12. novembra 2017 - recenzie kníh

Epiktétos – Manuál

dĺžka článku: 3 minúty

Už dávnejšie som sa zamýšľal nad štúdiom antického stoicizmu. Zameriať svoju myseľ len na veci, ktoré môžem ovplyvniť a naopak, nedovoliť veciam, na ktoré nemám dosah, ovplyvňovať moju náladu. Jednou z prvých kníh, ktoré ma nasmerovali na túto cestu, boli Tuskulské rozhovory od Marca Tullia Cicera (mimochodom jedna z top 10 kníh, aké som kedy čítal). Následne som sa pustil do Myšlienok k sebe od Marca Aurelia, ktoré mnohí považujú za bibliu stoicizmu. Marcus Aurelius však bol predstaviteľom neskoršieho rímskeho stoicizmu. Tak som sa vybral do stoy (siene zo stĺpov) k Epiktétovi. Čítať viac

5. novembra 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Cesta do Jogyakarty

dĺžka článku: 4 minúty

Červená farba znázorňuje cestu opísanú v tomto príspevku, šedé cesty sú opísané v predchádzajúcich príspevkoch

Keďže mám ráno vo zvyku vstávať pomerne skoro, využívam to najmä v lokalitách, kde je voda. Nebolo tomu inak ani na opačnom konci zemegule. Kým D. spala, vyšiel som potichu z izby. Škúliaca mačica samozrejme celú noc prespala na našej terase a teraz ma už čakala s novými silami. Zamieril som rovno k jazeru a prešiel okolo bandy indonézskych tínedžerov. Ich nálada sa, po tom, ako ma zbadali, zmenila z rozjarenej na zdesenú. Aby si chápal, v Ázii je skoro všetko naopak. Pre nás kúpanie v jazere - normálka. Ale pre nich? Neakceptovateľný akt obnaženia tela, opálenie sa a vyvinutie spontánnej športovej aktivity.

Čítať viac

11. októbra 2017 - recenzie kníh

Nick Bostrom – Superintelligence

dĺžka článku: 3 minúty

Kniha Superintelligence je bibliou na poli umelej inteligencii rovnako, ako je Nick Bostrom v súčasnosti jej žijúcim bohom. Najodbornejšie dielo o umelej inteligencii od najfundovanejšieho experta sveta. Referencie na ňu som nenachádzal nielen u Elona Muska či Billa Gatesa, ale v každom serióznejšom článku o AI, ktorý som na internete našiel. Tak som sa do nej pustil.  Čítať viac

9. októbra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Problémy

Tento týždeň som sa stretol so zaujímavým fenoménom riešenia problémov. Povedzme, že priemerný človek vyrieši 5 problémov denne. Nemyslím tým teraz, do ktorej kantíny pôjde na obed či kam ísť, ak v žiadnej z nich nemajú nič dobré. Hovorím o rozhodnutiach, na ktorých zastala rieka udalostí a bez ktorých sa táto masa nepohne ďalej, čiže odkladať alebo ignorovať potrebu rozhodnúť (sa) nie je alternatívou.

V poslednej dobe, vzhľadom na mnoho simultánne prebiehajúcich udalostí v mojom živote, som bol nútený denne vyriešiť oveľa viac problémov, ako je bežné. Dajme si ako príklad číslo 17. Človek to dokáže a na konci dňa má zo seba skvelý pocit. Avšak na druhý deň je ich znova sedemnásť (alebo 12, 15, 18, skrátka oveľa viac, ako je bežné). Znova si vysúka rukávy a opakuje postup. Dá sa tak fungovať dlhšie a dokonca aj dlhodobo, poznám zopár takých jedincov.

Zvláštnosťou v tomto prípade je pokrivené fungovanie matematiky života. Jeden by si myslel, že keď ťažšie obdobie pominie alebo keď si "odrobí" problémy dopredu, zákonite musí prísť deň, kedy ich nebude ani tých štandardných 5, ale dva či tri. Ale tento deň, hoci všetky pôvodné udalosti pominuli, neprichádza. Jedinec stále rieši dennodenne dvojciferné číslo, ktoré sa stalo jeho novým štandardom. Niektorí ešte majú potrebu tvrdohlavo "pretlačiť život a jeho matematiku", začnú riešiť 25 problémov denne a po troch mesiacoch zistia, že nielenže nevidia koniec, ale vyššie číslo sa stalo ich ďalším štandardom. A takto to môže ísť donekonečna. Teda, nie celkom.

Problémom tohto prístupu je, že tok problémov je skutočne ako tok rieky. Dennodenne udržujeme veľkosť jej koryta riešením jednotlivých udalostí. Akonáhle ich však začneme riešiť viac, toto koryto prehĺbime. A princíp, ktorý platí v prírode, začne platiť aj v živote. Hlbším či širším korytom sa za rovnaký čas preleje viac vody (problémov). A začne nám dochádzať, že ďalším prehĺbením rieky hladina nepoklesne, iba sa ňou privalí viac masy.

Skutočnosť si často uvedomíme až v tomto bode. Človek je nastavený pravidelne zvládať len určitý prítok (dobre, niekto viac, niekto menej, u každého je to ale stále približne rovnaké číslo). Ale čo v situácii, keď sme jednoducho postupne (alebo jednorazovo) "utrhli priehradu"? Ignorovať problém, ako som uviedol na začiatku, nie je v ani jednom z týchto prípadov možné, tým len postavíme hrádzu, ktorá raz praskne.

Ideálnym riešením je vrátiť sa na pôvodný počet denných starostí, čo však vzhľadom na predchádzajúce skutočnosti a metafory nie je tak úplne jednoduché. Istý návod tu však je. Väčšina problémov sa dá riešiť jedným z nasledujúcich princípov:

  1. vyriešiť ich,
  2. delegovať ich,
  3. oddialiť ich,
  4. zbaviť sa ich.

Ani jedno riešenie však neuspeje, pokiaľ ho chceme uplatniť osamotene. Cieľom je zvoliť práve kombináciu všetkých štyroch prístupov. Urgentné veci vyriešiť, menej urgentné odložiť, niektoré veci presunúť na niekoho iného (alebo nechať si pomôcť)  a ak sa to dá, riešenia niektorých problémov sa vzdať úplne.

Nie je to cesta ľahká ani sa po nej ľahko nekráča. Ale aká je alternatíva? Donekonečna vylievať vedrom vodu spopod nôh nejde. Človek nie je na takú prácu dlhodobo stavaný a musí si aj oddýchnuť. Lebo keď nepovie Stop! on, povie mu to jeho telo. A vtedy začína byť väčšinou neskoro.

Žijeme však v rýchlej dobe, ktorá si cení práve "problem solverov". Čím viac toho vyriešia, tým väčšia odmena. Keď sa však na nich pozerám cez prizmu valiacej sa rieky, ide o osoby so stále rýchlejšie sa blížiacim dátumom spotreby. A to predsa z nás robiť nechceme. Zastavme sa a usporiadajme si život. Pre väčšinu z nás nie je ľahký. Ale nič krajšie ešte nevymysleli.

8. októbra 2017 - zápisky z Indonézie 2016

Samosir

dĺžka článku: 6 minút

Červená farba znázorňuje cestu opísanú v tomto príspevku, šedé cesty sú opísané v predchádzajúcich príspevkoch

Počas mojich ciest si robím denné zápisky heslovitou formou. Pri ich čítaní počas zvečňovania týchto spomienok na blogu sa musím častokrát usmiať. Vyzerá to nejak takto:

...cesta do Bukit Lawang, hrdinská diaľnica, raňajky, hnusná káva, orangutany, žraločie pávy, kradnúca opica, raft a lejak, týpek spieval roľničky, 10x Čertovica do Berastagi...

Keď som však zbadal prvé slovo "dnešného dňa", rehotal som sa pár minút. Znelo: "randáliskokohútiskovedľako*otisko".

Čítať viac

20. septembra 2017 - recenzie kníh

Michail Zygar – Všetci mocní Kremľa

dĺžka článku: 3 minúty

Keď som dostal do ruky Všetkých mocných Kremľa, myslel som si, že získam náhľad do zákulisia putinovského Ruska Neuveriteľne som sa mýlil a súčasne som mal absolútnu pravdu. Kniha ponúka tak presvedčivý, ucelený a detailný pohľad do ruskej politiky, že pri čítaní až mrazí. Niečo ako House of Cards. V Rusku. Ale o realite. Čítať viac

11. septembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Pyramídy

Za posledné dva týždne som sa v niekoľkých konverzáciách s niekoľkými ľuďmi nezávisle od seba dostal k téme, že život dnes nie je ľahký. Nechcem teraz hovoriť o jeho materiálnej stránke či peniazoch, ale o takom tom stave, kedy človek príde po celom dni domov, urobil toho veľmi veľa a vlastne nič zároveň. Večer je rovnaký ako ráno, ráno je rovnaké ako večer, žiaden významný zlom či žmena v živote nenastala, hoci jeden má niekedy pocit, že tlačí veľký kameň hore kopcom.

Každý má svoje problémy a to je v poriadku. Práca, rodina, byt, dom, pomoc blízkym či priateľom, upratovanie, nákup, všetko si berie svoju energetickú daň. Na konci dňa si človek sadne pred televízor, počítač, partnera, priateľa či pivo a energiu si dobije. Kritické to však začne byť, keď tento energetický balans sa v dôsledku dlhodobých udalostí začne posúvať. Na úkor času pre dobíjanie energie ju ešte viac míňame a hoci veľakrát s dobrým úmyslom, takýto posun v dlhodobom horizonte má deštrukčný charakter najprv pre telo a neskôr pre psychiku.

Presne o tomto stave vecí som viedol v uplynulých dňoch niekoľko debát. Čo robiť, keď jeden príde po celom dni domov, 13 až 15 hodín energie venoval iným a na dobitie svojich bateriek už nie je čas. Alebo je dlhodobá frustrácia z tohto stavu natoľko silná, že aj aktivity, ktoré predtým oslobodzovali, teraz už nechutia tak sladko. A človek sa ocitne v špirále smerujúcej nadol, z ktorej na prvý pohľad nie je úniku. Po celom dni má pocit, že ťahal za povraz obrovský kamenný blok na pyramídu a večer sa môže hodiť do postele s vedomím, že na druhý deň ho čaká iný, no stále rovnako vyzerajúci blok. Fyzická stránka tohto problému pri tom nie je tak pálčivá ako tá psychická. Nikto nám po našom úsilí večer netlieska, nikto nás netľapká po pleci, nikto nám neďakuje za odňatie bremena, ktoré by inak nieslo ľudstvo samotné. A ako naschvál, všetci to majú ľahšie, len ja sa trápim ako idiot. Ale to je údel, ktorý máme všetci. Odlišujeme sa od seba akurát tým, že každý ťaháme kamenný blok inej veľkosti, po inom povrchu a naše pyramídy budú mať na konci našich životov rozličnú veľkosť.

No práve posledná veta je kľúčom k problému, ktorý je podľa mňa viac psychologický ako fyzický. Práve tá veta pomenúva dve základné (a často mylné) domnienky, ktoré takúto situáciu robia ešte horšou: iným to ide ľahšie ako mne a iní už majú oveľa väčšiu/lepšiu/krajšiu pyramídu ako ja.

Človek je tvorom instatného uspokojenia. Preto si tak užívame jedlo, cigarety, alkohol, drogy, sociálne siete a sex. Čokoľvek, čo trvá krátko a spôsobuje uvoľnenie dopamínu do mozgu, je super. Ťahanie kameňov po celý život super nie je. Najmä ak máme každý deň na očiach, že bloky ostatných sú oveľa menšie, ich cesta jednoduchšia a pyramída oveľa väčšia.

To je ale súčasný uhol pohľadu. Dnes prakticky vidíme len veľmi málo alebo nám pohľad zastiera či kriví hmla, vlnenie vzduchu či blok samotný. No ubehne pár rokov či desaťročí a nám sa naskytne iný pohľad. Pohľad na dielo svojho života. A ak sme počas všetkých tých dní a rokov poctivo ťahali kameň za kameňom, nepodvádzali, neskracovali si cestu či nemenili žulu za vápenec, bude to pohľad na dielo krásne, veľké a na pevných základoch. Áno, aj ostatní budú mať svoje pyramídy. Ale je veľmi pravdepodobné, že mnohé z nich budú menšie, trochu krivé, sem-tam ohlodané časom alebo zbúrané. To je to, na čom záleží. Vtedy pochopíme, že práve takéto dni boli základom (doslova) pre to, na čom neskôr budeme stáť. Ak chceme stáť pevne, musíme pevne držať (a ťahať) už teraz. Raz to bude dávať zmysel.

Hovorí sa, že ťažké skúšky dostávajú len tí, ktorí sú schopní ich zvládať. Keď sa ti bude nabudúce zdať, že život sa stal opäť o trochu náročnejším, uvedom si, že si práve poskočil na vyšší level.

Na záver možno len jeden citát, ktorý mne osobne v naťažších chvíľach najťažších dní pomáha zdvihnúť hlavu a ísť ďalej.

"Every day we make it. We'll make it the best we can."

6. septembra 2017 - recenzie kníh

Jozef Karika – Strach

dĺžka článku: 4 minúty

Po prečítaní Karikovej Trhliny som ostal pozitívne prekvapený. Hororová téma od slovenského autora zasadená do slovenského prostredia, pri ktorej čítaní som sa miestami naozaj bál. Musel som zistiť, či autor je v téme naozaj dobrý alebo mal len jednoducho šťastie. Tak som sa pustil do Strachu Čítať viac

4. septembra 2017 - myšlienky z RuFslettra

Teším sa, že prší…

Teším sa, že prší, lebo by pršalo, aj keby som sa netešil,“ povedal Otto Šimko, bývalý partizán bojujúci v Slovenskom národnom povstaní. Fotograf Šymon Kliman nafotil pred šiestimi rokmi sériu fotiek starnúcich účastníkov SNP a Denník N sa tento týždeň rozhodol pripomenúť túto výstavu a doplniť ju o sériu dvadsiatich príbehov pána Šimka a jemu podobných. "Aby sa nezabudlo. Aby mladí vedeli." Ide o spovede posledných žijúcich priamych účastníkov SNP. Neupravené, nevyumelkované, publikované tak, ako si ich ľudská pamäť vybavila aj po toľkých rokoch. No z ich rozprávania cítiť stále život a pre mnohých z nás, "nevojnových", tie príbehy znejú ako niečo neskutočné. Niečo, čo sa deje iba vo filmoch a už vôbec nie na našom území či našim starým rodičom. Čítať viac

27. augusta 2017 - recenzie kníh

Wojciech Jagielski – Noční pútnici

dĺžka článku: 3 minúty

Zatiaľ každá kniha z edície "Prekliati reportéri" vydavateľstva Absynt, ktorú som doteraz čítal, mi odhalila výnimočnú tému v podaní ešte výnimočnejšieho autora. Medzi nimi vynikal najmä Ryzsard Kapuścińsky, o ktorom som tu písal nie raz, ale rovno dvakrát. Wojciecha Jagielskeho mnohí prirovnávajú práve k Ryzsardovi (ktorý bol jeho priateľom a mentorom), avšak s vlastným, odlišným štýlom. Rozhodol som sa ho teda "vyskúšať". Čítať viac