27. januára 2015 - Ázia, cestovanie

Ako sa psychicky pripraviť na cestu do Ázie?

Verili by ste, že pri ceste do Ázie nie je najdôležitejším aspektom letenka? Nie, ani čas. Ani jedlo, choroby, či bezpečnosť. Ak ste tipovali peniaze, tiež ste sa mýlili. Mnohým sa môže zdať smiešne, čo teraz napíšem, ale je to naša vlastná psychika. Na prvú cestu do Ázie sa jednoducho nedá psychicky pripraviť! Prečo?

Je to prostredie, ku ktorému ste sa reálne nepriblížili. Ako keď sa ľuďom prvýkrát pri mori zatočí hlava. Ľudia, ktorí nemajú strach z výšok, zrazu na Eifellovke nevedia podísť k zábradliu. Ako keď sa niekto nebojí tmy ani zvierat, ale o polnoci v hustom lese bez zdroja svetla je ako paralyzovaný.

Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety: Zabudnite na všetko, čo viete a čo ste sa doteraz naučili!

Komu to nestačí, môže na vlastné riziko pokračovať v čítaní. Rozhodne vás však nasledujúce riadky nemajú od cestovania odradiť. Práve naopak, majú vás pripraviť :) A keď sa prehryziete prvými odstavcami, čaká vás už len to dobré.

Rad do múzea Mao Ce Tunga

Je to skrátka neznáma situácia, ktorú racionálne neviete vyhodnotiť, pretože nemáte ju s čím porovnať. Odrazu vám pojmy ako množstvo, dav, čas, vzdialenosť dajú úplne iný význam. Idete si v Pekingu kúpiť lístok na vlak. Peking má päť hlavných staníc, každá z nich má minimálne tri obrovské poschodia len pre svoje vlastné fungovanie. Trinásť čakárni, každá pre necelé dve tisícky ľudí. A ľudia spia na zemi pred stanicou, pretože sú všetky plné. Stopäťdesiat okienok na kúpu lístka. Všetky fungujú a pri každom stojí okolo sedemdesiat ľudí. Čakáte hodinu a pol. Lístok treba kúpiť najneskôr týždeň dopredu. Vlak má minimálne tridsať vagónov. Cestujete 1200 kilometrov. Šestnásť hodín. A to je len ekvivalent nášho spoja Bratislava - Žilina.

Hlavná stanica Peking - západ

Jedna z trinástich čakární stanice. Kapacita: 2000 ľudí

Ocitáte sa v úplne odlišnom systéme fungovania sveta. Hromadná doprava nechodí podľa časového harmonogramu (aj keď ho má), ale vtedy, keď sa naplní zastávka. Stojíte na zastávke 892 (na jednom námestí ich naozaj bolo tisíc), to ale neznamená, že tam musí prísť autobus s číslom 892. Ten ide častokrát z inej zastávky. A rovnaké číslo autobusu vždy neznamená, že vás dvakrát odvezie na to isté miesto. Chcete si ísť odfotiť večerné námestie Nebeského pokoja, ale je celé ohradené a strážené policajtami. Aby sa tam domáci nezhromažďovali a nefotili s nelichotivými transparentami pred vládnymi budovami. Ráno sú zátarasy preč. Večer sa situácia opakuje. Každý deň. Podotýkam, že na to námestie sa zmestí milión jedincov, predstavte si teda jeho odstavenie. Recepčná vás pošle do rezervácie s pandami dvesto kilometrov do vnútrozemia. Ale tá tam už dva roky nie je. K tomu pripočítajte fakt, že vám nikto nerozumie. Vaše nadávky im nepomôžu uvedomiť si ich vlastnú chybu, nemôžete hovoriť s nadriadeným. A navyše vás vôbec nechápu, veď sa predsa nič hrozné nestalo.

Teplo, vlhkosť a klimatizácia. Samozrejme záleží, kedy sa do Ázie vyberiete, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa budete chcieť vyhnúť obdobiu monzúnov. Takže sa tam ocitnete v lete alebo na jeho prelome. Vtedy tam teplota neklesne pod tridsať stupňov Celzia. Ani v noci. Cez deň sa pohybuje okolo 35-37, v extrémnych prípadoch 40-43. A paradoxne, teplo nie je tým najväčším problémom. Tým je vlhkosť. U nás sa pohybuje v lete okolo 60-70%, v ázijských krajinách je to väčšinou 90%. Prakticky to znamená, že sa vám trochu horšie dýcha a že ste stále spotený. Osprchujete sa, vyjdete na ulici a môžete hoci len päť minút stáť v tieni, telo začne fungovať po svojom. A práve kvôli týmto dvom charakteristikám si v Ázii zmysleli, že kto do svojho obchodu/reštaurácie/múzea/vlaku zabezpečí silnejšiu klimatizáciu, ten bude po smrti slávnostne uvedený do siene záchrancov ľudstva. Bežne sa vám teda stane, že z tridsiatich ôsmych stupňov zrazu vôjdete do obchodu s osemnástimi. Telo zažije teplotný šok ako nikdy. Kúpite, čo potrebujete a dostávate opačnú facku. Toto niekoľkokrát denne. Na cestu vlakom (12-14 hodín) si pokojne pripravte dlhé gate a mikinu.

Osobná zóna tam neznamená nič. Hlavne v Číne. Uvedomte si, že miestni obyvatelia nemajú reálnu možnosť vycestovať do zahraničia (Číňania to majú dokonca zakázané), takže jediní "cudzinci", ktorých v živote uvidia, ste vy. Bežne sa vám stane, že vás zastavia na ulici, začnú hladkať a chytať, či to biele je skutočne vaša pokožka, či máte skutočne tak dlhé mihalnice, či kučeravé vlasy nie sú len prelud. A tak ako by vám v živote nenapadlo, že sa neznámy len tak dostane na vaše telo, tak im vôbec nepríde reálne, že by ste to mohli považovať za nepríjemné. Sú vám u nás nepríjemné mladé slečny, čo v obchodných domoch rozdávajú letáky? No pripravte sa, že tam vás chytia okolo ramien, dotlačia do obchodu či podniku a posadia na zadok. A nepustia von. Nie násilím. Ale nepustia. Dohodnete sa v miestnej cestovnej kancelárii na výlete, zaplatíte, ale na druhý deň lodník vypne motor uprostred šíreho mora, že bez ďalšieho poplatku nepokračuje. A nepomôže nič. Výlet s piatimi atrakciami? Že ste absolvovali len tri zistíte, až keď pri návrate spoznáte autobusovú stanicu.

Fotiť sa s vami chce každý. Tento ma neobjal len preto, že zo mňa tieklo ako nikdy

Hmyz. Veľmi obľúbená súčasť výletu najmä pre ženy. Stačí akceptovať dve pravilá. 1) Je všade. 2) Je obrovský. Šváby a jašterice veľkosti smartfónu sú bežnou súčasťou izieb, reštaurácií a dopravných prostriedkov. Raz nás do jednej reštaurácie s terasou pozýval čašník, zatiaľ čo mu poza chrbát prebehol taký potkan, že môj kocúr sa mi zdal malý. Steny izieb väčšinou nie sú pevne spojené so strechou. Takže vám pokojne na strope môže nocovať netopier, či dva. Po moskytiere nad hlavou môže ráno liezť menší škorpión. Vážky veľkosti malých projektilov obľúbujúce lietať tesne popri hlavách. A tak ďalej.

Hmyz je taktiež pomerne často na jedálničkoch. Fritované škorpióny, morské koníky, hviezdice, dokonca aj šváby. Na diskotéke vás môže chalan ponúknuť niečím v sáčku, z čoho sa nakoniec vykľujú opekané mravce. Z osobnej skúsenosti môžem povedať, že nejde o nič strašné. Chutí to normálne ako naše mäso. Znova je to len o psychike.

Tieto tvorčeky ešte hýbali všetkými nožičkami. Až keď ich hodili do oleja, začali pišťať.

Človek idúci do Ázie je určite pripravený, že tamojší ľudia sú chudobní. A že žobrajúci z Bratislavy sa nebude rovnať žobrákovi v ázijskej metropole. Nikto však nie je pripravený na to, že niektorí ľudia sami seba, či dokonca rodičia jedno z vlastných detí úmyselne mrzačia len preto, aby im celý život ľútostiví turisti hádzali niečo do klobúku. Pre nás čin hodný doživotia, pre nich... spôsob prežitia pre celú rodinu. Nech sú protiargumenty akékoľvek.

"Ulica" k "domom"

Ochrana prírody im tiež veľa nehovorí. V Číne sme cestovali vlakom cez národný park a odrazu sa medzi kopcami vynorila jadrová elektráreň. Všadeprítomný smog vám dýchanie síce nesťažuje, ale v metropolách vidíte slnko len málokedy.

Bežný bezoblačný deň v Pekingu. Smog je všade.

Na druhej strane, na Ďalekom východe je veľa vecí iných aj v dobrom slova zmysle. Povedzme už len tá chudoba. Idete po ulici a vidíte osemčlennú rodinu sedieť na obrubníku. Muži hrajú karty, ženy niečo varia a deti sa hrajú v mláke. Za nimi chatrč alebo domček s ôsmymi metrami štvorcovými. A oni? Usmiati a šťastní. Prečo? Lebo vedia, že v ich krajine sú desiatky miliónov iných, ktorí nemajú ani to. Zodvihnú hlavu a s úsmevom vám zakývajú. Vám zrazu príde neľudské, že máte poltisícový smartfón, cena vášho posledného jedla sa rovnala ich týždennému príjmu a že ste považovali nemať vlastné auto za vážny problém. Formulky "Mám sa dobre" a "Mám sa zle" pre vás nadobudnú inú hĺbku.

Ich viera je fascinujúca. Budhizmus je fascinujúci. Na prvé miesto stavia rodinu a blízkych, na druhé úctu k akejkoľvek inej ľudskej bytosti. Pre rodinu urobia všetko a častokrát tomu odovzdávajú celý svoj život. A neľutujú svoj údel. Pretože sami pre seba nie sú najdôležitejší. Pokiaľ nestretnete človeka v extrémnej situácii, nezachovajú sa k vám zle, neúctivo či nedajbože akokoľvek násilne. Naopak, pomôžu, poradia. Aj keď nevedia. Keď sme v Kórei nevedeli nájsť hostel, oslovili sme asi dvadsať ľudí. Dvadsať ľudí nám pomohlo! A nielen ukázaním cesty. Vytiahli telefóny, volali. Zapli GPS, chytili nás za ruku a viedli na miesto. Zobrali nás so sebou a pýtali sa každého po ceste. Blúdili s nami tmavými uličkami. Nakoniec sme aj tak skončili na policajnej stanici. Strážnik nás zobral do auta, zapol majáky a odviezol na miesto. Viete si hocičo z toho predstaviť u nás?

Keď u nás počúvam o kostoloch či obradoch, v deväťdesiatich percentách prípadov je to podfarbené povinnosťou, občas nechuťou. Tam z nich srší úprimná viera, dokonca radosť zo samotného priebehu obradu. Šesťročné dieťa, tínedžer, dedko o dvoch barlách, odpútajú sa z ulice k chrámu, kúpia vonné tyčinky a poklonia sa svojmu božstvu. Sám som ateista, ale tam "to niečo" bolo na niektorých miestach cítiť vo vzduchu.

Osobne som pri prvej ceste očakával špinu a hnusné ulice. Ako strašne som sa mýlil. Či už sme boli v hlavnom meste alebo v poslednej dedine, nikdy to nevyzeralo horšie, ako u nás. V metropolách sa dalo bezproblémov posedieť na chodníkoch. V Číne mala každá ulica niekoľko zametačov. Neexistovala špinka, ktorá by vydržala viac ako päť minút na zemi. A urbanizmus? Európa je ďaleko za nimi. Áno, za nimi. Štvorprúdová cesta, protismer oddelený zábradlím či vyvýšeným pásom. Z druhej strany cesty to isté, avšak s trávnatým porastom a stromami. V priestore za nimi osobitný pruh pre hromadnú dopravu. Znova tráva so stromami a samostatný prúd pre cyklistov. A to nehovorím len o centre či hlavnom meste. Rovnako to funguje takmer všade. To isté sídliská. Stovky panelákov, často s niekoľkými desiatkami poschodí. Plné smetiaky? Vrecia na ulici? Nechcem povedať, že to neexistuje. Ale nikdy som to nevidel. Dokonca ani tie smetiaky som nezazrel v žiadnom oplotenom prístrešku na zámok.

Charakter ulice

Stále vám príde Petržalka veľká?

Vysoká kvalita ubytovacích zariadení. Ak upustíme od Chorvátska, pri cestovaní Euŕopou sa väčšina málokedy rozhodnete pre hostel. Jednak kvôli slabšej kvalite a k nej nezodpovedajúcej cene. Slovo hotel skloňujeme najčastejšie. V Ázii som bol v hoteli len raz, aj to (nedobrovoľne), keď mal hostel všetky izby obsadené a ja rezerváciu. Ázia je charakteristická backpackermi a najmä im sa prispôsobujú všetky hostely. A keďže cena za služby je tam skutočne smiešna, jediné, čím sa môžu predbiehať, je kvalita. Ak prieskumu venujete aspoň pár minút, vždy nájdete vysoko kvalitný hostel za 3-5 eur na noc. Steny sú často umeleckými dielami, jedálne v zenových záhradách a namiesto kvetín sú v kvetináčoch ryby.

S hostelmi taktiež súvisí ďalší fenomén Ďalekého východu. Všetci západniari sú vám tam ako rodina. V tej záplave Ázijcov, ktorých sú tam stovky miliónov, každá neázijská tvár je odrazu priateľskejšia a vľúdnejšia. Zdravíte sa na ulici, pri pamiatkach, pri jedle si pripíjate, aj keď ste od seba niekoľko stolov ďaleko. Na hosteli sa z ničoho nič ocitáte v spoločných priestoroch, kde sedia všetci jeho obyvatelia. Mnohí ani nie tak z potreby komunikácie, ako z nejakého pocitu spolupatričnosti. Hoci ťukajú do mobilov, sú "medzi svojimi". Požiadať o radu či spýtať sa na cestu západniara je hra na istotu. A dostane sa vám pomoci s úsmevom, s pridanou hodnotou typu: "Odkiaľ si, ako sa máš, nejdeme tam spolu?"

Napísal Peter Rúfus v kategórii Ázia, cestovanie

Napíšte komentár