20. septembra 2017 - recenzie kníh

Michail Zygar – Všetci mocní Kremľa

dĺžka článku: 3 minúty

Keď som dostal do ruky Všetkých mocných Kremľa, myslel som si, že získam náhľad do zákulisia putinovského Ruska Neuveriteľne som sa mýlil a súčasne som mal absolútnu pravdu. Kniha ponúka tak presvedčivý, ucelený a detailný pohľad do ruskej politiky, že pri čítaní až mrazí. Niečo ako House of Cards. V Rusku. Ale o realite. Čítať viac

11. septembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Pyramídy

Za posledné dva týždne som sa v niekoľkých konverzáciách s niekoľkými ľuďmi nezávisle od seba dostal k téme, že život dnes nie je ľahký. Nechcem teraz hovoriť o jeho materiálnej stránke či peniazoch, ale o takom tom stave, kedy človek príde po celom dni domov, urobil toho veľmi veľa a vlastne nič zároveň. Večer je rovnaký ako ráno, ráno je rovnaké ako večer, žiaden významný zlom či žmena v živote nenastala, hoci jeden má niekedy pocit, že tlačí veľký kameň hore kopcom.

Každý má svoje problémy a to je v poriadku. Práca, rodina, byt, dom, pomoc blízkym či priateľom, upratovanie, nákup, všetko si berie svoju energetickú daň. Na konci dňa si človek sadne pred televízor, počítač, partnera, priateľa či pivo a energiu si dobije. Kritické to však začne byť, keď tento energetický balans sa v dôsledku dlhodobých udalostí začne posúvať. Na úkor času pre dobíjanie energie ju ešte viac míňame a hoci veľakrát s dobrým úmyslom, takýto posun v dlhodobom horizonte má deštrukčný charakter najprv pre telo a neskôr pre psychiku.

Presne o tomto stave vecí som viedol v uplynulých dňoch niekoľko debát. Čo robiť, keď jeden príde po celom dni domov, 13 až 15 hodín energie venoval iným a na dobitie svojich bateriek už nie je čas. Alebo je dlhodobá frustrácia z tohto stavu natoľko silná, že aj aktivity, ktoré predtým oslobodzovali, teraz už nechutia tak sladko. A človek sa ocitne v špirále smerujúcej nadol, z ktorej na prvý pohľad nie je úniku. Po celom dni má pocit, že ťahal za povraz obrovský kamenný blok na pyramídu a večer sa môže hodiť do postele s vedomím, že na druhý deň ho čaká iný, no stále rovnako vyzerajúci blok. Fyzická stránka tohto problému pri tom nie je tak pálčivá ako tá psychická. Nikto nám po našom úsilí večer netlieska, nikto nás netľapká po pleci, nikto nám neďakuje za odňatie bremena, ktoré by inak nieslo ľudstvo samotné. A ako naschvál, všetci to majú ľahšie, len ja sa trápim ako idiot. Ale to je údel, ktorý máme všetci. Odlišujeme sa od seba akurát tým, že každý ťaháme kamenný blok inej veľkosti, po inom povrchu a naše pyramídy budú mať na konci našich životov rozličnú veľkosť.

No práve posledná veta je kľúčom k problému, ktorý je podľa mňa viac psychologický ako fyzický. Práve tá veta pomenúva dve základné (a často mylné) domnienky, ktoré takúto situáciu robia ešte horšou: iným to ide ľahšie ako mne a iní už majú oveľa väčšiu/lepšiu/krajšiu pyramídu ako ja.

Človek je tvorom instatného uspokojenia. Preto si tak užívame jedlo, cigarety, alkohol, drogy, sociálne siete a sex. Čokoľvek, čo trvá krátko a spôsobuje uvoľnenie dopamínu do mozgu, je super. Ťahanie kameňov po celý život super nie je. Najmä ak máme každý deň na očiach, že bloky ostatných sú oveľa menšie, ich cesta jednoduchšia a pyramída oveľa väčšia.

To je ale súčasný uhol pohľadu. Dnes prakticky vidíme len veľmi málo alebo nám pohľad zastiera či kriví hmla, vlnenie vzduchu či blok samotný. No ubehne pár rokov či desaťročí a nám sa naskytne iný pohľad. Pohľad na dielo svojho života. A ak sme počas všetkých tých dní a rokov poctivo ťahali kameň za kameňom, nepodvádzali, neskracovali si cestu či nemenili žulu za vápenec, bude to pohľad na dielo krásne, veľké a na pevných základoch. Áno, aj ostatní budú mať svoje pyramídy. Ale je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich budú menšie, trochu krivé, sem-tam ohlodané časom alebo zbúrané. To je to, na čom záleží. Vtedy pochopíme, že práve takéto dni boli základom (doslova) pre to, na čom neskôr budeme stáť. Ak chceme stáť pevne, musíme pevne držať (a ťahať) už teraz. Raz to bude dávať zmysel.

Hovorí sa, že ťažké skúšky dostávajú len tí, ktorí sú schopní ich zvládať. Keď sa ti bude nabudúce zdať, že život sa stal opäť o trochu náročnejším, uvedom si, že si práve poskočil na vyšší level.

Na záver možno len jeden citát, ktorý mne osobne v naťažších chvíľach najťažších dní pomáha zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.

"Every day we make it. We'll make it the best we can."

6. septembra 2017 - recenzie kníh

Jozef Karika – Strach

dĺžka článku: 4 minúty

Po prečítaní Karikovej Trhliny som ostal pozitívne prekvapený. Hororová téma od slovenského autora zasadená do slovenského prostredia, pri ktorej čítaní som sa miestami naozaj bál. Musel som zistiť, či autor je v téme naozaj dobrý alebo mal len jednoducho šťastie. Tak som sa pustil do Strachu Čítať viac

4. septembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Teším sa, že prší…

Teším sa, že prší, lebo by pršalo, aj keby som sa netešil,“ povedal Otto Šimko, bývalý partizán bojujúci v Slovenskom národnom povstaní. Fotograf Šymon Kliman nafotil pred šiestimi rokmi sériu fotiek starnúcich účastníkov SNP a Denník N sa tento týždeň rozhodol pripomenúť túto výstavu a doplniť ju o sériu dvadsiatich príbehov pána Šimka a jemu podobných. "Aby sa nezabudlo. Aby mladí vedeli." Ide o spovede posledných žijúcich priamych účastníkov SNP. Neupravené, nevyumelkované, publikované tak, ako si ich ľudská pamäť vybavila aj po toľkých rokoch. No z ich rozprávania cítiť stále život a pre mnohých z nás, "nevojnových", tie príbehy znejú ako niečo neskutočné. Niečo, čo sa deje iba vo filmoch a už vôbec nie na našom území či našim starým rodičom. Čítať viac

27. augusta 2017 - recenzie kníh

Wojciech Jagielski – Noční pútnici

dĺžka článku: 3 minúty

Zatiaľ každá kniha z edície "Prekliati reportéri" vydavateľstva Absynt, ktorú som doteraz čítal, mi odhalila výnimočnú tému v podaní ešte výnimočnejšieho autora. Medzi nimi vynikal najmä Ryzsard Kapuścińsky, o ktorom som tu písal nie raz, ale rovno dvakrát. Wojciecha Jagielskeho mnohí prirovnávajú práve k Ryzsardovi (ktorý bol jeho priateľom a mentorom), avšak s vlastným, odlišným štýlom. Rozhodol som sa ho teda "vyskúšať". Čítať viac

17. augusta 2017 - recenzie kníh

Jozef Karika – Trhlina

dĺžka článku: 4 minúty

Slovenský knižný horor. Keď som prečítal toto slovné spojenie, dve z troch slov mi jednoducho nepasovali k tomu tretiemu. Dovtedy som v živote prečítal iba jediný knižný horor; Geraldovu hru od Stephena Kinga. Jediný preto, že tento žáner je málo rozšírený a napísať skutočne dobrý horor je skutočné umenie. Navyše sa jednalo o slovenského autora, takže očakávaní bolo veľa.   Čítať viac

16. augusta 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Sibayak

dĺžka článku: 10 minút

Počas nášho spievania roľničiek na rieke s troma Indonézanmi začalo pršať. Pekný tropický lejak. Keďže sme však boli kompletne premočení z raftovania, až tak to nevadilo. Poodrážali sme sa zadkami od pár riečnych skál a doplavili sa až do dediny. Tam sme niečo (áno, ryžu) zhltli a vydali sa k autu, nakoľko nás čakal ešte presun do Berastagi, mestečka na úpätí sopky Sibayak. Čítať viac

1. augusta 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Sumatra

dĺžka článku: 8 minút

Posunutým letom o deň sme sa nakoniec predsa len dostali na Sumatru. Práve tento stratený/nájdený deň sme chceli využiť na preskúmanie jej najväčšieho mesta - Medanu, čo sme v pôvodnom pláne nemali. Na mape vyzerá ako menšie mestečko, čo je však v Ázii bežný omyl. Medan má cez dva milióny obyvateľov a ako každé osídlenie v Ázii, katastrofálnu infraštruktúru. Cesta z letiska do centra trvala nejakú-tú hodinku a následne rikšák nevedel dlho nájsť naše ubytko. Naše skúmanie teda začalo aj skončilo na večeri, ktorú sme našli v jednej vývarovni preplnenej miestnymi. Budem to volať vývarovňa, pretože popisom reštaurácia by sa stratili tie čarovné aspekty týchto prevádzok. Čítať viac

24. júla 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Výlet, let a prílet

dĺžka článku: 5 minút

Do Indonézie sme išli preto, lebo sme tam nemali vôbec ísť. Vysvetlím. Uplynul ďalší rok od nášho výletu v Strednej Amerike, tak sme začali rozmýšľať, do ktorého kútu sveta sa pôjdeme pozrieť tentoraz. Chvíľu sme zvažovali Seychelly, ktoré "zabila" skutočnosť, že naše neposedné zadky by tam len tak na mieste neposedeli. A na veľké dobrodružstvá to boli malé ostrovy. Nuž, tak Afrika. Môj tajný obdiv k Augustovi Móricovi Beňovskému nesmelo navrhol Madagaskar. Tak začal klasický prieskum predchádzajúci kúpe leteniek - čítanie cestopisných blogov a skúmanie TripAdvisor-a. Pomaly sme začali tvoriť itinerár, keď tu zrazu... Stalo sa, čo sa stane takmer zakaždým. D. mi poslala odkaz na zaujímavú cenu leteniek. Do Indonézie.

"Čo je v Indonézii?" spýtal som sa.
"Neviem, ale sú tam lacné letenky."
"Ok."

Presne takto sme rozhodli o našom ďalšom dobrodružstve. Až bolestne mi to pripomínalo moju cestu do Číny, o ktorej sme rozhodli len na základe toho, že sme práve sedeli v čínskej reštaurácii.

Takže po dvoch rokoch som sa opäť vracal do Ázie. Čítať viac