10. decembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Čo si za človeka, keď sa nikto nepozerá?

Táto otázka sa začala vynárať už dávno, avšak viac začala rezonovať s nástupom sociálnych médií. Spočiatku ako veľmi jemný hlások niekde na pozadí, ktorý však postupom času a pribúdajúcim počtom like-ov silnel.

V médiách sa krátko na to objavil výraz "digitálne ja", ktorý je už dnes zaužívaným pojmom. V tej dobe to však označovalo kópiu našej existencie vo svete internetu. Dnes to už ale znamená niečo úplne iné. Iste, internet a sociálne siete nám umožňujú sledovať oveľa väčšie spektrum našich kamarátov a známych, ako bolo kedykoľvek v analógovej dobe možné. Keď sme voľakedy chceli vedieť, aký život vedú či majú za sebou naši spolužiaci zo základnej, museli sme počkať na najbližšiu stretávku po x rokoch, aby sme sa to dozvedeli.

Dnes však už čakať nemusíme. Stačí si prerolovať ich Facebook alebo Instagram a vieme nielen to, v akom štádiu života sa nachádzajú a ako sa im darí, ale aj to, ako vyzerá ich partner, ich deti, kde boli minulé leto na dovolenke, cez víkend na výlete a ráno na káve.

Prvé roky bol tento trend v úplnom poriadku a slúžil presne na to, na čo boli sociálne siete naprogramované. Avšak niekde medzi rokmi 2009-2011 a dneškom sme odbočili z pekne označenej cesty na tmavý lesný chodník. Z nejakého dôvodu sa začalo naše digitálne ja - to prezentované online - vzďaľovať nášmu skutočnému ja. Spočiatku len nevinne. Dávali sme smajlíky tam, kde nám to vtipné zrovna neprišlo alebo sme niektoré veci nepovedali, lebo sme narazili na znakový strop sms-ky či statusu.

Stačí však pretočiť niekoľko rokov dopredu a digitálne životy mnohých ľudí sa podstatne líšia od tých skutočných. Už to nie sú kópie. Už sú to dve rozličné entity. Nehovorím pritom len o aranžovaní každého predmetu na stole okolo taniera s pekne vyzerajúcim jedlom kvôli fotke na Instagram a stiahnutí troch aplikácií na ďalšiu úpravu fotiek kvôli tomu správnemu filtru. A to len preto, aby sme ukázali, ako sa naše digitálne ja má dobre (alebo ešte lepšie, ako sa v skutočnosti má). Ale toto zídenie z cesty nás postupne doviedlo do stavu, kedy si integritu a imidž digitálneho ja niektorí z nás chránia oveľa viac ako toho reálneho. Dokonca až do takej miery, že naše reálne ja musí niekedy ustúpiť, aby chránilo svoj digitálny klon.

Kamarátka sa kamarátky opýta, kde to bola na tej skvelej večeri, z ktorej postla minulý týždeň fotku. Tá najprv nezareaguje, pretože síce sa jej marí, že na nejakej večeri bola, ale na skvelej? Potom si ale spomenie. Bolo to v stredu. Jej priateľ meškal, následne riešil desaťminútový pracovný telefonát (počas ktorého vznikla práve tá fotka), potom spoločne zjedli studené jedlo a cestou domov sa preto pohádali. Ale "Ahá, vlastne áno. No, to sme ti boli tam a tam a bolo to skvelé, fantasticky sme si to užili, musíte tam zájsť aj vy." Skrátka nič, čo by narušilo už (digitálne) prezentovanú pravdu.

Čo si však za človeka, keď sa nikto nepozerá?

Mnohým sa ich digitálny život páči. Komu by aj nie, veď máme biologicky vedomú aj nevedomú tendenciu prikrášľovať každý pozitívny zážitok a obrusovať tie negatívne.
Skutočná otázka však znie, ako sa zachováme, keď nás pri tom nikto neodfotí, našu pomoc nikto nebude môcť lajknúť či náš čin sa nemôže stať virálnym, lebo nikto v okolí nemá pri sebe telefón.

Možno to znie dnes hlúpo, ale tak, ako keď vzniklo digitálne ja, mnohých z nás nenapadlo, že sa tí dvaja budú niekedy od seba tak líšiť, mnohých dnes nenapadne, ako bude naše reálne ja vyzerať o pár rokov v stále viac digitalizovanej budúcnosti.

Dokázali by sme povedať na ulici do očí neznámemu človeku to, čo naňho kričíme pod anonymnou prezývkou na internete?
Povieme kamoške, že s ňou už nechceme tráviť čas, hoci jej verejne lajkujeme dva z troch postov na internete?
Budeme chodiť cez víkendy venčiť nechcené psy v útulku popri shareovaní statusov o týraní zvierat?
Budeme posielať aspoň 10 eur mesačne do charitatívnej organizácie zabraňujúcej výrub dažďových pralesov, keď sa v online priestore hádame s každým, kto popiera globálne otepľovanie?
Skutočne sa zúčastníme demonštrácií alebo napíšeme našim politikom než len aby sme si dali hashtag #allforjan?
Vyjdeme na hodinku týždenne s gumenou rukavicou pozbierať odpadky na Štrkovec alebo ostaneme len pri frflaní na súčasného starostu na jeho stránke?

Uvedomujem si, že toto nie je otázka primárne o sociálnych sieťach a táto problematika by sa dala koncipovať v niekoľkých rozličných rovinách, napríklad: keby si si mal vybrať medzi tým, čo chceš urobiť a tým, čo by si mal urobiť, čo by si urobil? Mám však pocit, že digitálne médiá ju robia stále viac aktuálnou. Možno raz predsa skončíme vo svete, kde budeme väčšinu vecí riešiť online, možno sa život postupne premietne do roztokov na podporu životných funkcií a headsetov s virtuálnom realitou, možno sa staneme amorfnými bytosťami s kolektívnym vedomím.

Avšak dnes sme stále tu, s našimi zložitými a jednoduchými telami a mozgami (ktoré je ktoré už nechám na teba) a stále je pre nás ľudskejšie reálne pohladenie než virtuálny lajk. Spoločná večera bez telefónov viac ako s telefónmi. Tráva medzi prstami viac než fotka lúky s citátom. Zaspávanie s držaním rúk viac než modrým svitom obrazovky. Trápna konverzácia o ničom viac ako spoločné ticho so smartfónmi.

Možno sa na hlavnú cestu už nevrátime. Možno je táto lesná odbočka jednosmerkou. Možno sa z nej dokážeme ešte ako jednotlivci vrátiť, ale spoločnosť z nej už nestiahneme. Avšak aj v tmavom lese sa dá odbočiť z vychodeného chodníka. Nájsť si čistinku, z ktorej ustúpi aj tmavý les a z ktorej ten les pre stromy aj uvidíme.

7. decembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Nenahraditeľný človek

Pred nejakým časom som sa dostal k básni Nenahraditeľný človek (Indispensable Man). Napísal ju Saxon White Kessinger v roku 1959 a je aktuálnejšia každým rokom. Keďže som nenašiel jej slovenský alebo český preklad, dlho mi trvalo, než sa mi podarilo preložiť ju tak, aby som s tým prekladom bol aspoň trochu spokojný (anglický originál tu):

Keď sa budeš cítiť dôležitý;
keď bude tvoje ego na piedestále;
keď budeš brať za samozrejmé;
že si ten najpovolanejší v sále:
keď budeš cítiť, že odkiaľ ideš,
zanechávaš kopec prázdnych dier,
vtedy podstúp týchto pár krokov,
a sleduj, ako v duši rozhostí sa ti mier.

Zober vedro a naplň ho vodou,
vlož doň ruku po zápästnú kosť,
vyber ju a diera, ktorá po nej ostane,
taká bude chýbania teba veľkosť.

Vodou môžeš špliechať, koľko chceš,
môžeš meniť jej smer či prúd,
ale keď prestaneš, čochvíľa zistíš,
že hladina je znova ten istý kruh.

Poučenie z tohto príkladu je:
snaž sa byť najlepší najviackoľvek,
buď na seba hrdý ale pamätaj,
neexistuje nenahraditeľný človek.

Hoci sa na prvý (a druhý aj tretí) pohľad môže táto báseň zdať značne depresívna, aj opak môže byť pravdou. Samozrejme, že každý z nás dokáže vykonať veci, ktoré nikto iný nedokáže. Každý môžeme niečo zmeniť alebo zanechať po sebe posolstvo. Cieľom básne totiž nie je povedať, že nemôžeme byť nenahraditeľní, ale že určite sme, ako jedinci, postrádateľní.

Inak povedané - ak by si zajtra opustil svoju prácu, bez ohľadu na to, akú pozíciu zastávaš, daná firma bude fungovať ďalej. Alebo na globálnej úrovni - keď človek zomrie, zemeguľa sa stále bude točiť, ľudia sa budú stále každé ráno zobúdzať, chodiť do školy a do práce, večerať a spať. Všetko bude fungovať aj naďalej.

Znie to stále depresívnejšie, ale teraz pravá podstata: mnohí z nás hovoria "áno" na veci, ktoré v skutočnosti nechcú robiť. Ľudia ostávajú v nie-štastných vzťahoch a zamestnaniach alebo sa dobrovoľne hlásia vykonať niečo z pocitu viny, alebo z pocitu, že robia málo, zo strachu alebo z obyčajného egoistického presvedčenia, že ostatní jednoducho nedokážu fungovať bez ich pomoci. Dokážu. A budú. Stačí strčiť ruku do vedra s vodou, vytiahnuť ju a sledovať, čo sa stane. Možno sa pri tom dokonca niečo nové naučia a nabudúce nás už o pomoc žiadať nebudú. Možno sme to tak mali urobiť už dávno. Ľudia si (bez nás) určite poradia.

Nehovorím tým samozrejme, že nemáme iným pomáhať. Alebo prestať robiť to, čo je správne. Treba si však uvedomiť, že zakaždým, keď vravíme niekomu alebo niečomu áno, hovoríme tak nie sebe samému.

Tie "áno" musia stáť za to. A tie "nie". Nuž, vedro s vodou.

1. decembra 2018 - recenzie kníh

Mark Manson – Jemné umenie, ako mať veci v p**i

dĺžka článku: 5 minút

Toto jemné umenie vychádza z nasledovného; ak povieme: "Dávaj si pozor, lebo Mark Manson má všetko v p**i"," nemyslíme tým, že Markovi Mansonovi na ničom nezáleží. Práve naopak, chceme povedať, že Mark Manson sa nebojí prekážok na ceste k cieľu, je mu jedno, že naštve pár ľudí, aby vykonal to, čo považuje za správne a šľachetné.

Čítať viac

26. novembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Môžeme byť výnimoční?

Moderná doba nám vedome aj nevedome podsúva do hlavy myšlienku, že každý z nás je výnimočný, predurčený na špeciálne veci a zmyslom nášho života má byť zanechať po sebe odkaz, s ktorým si ostatní budú pamätať naše meno ešte dlho po našom odchode.

Začalo to v amerických učebných osnovách v sedemdesiatych rokoch, tézou, že sebavedomý človek bude úspešným a cieľavedomým jedincom. Americké školstvo potrebovalo odklon od fordového modelu výúčby a prípravy mladých ľudí do rolí robotníkov v továrňach. Postupne tak vznikol naratív, že každý jedinec môže byť úspešný a dobyť svet.
Túto tézu začali okrem školy podporovať aj samotní rodičia (veď ktorý rodič nechce mať výnimočné dieťa) a už vtedajšia predstava amerického sna teóriu výnimočnosti ďalej umocňovala. Tá sa tak postupne dostala do celého sveta.

Až o tridsať rokov neskôr, na prelome milénií, psychológovia mali dostatok dát a pozorovaní na to, aby tento trend vyhodnotili. Ale výsledky boli horšie, než sa čakalo. V jednoduchosti povedané, priemerný jedinec - vyzbrojený predstavou o svojej jedinečnosti, ktorou zmení svet - ktorú doň liala školská aj mimoškolská výchova, po strete tvárou v tvár s realitou zistil, že svet nezmení. Mnohým sa naopak stalo, že ich ten svet požul a vypľul ako šedý priemer.

To už však v plnej sile nastúpil internet a sociálne siete. Stačí si prerolovať akúkoľvek z nich a uvidíme, že všetci naši známi sú na skvelých dovolenkách, majú fantastické zamestnania, dych vyrážajúce koníčky, chodia na nezabudnuteľné párty, majú krásnych partnerov a poslušné deti. Frustrácia priemerného človeka sa ďalej umocňuje. "Všetci naokolo sa majú tak skvele, všetko im vychádza, našli kľúč na šťastný život, čo ja robím zle, že nič z toho nemám?"

Niečo v úzadí našej hlavy sa nám síce snaží racionálne povedať, že ľudia by predsa nedali na sociálky fotky rozhádzaného bytu, spáleného jedla, urevaného decka, špinavej pláže...
Ale keď to spojíme s predchádzajúcimi dvadsiatimi rokmi tlačeniek, že presne k tomuto som bol vedený, ostatní to evidentne majú, ale ja nie, celá racionalita ide bokom a nastupuje pocit vlastného zlyhania.

Nikto z nás za to nemôže, sme tak jednoducho naprogramovaní. A boli sme k tomu vedome dve či tri dekády (a stále sme) vedení. Z evolučného hľadiska sme naučení vnímať výlučne extrémy. Médiá a YouTube to už dávno vedia, preto existujú celebrity (tí najúspešnejší) a kompilácie videí zobrazujúce ľudskú genialitu majú najvyššiu sledovanosť. Dlhodobo to však spolu so všetkým vyššie spomenutým vytvára pocit, že neexistuje priemer, len výnimočnosť. Víťazi alebo porazení. A keďže my sa ako víťazi necítime, automaticky sa vnímame ako porazení.

Ale nikde v známom vesmíre nie je nič len čiernobiele. Pravdupovediac, v drvivej väčšine je majorita vecí priemerná alebo len veľmi málo od priemeru odlišná. Nehovorí nám to len tichý hlások zdravého úsudku niekde v pozadí, ale aj tie najexaktnejšie vedecké a štatistické postupy, podľa ktorých sa od priemeru (v závislosti od okolností) odchyľuje iba jedno až päť percent z celkového počtu. Ale práve toto malé percento sme naučení sledovať a vnímať (a k jeho dosiahnutiu sme vedení).

Nehovorím tým, že cieľavedomosť a ambície sú zlé. Nebyť ich, neboli by sme ako ľudstvo tam, kde sme teraz. Ale musia byť reálne. Musíme vychádzať z predpokladu, že väčšina z nás, bez ohľadu na naše presvedčenie, snaženie či priazeň okolia, stále spadá do priemeru. Toto uvedomenie je o to ťažšie, že každý sme sám pre seba hlavným hrdinom v príbehu zvanom život. Aj tých najbližších okolo nás vnímame ako hercov vo vedľajšej úlohe a zvyšok ľudstva len ako komparz.

Povedzme si ale úprimne. Väčšina z nás svet výrazne nezmení. Mená mnohých z nás si nebudú pamätať tisíce rokov po našej smrti, ako Caesara či Shakespeare-a. Na mnohých z nás budú pravdepodobne spomínať len tie generácie, ktoré sa budú starať o naše náhrobky.

Ale to je v absolútnom poriadku. Veď predsa keby každý z nás mohol zmeniť svet, aj tak by nikto nebol výnimočný, pretože aj tá zmena sveta (keďže by to dokázal každý) by bola len priemerným výkonom.

Cieľom našich životov by nemalo byť nekonečné hnanie sa za slávou, mocou či nesmrteľnosťou. Alebo - aby som sa viac priblížil realite - hromadenie majetku, mať za každú cenu pravdu či ryť vlastnú osobnosť do našich detí. Všetko sú to len mrkvy na konci udice. Život sa tak stane nekonečným behom, ktorý nikdy neskončí ich chytením. A aj keby áno, po chvíli slasti sa začneme obzerať po ďalšej mrkve, ktorú by sme mohli naháňať.

Zmysel života by mal začínať reálnym zhodnotením situácie, v ktorej sa nachádzame. Pre mnohých to bude bolestivý proces, nakoľko budú musieť poprieť roky či desiatky rokov života, počas ktorých im okolie navrávalo niečo iné. Taktiež budú musieť poprieť vlastnú genetiku; ľudské životy sú totiž naprogramované pre túženie, nie pre vychutnávanie. Ekonómovia to nazývajú "hedonická adaptácia", zbytok populácie to volá "mať to, čo majú Novákovci".
Ale priemer nie je zlý. Priemer je fajn. Aj Novákovci sú priemerní. Možno im pred domom stojí lepšie auto, ale ak by nás pozvali na návštevu, zistili by sme, že majú staršiu chladničku a menšiu televíziu. Naša túžba po statkoch ostatných nám povie len málo o ostatných, ale veľa o nás.
Nehovoriac o tom, že naša - česká a slovenská - úroveň priemeru je pre drvivú väčšinu obyvateľov planéty práve tým výnimočným bohatstvom, za ktorým sa oni naháňajú. A už vôbec nespomínam skutočnosť, že dnešný priemerný človek má k dispozícii oveľa viac možností, ako mala akákoľvek šľachta pred dvesto rokmi - ale to je len odbočka.

Samozrejme ťa nechcem odhovárať od toho, že keď okolo teba pobeží výnimočná šanca zmeniť svet, aby si sa ju nesnažil chytiť za ruku, vlasy či gule. Určite zo seba v danej chvíli vydaj maximum. Chcem tým povedať to, že hoci zmeniť svet musí byť skvelý pocit, len percentilu z nás sa to skutočne môže podariť. My ostatní podľa mňa z dlhodobého hľadiska prežijeme oveľa spokojnejší a vyrovnanejší život, ak si začneme dlhodobo užívať "priemernú situáciu", v ktorej sa nachádzame, než sa večne naháňať za výnimočnosťou, ktorú pravdepodobne nikdy nedobehneme.

19. novembra 2018 - myšlienky z RuFslettra

Existuje niečo ako podradná práca?

"Rešpektuj ľudí, ktorí vykonávajú prácu, ktorú by si ty robiť nechcel."

Neviem už síce, kto to povedal, ale určite tým mal na mysli povolania ako smetiar, čistič kanálov, upratovačka a podobne - častokrát prehliadaných členov našej spoločnosti. Problém totiž je, že ľudský mozog je naučený asociovať vonkajšie podmienky na ľudí a ich vnútorné charakteristiky. Mnohí z nás, keď si predstavia smetiara či upratovačku, asi pokrčia nosom. Či už reálnym, alebo tým imaginárnym v hlave.

Hoci ich práca sa môže zdať na prvý pohľad podradnou, neznamená to automaticky, že podradnými sú aj samotní ľudia, ktorí ju vykonávajú. Poznám niekoľkým milých a vtipných chlapíkov z OLO, ako aj panie, ktoré v mojom okolí upratovali a zároveň patria k tej dobrosrdečnejšej polke ľudí, ktorú poznám. Sú to rovnakí ľudia ako všetci ostatní, s rovnakými problémami (pravdepodobne však väčšími), koníčkami, záujmami, vlastnými snami a túžbami. A aj keby bola pravda, že by ich prácu vedel robiť každý, nikto ju na konci dňa robiť nejde. Nie je preto dôvod považovať ich príspevok do spoločnosti za niečo menej, než ako robíme my ostatní. Vlastne by bolo zaujímave porovnať situácie, ako by fungovala firma, keby do nej dva-tri týždne neprišiel manažér a ako, keby neprišla upratovačka.

Preto rešpektujem ľudí vykonávajúcich prácu, ktorú by som ja robiť nechcel. Ľudská spoločnosť je obrovským strojom skladajúcim sa z myriád koliesok. Nezáleží na veľkosti týchto koliesok, akonáhle sa pár z nich zastaví, hoci aj tých malých, stroj začne postupne drhnúť a vydávať nepríjemné zvuky.

Mali by sme sa preto snažiť udržiavať tento stroj v chode. A keď už rovno nepomáhať iným, aspoň im neprekážať alebo nedávať najavo, že si ich prácu nevážime. Pretože môžeme sa niekedy ocitnúť v situácii, kedy my budeme tým malým kolieskom v stroji. A posledné, čo by sme vtedy chceli, by bolo, aby nás ostatní prehliadali a považovali nás za menejcenných.

4. novembra 2018 - recenzie kníh

Hans Rosling – Faktomluva

dĺžka článku: 5 minút

"Jedna z najdôležitejších kníh, ktoré som kedy čítal - nenahraditeľný návod, ako jasne premýšľať o svete."

- Bill Gates

A aby Bill Gates svoje prehlásenie potvrdil, daroval túto knihu všetkým americkým vysokoškolským absolventom roku 2018.

Čítať viac

2. septembra 2018 - iné

RuFsletter kalendár akcií

Keďže platforma Mailchimp (cez ktorú zasielam svoj RuFsletter) nepodporuje priame odkazy na kalendár, klikni na tento link a kalendár by sa mal automaticky pridať do tvojej aplikácie.

Ak by sa tak nestalo, vyhľadaj vo svojej appke možnosť "pridať kalendár z URL" a nakopíruj tam odkaz uvedený vyššie (napr. tu je návod pre Google kalendár). Ak všetko zlyhá, tak mi napíš email a ja ti pošlem priamo pozvánku na zdieľanie.

20. augusta 2018 - myšlienky z RuFslettra

Prečo nie sú zvieratá ako ľudia?

V poslednom čase si všímam stále viac ľudí, ktorí sa so svojimi zvieratami rozprávajú - alebo sa k nim správajú - ako by to boli ľudia. Nemyslím tým teraz tie prehnané prípady vozenia malých plemien v kočíkoch, či pseudonahrádzanie chýbajúceho dieťaťa v rodine zvieraťom. Hovorím o všeobecnom trende, kedy akoby niektorí očakávali, že naše zvieratá sa budú viac správať ľudsky, ako zvieratsky.

Čítať viac

2. augusta 2018 - recenzie kníh

Martin Jurík – 2084

dĺžka článku: 5 minút

Európska únia sa rozpadla. Západnú časť ovládol Islamský štát a vyhlásil ju za oblasť Severného Maghrebu. Pripojil ju tak k rozsiahlym dobytým územiam Afriky a Blízkeho východu. USA vystúpili z OSN a NATO a odmietli sa zapojiť do ďalšieho európskeho konfliktu. Rusko zabralo bývalé kolónie Sovietskeho zväzu podobne, ako to voľakedy spravilo s Krymom. Slovensko, Česko a Maďarsko ako autoritatívne režimy pod taktovkou silného Poľska čelia islamu zľava a Ruským chúťkam sprava.

Čítať viac