná. Následne sme sa začali vzďalovať od prístavu. Šli sme na druhý koniec zálivu, kde kotvili rybárske lode. Hovorili sme si, že tá polorozpadnutá bárka predsa nemôže slúžiť na... Ako strašne sme sa mýlili. Lavice... ani neboli. Batohy nám zaliala voda a nohy sa tiež neoplatilo mať na podlahe. Akosi nás to ale nevzrušovalo.

Napokon sme sa ale roztrasenou rybárskou loďou dostali na Koh Rong. A to bol naj zážitok celého výletu. Predstavte si obrovský tropický ostrov, kde nie je kúska betónu, žiadne auto a iba tristo obyvateľov. Z toho iba osemdesiati sú domáci alebo hosteliéri. Ostatok turisti. Vápencovo biely piesok, tyrkysové priezračné more, elektrina len osem hodín denne, voda dve a v noci na oblohe vidieť mliečnu dráhu tak, že podobný výhľad u nás na dedine vyzerá ako tmavý obrázok. „Keď pôjdete do džungle, choďte aspoň štyria.“ Že prečo? „No, máme tu dosť veľkých pytónov a občas aj tigra, tak aby sa vám ten ranený lepšie niesol.“ Smiať sa či plakať? Tam sme stretli aj prvú dvojicu Slovákov. Naša hruškovica konečne ukončila svoju ázijskú púť. A akoby náhod nebolo málo, tak slečna z tohto páru predala môjmu súputníkovi pár mesiacov dozadu letenku na tento výlet. Život má naozaj zmysel pre humor.

Koh Rong predstavoval asi najunikátnejší ľudský ekosystém, na aký som na mojich cestách narazil. Nádherná nedotknutá tropická príroda, ďaleko od civilizácie, hodiny od pevniny, ľudia zo všetkých kútov každého kontinentu a všetci ako jedna veľká partia. Najdôležitejšia ostrovná udalosť dňa bol volejbalový turnaj. Jeden deň vyplavilo na pláž stovku medúz veľkých ako basketbalová lopta, iný deň sa odnikiaľ zjavil kambodžský dedo so dvojtonovým byvolom na šnúrke. L. si požičal od neznámej slečny gitaru, večer ju nechal opretú v bare pri stole. Ráno tam bola gitara aj slečna a spokojne si brnkali. Na pláži pri víne mi Kanaďanka rozprávala o svojom mikrobiologickom výskume, ja som jej opisoval dej mojej knihy. Talianska maliarka nám rozprávala o svojich dielach a český motocyklový závodník o jeho sne ísť na Dakar. A pri tom všade naokolo čas len tak stál.

Peklo v raji

Ako inak. Po tom, čo sme objavili raj na zemi, nastalo v ňom peklo. Teda iba pre mňa. V Ázii sa pripravte na to (a ako tak sledujem svojich kolegov-cestovateľov, stane sa to v každej tretej krajine), že takmer na sto percent vás postihne:

  • bolesť hrdla,
  • otrava jedlom (odchádza horom),
  • adaptácia na miestnu kuchyňu (odchádza spodom).

Ideálne bude, ak si každý "zážitok" prežijete osobitne. Prečo? Lebo kombinácia čohokoľvek je... nemilá. Tento príspevok je o druhých dvoch. Skombinovaných :)

Diabol prichádza v tele ženy. V tomto prípade to bola pekná servírka, ktorá nám k raňajkám doniesla na pláž krásne bagetky. Odtiaľ sme si išli do našich chatiek na stromoch predĺžiť pobyt o ďalšiu noc, čo mi v podstate zachránilo život. Usadili sme sa v kreslách, L. si pobrnkával na gitare a ja som obdivoval scenériu. Netrvalo dlho a prišli kŕče. Najbližšia lekáreň asi tri hodiny plavby, ktorej predstava ma desila ešte viac. Nebudem to zbytočne rozotierať, viete si asi predstaviť, čo nasledovalo. Po pár hodinách som sa konečne dopracoval aj ku vianočnému kaprovi a zdalo sa, že je koniec. Už nebolo čo. Na nápad L. sme sa šli prejsť k miestnym do dediny. Akurát, že štvrtina dediny chýbala. Čierna zem, bambusové pahýle a dym neveštiaci nič dobré.

"Pred dvoma dňami tu horelo. Nebolo nič, čo by sme mohli urobiť." Ostrov nielenže nemal hasičskú stanicu, ale ani hasičov, ani autá, ani kus betónu. A hoci bolo more dvadsať metrov od domov, pokiaľ staviate z bambusu a slamy, môžete nanosiť vedier, koľko len chcete. Mnohí mali ešte teraz nohy od sadzí. Deti sedeli na piesku s obľúbenými hračkami. Čakalo sa na loď s materiálom. Susedia zatiaľ pomáhali s odpratávaním trosiek a stínali bambus na nové domy.

L. navrhol prechádzku na druhú stranu ostrova, hodinu pešo. No ja som však cítil, že telo ešte nepovedalo svoje posledné slovo. Podvedomie dvíhalo varovný prst, tak som cestu odmietol a vrátil sa do bezpečného objatia kresla na pláži. Netrvalo dlho a dostavila sa horúčka. V tridsiatichšiestich stupňoch je to celkom paradoxná situácia. Ale aby mi nebolo ľúto, vystriedala ju zimnica. O štvrtej som to už nevydržal a vybral sa do postele. Spánok síce prerušilo zopár panických strhnutí, ale napokon odolal aj diskotéke, ktorú v ten večer usporiadal náš hostel.

Na druhý deň ráno som sa zobudil a prekvapivo, nič sa nedialo. Ako prišlo, tak odišlo. Nechcel som však riskovať, tak sme sa prihlásili na prvú loď a vyplávali smerom k pevnine. Privítal nás rybársky prístav, v ktorom sa odrážal paradox každej z ázijských krajín. Na pravoboku sa nachádzala obrovská zaoceánska loď kotviaca v "mestskom" prístave. Neďaleko nej stál hotel, ktorý si na strechu umiestnil lietadlo a spravil v ňom reštauráciu. A na ľavoboku... žili obyčajní ľudia.

V meste sme hneď nasadli na autobus späť do hlavného mesta, odkiaľ náš čakal už len výlet do Vietnamu. A teraz vás oboznámim so zvláštnym fenoménom batôžkárskeho cestovania. V autobuse sme stretli tri dievčence, s ktorými sme sa bavili pred týždňom na diskotéke v Siem Reap štyristo kilometrov severne. Tri dni na to sme ich stretli v hlavnom meste Kambodže na nočných trhoch. Teraz v autobuse na najjužnejšom cípe krajiny. A o tri dni sme ich stretli v Ho Či Minovom meste, vo Vietname.

Iného Francúza sme stretli v Bangkoku, ako sa sám potuluje mestom a hľadá ubytko. Po troch týždňoch sme spolu bývali na hosteli v Phnom Penh, šesto kilometrov východne. A týždeň na to si k nám prisadol v pouličnom bare vo Vietname. Skrátka cestujete po kontinente, navštevujete niekoľko miliónové mestá stovky kilometrov od seba a stretávate v nich tých istých ľudí. Aké sú pravdepodobnosti? Neviem, ale tam sa to deje takmer stále.

Rozlúčka s Kambodžou a príjazd do Vietnamu

Na Phnom Penh a tým pádom aj celú Kambodžu nám ostávalo už len niekoľko hodín. Náš autobus do Vietnamu odchádzal napoludnie. Rozhodli sme sa teda dopriať si bohaté raňajky a nazrieť do chrámového komplexu hlavného mesta. Prvý bod programu sme odškrtli pomerne rýchlo, no pri druhom nastali problémy. Chrámy boli zatvorené. Nebol čas obeda, nebol víkend, nebolo päť hodín popoludní, nebol sviatok... Ani jedna z klasických budhistických výhovoriek pre zatvorenie chrámu sa teda nedala použiť. Dôvod sa napokon ukázal byť oveľa prozaickejší.

"(Mnísi) nemajú radi turistov," vysvetlil nám miestny. "Chrám otvárajú na dve hodiny denne, presne počas obeda." Hoci mi to prišlo absurdné, musím zatlieskať vynaliezavosti svätých mužov. Tak sme si chrám odfotili aspoň zvonku a zamierili na miestny trh. Chyba. Na trhu predávali všetko. Od vajíčok cez žĺtka po sliepky, od rýb živých až po ich jednotlivé časti. Mäso snáď z každého možného aj nemožného tvora. A pri tom množstve potravín vôbec nemali problém s miestom v chladiacich boxoch. Pretože tam neboli. Ani jeden. Nič z toho nemali potrebu uchovávať pri tridsaťpäťstupňových horúčavách v chlade. Muchy? Rukou odohnali. Salmonela? Rukou mávli.

Prečo to bola chyba? Zrazu si uvedomíte, koľko toho mäsa, rýb a vajíčok ste za posledné dni zjedli. A že všetko to jedlo prešlo týmto trhoviskom. Ešteže cezeň chodili aj skútre a motorky. Nebyť tej ochrannej vrstvy olova, začal by som sa báť :)

Prechod do Vietnamu sa ničím neodlišoval od iných krajín. Vyhnali nás z autobusu po pečiatku, že Kambodža za nás ďalej nenesie zodpovednosť, späť do autobusu a o päťsto metrov ďalej repete, kde nás Vietnam "srdečne" víta. Pozbierali nám pasy a zatiaľ, čo štartovala byrokratická mašina a pečiatková vojna, nám kontrolovali batožinu. Úsmevné bolo, keď neskôr Vietnamec vyvolával mená všemožných národností, ako nám vracal pasy.
O pár hodín nás privátalo Ho Či Min-ovo Mesto, alebo Saigon, ak chcete. Nasledovalo hľadanie hostelu v spleti uličiek medzi blokmi. Vo väčšine týchto miest totiž neplatí klasické usporiadanie domov do blokov, kedy sú ich priečelia otočené do ulice a zadné časti nejak logicky rozdelené a spravované susedmi. Tieto bloky sú pretkané pavučinou úzkych cestičiek, nie širších ako jeden meter, ktoré si žijú vlastným životom. Nachádza sa v nich mnoho iných domov, bytov, chatrčí, obchodov a hoci sme tam bývali skoro týždeň, aj v posledný deň sa nám podarilo zablúdiť.

Tak sme sa nakoniec nejak ubytovali a vydali do ulíc uspokojiť naše žalúdky. Po štipľavej polievke sa o pozornosť prihlásilo aj smädné hrdlo a keďže sa už stmievalo, rozhodli sme sa vyhľadať nejaký miestny lokál. Napokon sme nemuseli ísť ďaleko. Bol rovno na ulici. A to doslova. Vlastnila ho rodinka úžasných - tak sme volali matrónu, majiteľku krčmy, ktorá hulákala po všetkých živých rodinných príslušníkoch a vzývala pri tom tých mŕtvych. Keď prišli noví zákazníci, rozložili im na chodníku plastové stoličky (veľkosťou tie pre deti) a vrazili do ruky pivo či drink. "Bar" sa tak utešene plnil, pribúdali stoličky a ubúdalo z chodníka. Potom nasledovala ulica. Stoličky začali pohlcovať aj tú, hoci na nej fungovala plná premávka. Oproti cez ulicu bol rovnaký podnik a onedlho tak mali autá problém.

Chvíľu sme sa takto zabávali, keď odrazu pribehlo chlapča a niečo skríklo. Z útrob budovy sa vyrinula celá rodina a za motivačného pokrikovania matróny začali zákazníkom brať stoličky spod zadkov. Tí šťastnejší sa stihli postaviť. Ako som správne vytušil, prichádzalo policajné auto. Skontrolovať, či niekto neblokuje verejnú komunikáciu. Našťastie našli len niekoľko desiatok chodcov náhodne stáť na ulici s drinkom. Všetko bolo v poriadku. Ani sme sa nenazdali a stoličku som mal znovu pod zadkom. Hneď sme vedeli, že Vietnam sa nám bude páčiť.

War Museum

Nič nás nemohlo pripraviť na to, čo sme v ten deň videli. Kambodža a masové hroby z čias kmérskej genocídy nám mohli čo-to napovedať, ale múzeum Vietnamskej vojny bolo o niekoľko úrovní inde.

Ale po poriadku. Deň sme začali romanticky - prechádzkou a spoznávaním mesta. Hoci Vietnam je socialistická krajina a stále v nej vládne komunistická strana, zároveň pôsobí značne kapitalisticky. Starbucks, McDonald, Burger King... Postupne sme sa z modernej časti dopracovali k budove vojnového múzea. Mohutné bojové stroje na nádvorí a replika časti zajateckého tábora pôsobili hrozivo už z ulice. Motali sme sa medzi nimi dlhšie, ako sme si pôvodne mysleli, keď zrazu pracovníci múzea vyhlásili obednú pauzu.

Neostávalo nám teda nič iné, len sa vybrať iným smerom. Zhrabli sme čučoriedkový smoothie a odrazu sme sa ocitli na školskom dvore. Nevedno, či sme boli prekvapení viac my, decká alebo školník, no po slušnom dohovore nás vyprevadil. Neďaleko sa nachádzala skvostná budova hlavnej pošty a Saigonský Notre-Dame (skutočne sa tak volá).

Ale to boli len malé zastávky k Palácu zjednotenia (nazývaného aj Palác nezávislosti), čo bol romantický názov pre bývalé sídlo prezidenta Republiky Južného Vietnamu, ktorého vráta jedného krásneho dňa rozrazil tank Vietkongu. Došlo k vyhnaniu Američanov z južnej časti a zjednoteniu Vietnamu. Budova sama o sebe je architektonickým veľdielom. Prezident v nej mal miestnosť skutočne na všetko. Na privítanie návštevy, posedenie pred večerou, jedáleň, salónik, herňu, súkromné divadlo a desiatky iných. Taktiež vlastný bunker, heliport, skrátka všetko, čo by ste na stodvadsiatich tisícoch metroch štvorcových potrebovali.

Pohľad z prezidentského balkónu dnes...

a voľakedy.

To už nám ale zvonil budík a my sme utekali naspäť do múzea. Prvé dve poschodia boli ešte "v pohode", išlo o fotky z celosvetových protestov proti vietnamskej vojne, propagandistické plagáty a citáty známych politikov. O úroveň vyššie to už boli zbrane všetkých typov a kalibrov. A potom to prišlo. Fotky. Bez cenzúry. Roztrhané ľudské bytosti, zhadzovanie väzňov z letiaceho vrtuľníku, ťahanie nahých tiel za transportérom, popravovanie civilistov, obete napalmových útokov, fosforových bômb a mnohých chemických "posypov". Špeciálna "výstava" bola venovaná obetiam chemikálie zvanej "Agent Orange", ktorú zhadzovala americká armáda na rozsiahle územia Vietnamu. Tá zničila vegetáciu, zamorila vodu, pôdu a všetko, čo na nej vyrástlo ďaľších niekoľko dekád. Tí, ktorí neboli zasiahnutí priamo, museli piť a konzumovať veci, ktoré na tomto území vyrástli. A ešte aj teraz, dve generácie po vojne, je tretina obyvateľstva stále postihnutá (rozumej značne fyziologicky deformovaná) následkami týchto chemických útokov.

Mnohí prechádzali radmi fotiek s hrobových tichom a slzami na tvári. Dokonca ani fotoaparáty sa neodvážili cvakať. Bol to ďalší dôkaz krutosti a zverstva, ktoré my, ľudia, v sebe roky dusíme a potom dokážeme urobiť jeden druhému. Bez mihnutia oka. Stlačením gombíku. Z pochopiteľného dôvodu som sa rozhodol tieto fotky v príspevku priamo nepublikovať. Návšteva tohto múzea však vo mne prebudila jedny z najsilnejších pocitov, aké som kedy cítil a ktoré sa napriek mojej slovnej zásobe slovami jednoducho nedajú vyjadriť ani popísať. Hnus a odpor k násiliu a krutostiam páchaných takýmto spôsobom na akejkoľvek inej ľudskej bytosti za akýmkoľvek účelom, nech je akokoľvek zdôvodnený, sú nemysliteľné. To je hlavným odkazom fotiek obetí, ktoré sú zvečnené na stenách múzea vietnamskej vojny. Aby sa ľudia poučili. Aby nezabudli. A aby vedeli, čo sme stále schopní jeden druhému urobiť.

V prípade, že máte skutočný záujem si tieto fotky pozrieť, kontaktujte ma cez formulár napravo. Ide však o skutočné a explicitné zábery z vojny. Ak máte čo i len najmenší problém so zábermi z vojnových filmov, určite ich neodporúčam vidieť.

Vietkong tunely a prechody pre chodcov

Jeden z highlightov, na ktoré som sa najviac tešil. Tunely zanechané armádou Vietkongu (údajne, v týchto krajinách vám povedia kadečo) šesťdesiat kilometrov od Ho Či Minovho mesta. Prehliadka bola trochu "preturizmovaná", veľa ľudí na jednom mieste a rozprávali sa s nami ako idiotmi, ktorí nevedia o danom konflikte nič. Ak by som však od toho odhliadol, ilustrácia jám, pascí, kráterov po bombardovaní a systému podzemných bunkrov a život v nich bola celkom pôsobivá. Špeciálne odporúčam prechod miestnym podzemným tunelom (20, 50 a 100m alternatívy). Ten bol síce rozšírený pre západniarske telá, no aj tak predstava takéhoto presunu celých práporov s výstrojom niekoľko kilometrov pod zemou bola nepredstaviteľná. Potil som sa už len v žabkách a tielku :)

Nepovinným bodom výletu bola možnosť zastrieľať si na miestnej strelnici. Ale že z akých kúskov! Síce som rátal s tým, že predpisy tu nebudú veľmi striktné a nejaký kalašnikov či americká M-16 sa tu nájdu. Ale keď sa ma začali pýtať na ľahké a ťažké guľomety a nakoniec raketomet, začal som sa smiať. Krajina zázrakov. Mimochodom, výstrel z raketometu stál 100 dolárov.

Prehliadku ukončil vietnamský propagandistický film z vojnových čias. V socialistickom budovateľskom duchu vyzdvihoval pracovitého roľníka, jeho povstanie a víťazný boj proti západu a jeho hodnotám. Kinematograficky to bolo zlé, fakt zlé. A to aj na tú dobu. Nuž ale iný kraj...

 

Človek je najkreatívnejší pri vymýšľaní, ako zabiť iného človeka.

Poobede sme sa vrátili do mesta a trochu sa prešli uličkami Saigonu (hej, mesto má skoro oficiálne dva názvy). Súputník sa šiel stretnúť s kamošom, ja som zbadal taliansku reštauráciu, údajne aj s talianskym šéfkuchárom. Sprvoti som si myslel, aký to skvost. Dokonca aj zariadenie bolo v talianskom štýle (až teda na všadeprítomnú svätyňku), kárované obrusy, fotky Ríma, toskánskych viníc a podobne. S tečúcimi slinami som si objednal bolognese a červené víno. Počas môjho čakania vyšiel na ulicu kuchár, zapáliť si. Až vtedy som si uvedomil, že formulka "pravý taliansky šéfkuchár" vo Vietname jednoducho znamená "Talian, čo varí." Chalanko vyzeral ako trestanec, ktorý sa tu ukryl pred zákonmi svojej vlasti. Mňa však do toho nič, cestoviny kvalitou splnili moje očakávania a aj víno bolo nadpriemerné. Dokonca chladené.

Večer sme sa ešte vybrali do kina (ďalšia z mojich ázijských tradícií). Vtipné bolo, že fungovalo non-stop. Premietalo sa počas celého dňa a noci. Komplex kín bez výhrady porovnateľný s našimi multiplexami, klimatizácia, veľké sály, kvalitné sedenie, vysoko-kvalitný obraz, ozvučenie aj služby. Akurát tá cena. V prepočte dve eurá. A všetky tie vtipné pohľady miestnych dvojíc na dvoch západniarov v kine. Na nezaplatenie :)

Na noc sme ešte zapadli do roof-top baru. Vychutnávajú si "drahé" drinky nad mestom, kde občas pofukoval aj čerstvý vzduch sme zhodnotili, že to bol príjemný deň. Hej a na to najvtipnejšie som skoro zabudol! Takto sa chodí po vietnamských prechodoch:
(Existujú len tri pravidlá: nemeniť rýchlosť, nezastavovať a nepozerať sa na vodičov :)

Delta rieky Mekong

Delta rieky Mekong bola našou druhou zástavkou. Kokosové farmy produkujúce bábiky zo šúpokokosolia, kokosové víno, kokosové karakokoselky, kokosové mlieko na varenie aj na opaľovanie, medové farmy produkujúce... Med! Ale aj karamedomelky, medové víno, med na varenie aj krém na pokožku. Potom palmové farmy, kde... si obraz už utvoríte sami. Miestni nás na každej farme džgali všetkým od cukríkov až po kokosovú pálenku. Šéf sa nám hrdo chválil, že on páli najsilnejšie spomedzi všetkých svojich známych. Keď sme mu oznámili, že naša slivovica má viac ako dvojnásobné množstvo alkoholu, chalanko odmietol uveriť. Neskôr nám vylovili z rieky miestnu rybu (snakefish). Voda je tam tak mútna a bahnitá, že sme pozerali jeden na druhého, kto sa odváži ochutnať ako prvý. "Tak čo, prinajhoršom sa môžeme pos..ť," zahlásil som a pustil sa do nej. Bola skvelá a moja veštba sa nenaplnila.

Ďalšou zástavkou na rieke boli plávajúce trhy, kde každá loď ponúkala iný druh ovocia/zeleniny. Trik bol v tom, že ste si nemohli kúpiť len zopár kúskov, ale iba celú loď! Teda nie doslova, ale celý jej náklad. Každá totiž mala vysoký stožiar, na špici ktorého bol uviazaný typ tovaru, ktorý predávala. Visela tekvica? Na lodi jej bolo niekoľko ton. Takže niečo ako veľkoobchod. Ubytovaní sme boli v päťhviedzičkovom hoteli. Ale to podstatné - v socialistickom. Vietnam je oficiálne komunistický štát (i keď principiálne rovnaký ako Čína - so značnými prvkami kapitalizmu). Takže personálu bolo viac ako samotných hostí, všetko bolo megalomansky veľké a prepychové, od raňajok až po bazén. Netreba hovoriť, že hotel mal aj vlastný prístav. Niekoľkochodová večera a neďaleko stojaci čašníci, ktorí už len pri pohľade si šli nohy dolámať, aby poslúžili. Francúzsky kolonializmus zabezpečil na raňajky aj bagety a croissanty. Neverili by ste, aká to je pre západniara úľava po takmer mesiaci bez raňajkového pečiva – v týchto krajinách sa totiž nič podobné neraňajkuje (polievka a rezance, kto by bol zvedavý).

Ostávalo teda už len vrátiť sa späť do Saigonu a na druhý deň hurá let do Bangkoku. Cestou na letisku som zbadal niečo, čomu som neveril, že vo Vietname uvidím. Nešlo mi totiž do hlavy, že pri toľkých skútroch sme nepostrehli ani jednu nehodu. Keď zrazu napravo od taxíku sebou jedna slečna flákla o zem. Okolo nej dvesto iných skútrov, no v sekunde sa jej všetci elegantne vyhli a nič sa nestalo. Ako voda. Názorný príklad:

V Bangkoku sme mali ešte niekoľko hodín do spoja na starý kontinent. Tak sme skočili na obed a nákup do mesta. Z letiska, len tak, ako na Obchodnú. A potom tramtarará, domov. Len o niekoľko časových pásiem západne sa človek vezie po Einsteinovej a má taký "hurájasomdoma" pocit. V byte padli tašky na zem, zobral som kľúče a nasadol do auta - bolo treba naplniť chladničku. Na prvom prechode pre chodcov som púšťal dve chodkyne. Vietnamky. Život má vážne zmysel pre humor :)

Tak. Týmto príspevkom oficiálne končia zápisky z juhovýchodnej Ázie. Trvalo to viac než rok, kým sme zhrnuli 45 nezabudnuteľných dní do takmer rovnakého počtu príspevkov. Ak vám nestačilo, tu nájdete ešte veľké zhrnutie celého výleto (odporúčania, financie, skrátka všetko). A na hlavnej stránke už beží tretia "sezóna" - zápisky zo Strednej Ameriky!

Jedno veľké zhrnutie

A je tu čas hodnotiť. Či ďalšie veľké ázijské dobrodružstvo stálo za to, pretože slovo URČITE mnohým stačiť nebude. V krátkosti si teda zhrnieme najdôležitejšie body cesty, čo treba vidieť, bez čoho sa dá obísť a koľko ma to celé vyšlo.

Kvôli lepšej predstave začneme s tzv. "big picture". Cesta trvala 43 dní, od začiatku februára do polovice marca, čo je mimochodom ideálnym obdobím na cestovanie. Teploty ešte nedosahujú svoje maximá, vyhnete sa obdobiu monzúnov (ktoré začínajú od polovice apríla, začiatku mája) a z turistického hľadiska sa neprebíjate masami tiel ako napríklad v auguste. Nehovoriac o tom, že ste krásne v teplučku, zatiaľ čo doma ľudia mrznú v električkách.

Spiatočnú letenku do Bangkoku som kupoval v auguste za 592 eur.  Lety (aj s prestupmi) trvali 15 hodín tam a 11,5 hodiny späť. No a po prílete to vyzeralo nejak nasledovne:

V Bangkoku (na mape vľavo hore) sme pobudli niečo vyše týždňa. Na samotné mesto, kráľovský palác a okolie vám však stačí tak 4-5 dní. Pár ich pridajte, ak si chcete užiť nezabudnuteľný nočný život. Potom sme leteli vnútroštátnym letom (nájdený cez Skyscanner) južne na ostrov Phuket, miesto s divokým nočným životom. Tri dni tam a loďou na malebný Koh Phi Phi (3 dni). Znova loďka a bus na Koh Pha Ngan (B - 3 dni) a Koh Samui (A - tiež 3). Tam som si bookol nočný bus do Malajzie, konkrétne mesta Kota Bharu (bod B - 1 deň) a železnicou cez divokú džungľu na juh do Bahau (A), kde som prestúpil na bus do Kuala Lumpur (B). Lepšie je ale prestúpiť v Mentakab. Na Kualu vám bohato stačia dva dni, potom autobusom do Cameron Highlands - to je tá osamotená bodka nad bodom B. Tri dni plné čajovníkových údolí, nádhernej prírody a vysokohorských túr. Autobusom cez Kualu do Melaky (C), predtým sa môžete ešte na deň zastaviť v meste Ipoh. V Melake si dva dni oddýchnete, prípadne niečo lacno nakúpite. Znova autobusom do Singapuru (D), na ktorý, prekvapivo, stačí jeden deň. Letenka do hlavného mesta Kambodže (A), odtiaľ presun autobusom do Siem Reap (B). Štyri dni na plávajúce dediny a Angkor Wat sú dostatočným množstvom času. Návrat do Phnom Penh (3 dni) a presun k moru na deň do Sihanoukville (C) a na ďalšie tri na Koh Rong, nádherný ostrov mimo civilizácie. Naspäť do hlavného mesta a autobusom do Ho Či Minovho mesta (E) vo Vietname. Päť dní na mesto, tunely Vietkongu a deltu rieky Mekong sú až-až. Potom už len lietadlom naspäť do Bangkoku a na starý kontinent.

A teraz trochu detailov.

Thajsko

  • ide o konštitučnú monarchiu, kde všetci milujú svojho monarchu a stretnete sa s jeho podobizňami na každom kroku,
  • v krajine prevláda budhizmus, ľudia sú prívetíví, milí a uvoľnení (samozrejme až na nadháňačov, ktorých úlohou je z vás vytrieskať čo najviac peňazí),
  • strava je väčšinou štipľavá, miestami extrémne,
  • hlavné mesto má vyše 6 miliónov obyvateľov a nájdete tam skutočne všetko, je vychýrené najmä pre svoj extrémny nočný život (naj kluby sú Levels a Insanity)
    z okolia mesta treba vidieť most cez rieku Kwai, národný park Erawan a bývalé kráľovské mesto Ayutthaya,
  • ostrov Phuket nie je na rekreáciu veľmi vhodný (rušný, nezaujímavé pláže), no je to skvelé miesto pre nočný život,
  • ak ste párty typ, každý mesiac je na Koh Pha Ngan Full Moon Party, plážová diskotéka pre 30 tisíc ľudí,
  • ak túžite po prírode, krásnom mori a oddychu, vhodným ostrovom je Koh Phi Phi, ak hľadáte niečo medzi predchádzajúcimi alternatívami, voľte Koh Samui, kde je dokonca početná slovenská komunita.

Malajzia

  • je zvláštnou zmesou indickej a moslimskej kultúry,
  • islam je prevládajúcim náboženstvom, no nie je ortodoxný, ženy teda nechodia kompletne zahalené a majú viac práv,
  • jedlo je založené na kari korení a indickej kuchyni,
  • vyznačuje sa najmä nádhernou prírodou,
  • nenechajte si ujsť hlavné mesto Kualu Lumpur, Cameron Highlands, polostrov Pulan Pinang a park Teman Negara,
  • ak máte možnosť, prevezte sa Jungle Railway, ak cestujete po zemi z alebo do Singapuru, nevynechajte mesto Melaka.

Singapur

  • je mestský štát a napriek tomu, že tu žije 5 miliónov obyvateľov na obmedzenom priestore, stále si zachováva extrémne vysoký podiel zelene, ktorá je všade
    náboženské rozdelenie a kultúra je podobná Malajzii, nájdete tu však viac Indov a čínskych vplyvov,
  • v jedle stále prevláda India, no v tomto obchodnom centre sveta nájdete kuchyne z celého sveta,
  • navštívte štvrte Chinatown a Little India, každá je útočiskom pre prisťahovalcov z daných krajín a v niektorých uličkách máte pocit, že ste sa naozaj ocitli v Indii alebo v Číne,
  • určite stojí za to zakúpiť si jednu noc v hoteli Marina Bay Resort a užiť si plávanie v bazéne na samom špici hotela, ktorý nemá okraj! Taktiež raňajky pod palmami na streche celého mesta sú neskutočným zážitkom,
  • každý večer sa v Marina Bay pred hotelom odohrá vodná, svetelná a zvuková šou, ktorá na svete nemá obdobu,
  • za hotelom sa nachádzajú nádherné rozsiahle záhrady a Singapurská botanická záhrada patrí k najkrajším na svete.

Kambodža

  • Kambodža je kvôli nedávnej kmérskej genocíde najchudobnejšou krajinou regiónu. Chýbajúca alebo nekvalitná infraštruktúra, extrémna chudoba a mimo ubytovacích zariadení pochybné hygienické podmienky, s tým všetkým musíte rátať,
  • napriek tomu je to stále krajina s najmenšou stopou po turizme, väčšina vecí je neobjavených či zachovalých, ľudia sú na vás stále zvedaví,
  • znova sa vrátite do konštitučnej monarchie (i keď si to vôbec neuvedomíte) a k budhizmu,
  • nesmiete samozrejme minúť Angkor Wat a plávajúce dediny, ktorú sú hneď vedľa
    v hlavnom meste treba vidieť Killing Fields a múzeum kmérskej genocídy, okrem nich je k dispozícii chrám a park Wat Phnom, rušné trhovisko a možnosť zastrieľať si z ľubovoľných zbraní, vrátane ťažkých guľometov a raketometu,
  • na juhu je mestečko Sihanoukville, známe peknými plážami, nočným životom a príjemnými barmi s večernou zábavou a dobrým jedlom, no a dve hodiny plavby na západ je zatiaľ najkrajší ostrov, aký som kedy videl - Koh Rong.

Vietnam

  • socialistická republika s prvkami kapitalizmu - vskutku unikátna kombinácia, s ktorou sa budete vyrovnávať na každom kroku,
  • krajina poznačená nedávnou vojnou, ktorej následky možno vidieť dodnes,
  • v Ho Či Minovom meste je nutnosť zhliadnuť vojnové múzeum, Palác zjednotenia a večerný život na ulici Bui Vien,
  • neďaleko mesta sú tunely Vietkongu (je ich však viac, takže sa nenechajte nachytať - ak nemáte čas si to zariadiť po svojom, navštívte Sinh Travel) a južne delta rieky Mekongu (taktiež vám to vie zabezpečiť daná agentúra),
  • veľmi obľúbenou činnosťou je kúpiť si v meste motorku a cestovať zopár týždňov po pobreží na sever do Hanoju (alebo opačne). Ak viete dobre vyjednávať, v Hanoji ju môžete predať za rovnakú cenu, ako ste ju kúpili. Viac info o týchto cestách nájdete na webe kolegu, ktorý tam žije.

Náklady

Takže koľko to celé vyšlo? Poďme si to zosumarizovať. Najdrahšími položkami boli letenky:

Spiatočná letenka   592,-

Vnútroštátna letenka Thajsko   30,-

Medzištátna letenka Singapur - Phnom Penh   100,-

Medzištátna letenka Ho Či Min - Bangkok   80,-

Prepravné náklady na lode, autobusy a vlak sa dohromady pohybovali okolo 150,-

Teda zjednodušene:
Letenka   592,-

Miestna preprava   360,-

Zvyšné náklady   1 400,-
Pod zvyšnými nákladmi sa rozumie úplne všetko. Ubytovanie, celodenná strava, metro, taxíky, výlety, vstupné, požičiavanie motoriek, diskotéky a dokonca aj drinky. Dohromady teda tento výlet stál

2 352,- eur.

Veľa, poviete si. Uvedomte si ale, že sa bavíme o šesťtýždňovej dovolenke, nie o desiatich dňoch v Chorvátsku či Taliansku. Takže týždňové náklady vychádzajú niečo pod 400 eur. Ak by sme chceli ísť do extrému, tak bez letenky sa dostaneme pod tristoeurovú hranicu. Dá sa za to dovolenkovať v európskych krajinách? Odpoveď nechám na vás. Podrobnejšie informácie, čo stoja jednotlivé jedlá či doprava a typy izieb nájdete tu.

Ak sa chystáte do Ázie prvý raz, prečítajte si, na čo sa treba pripraviť a čo očakávať. A keď sa neviete rozhodnúť medzi cestovkou a backpacker štýlom, viem vám pomôcť aj s tým.

6. marca 2011 - Ázia

Zápisky z východnej Ázie (2011)

Keďže o pôvodné zápisky som záhadným spôsobom pri migrácii blogov prišiel, kým ich znova napíšem (čo môže trvať veeeľmi dlho), uvádzam tu prepisy emailov, ktoré som z Ďalekého východu posielal domov

Deň 1 - moskovské letisko

Takže vážení, sedíme už siedmu hodinu na Šeremetevu, oči červené, krky dolámané. V lietadle sa toho moc naspať nedalo, ruské letušky furt otravovali s nejakými džúsmi a jedlami ;) Tu su také sedačko-lavičky, že spať sa na nich dá asi tak, že vôbec. Takže nám poklipkávajú hlavy medzi matrioškami, parfémami a alkoholom. Ale tak o nejakú hodinu a pol letíme OBROVSKYM HOVADOM do Pekingu, tak sa teším. S budovateľskou piesňou v hrdle a červenou hviezdou v očiach, zdravstvujte!

Deň 2 - let, prílet, hostel

Ako som spomínal, letíme veľkým lietadlom. Sedadlá vo formáte 2-3-2, letušky znova ruské, no tentoraz také obryne, ktoré by mi urvali hlavu holými rukami, žiadne devušky. Dostali sme dokonca jedálny lístok, to som ešte nezažil :P Ale tie porcie až taká sláva neboli. Ešte, že mám frajerku, ktorá toho veľa nezje. Tak som spokojný :) Tá teraz pozerá film Rio, ja sa vrhám na časopis.

Začína posledná hodina letu. Je tu polnoc, u vás je 18.00. Časopisy prečítané, štvorhodinové sety vypočuté, krk polámaný na 5 častí z neúspešnych pokusov o spánok. V telke sa strieda Tom&Jerry s ruskými rozprávkami :) Ale vo všeobecnosti som čakal, že to bude horšie. Na letisku nás čaká imigračná hitparáda a doktori v protiradiačných oblekoch, ktorí nám zmerajú teplotu laserom. Snáď neskončíme v dvojtýždňovej karanténe :)

Už sme na hosteli, je to vtipné, ale celkom ok. Za taxík z letiska sme zaplatili v prepočte asi 45 eur, lebo moja drahá skočila na prvého potrimiskára, ktorý na na ňu usmial, kým som si to stihol všimnúť. Reálna cena taxi bola možno 7 eur :)

Deň 3 - Námestie nebeského pokoja, Zakázané mesto

Prvý deň, strašné srandy. Každý tu po každom hučí, všetci chrchlú a pľujú, nech už sú kdekoľvek :) Teplo je tu neskutočné, vlhkosť obrovská, človek len stojí na mieste a leje sa z neho. Slnko za celý deň nevidieť, kvôli všadeprítomnému smogu. Kazí to aj panoramatické fotky :( V metre vás zamestnanec ochotne natlačí do vlaku, ak je náhodou plný na menej ako 120%. Všetci na nás pozerajú, niektorí si nás "potajomky" fotia, iní si vypýtajú fotku otvorene :) Na veľkom námestí si nás dokonca odchytili za ruky a fotili. Ostatní domorodci to brali ako atrakciu a začali sa pri nás striedať ako pri nejakých maskotoch :) Priateľke stále hovoria, že je modelka, mne raz povedali, že "movie star".

Inak sú poväčšinou milí a na úsmev odpovedia úsmevom. Angličtina je tu problém, presne ako sme čakali. Letisko, hostel a zmenáreň ešte ako tak lámanými frázami, ale tam to končí. Ak si chceme v metre kúpiť viac lístkov, treba mu dať presný násobok sumy lístka, lebo nechápe ani počet ukázaný na prstoch.

Zakázané mesto bola nádhera, obrovský starobylý komplex budov, drakov, chrámov, záhrad... naozaj neviem, či nám bude stačiť 2700 fotiek na pamäťovke :)

Práve sme si dali naše prvé pouličné jedlo (zápisky totiž píšem počas celého dňa). Bola to kopa ryže, na nej nejaké ostrokyslé mäso a zelenina neznámeho pôvodu. Keďže sa o ani jednom nedalo povedať, čo to presne je, zjedol som to bez strachu. Akurát domáci sa bavia na našej práci s paličkami :)

Námestie nebeského pokoja je obrovské, údajne sa naň zmestí až milión ľudí. Dvakrát nás oslovila dvojica miestnych, raz študenti, raz manželský pár, mali krásnu angličtinu (práve vtedy mi začali byť podozriví), zaujímali sa o nás, našu krajinu, boli milí (a tu už mi to bolo jasné). Nakoniec nás pozvali na čaj spojený s večerou atď. Boli to klasickí nadháňači zákazníkov, ktorí majú od danej reštaurácie províziu, keď tam dovedú hostí. Nehovoriac, že ceny tej reštaurácie sú tak 3-5x vyššie oproti normálnym. Odolali sme, ale aspoň sme si "zadarmo" pokecali.

Teraz sme na hosteli, večer ideme na lightovú prechádzku spojenú s večerou slávnej pekinskej kachny.

Deň 4 - skutočné srandy začínajú

Pekinská kačíčka bola fenomenálna. Boli sme v luxusnej reštaurácii, usadili nás, dali nám noblesnú minerálku, kačicu nám objednali celú(!). Pred nami ju vyfintený kuchár imidžovo nakrájal a naaranžoval, dostali sme k nej 8 príloh a placky z cesta podobné našim lokšiam, ale len vzdialene. Potom nás ešte tlačili ovocím a zmrzlinou, ktorá však bola slaná. Ale nie zlá. A za to všetko sme zaplatili asi 30 eur.

Apropo ceny. Lístok na metro kamkoľvek - 20 centov. Bohatý obed pre dvoch: 4-5 eur. Taxík - nástupne euro a každý km 20 centov. Najdrahšia vstupenka bola zatiaľ do Zakázaného mesta - 6 eur. Sedem litrov nealka v supermarkete - 2,6 eur.

Problém však nastal dnes, keď sme si išli kúpiť lístok na vlak do Xi'anu 4 dni vopred... a nemali. Iba do najnižšej kategórie, ktorá nemá ani miestenku, chodí ňou najväčšia spodina, pľuje sa tam, fajčí a podobne. Podotýkam, že máme ísť tak 12 hodín :) Tak silno rozmýšlame, čo s tým urobiť, ani v okolité dni nie je nič voľné.

Dnes sme taktiež navštívili tzv. hutong štvrť, kde sú pôvodné domy, všade malé obchodíky s kadečím, od údajného Denima až po najväčšie kraviny. Normálne tričko s funny potlačou, ako sa u nas predáva v Poluse, Auparku a podobne tu stojí 1 euro. Napríklad Obama ako beloch v revolucionárskej uniforme s červenou hviezdou :) Sponky do vlasov, na ktorých sú pripevnené plyšové uši :) Kadečo.

Ideme dnes na večerný Peking a nejaké pouličné jedlo. A skúsime ešte raz tú stanicu.

Deň 6 - nedeľa

Večerny Peking včera nebol, lebo sme hodinu stáli na stanici a potom nás tak boleli nohy, že sme nešli. Ale lístok sme nakoniec dostali, do tej parádnej kategórie... to budú srandy.

Dnes sme boli len v pekinskej zoo a lamaistickom chráme. V zoo si ma asi štyria rodičia odfotili s ich deťmi. Neviem, či to nebolo práve preto, že sme boli v zoo. Na priateľku doľahla klasická kríza tretieho dňa, tak sme sa neskoro vymotali z hostelu, tackali sme sa, bolo jej zle a tak. Tak ideme na večerný Peking dnes. Ale za to máme veľa špecifických zážitkov. Zajtra máme na pláne Veľky čínsky múr, tak som zvedavý.

Všade je strašne veľa Číňanov. Logické, poviete si, ale mám na mysli to, ze kamkoľvek prídeme, či už chrám, park, zoo, je tam taká vysoká návštevnosť domácich, akoby to otvorili pred týždňom. Pravdepodobne to budú ľudia z inej časti krajiny alebo vidieka, čo tu obzerajú pamiatky, inak si to neviem vysvetliť (pozn.: neskôr sme zistili, že fakt sú to ľudia z iných častí Číny a cestujú takto po vlastnej krajine, keďe dostať sa z nej za hranice je pre nich problém). Čo sa týka iných turistov - neaziatov - tych stretneme tak 10-20 denne, najmä Francúzov, Talianov a Amíkov. Slováci a Česi zatiaľ žiadni.

Veľa vecí, ktoré nám Európanom prídu ako samozrejmosť, tu nie je. Prístup k nefiltrovanym informaciám, facebook, twitter, gmail, zahraničné filmy, možnosť cestovať mimo krajinu, prísť k doktorovi a nechať sa ošetriť ešte v ten deň, nič z toho tu nefunguje. Dnes išli cez mesto asi nejakí politici, tak zastavili premávku (autá aj chodcov) po celej trase, kadiaľ mali prejsť. A to nie sú len tak hocijaké križovatky ako v Bratislave, tu sú 12 prúdové cesty. A ľudia na prechodoch nepribúdajú v intervaloch dvojica za 3 sekundy, ale dva tucty za 5 sekúnd.

Ešte som tu nezbadal lekáreň, kvetinárstvo, drogériu, krčmu alebo bar, nejaký bowling, biliard, hocičo. A to sme v hlavnom meste podotýkam. Všetko sa tu rieši malými rodinnými obchodíkmi na 10m štvorcových, kde je všetko nasekané na seba. Nenarážam priamo na chudobu. Tá tu síce je, no nie až taká hrozná, ako som čakal. Ale znova, sme v hlavnom meste. Jazdia tu občas Mercedesy, BMW, Audi, ľudia majú smartfóny. Párkrát som dokonca videl aj notebook či iPad :) Údajne je tu (v Pekingu) 5 ľudí na jedno auto.

Deň 7 - múrisko

Dnes sme teda navštívili div sveta. Jeden div sme ale zažili, kým sme sa vysomárili na ich autobusovej stanici. Autobusy majú čísla od 1 do 999, paráda. Navyše nie sú označené jednotlivé stanoviská, ako napríklad na Nivách. A to ešte nespomínam tú rozlohu stanice :) Taktiež časový harmongram je u nich neznámy pojem. Ten tu má snáď iba metro. Ľudia stáli v dlhých radoch (200-300 ľudí) na bus, ktorým chceli ísť a keď ich bolo dosť, tak odniekiaľ prišiel. A prišiel hocijaký. Je to taká mestsko/diaľková doprava - keď treba ísť do mesta a nie je mestký bus, ide diaľkový a naopak. Ani čísla príliš nerozhodujú. My sme mali 919, ale keďže nás bolo veľa, prišla aj 883 ;) Išli sme 50-60km za Peking za 1,2 eur :))

Múrisko bolo ale parádne. Až na to množstvo Číňanov. A to si nechcem predstaviť, čo tu býva cez víkend. Aj šliapať do tých kopcov pomedzi nich v 35° bola nádhera. Navyše tu majú taký zvyk nosiť slnečníčky typu tých našich rozkladacích mini-dáždnikov, ktoré sa zlomia pri prvom vetre. No a sranda je, keď to má každý druhý v pár-tisícovom dave a predierajú sa medzi tým v úzkych priestoroch. Taktiež milujú zastaviť v strede cesty a začať sa rozhliadať alebo si rovno sadnú na zem.

Deň 9 - BEI --> XIA

O dve hoďky vyrážame tým super vlakom do Xi'anu, cesta bude trvať 13 hodín, takže ozvem sa až o nejakých 24. Včera som chytil mierny úpal a následne ma ofúkla klíma. Takže mi je trochu blbo, kýcham a bolí ma hrdlo. Aj žalúdok sa prispôsobuje miestnej strave, takže mi je veselo.

Deň 10 - vláčik

Tak, prvú hodinu sme cestovali. Druhú hodinu stojíme :) Ale iba stojíme, nikto nenastupuje, nikto nevystupuje, nič sa nedeje. Vymysleli sme už niekoľko teórií. Najpravdepodobnejšia je, že dopĺňajú uhlie do lokomotívy :D Miestni vyzerajú spokojne, takže je to asi bežné. Uvidíme ďalej.

Čo sa týka vlaku, sú to drevené sedačky, na ktorých je asi 5cm "mäkký" poťah. Všetky v jednom vagóne, ako naše IC, len nie 8 pri sebe, ale 10 a zbytočne široká ulička, takže o tieto dva faktory sú úzke sedadlá ešte užšie.

Práve tu začala vyvreskovať krpatá sprievodkyňa, drží v ruke nejakú knihu. Asi, že "kúpte si, budeme tu ešte dlho". Idem ju šarmantne osloviť, že WTF?

Nezistil som napokon, prečo sme stáli až hodinu. Už ideme 3,5 hodiny, je 20:19, miestni vyťahujú všemožné sáčky s jedlom, cukríkmi, obrovskými instantnými slížami a podobne. Bude to asi preto, lebo vlak na 1100km trase nemá jedálenský vozeň :))

Tretia až piata hodina - miestni prejavili svoj záujem o nás naplno, našli si spomedzi seba sedemnásťročnú obeť na tlmočenie a začali sa nás vypytovať a podobne. Už to trvá dve hodiny, okolo našich sedadiel stojí ďalších 6 ľudí a čakajú na preklad mladej obete. Ale väčšinu času sa o nás bavia po svojom a smejú sa, je to miestami hlúpy pocit. Samozrejme už sme asi na 20 fotkách a záblesky priťahujú ďalších a ďalších. Cestujeme ďalej :)

Ôsma hodina. Väčšina osadenstva si po viacerých neúspešných pokusoch uvedomila, že spať na týchto sedadlách jednoducho nejde. Všetci v poslednej polhodine jaksi ožili a rozhodli sa stráviť noc hlasitým kvákaním a spoznávaním sa so susedmi. Tešíme sa.

Deviata hodina. Ako zázrakom 80% ľudí zaspalo. Len ja pozerám so širokými kukadlami všade naokolo. Každý tu na niekom spi, pretože uhly sedadiel sú takmer 90°, takže na zaspatie v sede sa nedá ani pomyslieť. Dochádza mi baterka na mobile, svetlo je nedostatočné, aby som čítal, ale permanentne to silím.

Desiata. Každý si už našiel akú-takú polohu, v ktorej si zlomí alebo znetvorí iba jednu kosť v tele a zaspal. Keď tu zrazu niekde sa zjavilo malé dieťa a začalo strašne rumázgať. Čínska mamička však zachovala duchaprítomnosť a vrieskala naňho ešte hlasnejšie, aby stíchlo. Všetci sú znovu hore. Ešte tri hoďky.

Jedenásta. Wécko je vlastne diera v podlahe, ktorá nesplachuje. Nič, veď popadá na koľaje. Všade okolo nej je na... V priestore, ktorý oddeľuje od seba vagóny a kde sa fajčí (pričom prechodové dvere tu neexistujú), spia na novinovom papieri deti medzi špakmi. Klíma ide naplno, je tu tak 16-18°. Je 4:14 ráno.

Štrnásta hodina. Mám chuť vstať a naplno zarevať: "KEDY TAM UŽ DO PÉČKA BUDEME?"

08:10 - 15hodín a 15 minút vo vlaku, osobný rekord.

Deň 11 - Xi'an

Teraz sme v Xi'ane, je ráno deväť hodín, ideme pozrieť terakotovú armádu. Papa je v pohode, ja ázijské jedlo ľúbim, chodíme po kadejakých pouličných stánkoch a domácich reštauráciach. Objednám si niečo, oni mi nerozumejú, tak donesú niečo iné. Takže stále skúšam nové veci, zatiaľ som ale všetko bez problémov zjedol. Už som sa chystal aj na škorpiónov, ktorí pobehovali po pulte, ale akurát v ten deň pršalo a na druhý sme sa presúvali sem, tak hľadám ďalej. Frajerka už tak optimisticky naladená nie je, buď nekonzumuje nič, alebo vyhľadá nejaký fastfood a dá si tam hranolky.

Ak by som mal povedať, čo sa mi najviac páčilo, tak sú to asi ľudia. Sú milí, usmievaví a zvedaví. A chcú pomôcť, aj keď vôbec nevedia ako. Necítiť tu z nich ten stres, čo u nás na ulici medzi Európanmi. Hľadia pred seba a okolo seba, nie do zeme alebo do mobilu. A ak by som mal vybrať objekt, tak asi Námestie nebeskeho pokoja, to bolo neuveriteľné.

Deň 12 - terakok

Posúloženci pomilovaní, to už sa nedá inak povedať. Včera večer sme boli na stanici, že chceme 5 dní dopredu lístky do Šanghaja, soft trieda. Povedal, že tak skoro sa lístky nepredávajú, máme prísť dnes ráno. Dnes ráno o desiatej nemali už lístky ani na šestnásteho, ani na sedemnásteho či osemnásteho. Fľandry fľandroidné vyfľandrené. A ešte čo podaktorí robia v tých radoch na čakanie... dnes som mal vážne asi najbližšie k tomu, aby som niekomu ublížil. Takže do Šanghaja pôjdeme opäť nejakých 15 hodín hardseat.

Výborne.

Terakoti boli pôsobiví. Bolo ich veľa a boli stuhnutí. A kone s nimi. Niektorí ležali na zemi... na viacerých miestach súčasne. Ale nie, bolo to fakt geniálne, obrovské jamy plné rôznych častí armády. Objavili ich pred 40 rokmi pri vŕtaní studne. Sedemtisíc jednotlivych sôch, na celom "projekte" pracovalo pred vyše dvetisíc rokmi 700 000 ľudí počas tridsiatich šiestich rokov. A potom ich tam všetkých pochovali s nimi. Aby to nikomu nepovedali. Koci.

Večer sme boli na spievajúcej fontáne. Išli sme rikšou. To je neskutočná šupa, ako tu jazdia. Asi 8x som mal pocit, že nás rozbije nejaký bus. Tu sa nikto neriadi podľa svetiel. Platí tu zákon väčšieho železa. Zajtra ideme kuknúť tie chlpaté potvory (pandy), pozajtra nejaký kopčisko a potom nejakú dedinu vytesanú v stene :)

Deň 13 - nepandy

Už tento záznam píšem tretíkrát, dva razy som si ho vymazal. Krista.

Takže pandy neboli. Ráno sme boli na recepcii a s úsmevom nás poslali na bus číslo 7. Po hádaní sa s troma čínskymi autobusármi a zmene čísel busov sme zistili, že pandy od apríla (pred štyrmi mesiacmi) presunuli. Vrátime sa naštvaní na hostel a tam, po oznamení tejto noviny, nám povedia, že my vieme.

To je problém väčšiny Číňanov. S úsmevom a radi poradia, ale jak kvalitne. Aj dnes sme stáli na ulici a hľadeli do mapy a zastavila sa tetula a spustila svoju číngliš: "kenahepju"? Ukážem jej mapu a park, kam chceme ísť. "Ofkors", tam choďte na koniec a doprava, asi 5km.

A park pritom 500m cez ulicu. Keby som si to nebol všimol...

Taxikári sú najväčší experti. Ukážem mu mapu, v ktorej sú medzi ulicami fotky jednotlivých pamiatok a on netuší. Tak mu ukážem priľahlú ulicu, ešte dokonca názov v klikihákoch a on nevie. Vždy nás niekde vyhodia a potom šliapeme pár-sto metrov. Ešteže taxík stojí 1-2eur.

Dnes si priateľka kúpila šaty, zjednali sme cenu, vyjdem z obchodu a prvé, čo počujem: "Potrebujeme ešte niečo, či už ideme?" Sedem Slovákov, na tour cez Nepál, Indiu, Čínu a pododne. Ako balzam na uši.

Čo sa týka handier, myslel som si, že u nás všetko, čo je made in china, tu bude lacnejšie. Ale kde. Tie isté veci, tie isté sumy, maximálne tak jedna zo sto o 5-10% lacnejšie. A je jedno, či je to Adidas alebo Pierre Cardin.

Zajtra ideme na nejaký kopec Huashan, ktorý má okolo 3610 metrov, tak ideme šliapať. Hlásia krásnych 36° v tieni.

Deň 14 - kopec

Tak sme prišli ráno na kopec. A chceli od nás vstupné 18 eur na hlavu. Všeľudové vlastníctvo komúny je najvác. Tak sme poslušne zaplatili a začali šliapať. Prvú hodinu sme stretávali ľudí oproti nám, ktorí ledva chodili, viseli jeden na druhom a takmer strácali vedomie. Až neskôr sme pochopili. Schody. Schody, schody, schody, schody. A schody. Šikmé schody, klzké schody, vysoké schody, krivé schody. A všetky ich kombinácie. A čo bolo zarážajúce, až na samý vrchol. Žiadne Tatry, hlina, kamienky, chodníčky a podobne. Z kopca spravili niekoľko-stoposchodovú budovu. Cesta hore bola o hubu. Nevadilo stúpanie, či 20kg ruksak so "všetkým potrebným", ale teplo. Teplo a vlhkosť. Bolo okolo 38° a vlhkost 70%, čo ma skoro zabilo.

Nevládal som s dychom. Krátko za polovicou som mal prvé myšlienky, že to dnes nedáme. Tam som si dal čínsky redbull a šiel som. Nastali najprudšie stupáky, popri schodoch sa veľkoryso objavili reťaze. Atď.

Ale pocit vystúpenia na vrchol bol geniálny. Po 3,5 hodine rýchleho výstupu. Číňanom to trvá 5-6 ich tempom. Dal som si slávnostný koláčik a šli sme dole. A že cesta dole je vždy ťažšia, bola pravda aj tentoraz. Tak sme sa rozhodli schody brať behom. Dole sme boli za hoďku :D Potom nastala už spomínaná rovina a tam to bol masaker na lýtka. Ale prežili sme.

Za zmienku stojí čínske výletné oblečenie. Drvivá väčšina ľudí mala rifle (ešte raz pripomínam - 38°). Ženy šaty, dosť chlapov pukové gate a košeľa, brutalisti aj polbotky. Na nohách tenisky, turistickú obuv som videl na Číňanovi asi dvakrát. Ale aj žabky a iné imidžovky. Debili.

Na mne sa všetci už klasicky bavili. Po tom, čo som si nakomplet prepotil tričko, až sa dalo žmýkať, začal nasakovať ruksak. Po ňom to už nemalo čo sať, tak prišli na rad trenírky, po nich chlpy na nohách, ponožky, až som mal v topankach akvárko. A to miestni považovali za nesmierne vtipné. Na hlave som mal ešte omotaný uterák, tiež premočený, korunka krásy.

Inak ešte som sa neoholil. Začínam vyzerať jak caveman, uvidím, dokedy ma to bude baviť. Možno zmením imidž ;)

Deň 16 - výletík 400km

Napokon sme zistili, že tá túra na kopec mala 13km tam a trinásť naspäť. Prevýšenie bolo okolo 1600m, takže to vydeľte centimetrami, ktoré má jeden schod a mate výsledok :)

Včera sme si "odskočili" na výlet 400km do susedného regiónu. Vzdialenosť tu treba chápať skutočne inak ako u nás. Šli sme vlakom štyri hoďky tam a štyri naspak, znova hardseat. Výlet bol fajn, sedem tisíc sôch vytesaných do obrovskej skaly. Bol to už región hraničiaci s Mongolskom. Cesta späť už taká sranda nebola.

Čínske vlaky sa delia podľa kvality na triedy Z, T, K a BEZ PÍSMENA. Po tom nasleduje číslo. Z Pekingu sme šli T-čkovým (čo je úroveň ako náš rýchlik), včera smerom tam K-čkovým. Bol o trochu horší, no neuvedomil som si to. Naspäť sme však išli, dámy a páni, nepísmenkovým vlakom. Akože... u nás vagón tesne pred vyradením vyzerá lepšie. A tí ľudia. Real China. Klimatizáciou boli stropné ventilátory, ktoré mali na sebe všetok bordel sveta, prach, sliz a kdečo ešte. Všetko sa lepilo. Koše tam neboli, čo ostatne v čínskych vlakoch nie sú nikde. A mali sme hneď na začiatku meškanie 105 minút :D Doteraz neviem, prečo. Prišli sme o štvrtej ráno.

No nemám moc času, ideme z hotela a večer o siedmej T-čkovým vlakom 16 hodín do Šanghaja :)

Deň 18 - XIA --> SHA

Tak, po 16,5 hodinách vo vlaku sme dorazili do Šanghaja. Tento vlak bol ešte vtipnejší. Predávali totiž lístky aj na státie. A predali ich VEĽA. Mám video, neskutočné. Človek si začne vážiť naše vlaky. Ľudia sedeli na umývadlách, jeden na druhom, no hrôza. Ani raz som sa za ten čas nepostavil, dostať sa hocikam, čo i len na wc by bola mission impossible, a to som od neho sedel 3-4 metre.

Navyše tam chodili každých 30 minút s vozíkmi, debili (takže všetci, čo sedeli a stáli s taškami v uličkách, sa museli postaviť, vziať tašky nad hlavu a zasunúť sa medzi slušne sediacich ľudí). Navyše sa mi podarilo väčšinu času prespať, čo je neskutočné.

Šanghaj je čínska Amerika. Všade mrakodrapy, drahé autá, ľudia v značkovom oblečení s iPadmi, všetko čisté a moderné. Vôbec nemám pocit, že sme v Číne (až som sa pristihol, že mi tá "klasická" Čína chýba).

Izba je zase úplne iná ako na obrázku. Má tak 2,5x2 metre, pričom samotná posteľ má 2x2. Stane sa tu zo mňa minimalista. Sme tu deväť dní, paráda :))

Deň 19 - Shanghai, prvý deň

Dnes sme mali v pláne ísť po pamiatkach. Skončili sme tak, že pol dňa sme strávili v televíznej veži/rozhľadni a druhého pol dňa sme lozili po obchoďákoch. Nakúpil som pomerne dosť vecí. Niektoré typy oblečenia či doplnkov sú tu neskutočne lacné, treba však dobre hľadať a zjednávať, ak sa dá.

Kúpil som čínske červené víno a je prekvapivo dobré. Asi som mal šťastnú ruku, lebo je porovnateľné s tými európskymi.

A oholil som sa, lebo som sa siel doškriabať k smrti.

Deň 20 - SHA

Dnes sme boli pozrieť šaty na stužkovú pre priateľku a potom sme sa vybrali do asi najkrajšej záhrady, akú som tu v Číne videl. Fotiek mrte. Na obed sme boli v sushi expres, sadnete si za pult a beriete si čokoľvek, čo pred vami chodí na bežiacom páse. Na konci pásu je presklená stena a za ňou kuchári hbito dopĺňajú na pás chýbajúce delikatesy. Neviem presne, koľko unikátnych druhov tam pripravujú, no ja som napočítal tak 40-50. Nažrali sme sa, ako sa na Slovákov patrí a konečná suma bola 7,2 eur. Dohromady. Takže asi tak. Teraz sedím v metre, ideme sa prezliecť a znova ideme zaútočiť na obchoďáky, ale do inej časti ulice. Len pre predstavu. Predstavte si päť až šesťposchodové obchodné domy na úrovni Polusu, tie sú v radovej zástavbe za sebou, vpravo aj vľavo, pozdĺž dvojkilometrovej ulice :)

Pozajtra sme sa znovu rozhodli íst na kopec, tentoraz však iný.

Deň 25 - druhý kopec

Druhy kopec nás sklamal. Šli sme k nemu trinásť hodín vlakom a dve busom, aby sme tam nakoniec našli totálnu hmlu a dážď. A schody. Ale tak vyšliapali sme to a ideme trinásť hodín vlakom späť.

Šanghaj je síce veľké mesto, ale nie je v ňom toľko k videniu ako v Pekingu. Preto robíme výlety do okolia, kde sa len dá.

Diskutujeme o zvykoch miestnych. Mľaskajú na plnú papuľu takmer všetci a všade, pľujú na zem aj v autobuse, vo vlaku fajčia medzi jednotlivymi kójami. Potiahnuť chrchel do krku nemajú problém ani pri obede. Muži, ženy aj deti. Arogantne chodia po úzkych schodoch vedľa seba a neuhnú, zastavujú v strede malých koridorov a s obľubou náhle križujú cestu. Priateľka vraví, že je to prirodzene správanie a my západniari sme už moc zhýčkaní. Ja vravím, že tak prirodzene sa správa aj opica v džungli.
O tri dni letíme do Kórey :))

Deň 27 - líííííving Shanghai

Stále nám prší. Prakticky od výletu na druhý kopec. Včera sme boli v Souzhou, 50km na západ, aby sme si tam pozreli niekoľko pamiatok. Skončili sme tak, že priateľka odchádzala s minimálne 10 nákupnými taškami :P

Dnes prší celý deň, tak sme kúpili posledné darčeky a šli sme do kina :D Veľa filmov tu našťastie nepredabujú, tak rozprávka Cars 2 bola v pohode. Pobavil som sa. Ešte stojí za spomenutie, že keď sme chceli slané pukance, kukali na nás ako sprostí. Oni tu majú len sladké. Aj v obchode sme následne pozerali a fakt, len sladké.

Zajtra o deviatej ráno vášho času letíme do Kórey. Ameriky so šikmými očami. Všetko dvakrát tak drahé a kurz je 1eur=1564,71 wonov. To budú prepočty. Bookoval som hostel a zaplatil som pol milióna :)))

Deň 28 - policajná eskorta

Tak. Prišli sme do Kórey o šiestej večer. Je desať a len teraz som si sadol na posteľ v hosteli. Posledné dve hodiny sme chodili stále dokola po jednej ulici, hľadajúc náš hostel a nevedeli sme ho nájsť. Pýtali sme sa asi desať ľudí, všetci nám pomáhali, zapínali GPS, navigácie, volali na číslo hostelu, chodili s nami po uliciach, ale nič.

Telefónne číslo neexistovalo, GPS na cieľovej adrese ukazovalo na stred malej špinavej uličky, kde nič nebolo. Vyzeralo to, že je to celé fake a prišli sme o časť peňazí zaplatených dopredu. A nocľah. Posledný zúfalý pokus vyšiel z mojej hlavy - ísť na policajnú stanicu. Snažili sa, popisovali, pomáhali, no aj tak sme to nenašli. Po hodine sme sa tam vrátili a požiadali o pomoc znovu. Policajt sa nasr... dil na celý hostel, vypýtal si odo mňa osobné údaje, posadil nás do policajného auta, zapol majáky a išiel s nami. Našiel to zastrčené v najväčšej ritiuličke, vyliezol z auta a šiel s nami dnu. Domácim vypyskoval, jak to môžu mať tak hlúpo označené, nedajú na net direkcie a majú nefungujúce číslo. Mladá celá vystrašená mu dala nové číslo a stále sa ospravedlňovala.

Tak sme tu, zase to na fotkách vyzeralo lepšie, sme jediní v celom objekte. Čo je však neskutočné, je tá ochota domácich pomôcť. Každý oslovený sa zastavil, snažil sa gestikulovať, volal tam, zapínal gps, bral nás za ruku. No a nakoniec ten policajt... klobúk dolu pred týmito ľuďmi.

Neuveriľelná je aj ďalšia vec. Nefunguje tu roaming. Ale vôbec. Akoby krajina bola izolovaná od sveta a nedovoľovala tu okrem domácich nikomu volať. Čo je dosť problém. Napokon sme zistili, že celá krajina je pokrytá akousi hyperrýchlou verziou wifi (je fakt všade), ale treba meno a heslo. Zistíme zajtra. Z bankomatu som vybral pol milióna. Paráda. A zase ide facebook a twitter :))

Deň 30 - cestujeme s americkou armádou

Na druhý deň sme hľadali United Service Organisation, ktorá robí výlety na hranicu so Severnou Kóreou. A zase sme to nenašli. Vo všeobecnosti tu v Kórey je problém hocičo nájsť. Behali sme asi hodinu, pýtali sa, znova sa opakovali scény z hostelu. Až na policajta. Napokon som sa znova zdravo nahneval a zvolil postup ako pri hosteli, no tentoraz som šiel rovno dovnútra americkej vojenskej základne. Všade ostnatý drôt a bodáky, betónove zátarasy, veľký nápis "Kim station" a veľká černoška v U.S. uniforme salutovala vrátnikovi pri odchode. Tak som zamieril za ním a spýtal sa ho na USO. Vysvitlo, že je to dáka cestovka pre americký vojenský personál a civilov a poslali nás do inej časti základne. Tam už bolo včera zatvorené, ale dnes sme si kúpili výlet do demilitarizovanej zóny. Tak tam v piatok ideme s U.S. army :))

Inak Kórejci su zlatí. Slušnejšie vychovaní ako Číňania, ale tiež chrchlú. Nepľujú už však po zemi, ale predstava potiahnutého chrchlu v hrdle...

Soul má pamiatok ako Bratislava. Na dva dni max. Včera sme boli na výhliadkovej veži a potom som na priateľkinu veľkú nechuť zamierili do vojnového múzea. Napokon to skončilo tak, že som bol neustále bombardovaný otázkami: "na čo je toto, čo robí toto, kde sa toto ovláda?" a podobne :)))) Majú to premakané, expozícia od kameňov a bronzových šípov po reálny bombardér B52 a repliky atómoviek. Na troch obrovských poschodiach, videá, postavičky, uniformy, artefakty, dokumenty a podobne. Obrovský dvor s tridsiatimi tankami a obrnenými transportérmi, reálnou loďou (samozrejme na vode), štyridsať reálnych stíhačiek a vrtuľníkov, rakety atď.

Potom sme boli v kúpeľoch. To bol zážitok. Žiadny wellnesík ako u nás. Ale takmer pravý rímsky štýl. Kúpele rozdelené na mužskú, ženskú a spoločnú časť. V samostatnych častiach sa chodí nahý, žiadne plachtičky. V mojej časti bolo asi dvadsaťpäť spŕch, so zrkadlom a poličkou, chlapi si tam umývali vlasy, čistili zuby niťou a kefkou, vytláčali jebáky, holili sa, trhali chlpy z nosu a pod. Potom bolo to isté, ale na sedenie, tam sa strihali nechty, brúsili päty atd. Ďalej tri vane, každá tak pre šesť ľudí, vriaca voda, vlažná s masážnymi tryskami a ľadová. Na konci sauna. Ešte umývadlá s krémikmi, voňavkami, gélmi, tyčinkami do uší, hrebene. Vstup asi štyri eurá, platí na 24 hodín. Kúpele su otvorené non-stop, dá sa tam aj prespávať - v spoločnej časti je veľa buniek na spanie, veľa ľudi tam aj spalo. Samoobslužná kuchyňa a obchod s jedlom a polotovarmi.  Bola tam aj posilka a maséri. Chlapi spolu debatovali, pozerali šport na jednej z mnohých teliek, dávali si načas pri hygiene. Záležitosť na 4-5 hodín. Nie ako u nás kúpiť si vstup na dva a pol hoďky a triasť sa, čo všetko stihnem. Pravé a fungujúce kúpele, tak ako ich vymysleli Rimania. Len v Južnej Kórey.

Práve sedíme na busovej stanici, ideme do Sokcho na tri dni, hory, pláže, prírodná rezervácia. Možno sa aj konečne okúpem v mori.

Deň 31 - na túre s baterkou

Dnes sme sa vybrali na našu poslednú horu v Ázii. Keďže sme v prímorskom mestečku, tak 1708km nad morom sme si celých vyšliapali. Ale...

Keďže nás čas nehnal ako v predchádzajúcich prípadoch (bus či vlak), tak sme sa rozhodli zvoliť inú - dlhšiu cestu nadol. Hore to bolo 12,4km a niečo okolo 4 hodiny. Dole dlhšie, ale časovo rovnako. Lenže, ani jeden z nás nevie kedy a ako, minuli sme jednu dosť podstatnú rozdvojku. Teda neminuli, ale asi sme si nevšimli tú druhú cestu, čo by však znamenalo, že sme si nevšimli veľkú tabuľu so šípkami, čo sa skoro nedá.

Skrátka výsledok je ten, že sme zišli na severozápadnej strane kopca namiesto severovýchodnej. Išli sme dokopy 29,7km asi 11 hodín, posledné tri sme už nevideli pod nohy kvôli tme, poslednú hodinu už som vytiahol mobil a svietil baterkovým režimom. Priateľka mi visela na krku a každé šuchnutie v lese bol akýsi šablozubí zabijak a každá svetluška oko krvilačnej beštie. Krajina ako naše Tatry, no všade hustý les. Takže aj to málo svetla, čo bolo, stromy zakryli. Nakoniec sme skončili na nejakej rangerskej stanici, kde nám nechápajúci kórejský ranger zavolal taxík. Za 30eur prosím pekne :DDD Asi 20-30km z mesta po nás išiel, smrdeli sme ako tchory, musel mat radosť. Ako iróniou mal na boku napísané: "Korean mountain rescue".

Ešte som šiel do mesta na večeru, moja milá padla rovno na hubu a odmietla. Ale mali zatvorené :)) Tak idem spať hladný... že dobrú :)