25. februára 2019 - myšlienky z RuFslettra

Ako prežiť hovnobitie

V uplynulých mesiacoch som začal pozorovať oveľa viac oblačných a polooblačných tvárí v mojom okolí ako obyčajne. Životná dynamika každého človeka má svoje vlastné špecifiká, dobré dni aj zlé, jeden priateľ je pár mesiacov spokojnejší ako obyčajne, zatiaľ čo druhý je potichší a smutnejší, než ho normálne vnímam. Ale ako jedinci dokážeme spozorovať, či "všeobecná hladina" spokojnosti či pozitívnej nálady okolo nás v dlhodobom horizonte klesá alebo stúpa. A v mojom okolí v uplynulých šiestich či dvanástich mesiacov klesala.

Do veľkej miery to musí byť spôsobené vekovou kategóriou, v ktorej sa pohybujem - ľudia sa ženia, berú si hypotéky, na svet prichádzajú prvé deti, príjmy domácnosti sa zmenšia na polovicu, zatiaľ čo výdaje vzrastú o polovicu. Na cestovanie, zážitky či víkendové výlety - dovtedy bežné súčasti života - mnohokrát neostáva čas, financie či energia. Mnohokrát všetko z uvedeného.

Jednotlivcov to ubíja skoro rovnako ako morové rany. Zo slovníkov viacerých priateľov sa vytráca "mám sa dobre" či aspoň "fajn" a do slovnej zásoby sa častejšie vkrádajú slová s negatívnym zafarbením. Akoby detský sen "byť už konečne dospelý" práve nadobudol realitu a tá mala oveľa chmúrnejšie kontúry, než naše predstavy z detstva. Pokojne môže ísť aj o inú životnú etapu, ale výsledok v podobe počtu vrások na tvári je rovnaký.

Každá situácia každého z nás je unikátna; niekto má dlhodobo choré dieťa, iný umierajúceho starého rodiča, niekto nevie dokončiť rekonštrukciu bytu, ďalší bojuje so zamestnávateľom, úradmi či bankou. Mnohí nejakú bizarnú kombináciu viacerých rovnakých alebo podobných problémov. Jedno však máme spoločné. Ako sa k tomu postavíme.

Nehovorím, že som vynašiel všeliek na akúkoľvek ľudskú situáciu či bolesť. Mám však pár psychologických barlí, ktoré mi pomáhajú uprieť pohľad správnym smerom, keď sa začne nado mnou zmrákať. Viem, že moje názory a postoje sú špecifické a dôležité pre mňa a určite nedokážu pomôcť každému. Ak ti teda pri ich čítaní príde, že mudrujem, pokojne nasledujúce odseky preskoč. No ak nimi dokážem pomôcť hoci len jednému človeku, myslím, že má zmysel ich sem napísať.

1) Nikto nikdy v histórii sa nemal tak dobre, ako ja.
Mnoho ľudí na našom území len sto rokov dozadu riešilo problémy oveľa zásadnejšieho charakteru. Či môj muž, ktorý sa už dva roky neozval z vojny (z emigrácie do Ameriky, doplň si, čo chceš), vôbec žije a či ho niekedy ešte uvidím. Či sa aspoň jedno z mojich detí dožije šiestich rokov veku, keďže detská úmrtnosť je štyridsať percent. Či budem mať zajtra čo jesť, či bude dosť dreva na zimu... obraz si vieš ďalej poskladať.

Ide mi o to, že naše súčasné vymoženosti - či už je to technologický pokrok, vzájomná prepojenosť, záchranná sociálna sieť štátu, zdravotné poznatky - nikdy neboli nikomu dostupné v takejto miere. Drvivá väčšina "problémov", ktoré v súčasnosti riešime, by našim predkom pripadali neuveriteľne smiešne. A tie väžnejšie (problémy) nie sú ničím nové, s čím by sa ktokoľvek v našom okolí v nejakej miere či mutácii nepotýkal. Všetci napriek tomu žijú a sú tu.

2) Človek, ktorý nemá problémy, si nejaké vymyslí.
Hoci ide o podobnú problematiku ako v predchádzajúcom bode, ide mi o niečo iné. Ak by som sa ako ľudská bytosť dostal do hypotetickej situácie, že by sa lusknutím prstu okamžite vyriešili všetky moje problémy, malé i veľké, tak, ako si to predstavujem, neuplynul by ani deň, než by ma začalo trápiť niečo nové. Tak jednoducho máme nakáblované mozgy. Treba sa vzdať predstavy, že naše problémy zmiznú. Budú sa len obmieňať. Dočerta, keby som mal dnes všetko, tak ma zajtra určite bude rozčuľovať, že mám o deň staršie auto či smartfón.

3) "Mám sa zle". Hovno! Mám sa fantasticky.
Nadviažem tretím bodom na predchádzajúce dva: sú moje problémy skutočne také závažné? Mám tri jedlá denne, dve či tri z nich sú dokonca aj teplé, mám strechu nad hlavou a dokonca ju zdieľam len s dvoma ďalšími osobami. Mám možnosť chodiť do práce a keď ochoriem, mám zadarmo zdravotnú starostlivosť.

Keby som nasadol na lietadlo a rozletel sa do ktorejkoľvek destinácie vo svete, v štyroch z piatich prípadov by som skončil v krajine, kde by som s takýmto životom patril k najbohatšej vrstve. Keď mi teda niekedy len príde na myseľ, že sa mám zle, okamžite sa kusnem do jazyka. Lebo sa mám sku*vene dobre.

Dobre. Tieto slová a uvedomenia niekedy pomôžu, ale sú aj situácie, kedy sa aj napriek tomu cítim zle. Čo robím vtedy?

4) Pomôžem najprv sám sebe.
Keď sa v lietadle stráca kyslík, nie nadarmo nám prikážu najprv zachrániť seba, potom iných. Aj keď vedľa mňa sedí moje dieťa, najprv mám nasadiť masku sebe, potom dieťaťu. Prečo? Ak nedokážem sám plnohodnotne fungovať, nemôžem poskytnúť plnohodnotnú pomoc ani tým okolo mňa. Táto veta sa dá všelijako interpretovať. Napríklad: Nemôžem si vytvoriť plnohodnotné vzťahy s ostatnými, pokiaľ nemám plnohodnotný vzťah vytvorený sám so sebou.

Ak sa dostávam do ťažšej situácie v mojom živote, je toho viac alebo z viacerých smerov, tak aktivity, ktoré ma udržujú v psychickej pohode, pričom pre každého to môže byť niečo iné - posilka, beh, cigara, čas osamote, obľúbená kniha - sú tie prvé, ktoré zakážem sám sebe obmedziť na úkor nových povinností. Lebo inak sa dostanem do špirály smerom nadol, z ktorej sa s každým pribúdajúcim dňom bude oveľa ťažšie vyhrabať.

5) Uvedomím si, že som egoista
Osobne mám takýto názor: ľudia, ktorí si o sebe myslia, že sú neomylní, len ich názor je ten správny, zakaždým musia mať pravdu, sú egoisti. Avšak podľa mňa od nich existuje ešte jeden horší druh egoistov - tí, ktorí si myslia, že sa im dejú neprávosti. Môže to mať akúkoľvek textáciu: všetci mi chcú zle, ostatní sa proti mne spikli, je to môj osud.

Znova. Hovno! Ak si dokážem nahovoriť, že ostatní (ktorí majú rovnaké problémy ako ja, častokrát ešte horšie) nemajú nič lepšie na práci, len vymýšľať, ako mi sťažiť život, som na omyle. Alebo keď si myslím, že som natoľko dôležitý, že vesmír sa rozhodol, že sa na mňa sústredí... už len pokračovať v tej vete je smiešne.

Som obyčajný a pritom rovnaký, ako ktokoľvek, kto prejde okolo mňa na ulici. Nie som ničím výnimočný, ako tá pani na zastávke. Prečo si myslím, že by moje problémy mali žiariť tak, aby sa im aj ona venovala, keď ja nevenujem ani za mak pozornosti jej problémom? A ona celkom vyzerá, že to zvláda, prečo by som to teda nemal dokázať ja?

Možno som sa trochu rozohnil, dovolím si teda ukončiť to úryvkom z Medveďoviec od Fredricka Backmana:

Každý dospelý človek má dni, keď cíti, že je na konci so silami. Keď vlastne už ani nevie, za čím sa celý čas pechorí, keď ho pohltí realita a každodennosť, keď sa spytuje, dokedy ešte vydrží. Najúžasnejšie je, že všetci prežijeme takýchto dní viac, než by sme pripúšťali, a predsa nás nezlomia. Hrozné je len to, že nikdy nevieme, koľko ich bude.

Napísal Peter Rúfus v kategórii myšlienky z RuFslettra

Napíšte komentár